Kedy sa vám naposledy stalo, že ste pri čítaní knihy stratili slová? My sme to zažili pri novinke Gayle Formanovej. Je to úspešná americká spisovateľka a novinárka, ktorú poznáte aj vďaka jej sfilmovnému bestselleru Ak zostanem.
Práve vyšla jej novinka Bola som tu. Príbeh o silnom priateľstve a malých tajomstvách.
Cody sa nevie zmieriť so stratou najlepšej priateľky Meg, ktorá nečakane spáchala samovraždu. Nevie pochopiť, prečo taká úžasná, energická a priateľská osoba túžila zomrieť a neustále ju prenasleduje pocit viny.
Všetko sa zmení, keď sa Cody na žiadosť Meginých rodičov vyberie do Tacomy po priateľkine veci a odhalí celkom novú stránku jej osobnosti. Ponára sa čoraz hlbšie do spleti Meginých tajomstiev a neváha podstúpiť akékoľvek nebezpečenstvo, len aby konečne spoznala pravdu.
Podarí sa však prísť tejto záhade na koreň a nájde skutočne to, čo hľadala?
Viac príbehov pre mladých nájdete na
www.YOLi.sk
„Pred mnohými rokmi som písala článok o samovražde,“ spomína si Gayle Formanová. „Obsahoval rozhovory s priateľmi a príbuznými mladých žien, ktoré sa rozhodli vziať si život. Vtedy som sa prvý raz „stretla“ so Suzy Gonzalesovou. Žiaľ, nemohla som ju spoznať osobne, lebo pred pár rokmi zomrela.
Počúvala som, čo o nej hovoria priatelia a príbuzní, a často som zabúdala, že píšem o obeti samovraždy. Vykreslili mi obraz bystrej, kreatívnej, charizmatickej devätnásťročnej dievčiny, s ktorou by som za iných okolností mohla robiť rozhovor, lebo práve napísala prvú knihu, nahrala zaujímavý album alebo režírovala nezávislý film. Vôbec nepôsobila ako osoba, čo sa rozhodne spáchať samovraždu. Až na jeden detail: Suzy trpela depresiou ako všetky mladé ženy, o ktorých som písala. Keď prišli samovražedné myšlienky, vyhľadala pomoc a navštívila univerzitné poradenstvo, ale napokon sa rozhodla zveriť „podpornej“ skupine, kde jej členovia zablahoželali k samovražedným sklonom a poradili jej, ako ich premeniť na skutočnosť…“
Gayle Formanová nikdy neprestala myslieť na Suzy.
O vyše desať rokov neskôr ju Suzy inšpirovala k vytvoreniu postavy Meg. A z Meg sa zrodila Cody, hlavná hrdinka knihy Bola som tu.
Cody je nešťastná mladá žena zdrvená smrťou najlepšej priateľky, utrápená, plná smútku, hnevu, ľútosti a otázok, ktoré už nemá kto zodpovedať.
„Cody a Meg sú len fiktívne postavy, no napriek tomu mi vnukli myšlienku, či by sa Meg zabila, keby vedela, akú bolesť tým spôsobí priateľke a rodine,“ uvažuje Gayle Formanová. „Ktovie, či si v najčernejšej depresii vedela predstaviť, koľko ľudí trpko oľutuje jej rozhodnutie.“
Začítajte sa do knihy Bola som tu.
1
Deň po Meginej smrti som dostala tento e-mail:
S veľkou ľútosťou vám oznamujem, že som si vzala život. Dlho som nad tým premýšľala a napokon som dospela k záveru, že to musím spraviť. Viem, že vám tým ublížim, a naozaj ma to mrzí, ale pochopte, už som s tou bolesťou nedokázala žiť. Nemôžete za to, bolo to len a len moje rozhodnutie. Nie je to vaša vina.
Meg
Poslala ho svojim rodičom, mne a policajnému zboru mesta Tacoma spolu s názvom motela a číslom izby, kde ju nájdu, ako aj informáciami o jede, ktorý požila, a pokynmi, ako treba zaobchádzať s jej telom. Na vankúši nechala odkaz pre upratovačku, nech sa jej nedotýka a zavolá políciu – pripla k nemu päťdesiatdolárové prepitné.
Nastavila e-mail tak, aby prišiel s dostatočným časovým odstupom. Chcela byť dávno po smrti, keď ho dostaneme.
