Milenka je ďalší skvele napísaný príbeh Danielle Steelovej, v ktorom nás zavedie do prostredia nepredstaviteľného bohatstva a moci.
Tam, kde láska a sloboda sú najnebezpečnejšie túžby.
Príbeh o tom, že bez ohľadu na to, čo sa udeje vo vašom živote, vždy sa môžete naučiť dôverovať sám sebe a nenechať sa ovládať druhými.
Krásnu Natashu Leonovú si v mrazivých moskovských uliciach všimne ruský miliardár Vladimir Stanislas. Vezme ju pod ochranné krídla a zahrnie nevídaným luxusom.
O tom, že Vladimir svoje bohatstvo nezískava iba čistými praktikami, Natasha tuší, ale radšej nevyzvedá – jej svetom sú veľkolepé domy a jachty strážené armádou po zuby ozbrojených ochrankárov. Jej úlohou je robiť Vladimira šťastným, na nič sa nepýtať a zachovávať mlčanlivosť. Natasha dobre vie, kde je jej miesto a aké má táto hra pravidlá.
Theo Luca je synom svetoznámeho maliara Lorenza Lucu. Spolu s matkou Maylis zdedili po Lorenzovi diela výnimočnej hodnoty, odmietajú ich však predať. Dom v Saint-Paul-de-Vence, v ktorom s Lorenzom žili, Maylis premenila na úspešnú reštauráciu a galériu.
Práve tam sa v jeden teplý júnový večer Theo prvý raz stretáva s Natashou, najkrajšou ženou, akú kedy videl, a milovník umenia Vladimir Stanislas prvýkrát na vlastné oči vidí obrazy Lorenza Lucu.
Dva príbehy nebezpečnej posadnutosti sa môžu začať…
V príbehu Milenka nás Danielle Steelová zavedie do Moskvy aj na francúzsku riviéru, do Londýna aj Paríža. Je to príbeh o obrovskom bohatstve, luxuse, ale aj krutosti. Príbeh o tvorivom géniovi i nezlomnej odvahy.
„Danielle Steelová je proste jedna z najlepších,“ rozplýva sa Los Angeles Times.
Danielle Steelová je americká spisovateľka romantickej literatúry a autorka konvenčných drám. Patrí k najobľúbenejším spisovateľkám nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku.
Z jej produkcie sa doteraz vo svete predalo vyše 650 miliónov výtlačkov. Každý román Danielle Steel sa stal bestsellerom. Jej príbehy milujú a čítajú ženy aj muži, starí i mladí v 47 krajinách a 28 jazykoch.
Začítajte sa do novinky Danielle Steelovej Milenka:
Princezná Marina majestátne kotvila neďaleko slávneho Hôtel du Cap na pobreží v Antibes. Teplý júnový deň sa prehupol do podvečera. Z pobrežia sa na obrovskú, stopäťdesiat metrov dlhú jachtu núkal výhľad ako na dlani. Na palubách sa ako každý večer drhlo a čistilo, najmenej desať lodníkov s hadicami v rukách ich oplachovalo od slanej vody. O chod a prevádzku lode sa starala sedemdesiatpäťčlenná posádka. Z toho, akí drobní vyzerali ľudia na palube pri pohľade z diaľky, bolo každému náhodnému pozorovateľovi jasné, že ide o jachtu ohromujúcej veľkosti. V jej útrobách sa svietilo. Každý, kto poznal túto časť Azúrového pobrežia, vedel, čo je to za jachtu a komu patrí, hoci neďaleko kotvilo niekoľko ďalších plavidiel takmer rovnakej veľkosti. Tieto lode mohli kotviť iba v prístavoch, ktoré dokázali prijať výletné lode, nehovoriac o tom, že pristáť s plavidlom takých rozmerov nebola maličkosť bez ohľadu na to, aká početná alebo skúsená posádka ho riadila.
