Ich stretnutie nie je náhodné. Malo zmysel. Akoby ho naplánoval sám osud…
Je to príbeh o Sarah, ktorá prichádza každý rok cez leto do Anglicka, odkiaľ pred rokmi utiekla do Kalifornie. Jazdí tam na výročie autonehody… Tentoraz sa stretne s Eddiem a zapáčia sa jeden druhému. Prežijú spolu jeden intenzívny týždeň , po ktorom má Eddie odísť na surfársku dovolenku s kamošom.
Bol to úžasný týždeň, takže Sarah nepochybuje, že sa Eddie ozve. Zatelefonuje, ako sľúbil.
No on nezavolal…
Keby zavolal je dojímavý príbeh, ktorý je plný romantiky, lásky, osudového odlúčenia, nechýba v ňom veľká tragédia a neuveriteľne spletitý osud. Autorka výborne dávkuje zvraty, prekvapenia a udržiava vás v napätí, čo vás núti čítať stále ďalej a ďalej.
Nie je však len obyčajná plačlivá červená knižnica. Kvalitný ženský román, ktorý vás dojme a poteší vaše romantické srdce.
Sarah sa pustí do pátrania, cez facebook nájde jeho známeho, ale Eddie nikde. Obáva sa, že odhalil niečo z jej minulosti a preto zmizol…
Nakoniec sa po niekoľkých týždňoch vracia späť do Kalifornie. Rezignovaná a so zlomeným srdcom.
A tam jedného dňa zbadá na ulici Eddieho.
Je to skutočne on? Nemá iba vidiny?!
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Autorka Rosie Walshová s obľubou cestuje po celom svete. Pod pseudonymom Lucy Robinsonová prispievala do časopisu Marie Claire. Jej články na blogu boli najmä o láske a o vzťahoch.
Začítajte sa do novinky Keby zavolal:
Kapitola 1
Ahoj,
presne pred devätnástimi rokmi sme sa v bezoblačné ráno obdarili úsmevom a rozlúčili sa. Ani na okamih sme nepochybovali, že sa opäť uvidíme, však? Neisté bolo kedy, nie či. Aj keď to vlastne bolo fuk. Budúcnosť nám pripadala taká neuchopiteľná ako sen, no zreteľne sme sa v nej videli. Spolu.
A predsa sa tak nestalo. Ešte aj po toľkých rokoch nad tým nechápavo krútim hlavou.
Odvtedy uplynulo už devätnásť rokov. Celých devätnásť rokov a ešte vždy dúfam, že Ťa znova uvidím. Nikdy neprestanem.
Často sa objavíš, keď to najmenej čakám. Dnes ma prepadli nezmyselné, pochmúrne myšlienky. Telo mi stiahlo ako v železnej pästi. A vtom si sa zjavila: list v žiarivých odtieňoch jesene, tancujúci na trávniku vo farbe zájdeného cínu. Vystrel som sa a vnímal život, rosu pod nohami, videl som celú škálu zelenej vôkol seba. Chcel som Ťa schmatnúť, neposedný list, no Ty si vystrájala, vrtela sa a chichúňala. Chcel som Ťa vziať za ruku, prizrieť sa Ti, ale Ty si sa mlčky rozplynula ako neuchopiteľný optický klam.
Nikdy Ťa neprestanem hľadať.
Kapitola 2
Siedmy deň: Keď sme obaja pochopili
Tráva stratila svieži zelený nádych. Zahalila ju noc a sčernela. Život v nej však usilovne prúdil ďalej. Rozprestierala sa až tmavému obrysu lesa. Šuchotala v nej armáda mravcov, steblá jej ohýbali nemotorné slimáky a miniatúrne pavúky v nej tkali babie leto. Zem pod nami do seba nasávala posledné zvyšky tepla.
Eddie ležal vedľa mňa a pohmkával si melódiu z Hviezdnych vojen. Palcom ma hladil po ruke. Pomaly a nežne ako oblaky tiahnuce pred dokonalým kosákom nad nami. „Poďme hľadať mimozemšťanov,“ navrhol ešte predtým, než sa fialovomodrá obloha sfarbila purpurom. To sme tam už ležali.
Z diaľky ku mne doľahol povzdych posledného vlaku miznúceho v tuneli na kopci. Na perách sa mi rozlial úsmev, keď som si spomenula, ako sme tam s Hannah v detstve kempovali. Na neveľkom poli, v tom istom malom údolí, ukryté pred svetom, o ktorom sme toho veľa nevedeli.