Pravdaže, to všetko som sa dozvedela až neskôr. Len čo som si ho prečítala v počítači v mestskej knižnici, pomyslela som si, že ide o žart alebo falošný poplach. Vytočila som Megino číslo, no nedvíhala telefón, tak som zavolala jej rodičom.
„Dostali ste Megin e-mail?“ spýtala som sa.
„Aký e-mail?“
2
Nasledujú spomienkové obrady, vigílie a modlitebné stretnutia. Neviem si zapamätať, v čom sa vlastne líšia. Na vigíliách držíme sviečky, ale na modlitebných stretnutiach tiež. Na spomienkových obradoch počúvame prejavy, lenže čo už teraz zmôžu slová?
Akoby nestačilo, že Meg zomrela. A ešte k tomu z vlastnej vôle. Za to, že ma vystavila tejto tortúre, by som ju najradšej zabila.
„Cody, si prichystaná?“ kričí Tricia.
Je štvrtok, popoludnie už pokročilo a my sa chystáme na piaty obrad v tomto mesiaci. Dnes je na programe vigília pri sviečkach. Aspoň myslím.
Vyjdem z izby. Tricia si zapína čierne koktailové šaty, ktoré si kúpila po Meginej smrti. Potrebovala ich na pohreb, no len čo ten rozruch trochu utíchne, začne v nich chodiť von. Sú veľmi sexi. Smútok jej pristane, ako aj mnohým obyvateľom nášho mestečka.
„Prečo nie si oblečená?“ spýta sa.
„Všetko pekné oblečenie mám špinavé.“
„Ty máš pekné oblečenie?“
„Dobre teda, moje ako-tak vhodné oblečenie je špinavé.“
„Predtým ti to neprekážalo.“
Chvíľu na seba zazeráme. Keď som dovŕšila osem rokov, Tricia vyhlásila, že som dosť stará, aby som sa naučila prať. Neznášam pranie. Vidíte, ako to zvyčajne dopadne.
„Nechápem, načo máme ďalší obrad,“ vyhlásim.
„Ľudia potrebujú čas, aby sa zmierili s Meginou smrťou.“
„Ale nehovor. Skôr potrebujú novú drámu, do ktorej by mohli strkať nos.“
V našom meste žije tisícpäťstosedemdesiatštyri ľudí, aspoň podľa vyblednutej tabule na diaľnici. „Tisícpäťstosedemdesiattri,“ vyhlásila Meg, keď minulú jeseň dostala štipendium na univerzitu v Tacome. „Onedlho sa presťahujeme do Seattlu a bude to tisícpäťstosedemdesiatdva,“ dodala.
Teraz je nás tisícpäťstosedemdesiattri a predpokladám, že to tak ostane, až kým sa niekto nenarodí alebo nezomrie. Málokto nájde odvahu odsťahovať sa. Ani Tammy Henthoffová a Matt Parner neodišli, keď podviedli svojich partnerov a dali sa dokopy – až do Meginej smrti to bol najväčší zdroj klebiet. Presťahovali sa na okraj mesta do kempu pre obytné prívesy.
„Musím tam ísť?“ Neviem, načo sa vôbec pýtam. Tricia je moja matka, ale v tomto smere pre mňa nie je autoritou. Viem, že musím ísť, a viem aj prečo. Joe a Sue ma potrebujú.
Sú to Megini rodičia. Teda boli. Neviem si zvyknúť na ten minulý čas. Sú rodičia stále rodičmi, keď ich dieťa zomrelo? A ešte k tomu naschvál?
V tvári sa im zračí nekonečná bolesť. Pod očami majú hlboké vačky, ktoré asi nezmiznú. A práve kvôli nim vyhrabem svoje najčistejšie šaty a oblečiem si ich. Budem musieť spievať. Opäť.
Amazing Grace. Aký odporný zvuk.
3
V duchu som napísala tucet pohrebných prejavov. Premýšľala som, čo také o Meg povedať. Mohla by som opísať naše prvé stretnutie. Keď sme sa v škôlke zoznámili, nakreslila nás na výkres a pripísala tam naše mená a zopár ďalších slov, ktorým som nerozumela, lebo som na rozdiel od nej nevedela čítať ani písať. „Stojí tam najlepšie priateľky,“ vysvetlila mi. A splnilo sa to, presne ako všetko ostatné, čo si Meg želala. Mohla by som dodať, že ten obrázok stále mám. Odložila som si ho do plechovej škatuľky, v ktorej schovávam všetky cennosti. Toľkokrát som si ho prezerala, že je celý pokrčený.