Majiteľom jachty bol Vladimir Stanislas. V rôznych kútoch sveta mal ešte ďalšie tri a deväťdesiatmetrovú plachetnicu, ktorú odkúpil od istého Američana, no takmer vôbec ju nepoužíval. Zo všetkých plavidiel mal najradšej práve Princeznú Marinu. Pomenoval ju po svojej matke. Zomrela, keď mal štrnásť. Stavba tohto plávajúceho ostrova vybaveného najokázalejším luxusom ho vyšla na závratnú sumu. Na pobreží v mestečku Saint-Jean-Cap-Ferrat mu patrila aj jedna z najslávnejších víl, ktorú kúpil od známej filmovej hviezdy. Na mori sa však cítil oveľa bezpečnejšie než na súši, vlamači sa drahým vilám nevyhýbali ani v južnom Francúzsku. Na lodi ho chránila posádka, väčšina jej členov prešla bezpečnostným a protiteroristickým výcvikom a spolu s výbavou zbraní na palube a špeciálne navrhnutým protiraketovým systémom mu dodávala pocit istoty. Loď sa navyše v prípade potreby mohla pohotovo presúvať z miesta na miesto.
Vladimira Stanislasa pokladali za jedného z najbohatších mužov nielen v Rusku, ale na celom svete. Vďaka kontaktom s dôležitými ľuďmi, ktoré si pestoval už od ranej mladosti, mu ruská vláda pred takmer dvadsiatimi rokmi umožnila získať monopol v oceliarskom priemysle. Nebolo to zadarmo, z rúk do rúk vtedy putovali obrovské sumy, no odvtedy už zarobil viac, než si väčšina ľudí dokázala predstaviť, či vôbec považovala za možné. Investoval aj do ropy a iných odvetví v rôznych krajinách sveta. Pre normálneho človeka bolo nepochopiteľné, ako mohol do svojich štyridsiatich deviatich rokov zarobiť a disponovať takým veľkým obnosom peňazí. Na základe verejne známych obchodných transakcií a investícií sa hodnota jeho imania odhadovala na štyridsať až päťdesiat miliárd dolárov. Mal dôverné vzťahy s vysokými vládnymi predstaviteľmi až po samotného ruského prezidenta, no poznal sa aj s hlavami iných štátov. Rozprávková jachta trblietajúca sa v súmraku ako diamant na vode predstavovala iba malý symbol jeho konexií a podnikateľských schopností.
Ľudia Vladimira obdivovali, aj sa ho báli. Svojimi úspechmi veľkého hráča na ruskej priemyselnej scéne si za devätnásť rokov vyslúžil uznanie aj závisť biznismenov na celom svete. A tí, čo s ním obchodovali a dobre ho poznali, o ňom vedeli aj to, čo zostávalo oku skryté. Bol nemilosrdný a svojim nepriateľom neodpúšťal. S vekom si však vypestoval aj jemnejšie záľuby – vášeň pre umenie, lásku ku kráse každého druhu, znalosť literatúry. Keď šlo o spoločnosť, dával prednosť seberovným. Jeho priatelia boli Rusi, všetko významní podnikatelia ako on. Aj ženy v jeho živote boli Rusky. Mal nádherný dom v Londýne, vilu na Francúzskej riviére a veľkolepý byt v Moskve, no kontakty udržiaval iba s krajanmi. Vždy dostal, čo chcel. Z koláča ruského novodobého bohatstva mu patril leví podiel.
Napriek jeho dôležitosti a vplyvu si ho na verejnosti neraz ani nevšimli. Nepriťahoval na seba pozornosť, nerobil okolo svojej osoby rozruch. Obliekal sa jednoducho, prichádzal a odchádzal nenápadne, ako a kedy sa mu zachcelo. Iba keď mu človek pozrel do očí, uvedomil si, koho má pred sebou: muža s nekonečnou mocou. Pozorne sledoval všetko, čo sa okolo neho deje. Výrazná sánka a autoritatívne držanie tela svedčili o tom, že jeho želania sa plnia za každú cenu, no keď sa usmial, jeho úsmev dával tušiť aj vrelosť, i keď ju Vladimir prejavoval iba zriedka. Po predkoch zdedené vystúpené lícne kosti a mongoloidné črty mu dodávali jemne exotický nádych. Ženy naňho leteli už ako na mladého muža, no on neprilipol ani k jednej. K nikomu sa citovo nepripútal. Svoj svet mal pod kontrolou a s ničím menším by sa neuspokojil.
