Toto je neuveriteľný a jedinečný príbeh života Hyeonseo Lee v Severnej Kórei. Príbeh o jej úteku a odvahe, akú v sebe ako osamelá a zraniteľná tínedžerka objavila, aby začala nový život v Číne. Ako tvrdí – život na úteku, bez identity a bez zmysluplnej existencie, nie je ľahší ako život v Kórei.
Kniha Dievča so siedmimi menami je mimoriadne pútavá, hrdá a presvedčivá. Odráža jej pozoruhodného ducha aj prekonané hrôzy minulosti a zároveň ponúka dôveryhodnú výpoveď o každodennom živote v Severnej Kórei.
Hyeonseo Lee vyrastala v Severnej Kórei a bola jednou z milióna ľudí chytených do pasce uzavretého a nemilosrdného diktátorského režimu. Od škôlky až po nútenú službu v Socialistickom zväze mládeže v štrnástich rokoch štát kontroloval každý aspekt jej života. Keď v roku 1990 nastal hladomor a Hyeonseo sa ocitla uprostred chaosu, hladu a represií, začala o svojom dovtedajšom pevnom presvedčení pochybovať. Je jej krajina naozaj „najlepšou na zemeguli“, ako jej vždy tvrdili?
V roku 1997 sedemnásťročná Hyeonseo Lee ušla z vlasti do Číny. Prvé matkine slová stratenej dcére v telefóne zneli: „Nevracaj sa.“ Odveta za návrat by mala pre všetkých osudné následky.
O dvanásť rokov sa vrátila na severokórejskú hranicu s odvážnou misiou nahovoriť matku a brata na odchod do Južnej Kórey, na ťažkú, nákladnú a veľmi nebezpečnú cestu.
Dievča so siedmimi menami je príbeh severokórejského dievčaťa, ktorému sa podarilo ujsť pred hrôzami diktatúry. „Vyrastala som v takmer úplnej neznalosti okolitého sveta okrem toho, ktorý bol odrazom režimu. Po odchode som postupne zistila, že moja krajina všade predstavuje synonymum zla,“ píše Hjon-so Leeová. „To som nevedela roky predtým, keď sa utvárala moja identita. Myslela som si, že život v Severnej Kórei je normálny. Jej zvyky a vládcovia sa stali čudnými až časom a v dôsledku vzdialenosti.“
Dnes je Hyeonseo uznávanou hovorkyňou a bojovníčkou na medzinárodnej scéne. Jej prejav na konferencii TED (Technology, Entertainment, Design – je každoročná konferencia s heslom „myšlienky, ktoré stoja za rozšírenie“ – ideas worth spreading) v roku 2013 zaznamenal viac ako štyri milióny návštev a Oprah Winfreyová ho označila za „jeden z najinšpiratívnejších prejavov na konferencii TED vôbec“.
Začítajte sa do novinky Dievča so siedmimi menami:
Prológ
Zobudil ma matkin krik. Min-ho, môj mladší brat, ešte stále spal na dlážke vedľa mňa. Ďalší človek, ktorého som si uvedomila, bol otec. Vpadol do izby a reval: „Vstávajte!“ Ťahal nás za ruky a hnal, tlačil von z miestnosti. Matka stála za ním a jačala. Bol večer a takmer úplná tma. Obloha bola jasná. Min-ho bol omámený spánkom. Vonku na ulici sme sa obrátili a uvideli čierny olejovitý dym valiaci sa z nášho kuchynského okna a tmavé plamene olizujúce vonkajší múr.
Na moje veľké prekvapenie otec bežal nazad do domu.
Popri nás sa prehnal zvláštny hukot, vietor, čo sa rútil dovnútra. Začuli sme treskot. Na jednej strane strechy sa zosypali škridly a ohnivá guľa ako žiarivá oranžová chryzantéma vyletela k oblohe, osvetliac ulicu. Jedna strana domu bola v plameňoch. Z ostatných okien sa valil hustý dechtovočierny dym.
Kde je môj otec?
Odrazu boli všade okolo nás naši susedia. Ktosi vychrstol vedro vody – ako keby dokázalo uhasiť oheň. Začuli sme zaúpenie praskajúceho dreva a vzápätí zvyšok strechy vzbĺkol v plameňoch.
Neplakala som. Dokonca som ani nedýchala. Môj otec nevychádzal z domu.
Museli to byť iba sekundy, ale zdali sa ako minúty. Vynoril sa, bežal smerom k nám a išiel si vykašľať pľúca. Bol celý čierny od dymu, tvár sa mu leskla. Pod každou pazuchou držal dva ploché obdĺžnikovité predmety.
Nemyslel na náš majetok ani na naše úspory. Zachraňoval portréty. Mala som trinásť, dosť na to, aby som chápala, čo bolo v stávke.