Meg si zakaždým všimla veci, ktoré sme o sebe sami netušili. Presne vedela, koľkokrát za sebou kýchneme – vraj na to existuje vzorec. Ja kýcham trikrát, Scottie a Sue štyrikrát, Joe dvakrát a Meg päťkrát. Pamätala si, čo sme mali oblečené pri fotení alebo na Halloween. Pamätala si celý môj život, všetky zážitky. No nielen to, ona ich aj vytvárala. Trávili sme spolu každý Halloween – v kostýmoch, ktoré si vysnívala.
Mohla by som spomenúť, že bola posadnutá piesňami o svätojánskych muškách. Začalo sa to v deviatom ročníku, keď si kúpila vinylovú platňu kapely Heavens to Betsy. Zatiahla ma do izby a pustila ju na starom gramofóne, ktorý kúpila na charitatívnom bazári v kostole a vlastnoručne opravila s pomocou inštruktážnych videí na YouTube. A nikdy nezistíš, ako žijú mušky plné svetla. Ty nikdy nebudeš tá májuška, čo na oblohu vzlietla, spieva Corin Tuckerová silným, no zároveň zraniteľným éterickým hlasom.
Len čo Meg objavila Heavens to Betsy, spustila pátranie po všetkých dobrých piesňach o svätojánskych muškách. Ako inak, za pár týždňov mala dlhočizný zoznam. „Už si niekedy videla svätojánsku mušku?“ spýtala som sa, keď si zostavovala playlist.
Poznala som odpoveď – nie. Meg nikdy necestovala na východ od Skalnatých vrchov, presne ako ja. „Času dosť,“ vyhlásila a roztvorila náruč, akoby chcela naznačiť, koľko života ju ešte čaká.
Joe a Sue ma požiadali, aby som na prvom obrade čosi povedala. Mal sa konať v katolíckom kostole, kam Garciovci chodievali celé roky, no nešlo to, lebo otec Grady prísne dodržiava pravidlá, aj keď je rodinný priateľ. Povedal Garciovcom, že Meg spáchala smrteľný hriech, a nielenže sa jej duša nedostane do neba, nemôže ju ani pochovať na katolíckom cintoríne.
Pravda, nešlo o skutočný pohreb. Trvalo dosť dlho, kým polícia vydala telo rodičom, pretože Meg použila veľmi vzácny jed. Dalo sa to čakať. Nikdy nenosila oblečenie z obchodných reťazcov a počúvala skupiny, ktoré nik nepoznal. Pravdaže si vybrala celkom neznámy jed.
Na prvom veľkom obrade sme teda vzlykali nad prázdnou truhlou a pohreb sa nekonal. Počula som, ako Megin strýko Xavier pošepkal priateľke, že bude najlepšie, ak to tak ostane. Nik totiž nevedel, čo napísať na náhrobok. „Všetko znie príliš vyčítavo,“ vyhlásil.
Pokúsila som sa napísať prejav. Naozaj. Potrebovala som inšpiráciu, tak som si pustila cédečko s piesňami o svätojánskych muškách, ktoré mi Meg napálila. Tretiu skladbu v poradí naspievali Bishop Allen. Po prvý raz som sa do nej skutočne započúvala. Akoby som dostala facku. Ešte stále jej môžeš odpustiť. A ona tebe tiež.
Lenže ja neviem, či to dokážem. A neviem ani to, či mi Meg odpustila.
Povedala som Joeovi a Sue, že ma to mrzí, ale nič mi nenapadá.
Vtedy som im po prvý raz klamala.
Dnešné stretnutie sa koná v Rotary klube, takže nejde o oficiálny náboženský obrad, hoci ho vedie akýsi reverend. Neviem, odkiaľ berú všetkých tých rečníkov, ktorí Meg vôbec nepoznali. Po obrade ma Sue pozve domov na ďalšie posedenie.