Jeho vysoká, statná postava, plavé vlasy, ľadovo modré oči a ostré črty z neho nerobili klasického fešáka, no nepochybne bol zaujímavý a v zriedkavých chvíľach, keď sa uvoľnil a povolil v ostražitosti, pôsobil až milým dojmom. Vyznačoval sa sentimentalitou typickou pre mnohých Rusov. V jeho živote sa nič nedialo náhodou či neplánovane, každý krok bol dôsledne premyslený a tvoril súčasť väčšieho celku. Odkedy niečo znamenal, vystriedal niekoľko mileniek, na rozdiel od iných mužov v podobnom veku a postavení však odmietal splodiť s nimi deti, aj ich o tom na rovinu informoval hneď na začiatku. Nepripustil by, aby ho čokoľvek spútalo, v nijakom prípade nechcel pôsobiť zraniteľne. Príbuzných nemal a ľudí, ku ktorým mal blízko, by spočítal na prstoch jednej ruky.
Väčšina mužov, ktorých poznal, mala aspoň jedno dieťa s každou ženou, čo im vstúpila do života, zvyčajne na jej naliehanie, aby si finančne zabezpečila budúcnosť. Vladimir sa ani náhodou nemienil stať korisťou takýchto ženských ambícií. Dávno sa rozhodol, že v jeho plánoch niet pre deti miesto, a nebolo mu to ani trocha ľúto. K ženám, s ktorými práve bol, sa správal štedro, no budúcnosť im nesľuboval a ony sa ani neodvážili vyžadovať to od neho, či nebodaj ním manipulovať. Bol ako zvinutý had pripravený zaútočiť, vždy v strehu. A keď sa nahneval, nemal zľutovania. Hoci dokázal byť prívetivý, ľudia vycítili aj jeho nemilosrdnosť, čo z neho v prípade, že by mu niekto chcel uškodiť alebo ho vyprovokovať, robilo veľmi nebezpečného človeka. Málokto sa podujal vyskúšať si to, a už vôbec nie ženy, s ktorými niečo mal. Aj jeho súčasná spoločníčka Natasha vedela, že pre tú, ktorá s ním chce byť, platí podmienka: žiadne deti. Veľmi jasne jej vysvetlil, že s manželstvom ani postavením, ktoré sa s ním spája, nemôže rátať. A keď si to raz takto ozrejmili a dohodli, ďalšia diskusia na túto tému bola vylúčená. S tými, čo prejavili iné očakávania alebo sa pokúsili podviesť ho, sa krátko a stručne rozlúčil. Neodchádzali síce s prázdnymi rukami, no nebolo to nič v porovnaní s tým, čo by získali, keby zostali. Vladimir skrátka robil všetko po svojom, ešte aj na kompromis pristúpil iba vtedy, ak to mohlo prospieť jeho obchodným záujmom. Vo všetkých záležitostiach sa riadil rozumom, nikdy nie srdcom. Svoje postavenie nezískal dôverčivosťou, naivitou či slabosťou pre ženy. Nedôveroval nikomu, už v mladosti sa naučil, že veriť môže iba sebe. Iba vďaka tomu sa dostal tam, kde je dnes.
Odkedy sa vyšvihol na vrchol, bohatstvo hromadil kozmickou rýchlosťou, jeho takmer neobmedzená moc a majetky siahali do nebeských výšok. Ovocie svojich úspechov si aj patrične vychutnával. Rád vlastnil všetky hračky, ktoré si mohol dožičiť – domy, lode, úžasné športové autá, lietadlo, dve helikoptéry v nepretržitej prevádzke, cesty po svete, zbierky umeleckých diel. Umenie bolo jeho vášňou. Obklopovať sa krásnymi predmetmi bolo preňho dôležité. Veľmi rád vlastnil zo všetkého to najlepšie.
Na leňošenie mal málo času, no ak mu nejaký zvýšil, dokázal si ho užiť. Na prvom mieste bola vždy práca a kontrakt, ktorý sa práve chystal uzavrieť, no príležitostne si našiel čas aj na zábavu. Priateľov nemal veľa, stýkal sa iba s významnými podnikateľmi, s ktorými obchodoval, a politikmi, ktorých mal pod palcom. Nebál sa riskovať a neznášal nudu. Myseľ mu pracovala rýchlosťou svetla. Už sedem rokov mal tú istú ženu. Až na zriedkavé výnimky jej bol verný, čo bolo u mužov jeho druhu nezvyčajné. Flirtovať nemal kedy, ani nemal záujem. So svojou spoločníčkou bol spokojný, ich vzťah mu poskytoval všetko, čo potreboval.
