Toto je hollywoodsky príbeh o čistej láske a skazených praktikách.
Erotický príbeh zo sveta smotánky.
Cnosť, ktorú môžete získať hneď teraz za skvelú polovičnú cenu.
On je dominantný alfa-samec, ona odmieta sex pred manželstvom.
On je bohatý, sexi a neodolateľný, ona sa bráni.
To na fungujúci vzťah vôbec nevyzerá…
Vstúpte do sveta slávnej filmovej hviezdy Flynna a newyorskej učiteľky na základnej škole Natalie. Sledujte vývoj ich ľúbostného vzťahu, v ktorom zažijú všetko – romantiku, túžbu, vášnivý sex, prenasledovanie novinárov bažiacich po informáciách, ba i zločin, ktorý ich môže zničiť. Zdá sa, že aj najväčšiu hviezdu Hollywoodu s drsným slovníkom môže zasiahnuť láska. Od momentu, keď Flynn spozná Natalie je ochotný pre ňu urobiť všetko, dokonca aj vzdať sa vášnivého sexu, ktorý ona odmieta a jemu sa o ňom čoraz častejšie sníva.
V erotickom príbehu Cnosť nájdete všetko – lesk a biedu, slávu a sex, lásku a odpustenie… A hlavného hrdinu – známeho herca, ktorý má všetko a obyčajnú newyorskú učiteľku, ktorá sa úporne snaží o to, aby jej minulosť už viac neublížila.
Ak čítate len papierové knihy, môžete si ju kúpiť s 20% zľavou na BUX.sk. Ak ale čítate aj na čítačke, tablete, stiahnite si Cnosť hneď teraz a dokonca s 49% uvádzacou zľavou.
Takže namiesto 11,90€ zaplatíte do konca tohto týždňa iba 6,10€!
Poznáte autorku M. S. Forceovú?
Je to pseudonym súčasnej bestsellerovej autorky New York Times Marie Forceovej. Trilógiou Quantum (Cnosť, Odvaha, Víťazstvo) prenikla do sveta erotických románov a rozhodne nepovedala posledné slovo!
Marie Forceová predala viac ako 3,5 milióna kníh a podľa New York Times, USA Today a Wall Street Journal je najlepšie predávanou autorkou.
Na konte má zatiaľ štyridsať súčasných ľúbostných románov a získala viacero ocenení. V roku 2011 jej vyšla kniha Maid for Love, bestseller novín New York Times, z ktorej sa predalo vyše dvoch miliónov e-kníh. Potom prišla séria Fatal, ďalej séria bestsellerov Green Mountain a mnoho ďalších.
Stiahnite si ukážku ZADARMO hneď teraz do čítačky.
Alebo si prečítajte 1.kapitolu z knihy Cnosť:
1. KAPITOLA
Natalie
Zima v New Yorku na prvý pohľad nestojí za veľa. Od novembra do konca marca sa mesto zahalí do odporného sivastého plášťa. Počas prvej zimy v tomto meste som zažila všetky druhy jej prejavov od blatistých kaluží, z ktorých voda prenikne aj do tých najodolnejších čižiem, cez zľadovatené chodníky až po lahodnú arómu vyprážaných cibuľových koliesok od pouličných predavačov zmiešanú s tajomnou parou z podzemia. To všetko vytváralo neopísateľnú arómu.
Zbožňovala som vôňu zimy, ľad a chlad. Kým iní sa radšej utiahli dnu do tepla, ja som vyrážala do ulíc so svojou sučkou Fluff. Jej celé meno znie Fluff-o-Nutter, ale, prosím, zdržte sa komentára. Mala som iba deväť rokov, keď som ju pomenovala po svojom obľúbenom výrobcovi jedla. O štrnásť rokov neskôr je Fluff stále mojou vernou spoločníčkou a jediným spojivom so starým životom, ktoré som si preniesla do nového života. Chodí so mnou všade, okrem školy.
Raz som sa o to pokúsila, ale už vo dverách ma zastavila kamenná tvár pani Heffernanovej. Prísne ma napomenula, že zvieratá do školy nepatria. Sľubovala som, že ju ukryjem pod stôl, kde ostane celý deň. Márne. Citovala hygienické predpisy a smernice a sliny odfrkujúce z jej úst ma zasiahli rovno pod ľavé oko. Musela som vziať Fluff domov a stálo ma to deň osobného voľna. Stavím sa, že keď som na prestávke alebo mám službu, pani Heffernanová mi každý deň nazrie pod stôl, či tam Fluff isto nie je.