S Meg sme u nich trávili toľko času, že som vedela rozoznať, akú má Sue náladu, len čo som vošla dnu. Ak v predsieni rozvoniavalo maslo, tušila som, že Sue pečie, lebo je smutná a potrebuje vzpruhu. Korenisté vône naznačovali, že má dobrú náladu a varí Joeovi štipľavé mexické jedlá, hoci ju z nich bolieva brucho. Pukance zase znamenali, že potme leží v posteli, takže sa Meg a Scottie musia nakŕmiť sami, čo sa zakaždým skončilo prípravou polotovarov v mikrovlnke. Joe sa vtedy pobral do spálne, aby Sue skontroloval, a cestou si nás doberal, aké máme šťastie, že sa môžeme napchávať hlúposťami. Vždy sme súhlasili, ale po niekoľkých párkoch v rožku nám bolo na vracanie.
Poznám Garciovcov ako vlastnú dlaň. Keď som im volala, aby som sa spýtala na Megin e-mail, vedela som, že hoci je sobota a jedenásť hodín, Sue ešte leží v posteli, hoci určite nespí (vraj sa nikdy nenaučila vyspávať, aj keď sa deti prestali budiť na svitaní) a Joe iste uvaril kávu a číta noviny za kuchynským stolom. Scottie na sto percent pozeral rozprávky. Odjakživa mali pevné zvyky, a to sa mi veľmi páčilo. U nás doma je to inak. Tricia vstáva najskôr na obed, niekedy si v kuchyni chystá cereálie a inokedy jej niet.
Teraz však u Garciovcov panuje iný, menej lákavý stereotyp. Napriek tomu som Suino pozvanie prijala, hoci som mala sto chutí odmietnuť.
Pred domom parkuje oveľa menej áut ako po prvých obradoch, keď Garciovcov navštevovalo celé mesto a všetci im nosili obedy v plastových nádobách. Nebolo ľahké prijať všetko to dusené mäso a tobôž nie ľútosť, ktorá ho sprevádzala. Zlé jazyky totiž vôbec nezaháľali. „Vôbec ma to neprekvapuje. Vždy to bola čudáčka,“ šepkali si ľudia v obchode. Meg a ja sme vedeli, že ju celé mesto považuje za čudáčku, lebo pôsobila ako ruža v púšti, a to ľudí miatlo. Lenže za týchto okolností to už neznelo ako pochvala.
A neklebetilo sa iba o Meg. „Ako matka by som určite rozoznala, že moje dieťa myslí na samovraždu,“ dopočula som sa v bare, kde pracuje Tricia. Povedala to mama Carrie Tarkingtonovej, ktorá sa vyspala s polovicou školy. Chcela som sa pani Tarkingtonovej spýtať, či o tom vie, keď už sa hrá na vševediacu. Vtom sa však ozvala jej priateľka: „Sue? Žartuješ? Tá chodí po svete s hlavou v oblakoch.“ Ich kruté slová ma zaboleli ako úder do brucha. „Ako by ste sa cítili, keby ste prišli o dieťa, vy suky?“ zavrčala som. Tricia ma musela odviesť domov.
Dnes šla do práce, tak ma po obrade vyhodila u Garciovcov. Vošla som bez zvonenia. Joe a Sue ma nepríjemne dlho objímali. Viem, že ich moja prítomnosť utešuje, ale keď na mňa pozrú, v očiach im čítam jedinú otázku: Vedela si o tom?
Neviem, ktorá možnosť je horšia: keby som o Meginých plánoch vedela a nič im nepovedala, alebo pravda – že som Meg považovala za najlepšiu priateľku, všetko som jej vravela a verila som, že to platí aj naopak, no očividne som netušila, čo jej behá po rozume.
V jej e-maile stálo, že nad smrťou dlho premýšľala. Ako dlho? Čo znamená dlho? Týždne? Mesiace? Roky? Poznali sme sa od škôlky, odmalička sme boli dôverné priateľky, bližšie než sestry. Ako dlho premýšľala nad smrťou bez toho, aby mi niečo naznačila? A, čo je dôležitejšie, prečo mi nič nepovedala?
Po desiatich minútach mĺkveho posedávania za mnou príde Scottie, Megin desaťročný brat, s ich – teraz už vlastne jeho – psom Samsonom. „Prechádzka?“ spýta sa mňa aj psa.