Natasha Leonova bola nepochybne najkrajšia žena, akú v živote stretol. Prvýkrát ju uvidel na moskovskej ulici, sužovala ju tuhá ruská zima, ale bola mladá a hrdá. Od prvej chvíle sa mu páčila, ona však jeho pokusy pomôcť jej a lepšie ju spoznať vytrvalo odmietala. Neúnavne ju dobýjal rok, až mu napokon podľahla. Mala devätnásť, keď sa pred siedmimi rokmi stala jeho milenkou.
Keď si to situácia vyžadovala, vystupovala ako domáca pani, no iba do takej miery, do akej si to Vladimir prial. Nestavala sa príliš do popredia. Bola jeho oslňujúcim doplnkom, poctou jeho osobe. Viac od nej ani nevyžadoval, hoci nebola hlúpa. Chcel iba jej prítomnosť, jej krásu, chcel, aby mu bola bez otázok k dispozícii kedykoľvek a na čokoľvek. A ona dobre vedela, že ak jej čosi nepovie sám od seba, nie je múdre sa vypytovať. Čakala naňho všade, kde si to želal – v ktoromkoľvek meste, dome či na lodi, a on ju za jej prítomnosť a vernosť bohato odmeňoval. Nikdy ho nepodvádzala, ak by to urobila, už dávno by tu nebola. S podmienkami svojho vzťahu boli obaja spokojní, dokonca tak veľmi, že Natasha s ním bola už sedem rokov. Spočiatku ani jeden z nich neočakával, že im to vydrží tak dlho, stala sa však súčasťou dokonale naolejovaného stroja, čo zabezpečoval fungovanie jeho života. Vďaka tomu sa preňho stala dôležitou. Obaja si veľmi dobre uvedomovali, akú úlohu hrajú v živote toho druhého, a nič iné od seba nevyžadovali. Vďaka tejto rovnováhe bol ich vzťah dokonalý.
Po nádhernej kajute jachty, čo im niekoľko mesiacov v roku slúžila ako domov, sa Natasha pohybovala s pôvabom tanečnice. Na lodi žila rada. Páčila sa jej sloboda pohybu, keď mohli kedykoľvek a kamkoľvek odísť, a robiť, čo si len zmysleli. A keď Vladimir pracoval alebo z pracovných dôvodov niekam odletel, mohla sa sama rozhodnúť, ako si bude krátiť čas. Niekedy šla na nákupy, inokedy zostala na palube. Dokonale chápala, o čom je ich vzťah. Naučila sa, čo od nej Vladimir očakáva, a do bodky to napĺňala. A on za to miloval jej bezchybnú krásu a rád sa ňou chválil. Keď niekam šli, jej úlohou bolo vzbudzovať obdiv podobne ako Ferrari či vzácny šperk. Nerobila problémy, nebola večne nespokojná ako mnohé iné ženy v jej postavení, nepoznala urážlivosť. Muži mu ju závideli. Inštinktívne vedela, kedy mlčať a kedy hovoriť, kedy sa držať v úzadí a kedy byť nablízku. Dokázala presne odhadnúť jeho náladu a prispôsobiť sa jej, nebolo ťažké s ňou vyjsť. Ničoho sa nedožadovala, preto jej dával veľa, nešetril na nej. A hoci si všetky dary cenila a užívala, k šťastiu by jej stačilo aj oveľa menej. Na ženu v jej situácii to bol nevídaný postoj.
Natasha robila iba to, čo si želal Vladimir. Nekládla mu otázky o mužoch, čo ho navštevovali, nepýtala sa ho na obchody. Vážil si jej diskrétnosť, milú povahu, jej spoločnosť a skvostný vzhľad. Bola jeho milenka, viac jej nesľúbil. Občas s ňou zaobchádzal ako s umeleckým dielom v múzeu, ktorým sa chce popýšiť. Samotnou prítomnosťou potvrdzovala pred inými mužmi jeho postavenie, symbolizovala jeho dobrý vkus. Vladimir, akého poznala ona, bol láskavý a štedrý, keď chcel, a nebezpečný, keď nechcel. A medzi tými náladami – ako sama neraz videla – dokázal prepínať zo sekundy na sekundu. Rada si nahovárala, že pod tvrdým povrchom, ktorým bol povestný, sa skrýva dobrý človek, svoj predpoklad však nikdy nepodrobila skúške. So svojím miestom v jeho živote bola spokojná. Páčilo sa jej, kým je, obdivovala ho za všetko, čo dosiahol.