Len čo leto ohlásilo svoj príchod, Hannah domŕzala do rodičov, aby jej postavili stan.
Súhlasili, len ak bude kempovať v záhrade.
Rovinatú záhradu pred domom bolo vidieť takmer z každého okna. Hannah by nikdy nemohlo čosi také uspokojiť. Bola som od nej staršia o päť rokov, no s jej zmyslom pre dobrodružstvo som nemohla súperiť. Chcela pole. Ťahalo sa do prudkého kopca za domom. Na jeho vrchole bola plošinka akurát na stan, nikto tam nedovidel. Nad ňou sa rozprestierala už iba obloha. Pole bolo posiate lietajúcimi taniermi suchých kravských lajen. Bolo tak vysoko, že sme odtiaľ videli náš komín.
Rodičov však pole vôbec nenadchlo.
„Nič sa mi nestane,“ omieľala Hannah tenkým panovačným hláskom. (Ako mi len chýba jej hlas!) „Budem tam predsa s Alex.“ Hannahina najlepšia kamarátka trávila väčšinu času u nás. „A so Sarah. Ochráni nás, keby sa tam objavili vrahovia.“
Odkedy som bola dobre stavaný chlap so spoľahlivým pravým hákom?
„A nebudeš nám musieť variť večeru, keď pôjdeme kempovať. Ani raňajky…“
Hannah bola ako malý buldozér, vždy mala poruke nejaký protiargument. Naši sa jej museli pratať z cesty. Najskôr kempovali na poli s nami. No ako som sa postupne predierala húštinou dospievania, dovolili Hannah a Alex, aby zostali samy pod mojím dohľadom.
Ležali sme v ocovom starom festivalovom stane. Drevenú konštrukciu pokrývalo oranžové plátno. Bol ako malá chatka. Načúvali sme symfónii zvukov v tráve. Často som bola ešte hore, keď sa už sestrička a jej kamarátka ponorili do ríše snov. Premýšľala som, ako by som ich vlastne ochránila, keby medzi nás niekto vtrhol. Vždy som podvedome Hannah chránila, nielen keď kempovala. Bolo to, ako keby som v žalúdku mala žeravú lávu, kráter, čo každú chvíľu vybuchne. Čo by som vlastne urobila? Použila svoje tínedžerské zápästia a rozsekala nepriateľa karatistickými údermi? Alebo ho dobodala špajdľou z pečených penových cukríkov?
Často váha, nie je si sebou úplne istá, napísala o mne do správy triedna učiteľka.
„No tak to je naozaj sakramentsky užitočné!“ vyštekla mama hlasom, ktorý mala v zálohe, keď karhala otca. „Nič si z toho nerob, Sarah. Buď si taká neistá, koľko chceš! Lebo na to je puberta!“
Napokon ma meranie síl medzi ochranou a bezmocnosťou vyčerpalo a zaspala som. Zobudila som sa prvá. Prichystala som nechutnú kombináciu jedla, ktoré si Hannah a Alex zbalili na svoj neslávny raňajkový sendvič.
Dlaň som si položila na hruď a nad spomienkou zatiahla oponu. V ten večer tam smútok nemal čo robiť. Bol to večer prítomného okamihu. Eddieho a môj večer. Zrodilo sa medzi nami niečo úžasné a horelo to čoraz silnejším plameňom.
Započúvala som sa do zvukov lesa. V noci boli zreteľnejšie. Šuchot bezstavovcov, šramot cicavcov. Zelený šepot listov v pohybe, Eddieho pokojný dych. Načúvala som pravidelnému tlkotu jeho srdca pod mikinou. Žasla som, ako pokojne bilo. „Časom vypláva na povrch viac,“ s obľubou vravieval o ľuďoch náš otec. „Musíš byť v strehu, Sarah.“ Muža po mojom boku som sledovala už týždeň, no nevycítila som nič, čo by ma znepokojilo. V mnohom mi pripomínal seba v práci. Vytrénovala som sa, aby som bola spoľahlivá, racionálna, aby ma nestálosť neziskového sektora neznepokojovala. No drela som roky, kým som sa takou stala, zatiaľ čo Eddie akoby sa taký jednoducho narodil.
Premýšľala som, či počuje radosť, čo mi napĺňa srdce. Pred pár dňami som odišla od manžela. Čakal ma rozvod, štyridsiatka na krku. A teraz čosi také… On.