Prikývnem a vstanem. Scottie je jediný, kto sa správa ako predtým. Možno preto, lebo je ešte malý, hoci už dávno nie je dieťa, a so sestrou si boli veľmi blízki. Keď Sue pochytila temná nálada a Joe sa o ňu staral, Meg mu nahrádzala matku.
Apríl sa chýli ku koncu, no počasiu to zatiaľ nedochádza. Vonku fúka prudký studený vietor. Vyberieme sa na obrovské prázdne pole, kam chodievajú všetci psičkári, a Scottie odviaže Samsona. Ten nadšene odbehne, blažený vo svojej psej nevedomosti.
„Ako sa držíš, drobec?“ Tá stará veselá prezývka mi znie zvláštne. Okrem toho dobre viem, ako sa má. Lenže niekto sa oňho musí zaujímať, keď tu nie je Meg, aby sa hrala na starostlivú kvočku, a Sue s Joeom sa topia v žiali.
„Vo Fiend Finderi som sa dostal na šiesty level,“ odvetí. Pokrčí plecami. „Teraz sa môžem hrať, koľko sa mi zachce.“
„Aspoň nejaká výhoda.“ Okamžite si zakryjem ústa. Môj trpký šibeničný humor nie je určený pre verejnosť.
Scottie sa chrapľavo zasmeje, akoby bol o desať rokov starší. „Máš pravdu.“ Zastane a zahľadí sa na Samsona, ktorý oňucháva zadok nejakej kólie.
Cestou domov Samson upaľuje ako odtrhnutý z reťaze, lebo vie, že ho čaká večera. Scottie sa zrazu spýta: „Vieš, čomu nerozumiem?“
Pred chvíľou sme sa zhovárali o hrách. Toto som vážne nečakala.
„Nechápem, prečo ten e-mail neposlala aj mne.“
„Máš vôbec e-mailovú adresu?“ Načo sa ho to pýtam? Určite mala iný dôvod.
Scottie prevráti oči. „Mám desať rokov, nie dva. V treťom ročníku som si založil účet. Meg mi často písala.“
„Aha. Vieš, asi ťa len chcela ochrániť.“
Na chvíľu má rovnako prázdny pohľad ako jeho rodičia. „Tak to sa jej podarilo.“
Keď dorazíme domov, hostia pomaly odchádzajú. Sue práve hádže do koša cestoviny s tuniakom. Zatvári sa previnilo. Chcem ju na rozlúčku objať, ale posunkom ma zastaví. „Mohla by si ostať trochu dlhšie?“ spýta sa tichým hlasom, celkom odlišným od Meginho výrazného prejavu. Meg mala veľmi presvedčivý hlas, vedela človeka nahovoriť na hocičo, hocikedy.
„Pravdaže.“
Pozve ma do obývačky, kde sedí Joe a hľadí do prázdna, zatiaľ čo Samson žobroní o večeru. Stmieva sa. Pozriem na Joea. Meg zdedila jeho počernú pokožku a mexické črty. Vyzerá, akoby za posledný mesiac zostarol o tisíc rokov.
„Cody,“ osloví ma. Rozplače ma jediným slovom.
„Ahoj, Joe.“
„Sue sa s tebou chce pozhovárať, a ja tiež.“
S búšiacim srdcom uvažujem, či sa ma konečne spýtajú, čo všetko som vedela. Pravdaže, policajti ma už vypočúvali, ale zaujímalo ich len to, ako sa Meg dostala k takému vzácnemu jedu, a ja som im nevedela odpovedať. Keď Meg niečo chcela, zvyčajne našla spôsob, ako to získať.
Po jej smrti som si na internete vyhľadala všetky samovražedné príznaky. Meg nerozdávala svoje obľúbené veci. Ani raz nespomenula, že sa chce zabiť, pokiaľ teda nerátame poznámky typu: „Ak nám pán Dobson dá písomku, zastrelím sa.“ Lenže to predsa nič neznamená, či áno?
Sue si prisadne k Joeovi na ošúchanú pohovku. Chvíľku na seba hľadia, no potom sa odvrátia, akoby ich to príliš zraňovalo. Radšej pozerajú na mňa. Som ako Švajčiarsko.
„V Kaskádach sa o mesiac končí semester,“ oznámia mi.