Devätnásťročnú ju vytiahol zo stoky beznádejnej chudoby na moskovských uliciach. Nezabudla, v akých útrapách žila predtým, než ho spoznala. Nikdy by si nedovolila zanedbať svoje povinnosti voči nemu, pretože si veľmi dobre uvedomovala, za čo mu vďačí. Netúžila žiť znovu v biede, preto neriskovala stratu života, ktorý po jeho boku mohla viesť. Pod jeho ochranou bola v bezpečí a neurobila by nič, čím by to ohrozila. Ani na sekundu nezabúdala, kým a čím preňho je. O viac ho nežiadala, a ani nemusela. Správal sa k nej ako ku kráľovnej a ona k nemu prechovávala vďaku za všetko, čo pre ňu urobil.
Z povahy ich vzťahu vyplývalo, že žila izolovane od iných žien a priateľov. V jej svete bolo miesto iba pre Vladimira, tak to bolo v súlade s jeho očakávaniami. Hrala podľa jeho pravidiel, no neľutovala to, neponosovala sa, na rozdiel od iných žien, ktoré do podobného vzťahu vstupovali s úmyslom čo najviac z neho vyťažiť. To nebol Natashin prípad. Bola inteligentná, vedela, kde je jej miesto a hranice, ktoré vytýčil. V ich spoločnom živote jej nič nechýbalo. Bola spokojná, nedychtila po tom, aby preňho znamenala čosi viac. Ako jeho milenka mala všetko, o čom kedy snívala, ba oveľa viac. Deti ani priatelia jej nechýbali, netúžila ani stať sa jeho manželkou. Nepotrebovala nič viac než to, čo jej dával.
Hluk pristávajúcej helikoptéry ju zastihol pri obliekaní, práve si po sprche naťahovala overal z bieleho saténu, ktorý dokonale zdôrazňoval jej nádherné krivky. Ako dievčatko snívala o tom, že sa stane baletkou – v tom čase sen dosiahnuteľný asi ako mesiac na oblohe. Rýchlo si prekefovala dlhé blond vlny a iba jemne sa primaľovala. Pripla si diamantové náušnice od Vladimira a vkĺzla do strieborných sandálov na ihličkových podpätkoch. Bola prirodzene krásna, nepotrebovala sa vylepšovať. A on ju za tú krásu miloval. Pripomínala mu jeho obľúbené obrazy od talianskych majstrov. Dokázal sa na ňu dívať celé hodiny, obdivovať jej dlhé, pôvabné končatiny, dokonalé črty, hodvábne blond vlasy, veľké oči farby letnej oblohy. Rovnako rád, ako sa na ňu díval, sa s ňou aj rozprával. Tešilo ho, že je inteligentná. Protivili sa mu vulgárne, chamtivé a hlúpe ženy. To všetko bolo Natashi cudzie, vyžaroval z nej prirodzený pôvab a pokojná dôstojnosť.
Náhlivo vyšla po schodoch na jeden z dvoch heliportov na hornej palube, kde ho už očakávalo asi desať členov posádky a ochranky. Pristávajúca helikoptéra jej divo rozvievala vlasy, no ona sa s úsmevom snažila zahliadnuť ho v okne. Pilot vypol motor. Dvere sa otvorili a zjavil sa v nich Vladimir. Kývnutím sa rozlúčil s kapitánom a jednému z bodyguardov podal svoj kufrík. Pozrel na Natashu a usmial sa. Bola jediná, koho chcel po rokovaniach v Londýne vidieť. Tešil sa, že je po dvoch dňoch znovu na lodi, kde môže oddychovať, hoci aj tu mal pracovňu vybavenú obrazovkami, aby mohol nepretržite komunikovať so svojimi kanceláriami v Londýne a Moskve.
Ich pobyt na lodi niekedy trval aj niekoľko mesiacov, prerušovali ho iba jeho občasné pracovné cesty. Z tejto poslednej sa vrátil v dobrej nálade. Objal ju okolo pliec a spoločne zišli do veľkého, príjemného baru. Stevardka im na striebornom podnose naservírovala pohár šampanského. Vladimir sa na chvíľu zahľadel na more, potom znovu na Natashu. Na rokovania, z ktorých sa práve vrátil, sa ho vôbec nepýtala. O jeho práci vedela len to, čo občas začula, videla alebo si domyslela. Čo sa dozvedela, nechávala si pre seba. Jej diskrétnosť bola preňho rovnako dôležitá ako jej krása. Mal veľkú radosť, že ju po dvojdňovej neprítomnosti znovu vidí. Bodyguardi stojaci obďaleč ich nerušili, obaja ich brali ako prirodzenú súčasť svojho prostredia.