Keďže som nemohla brať svoje desaťkilové dieťa do školy, obrátila som sa na zvieraciu pestúnku, ktorá s ňou chodí cez deň von. Funguje to skvele. Iba raz sa Fluff zahryzla do pudlíka. Som si istá, že úbohá Fluff sa iba bránila, no pestúnku aj tak nahnevala. Dosť ju to pobúrilo a rozhorčilo. Dohovorila som jej, že sa musí správať pekne, lebo pestúnka nás pustí k vode a milá Fluff ostane celý čas trčať zavretá v byte.
Odvtedy bola Fluff priam ukážková.
Dnes sa jej za dobré správanie odmením dlhou prechádzkou cez Village. Januárový chladný vietor štípal líca a vo vzduchu vírili prívaly snehových vločiek. Krutý mrazivý deň zahnal domov do tepla aj tých najodolnejších, preto sme s Fluff mali celú Bleecker Street pre seba.
Stále sa tu cítim nová, dievča z Nebrasky tu fascinuje takmer všetko. Páči sa mi newyorská architektúra, chaos, taxíky a motorky križujúce ulice aj počas toho najchladnejšieho dňa. Páčia sa mi štýlové ženy, nahodené do úžasných outfitov, ktoré by som si na sebe nevedela predstaviť, pekní muži, rozmanitosť, dredy, tetovanie, hudba, divadlo, pírsingy a jedlo. Nepáči sa mi chudoba, bezdomovci nútení spať na ulici, špina, grafity. No celkovo sa mi tu viac vecí páči, ako nepáči.
Moja spolubývajúca sa zo mňa po príchode do mesta smiala, lebo som dávala peniaze každému chudobnému, na ktorého som narazila. Tvrdila, že ak v tom budem pokračovať, ocitnem sa na mizine už pred Vianocami. Prestala som s tým, no i tak mi puká srdce zakaždým, keď prejdem okolo človeka v núdzi. Kiežby bolo v mojich silách pomôcť im. Zo všetkého najviac sa mi páči pocit bezpečia. Ak ste presvedčení, že toto mesto je, naopak, nebezpečné, zrejme ma teraz považujete za bláznivú. Ale keď prežijete to, čo ja, bezpečnosť sa pre vás stane relatívnym pojmom. Ja sa na to pozerám inak. Za jedného človeka, ktorý vás môže na ulici obťažovať, je nablízku sto ľudí, ktorí vám priskočia na pomoc. A to ma teší.
Prechádzala som sa po Bleecker Street a nazerala do výkladov. Pristavila som sa pri obchode Marc Jacobs, no zima ma prinútila pohnúť sa ďalej. Učiteľka, čo učí ešte len prvý rok, môže o nákupoch u Marca Jacobsa iba snívať. Nemalo zmysel ísť dnu, nehovoriac o tom, že z Fluff by tam asi dostali zrádnik.
Dnes neostáva nič iné, iba hýbať sa. Tvár som si od mrazu takmer necítila, líca ma boleli ako po obrovskej porcii zmrzliny, ibaže chýbala rozkoš z tejto studenej pochúťky. Asi sa predsa len utiahnem do útulného bytu, o ktorý sa delím so svojou kolegyňou. Upútal ma však pohyb na ihrisku na konci ulice.
„Poďme sa tam pozrieť, Fluff.“ Zamierili sme k parku. Fluff prudko trhala vôdzkou, možno zaňuchala nejakú vôňu alebo niečo zbadala. V takýchto prípadoch jej radšej dovolím vydať sa na prieskum, inak by som celý deň znášala jej trucovanie. Na starého malého psa je dosť silná. Ak by som neutekala, nestíhala by som jej.
Ťažko slovami opísať to, čo nasledovalo. Pamätám si iba, ako som bežala, potom som sa pošmykla na zamrznutej mláke a balansovala medzi katastrofou a rovnováhou. Kým som ju našla, Fluff to využila a vystrelila vpred. Vôdzka mi vyletela z ruky a ona sa na tenkých nožičkách, prepletajúc nimi rýchlosťou šteňaťa, rútila rovno k bráne do parku.