Neskôr mi matka vysvetlila, čo sa stalo. Niekoľko vojakov dalo môjmu otcovi ako úplatok veľký kanister leteckého benzínu. Kanister bol v kuchyni, kde sme mali železnú pec na spaľovanie jontchanov – valcovitých brikiet, aké sa používali na kúrenie všade v Severnej Kórei. Matka sa snažila preliať palivo do inej nádoby, no kanister jej vykĺzol z rúk a benzín vyšpľachol na uhlie. Zmes bola výbušná. Susedia sa určite čudovali, čo to, dopekla, varí.
Z ohňa sa šírila intenzívna vlna horúčavy ako múr. Min-ho začal nariekať. Držala som sa matkinej ruky. Otec položil oba portréty veľmi starostlivo na zem a potom nás troch objal. Takýto verejný prejav náklonnosti bol medzi mojimi rodičmi vzácny.
Schúlení k sebe sme pozorovali, ako sa zvyšky nášho domu rúcajú vo vlniacej sa žiare. Susedia nás museli ľutovať. Na otca bol príšerný pohľad – tvár mal špinavú a nové civilné šaty zničené. Moja matka, ktorá bola na dom hrdá a vždy sa snažila pekne obliekať, sa prizerala, ako sa jej najlepšie nádoby a šaty strácajú v dyme.
Najviac ma udivilo, že ani jeden z rodičov nevyzeral príliš rozrušený. Náš dom bol iba nízky domček s dvoma miestnosťami a s nábytkom od štátu, bežným v Severnej Kórei. Dnes je ťažké predstaviť si, ako mohol niekomu chýbať. Reakcia mojich rodičov na mňa urobila hlboký dojem. Všetci štyria sme boli spolu a v bezpečí. To bolo všetko, na čom im záležalo.
Vtedy som pochopila, že sa zaobídeme takmer bez všetkého – nášho domu, dokonca aj našej krajiny. Nikdy však nie bez ostatných ľudí a naozaj nikdy by sme sa nezaobišli bez rodiny.
Celá ulica videla, ako otec zachránil portréty, čo bol prejav hrdinstva, ktorý si získal oficiálnu pochvalu. Ako sa nakoniec ukázalo, všetko sa vyvinulo veľmi odlišne. My sme to nevedeli, ale otec už bol pod dohľadom.
PRVÁ ČASŤ
Najúžasnejší národ na svete
1. kapitola
Vlakom cez vrchy
Raz ráno koncom leta 1977 sa na nástupišti hjesanskej stanice jedna mladá žena rozlúčila so sestrami a nastúpila na vlak do Pchjongjangu. Dostala oficiálne povolenie, aby tam navštívila svojho brata. Bola taká rozrušená, že minulej noci spala len málo. Hlavné mesto revolúcie bolo v jej predstavách bájnym a futuristickým miestom. Cesta tam predstavovala zriedkavé potešenie.
Vzduch bol ešte stále chladný a voňal po čerstvom rezive z neďalekej píly; vlhkosť ešte nebola príliš vysoká. Podľa lístka mala miesto pri okne. Vlak sa pohol, pomaly hrkotal k juhu po starej hjesanskej trati pomedzi strmé úbočia vrchov porastené borovicami a ponad roztratené rokliny. Sem-tam sa hlboko dole dala zazrieť divoká rieka. Ako cesta pokračovala, žena zistila, že čosi odvádza jej pozornosť od prekrásneho výhľadu.
Vagón bol plný mladých dôstojníkov, ktorí sa v dobrej nálade vracali do hlavného mesta. Spočiatku jej pripadali otravní, ale čoskoro sa prichytila, že sa na ich vtipkovaní smeje rovnako ako ostatní cestujúci. Dôstojníci pozvali každého vo vozni, aby sa pridal k ich hrám – hre na slová a hre s kockami –, aby im čas lepšie ubiehal. Mladá žena prehrala jedno kolo a povedali jej, že musí za trest zaspievať pesničku.
Vozeň stíchol. Pozrela dole na dlážku, pozbierala odvahu a vstala. Aby udržala rovnováhu, pridržiavala sa držiaka na batožinu. Mala dvadsaťdva rokov. Lesklé čierne vlasy si na cestu zopla dozadu. Oblečené mala biele bavlnené šaty potlačené vzormi maličkých červených kvietkov. Pieseň, ktorú spievala, pochádzala z populárneho severokórejského filmu Príbeh generála.
Spievala dobre, sladkým vysokým hlasom. Keď skončila, všetci vo vozni začali tlieskať.
Znovu sa posadila. Na sedadle z vonkajšej strany sedela stará matka a medzi nimi jej vnučka. Odrazu nad nimi stál mladý dôstojník v sivomodrej uniforme. Veľmi zdvorilo sa starej matke predstavil. Potom zodvihol dievčatko, posadil sa vedľa mladej ženy a posadil si ho na kolená.