„Čo si dnes robila?“ zaujímal sa milo. Pohľadom obdivne kĺzal po bielom overale, čo jej priliehal k telu ako druhá koža. Ak sa niekedy správala vyzývavo, tak iba v ich spálni, napriek tomu bolo na nej čosi nepopierateľne vzrušujúce, pre čo muži otáčali za ňou hlavy a závideli mu ju. To vedomie mu lichotilo. Kým jachta bola dôkazom jeho mimoriadneho bohatstva, Natashina dych berúca krása symbolizovala jeho potenciu a mužskú príťažlivosť. Radosť mal z oboch.
„Šla som si zaplávať, potom na manikúru a nakupovať do Cannes,“ odvetila nenútene. Býval to jej bežný program, keď bol Vladimir preč. A keď bol na lodi, zostávala na nej aj ona, aby mu bola k dispozícii. Nemal rád, keď bola v jeho voľnom čase preč. Rád s ňou plával, jedával pri spoločnom stole, rozprával sa s ňou, a chcel to robiť hneď, ako po tom zatúžil.
Natasha trávila veľa času samoštúdiom, čítala knihy a články na internete, aby držala krok s dianím vo svete umenia. Snívala, že keď budú v Londýne, zapíše sa na kurzy v galérii Tate, no ani tam, ani v Paríži, kam tiež často chodievali, nikdy nepobudli dosť dlho, aby svoj sen uskutočnila. Vladimir ju navyše chcel mať stále pri sebe. A hoci nemala akademické vzdelanie, za posledné roky sa o umení naučila pozoruhodne veľa. Vladimir s ňou rád diskutoval o nových prírastkoch vo svojich umeleckých zbierkach, o obrazoch, čo plánoval kúpiť. Vždy si podrobne naštudovala každého umelca, o ktorom jej rozprával, bavilo ju vyhľadávať si o nich nezvyčajné informácie. Tie fascinovali aj jeho, vždy bol na ne zvedavý. Zapájala sa aj do rozhovorov s odborníkmi na umenie, ktorých u seba hostili. Vladimir bol na jej rozsiahle vedomosti hrdý.
Nemala priateľky, s ktorými by trávila čas, na nákupy chodievala sama. Dovolil jej kúpiť si všetko, po čom jej srdce zapišťalo. Tešilo ho obdarúvať ju, obzvlášť rád jej vyberal šperky. Mala od neho aj množstvo kabeliek Hermès z aligátorej kože vo všetkých možných farbách, väčšinou birkinky s diamantmi zdobenou sponou. Stáli ho už celý majetok, napriek tomu by jej nikdy nič neodoprel. Rád pre ňu na módnych prehliadkach vyberal oblečenie – aj overal od Diora, čo mala na sebe, bol od neho. Páčilo sa mu rozmaznávať ju spôsobmi, ktoré nepotreboval dopriať sebe. Bola jeho živou reklamou. On sám sa, naopak, obliekal jednoducho a konzervatívne. Aj z Londýna sa vrátil v rifliach, skvele padnúcom ľahkom saku a hnedých semišových topánkach značky Hermès. Napriek vekovému rozdielu dvadsiatich troch rokov tvorili krásny pár. Niekedy, keď mal náladu na žarty, vravieval, že by mohol byť jej otcom, hoci na to nevyzeral.
Napriek tomu, že Natasha nemala vlastný život, nebola osamelá. To, že si ju privlastnil výlučne pre seba, jej vrchovato kompenzoval, nesťažovala sa. Jej vďačnosť k nemu neutíchala, tak ako neutíchal jeho obdiv k nej. Za sedem rokov nestretol ženu, po ktorej by túžil viac, či ktorá by sa k nemu lepšie hodila. Neverný jej bol iba vtedy, keď v inom meste jeho obchodní partneri po dôležitom stretnutí každému objednali prostitútku, a on nechcel vybočovať z radu či pôsobiť ako suchár. Muži boli už zvyčajne opití, takže sa vždy čo najskôr vykradol preč.
Milan Buno, literárny publicista
