Po tom, ako ma nazval svojou drahou a miláčikom, bolo v telefóne počuť, že je zdrvený a nešťastný, no ja som ďalej verila, že to nakoniec spolu zmeníme. Keď sa stretneme a pozrieme si do očí, všetko do seba zapadne: život, umenie, dieťa, láska, písanie… na gauči je miesto pre všetkých! Vždy predsa veril v pluralizmus, či nie?
Pripomeniem mu, že sme tí istí milenci, čo zbožňovali prechádzky ruka v ruke, a že bol vášnivým účastníkom aktu (vedome nechráneného), ktorý spôsobil túto dilemu.
Kľukatá cesta za šťastím je skutočný príbeh o rodičovskej láske a sile rozhodnúť sa.
Občas to môže zabolieť, niekedy to jednoducho nechcete urobiť…no musíte.
Heather a Brian sú dva protiklady.
Prežívajú však čarovný románik.
Ten sa ale skončí, keď Heather otehotnie. Hoci ju Brian miluje, deti nechce. Heather sa teda vráti do Kalifornie, kde s podporou rodiny porodí dcérku. Len pár hodín po Gracinom príchode na svet však radostný okamih naruší zdravotná sestra so slovami:
„Oblečte sa, vaše dieťa má zdravotné problémy.“
„Volala doktorka Koerperová.“
Vystrel sa, každý neurón v jeho tele bol v strehu.
„Potvrdila zhodu. Dokonalú zhodu.“
„Výborne!“ Stíchol, potom zopakoval: „Výborne! Chvalabohu!“
Vzápätí mu tvár ovisla, nebadateľne ochabli oči a poklesli kútiky úst. Radosť zatienila pochmúrna myšlienka.
„Čo je?“ zarazila som sa.
„Je to riskantné.“
Sedeli sme vedľa seba, spracúvali slovo riskantné, ktoré nám bralo nádej, jin a jang radosti a nebezpečenstva, vzájomne prepojených a existujúcich v symbióze. Uzdravenie a hrozba smrti kráčali ruka v ruke.
Gracie sme mohli vyliečiť, ale iba ak sme boli ochotní riskovať jej život.
Takto si Heather materstvo nepredstavovala – zostala sama so zlomeným srdcom a pravdepodobne veľmi vážne chorým dieťaťom. Keď sa Gracin stav zhorší, Brian sa vráti k Heather, no čakajú ich mnohé dôležité rozhodnutia. Jedným z nich je poskytnutie súhlasu na operáciu, ktorú zoslabnuté dievčatko nemusí zvládnuť.
Kľukatá cesta za šťastím je autobiografický román Heather Harphamovej, ktorý je teraz ako e-kniha so zľavou takmer 50%. Stiahnite si ho do čítačky alebo tabletu.
Hoci rozpráva o neveselých veciach, je pretkaný láskavým humorom, vďaka ktorému prekonala ťažké okamihy.
Je to dojímavý, citlivo napísaný príbeh o romantickej láske, vďačnosti za krásny, nevyspytateľný život.
Je to príbeh o hlbokom priateľstve aj o úprimnej rodičovskej láske.
Príbeh o pokrivenom šťastí…
Začítajte sa do novinky Kľukatá cesta za šťastím:
Moje prvé dieťa, dievčatko, sa narodilo pred siedmou v jeden jarný večer. Bolo drobné a bucľaté, s hmotnosťou niečo vyše dvoch kilogramov. Voňalo po prekrojenom jabĺčku a slaných praclíkoch, tieto vône si prinieslo z prostredia, v ktorom sa dovtedy nachádzalo.
Pôrodná asistentka sa však tvárila ustarostene. „Na donosené dieťa je akási malá,“ zopakovala niekoľkokrát. „Mali ste v tehotenstve nejaké problémy alebo ťažkosti?“
Chcela som sa spýtať, či sa do toho ráta aj zlomené srdce alebo to, že do postele si so mnou namiesto otca bábätka líhal verný pes.
„A navyše,“ pokračovala asistentka, „je aj akási žltá.“
„Po našich gréckych predkoch,“ zamiešala sa moja mama. „Všetci sme takí dožlta.“
Pôrodná asistentka mi konečne vložila do náručia voskovobledé stvoreniatko, strapaté a ubabrané od krvi. Neusmievalo sa nežne ako bábiky z môjho detstva, ale bolo to skutočné bábätko a bolo moje.
Vdýchla som do seba jeho vôňu a mozog mi v tej chvíli zaplavila vlna šťastia. Všetky neuróny akoby stále dookola opakovali: „Áno, áno, áno, to je ono!“ Táto reakcia je pevne daná, aj zvieratá rozoznávajú svoje mláďatá podľa vône. Pre mňa to však bolo niečo neopísateľné. Ovoniavanie dcérky vo mne vyvolávalo eufóriu podobnú asi nefalšovanej rozkoši pri prvom fajčení kokaínu. Po niekoľkých hodinách života mimo maternice už voňala menej po jablkách a viac ako kov, možno cín alebo železo. Jej vôňa mi pripomínala praktické záhradnícke náradie alebo starú mincu, čo vykukla z tmavej zeme a vkĺzla mi do dlane.