„Povedz mi, ako sa voláš,“ bolo prvé, čo povedal.
Takto moja matka stretla môjho otca.
Znel veľmi sebaisto. Rozprával s pchjongjanským akcentom a matka sa so svojím severským hjesanským akcentom cítila hrubá a neokrôchaná. Čoskoro ju však upokojil. Aj on sám pochádza z Hjesanu, povedal, ale veľa rokov strávil v Pchjongjangu a hanbil sa priznať, že svoj akcent stratil. Matka stále upierala zrak nadol, ale občas si dovolila pár kradmých pohľadov na neho. Nebol pekný zvyčajným spôsobom – mal husté obočie a pevné, výrazné lícne kosti. Skôr ju uchvátilo vojenské držanie tela a jeho sebadôvera.
Povedal, že sa mu páčia jej šaty, a ona sa placho usmiala. Mala tie šaty rada, lebo si myslela, že v nich vyzerá jednoducho a obyčajne. V skutočnosti bola krajšia, ako si uvedomovala. Dlhá cesta rýchlo ubehla. Počas ich rozhovoru si všimla, že na ňu opakovane pozerá s vážnosťou, akú ešte nikdy predtým u muža nezažila. Pocítila horúčavu v tvári a líca jej sčerveneli.
Spýtal sa jej, koľko má rokov. Potom sa veľmi formálne spýtal: „Bolo by pre vás prijateľné, keby som vám napísal?“
Povedala áno a dala mu svoju adresu.
Neskôr si dokázala moja matka spomenúť iba na máločo z návštevy brata v Pchjongjangu. Myseľ mala plnú obrazov dôstojníka z vlaku a fľakatého svetla vo vozni, slnečných lúčov dopadajúcich spomedzi horských borovíc.
Nijaký list neprišiel. Ako týždne plynuli, moja matka sa ho snažila dostať z hlavy. Má v Pchjongjangu priateľku, pomyslela si. Po troch mesiacoch sa spamätala zo sklamania a prestala na neho myslieť.
Po šiestich mesiacoch trávila rodina večer doma v Hjesane. Teplota klesla hlboko pod bod mrazu, ale obloha bola celé týždne jasná. Vládla nádherná jeseň i zima. Práve všetci dovečerali, keď začuli zvuk okovaných čižiem, ktoré sa blížili k domu, a rázne zaklopanie na dvere. Pri stole si vymenili vystrašené pohľady. Nikoho takto neskoro nečakali. Jedna z matkiných sestier sa pobrala otvoriť dvere. Zavolala na matku.
„Návštevník. Pre teba.“
V meste vypadla elektrina. Matka podišla ku dverám so sviečkou v rukách. Môj otec stál na prahu vo vojenskom kabáte, s čiapkou pod pazuchou. Triasol sa. Uklonil sa jej a ospravedlnil, že bol preč na vojenskom cvičení, odkiaľ nemal povolené písať. Jeho úsmev bol jemný a dokonca aj trochu nervózny. Hviezdy za ním siahali až dole k vrchom.
Pozvala ho do tepla. Od onoho večera začali spolu chodiť.
Nasledujúcich dvanásť mesiacov predstavovalo pre moju matku sen. Nikdy predtým nebola zamilovaná. Môj otec bol stále na základni neďaleko Pchjongjangu, a preto si písali každý týždeň listy a dohadovali si stretnutia. Matka navštevovala vojenskú základňu a on cestoval vlakom do Hjesanu, kde ho jej rodina spoznala. Pre ňu boli tieto týždne medzi stretnutiami plné najsladšieho plánovania a snívania.
Raz mi povedala, že všetko počas tohto obdobia nadobudlo akýsi lesk a čaro. Akoby sa ľudia okolo nej delili o jej optimizmus, a to si nenahovárala. Svet bol na vrchole studenej vojny, ale Severná Kórea sa tešila zo svojich najlepších rokov. Bohatá úroda niekoľko uplynulých rokov za sebou znamenala hojnosť potravín. Priemysel bol z hľadiska noriem komunistického sveta moderný. Južná Kórea, náš úhlavný nepriateľ, sa nachádzala v politickom chaose a nenávidení Američania práve prehrali zdrvujúcu vojnu s komunistickými silami vo Vietname. Zdalo sa, že kapitalistický svet upadá. V celej krajine vládlo presvedčenie, že dejiny stoja na našej strane.
Prišla jar a sneh na vrchoch sa začal topiť. Môj otec sa vydal na cestu do Hjesanu, aby požiadal moju matku, aby sa za neho vydala. Ponuku prijala so slzami v očiach. Jej šťastie bolo dokonalé. Navyše obe ich rodiny mali dobré songbun, čo zaistilo ich spoločenské postavenie.