Rozbehla som sa za ňou vystrašená, že vbehne pod kolesá taxíka, a kričala som za ňou. Zahla za roh a na hroznú sekundu mi zmizla z dohľadu. Aj ja som zašla za roh a zbadala ju. Hypnotizovala som ju vydesená, že prebehne parkom na druhú stranu a na preplnenú cestu.
„Fluff! Stoj! Stoj!“ Utekala som zo všetkých síl, až mi pľúca horeli od zimy a vypätia. Oči mi slzili, od chladu aj od čistej hrôzy, že môj bezbranný psík skončí pod kolesami auta, ak ho zaraz nedostihnem. „Fluff!“
Narazila som do niečoho tvrdého a ešte tvrdšie dopadla na chrbát. Už vám niečo prudko vyrazilo dych a celú minútu – ba dokonca ešte dlhšie – ste nedokázali lapiť dych? Ak áno, viete, v akom stave som ležala na zemi na ihrisku na Bleecker Street, civela na zamračenú sivú oblohu, neschopná nasať do stiahnutých pľúc ani molekulu vzduchu.
Som mŕtva? Zrazil ma autobus alebo taxík, alebo motorka, alebo nejaký iný dopravný prostriedok? Vznášam sa na rozhraní života a smrti? Zbehol sa okolo mňa dav ľudí a pozorovalo ma mnoho očí. Keď sa niekomu prihodí niečo zlé, ľudia sú nesmierne zvedaví. Vnímala som nahnevané hlasy. Telá sa strkali, tlačili a razili si ku mne cestu.
V zornom poli sa mi objavila tvár. Pekná mužská tvár. Ustarostená tvár – a povedomá. Že by sused? Z diaľky ktosi kričal a možno som to bola ja.
Prihnala sa Fluff a oblizovala mi tvár. Vtedy som si uvedomila, že nie som mŕtva – a ani ona. Bola v poriadku. Hneď ma zaplavila úľava, roztiahla mi hruď a naplnila mi ju potrebným kyslíkom. Ostrý studený vzduch ma vytrhol z omámenia. Pozrela som do nežných hnedých očí, na milú tvár s ustarane stiahnutým obočím.
„Drž hubu, Hayden!“ vyšlo z tej milej mužskej tváre. Mal naozaj pekné oči a tmavé vlasy, kde-tu popretkávané striebrom. Najradšej by som mu ich odhrnula z čela a presvedčila sa, či sú naozaj také jemné. Pery mal dokonale tvarované, stvorené na bozk, a príťažlivú tvár, podmanivú, plnú života. „Nevidíš, že je zranená?“
Ten hlas. Aj ten mi bol povedomý. Chcela som sa spýtať, či sme sa už nestretli, ale nevydala som ani hláska.
„Pokašľala mi záber!“
„Povedal som, aby si držal hubu!“
„Ty drž hubu! Tebe záber nezbabrala!“
Príjemný muž na mňa pozrel a položil mi ruku na plecia. „Dokážete sa posadiť?“
Pokúsila som sa o to, lebo ma tak milo požiadal, i preto, lebo s Fluff sme očividne spôsobili týmto ľuďom značné problémy.
Silnými ramenami ma objal a pomohol mi. Bol tak blízko, až som zacítila jeho kolínsku. Voňala draho. Pri tej myšlienke som sa nevdojak usmiala. No bolelo ma v hrudi a Fluff vyvádzala, brechala ako o život a odháňala odo mňa môjho záchrancu.
Už som spomínala, že sa ku mne správa trochu majetnícky?
Môj záchranca vypleštil oči a zalapal po dychu. „Doriti, ten prekliaty pes ma pohrýzol!“ Odháňal mykajúcu sa malú Fluff zahryznutú v jeho ruke. Iba čo mu do nej ešte silnejšie zaťala zuby. Muž neľudsky zaskuvíňal.
Chlap, čo na mňa kričal, mu utekal na pomoc.
„Neubližujte jej!“ Hlas sa mi vrátil pri pohľade na to, ako sa chystajú odhodiť úbohú Fluff cez park, aby uvoľnili jej zovretie.