„Bože, jazvec!“ zvolala som, keď v šere pred nami čosi ťarbavo prepletalo nohami. „Čo ak je to Cedric?“
„Cedric?“
„Hej. No zrejme to nebude on. Koľko sa dožívajú jazvece?“
„Asi desať rokov,“ odvetil Eddie. Vedela som, že sa usmieva, aj keď som mu nevidela do tváre.
„Tak to potom určite nie je Cedric. Ale mohol by to byť jeho syn. Alebo hádam aj vnuk.“ Stíchla som. „Zbožňovali sme ho.“
Triasol sa od smiechu. „My?“
„Ja a mladšia sestra. Chodili sme sem kempovať.“
Prevalil sa na bok, takmer sme sa dotýkali tvárami. Oči ho prezradili.
„Jazvec Cedric. Ty… ja,“ šepol. Prstom mi prešiel po línii vlasov. „Páčiš sa mi. Ty a ja sa mi páči. Vlastne ty a ja sa mi veľmi páči.“
Usmiala som sa. Priamo do jeho láskavých úprimných očí. Na vrásky smiechu, na výraznú bradu. Uchopila som mu ruku a pobozkala ho na prsty. Po dvadsiatich rokoch stolárčiny boli drsné a triesky na nich nechali šrafy. Mala som pocit, že sa poznáme roky. Celú večnosť. Akoby nás ktosi spároval pri narodení, postrkoval, nastavoval, plánoval a vymýšľal, kým sme sa napokon pred šiestimi dňami nestretli.
„Práve som sa v duchu poriadne dojala,“ ozvala som sa po dlhej odmlke.
„Aj ja.“ Vzdychol si. „Akoby nám posledný týždeň zneli precítené husľové tóny.“
Zasmiala som sa. Pobozkal ma na nos. Premýšľala som, ako je možné, že človek sa týždne, mesiace, dokonca celé roky pretĺka životom bez nejakej významnejšej zmeny, a potom stačí sotva pár hodín a scenár jeho života sa prepíše do bodky. Keby som v ten deň odišla z domu neskôr, rovno by som nasadla na autobus a nikdy by sme sa nestretli. Nový pocit istoty by bol len šeptom do vetra zlého načasovania a premárnených príležitostí.
„Povedz mi o sebe viac,“ požiadal ma. „Viem toho tak málo. Chcem vedieť všetko. Životný príbeh Sarah Evelyn Mackeyovej v plnom znení.“
Zatajil sa mi dych.
Niežeby som netušila, že v určitom okamihu to príde. Ale zaskočilo ma to, lebo ešte som sa nerozhodla, čo urobím, keď tá chvíľa nastane. Životný príbeh Sarah Evelyn Mackeyovej v plnom znení poznačili prešľapy. Možno by ich zvládol. Budil dojem, že má na sebe brnenie, že je v ňom mĺkva sila starého vlnolamu alebo mohutného duba.
Rukou mi kopíroval krivku bokov. „Úžasné zakrivenie,“ nadchýnal sa.
Budil dojem, že sa vo svojej koži cíti veľmi dobre. Zrejme by vstrebal hocijaké tajomstvo, hocijakú pravdu. Uniesol by ju bez ujmy a vnútri by ho nijako nezneistela.
Komu inému by som sa mohla tak prirodzene zdôveriť?
„Mám nápad,“ zvolala som. „Zostaňme tu dnes kempovať. Vrátime sa do detských čias. Rozložíme si oheň, opečieme klobásu, budeme si rozprávať príbehy. Myslím, že stan by sa u teba našiel. Je to tak? Vyzeráš ako niekto, kto má stan.“
„Som niekto, kto má stan,“ prikývol.
„Super! No tak poďme na to a ja ti všetko porozprávam. Ja…“ Prevalila som sa na chrbát a zadívala sa do noci. Na okraji lesa dohárali posledné hrubé sviece kvetov divého gaštana. Pri tvári sa nám v tme trepotali iskerníky. Hannah ich nikdy nemala rada. Neráčila mi však prezradiť prečo.
Hrudník sa mi ustavične čímsi napĺňal. „Veľmi sa teším, že som tu. Vynára sa mi toľko spomienok.“
„Dobre,“ usmial sa Eddie. „Budeme teda kempovať. Ale najprv poď sem, prosím.“
Pobozkal ma na pery a na chvíľu svet vôkol nás stíchol. Akoby niekto stisol vypínač alebo zatiahol oponu.