Prikývnem. Univerzita Kaskády je veľmi prestížna vysoká škola, na ktorej Meg získala štipendium. Pôvodne sme sa po maturite chceli presťahovať do Seattlu. Plánovali sme to od ôsmej triedy. Pôjdeme na Washingtonskú univerzitu, prvé dva roky budeme spolu bývať na intráku a potom sa presťahujeme na privát. Lenže Kaskády jej ponúkli plné štipendium, omnoho výhodnejšie než Washingtonská univerzita. Ja som sa síce na Washingtonskú dostala, ale žiadne štipendium som nezískala. Tricia jasne povedala, že ma nebude financovať. „Konečne som sa vyhrabala z dlhov.“ Napokon som sa rozhodla ostať v meste, spraviť si nadstavbu na vyššej strednej a po dvoch rokoch prestúpiť do Seattlu, aby som mohla bývať s Meg.
Moji hostitelia mlčia. Sue sa pohráva s nechtami. Má ich celé dotrhané. Napokon na mňa pozrie. „V škole k nám boli veľmi milí, ponúkli sa, že pobalia všetky Megine veci a pošlú nám ich, ale nezniesla by som, keby sa ich dotýkal niekto cudzí.“
„A čo jej spolubývajúci?“ Kaskády nemajú veľa internátov. Meg býva – bývala – v akomsi dome s ďalšími študentmi.
„Vraj len zamkli izbu a nechali ju tak. Zaplatili sme jej bývanie do konca semestra, no teraz treba vyprázdniť izbu a priniesť všetko…“ Slová sa jej zaseknú v hrdle.
„Domov,“ dokončí Joe.
Chvíľu trvá, kým sa dovtípim, čo vlastne chcú, čo odo mňa žiadajú. Najprv sa mi uľaví, lebo sa nemusím priznať, že som o Meginých plánoch nevedela. Zlyhala som, keď pre zmenu potrebovala moju pomoc. Potom si však uvedomím, čo to znamená, a srdce mi oťažie. Pravdaže, nemôžem odmietnuť. To by som nespravila.
„Chcete, aby som tam šla a pobalila jej veci?“ spýtam sa.
Prikývnu. Tiež prikývnem. Je to najmenej, čo pre nich môžem spraviť.
„Pravdaže, až keď sa ti skončí semester,“ dodá Sue.
Oficiálne sa končí až o mesiac, ale pre mňa sa skončil, len čo som dostala Megin e-mail. Zo všetkého prepadám. Na tom však nezáleží.
„A pokiaľ si môžeš zobrať voľno,“ dodá Joe ohľaduplne.
Vraví to celkom vážne, akoby som mala fakt dôležitú prácu. V skutočnosti len upratujem domy. Všetci moji zákazníci vedia, čo sa stalo, a sú ku mne veľmi láskaví, vravia, nech si vezmem toľko voľna, koľko potrebujem. Nechápu, že keď nemám čo robiť, neustále premýšľam nad Meg, a tomu sa chcem vyhnúť.
„Pôjdem, kedy len chcete,“ odvetím. „Hoci aj zajtra.“
„Nemala veľa vecí. Ak chceš, môžeš si vziať auto,“ odpovie Joe. Garciovci vlastnia len jedno auto a každý deň majú dokonale rozplánovaný, aby všetko stíhali. Sue odvezie Joea do firmy a Scottieho do školy, ide do práce a pred večerou zase všetkých vyzdvihne. Víkendy sú tiež plné, lebo treba vybaviť nákupy a rôzne iné pochôdzky, na ktoré cez týždeň nie je čas. Ja nemám auto. Občas, naozaj len občas, mi Tricia dovolí požičať si to jej.
„Môžem ísť autobusom. Meg nemá veľa vecí. Teda nemala.“
Vidím, že sa im uľavilo. „Kúpime ti lístok. Škatule môžeš poslať po kuriérovi,“ poznamená Joe.
„Nemusíš brať všetko.“ Sue sa odmlčí. „Stačí, ak prinesieš to najdôležitejšie.“
Prikývnem. Oči sa im rozžiaria vďačnosťou. Musím sa odvrátiť. Je to len drobná láskavosť, nezaberie viac než tri dni. Prídem tam, na druhý deň všetko pobalím a na tretí som doma. Meg by sa na také čosi podujala sama, vôbec by ju nemuseli žiadať.