Po mesiacoch čakania na to, aké vlastne bude moje dieťa, po ignorovaní narážok techničky obsluhujúcej ultrazvuk, ktorá sa nemohla dočkať, kedy prezradí tajomstvo jej pohlavia, po zaspávaní nešťastná v samote, po úpenlivom modlení, aby sa tehotenstvo prehuplo do aktívneho materstva – odrazu bola tu. Guľôčka vnorená do ohybu môjho lakťa, dýchajúca sama a vydávajúca tiché zvuky. Zaneprázdnená ťažkou úlohou byť nažive. Pod okrajom jemných vláskov naspodku ešte mäkkej lebky som objavila ružové materské znamienko v tvare jahody.
Nasledujúcich desať hodín som ležala a bdela, ovoniavala ju a nemohla uveriť, že to telíčko leží teraz pri mne. Odkiaľ sa vlastne vzala? Pravdaže, chápem biologické zákony – viem, čo je genóm, čo sa zvyčajne odohráva pri tlmených svetlách a hudbe Richarda Bucknera, poznám kľukatú špirálu DNA. Jej narodenie bolo na jednej strane úplne všedná záležitosť (každú minútu sa narodí dvestoštyridsaťpäť detí), na druhej zázrak rovnajúci sa piatim bochníkom chleba a dvom rybám, ktorými Ježiš nasýtil veľký zástup. Bolo ťažké uveriť, že najprv nebolo nič a odrazu bum! – a bola tu.
Vôbec som nespala. Nemohla som, nechcela som nič zmeškať. Čo ak si vzdychne, našpúli ústočká, roztiahne pršteky alebo vystrie rúčky dohora?
Bolo čosi pred treťou ráno. Ešte som bola hore, keď do izby vošiel ošetrovateľ s vľúdnou tvárou. Zdalo sa, že ho neprekvapilo, keď ma uvidel ovoniavať svoje bábätko. Asi išlo o typické správanie novopečenej mamičky. Nenútene mi oznámil, že by ju chceli vziať na detské oddelenie na nejaké testy. Neprišlo mi čudné, že chcú robiť testy o tretej ráno. Bolo predsa jasné, že moje dieťa je úplne zdravé a zopár testov mu nemôže uškodiť.
Dovtedy som poznala iba zdravé bábätká. Zbierka nemých bábätkovských bábik, o ktoré som sa ako malá starala celé hodiny, jemne voňala po vanilke. Všetky mali na tvárach nesmelé úsmevy a starostlivo učesané umelé vlasy. Obliekala som ich. Dávala odgrgnúť. Tíško im spievala do plastových uší. Ani jedna nikdy nemala horúčku ani nedostala vyrážky. Dokonca aj Jezuliatko (najcelebritnejšie bábätko zo všetkých) bolo mocné a zdravé. Tiché a dobré sväté dieťa.
Ošetrovateľ sľúbil, že mi ju čoskoro prinesie späť. Keď ju odniesol, znervóznela som. Prehadzovala som sa na posteli podráždená, nevedela sa na nič sústrediť a len čakala. Ošetrovateľ sa po hodine vrátil s prázdnymi rukami. „Kde je moje dieťa?“ spýtala som sa. I mňa samu otázka vydesila.
Uprene sa na mňa pozrel, spoly súcitne, spoly upokojujúco, a povedal: „Potrebujeme jej ešte urobiť nejaké vyšetrenia.“ Pri dverách sa obrátil a dodal: „O pár minút príde lekár a porozpráva sa s vami.“ O nemocniciach som vtedy nevedela skoro nič, preto ma nevystrašilo, že pri mojej posteli sa ešte pred svitaním ukáže lekár.
Vždy keď som si predstavovala, čo všetko môže hroziť mojim deťom, boli to nebezpečenstvá striehnuce vonku. Neznámi ľudia vo voľných sivých mikinách číhajúci pri detskom ihrisku, hojdačky nad ostrými skalami visiace na rozpadajúcom sa lane, autá ako bezcitní zabijaci s oceľovými očami. Tieto možnosti som vedela pochopiť. Cez ochrannú sieť obáv však nikdy neprekĺzla choroba s pokrivenou chrbticou a prepadnutými lícami. A keby aj áno, asi by som ju nespoznala. Vážna choroba ohrozujúca život bola mimo môjho rozsahu predstavivosti. Keby som sa nad tým mala zamyslieť, asi by som povedala, že pred touto možnosťou som bola chránená len preto, lebo nič podobné mi nikdy ani nenapadlo. Zrejme by som zareagovala: „Ako by sa to mohlo stať, keď si to neviem predstaviť?“