„Nechcem, aby sme sa zajtra videli naposledy,“ odvetil, keď sme sa od seba odtrhli. Tesnejšie si ma k sebe privinul. Jeho hruď a brucho ma príjemne hriali. Pod prstami ma jemne šteklili jeho krátke vlasy.
Dávno som nezažila takú blízkosť, pomyslela som si. Nasávala som do seba čistú zemitú vôňu jeho pokožky. Prv než sme to s Reubenom zabalili, spávali sme ako dvaja zadaní ľudia každý na svojej strane postele. Vystretá, nedotknutá plachta medzi nami vzdávala hold nášmu zlyhaniu.
„Kým nás matrac nerozdelí,“ hlesla som jedného večera, ale Reubenovi to neprišlo smiešne.
Eddie sa odtiahol, aby som mu videla do tváre. „Myslel som, či… No, premýšľal som, či by sme nezrušili plány. Ja dovolenku a ty výlet do Londýna. A ďalší týždeň by sme vylihovali v tráve.“
Zdvihla som sa na lakeť. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi po tom túžim, jasala som v duchu. Bola som vydatá sedemnásť rokov a po celý čas som sa necítila tak ako teraz s tebou.
„Ďalší týždeň by bol super,“ odpovedala som. „Ale na dovolenku pôjdeš. Ešte vždy tu budem, keď sa vrátiš.“
„Nebudeš tu, ale v Londýne.“
„Mračíš sa?“
„Hej.“ Pobozkal ma na kľúčnu kosť.
„Tak s tým rýchlo prestaň. Do Gloucestershiru sa vrátim hneď po tebe.“
Chmáry z čela mu nezmizli.
„Ak sa prestaneš čertiť, možno ťa prídem čakať na letisko,“ navrhla som. „Ako všetci tí, ktorí držia v rukách ceduľku s menom a parkujú rovno pred terminálom.“
Chvíľu to zvažoval. „To by bolo veľmi milé,“ potešil sa. „Naozaj veľmi milé.“
„Platí.“
„A…“ stíchol. Odrazu pôsobil veľmi neisto. „… Viem, že je to možno zavčasu… Ale keď mi povieš o sebe a ja upečiem klobásu, ktorá sa bude alebo nebude dať jesť, prial by som si, aby sme sa vážne porozprávali o tom, že ty bývaš v Kalifornii a ja v Anglicku. Táto návšteva je príliš krátka.“
„Viem.“
Poťahoval za steblá trávy. „Po návrate z dovolenky nám zostáva… koľko? Pár dní? Potom sa budeš musieť vrátiť do Ameriky?“
Prikývla som. Blížiace sa odlúčenie bolo jediný mráčik nad naším spoločným týždňom.
„Myslím, že by sme mali… neviem. Niečo urobiť. Rozhodnúť sa. Nemôžem to nechať tak. Nemôžem žiť s vedomím, že si niekde vo svete a ja nie som s tebou. Myslím, že by sme mali nájsť spôsob, ako to bude fungovať.“
„Áno,“ potichu som súhlasila. „Áno, aj ja.“ Dlaňou som mu vkĺzla do rukáva. „Premýšľame rovnako. No keď som o tom chcela hovoriť, dostala som strach.“
„Naozaj?“ V jeho hlase bolo počuť smiech aj úľavu. Uvedomila som si, že rozhovor na takú tému si z jeho strany musel vyžiadať poriadnu dávku odvahy. „Sarah, neviem, či som niekedy poznal takú odvážnu ženu.“
„Hmmm.“
„Naozaj. Obdivujem to. Je toho veľa, čo na tebe obdivujem.“
Bolo to už veľmi dávno, čo som si začala dávkovať odvahu. Aj keď mi už teraz bola prirodzená a prednášala som na medicínskych konferenciách po celom svete, poskytovala rozhovory médiám a šéfovala tímu ľudí, cítila som sa nesvoja, keď na ňu prišla reč. Nesvoja alebo nechránená ako človek stojaci na kopci v búrke.
Potom ma Eddie znova pobozkal a všetko sa rozplynulo. Ťaživá minulosť, neistá budúcnosť. Bolo to ďalšie v poradí a malo to prísť. Presne takto.
Milan Buno, literárny publicista