„Zbavte ma jej!“
Horko-ťažko som sa postavila a siahla po nej. Nohy sa mi triasli a hlava krútila od toho prudkého pohybu.
Našťastie, len čo ma Fluff uvidela stáť, dobrovoľne sa vybrala ku mne a pustila svoju obeť.
„Dočerta, tečie ti krv,“ zanadával muž menom Hayden. „Doriti, on krváca!“
Nebola som si istá, komu to hovorí, až kým sa okolo toho pekného muža nezhrčil celý zástup ľudí, zaujímajúcich sa o jeho ranu.
„Treba zavolať pohotovosť?“ zisťoval Hayden. Aj on bol neuveriteľný fešák – vysoký, širokoplecí, tmavovlasý s ľadovomodrými očami. A takisto rozzúrený dobiela. „Prosím, povedzte mi, že netreba tú poondiatu pohotovosť. Ak je tento posratý deň pre to v háji…“
„Hayden!“ Zranený muž odbil samozvaných opatrovníkov a zľahka si prechádzal po rane gázou. „Dočerta, sklapni! Choď preč a zhlboka dýchaj.“
„To sa ľahko povie, Flynn. Nie ty máš všetko stihnúť načas a v rámci rozpočtu.“
„Choď preč.“
Hayden nahnevane odpochodoval a štekal po ľuďoch príkazy.
Poobzerala som sa okolo seba. Až teraz som si všimla kamery, rebríky, stojany s osvetlením, elektrické káble hadiace sa po zemi, na jednej strane postavený stan a veľa pobehujúcich ľudí s neistým výrazom. „Mrzí ma to. Neuvedomila som si, že ste tu. Fluff… utiekla mi a ja som bežala za ňou.“ Odvážila som sa pozrieť naňho a vtedy mi to došlo. Môj pes pohrýzol Flynna Godfreyho. Toho Flynna Godfreyho. Božského Flynna Godfreyho.
„Ty si… Panebože. Tak ma to mrzí. Neviem, čo to do nej vošlo. V jednej minúte kráčame po ulici a v druhej… Hryzie Flynna Godfreyho.“
Jeho príťažlivé oči veselo zaiskrili.
„To nie je smiešne!“ Nemohla som uveriť tomu, že sa smeje.
„Je to trochu smiešne.“
„Doriti, to nie je smiešne!“ zakričal z parku Hayden.
„Sklapni, Hayden,“ uzemnil ho Flynn, no neodtrhol odo mňa zrak.
„Si v poriadku? Veľmi ma to mrzí. Nemá vo zvyku hrýzť. Má štrnásť rokov a ide z nej väčší strach, než keď bola šteniatko. A ja neskutočne trepem. A ty si Flynn Godfrey.“ Ustupovala som so želaním, aby som zaraz zmizla skôr, ako umriem od hanby priamo pred najväčšou filmovou hviezdou v celom vesmíre.
„Počkaj.“
Zastala som. Čo iné? Prikázal mi to sám Flynn Godfrey.
„A ty si v poriadku?“ zaujímal sa, na svoje zranenie očividne zabudol.
Pod magnetizujúcou žiarou jeho krásy ma zradil mozog a neposunul mi na jazyk nijaké slová, tak som iba prikývla.
„Naozaj?“
„Áno.“ Vysúkala som zo seba. Hruď i hrdlo mi zvláštne stiahlo. „A ty?“
„Je to iba škrabnutie. Netreba sa znepokojovať.“
„No, hm… Rada som ťa spoznala. Som tvoja veľká fanúšička. Možno tá najväčšia. Ale neprenasledujem ťa ani nič také.“ Zase sa mi to stalo. Trepala som dve na tri pred najväčšou filmovou hviezdou na tejto planéte. „Už som ticho. Ešte raz prepáč, že som vás vyrušila pri práci. Aj jemu povedz, že ma to mrzí.“ Kývla som na Haydena. Stále vykrikoval a kritizoval. Najradšej by som sa vyparila, lebo ten chlap bol taký naštvaný, až z neho šiel strach.
Pevnejšie som zovrela Fluff a upaľovala preč. Cestou von z parku som sa takmer potkla o kábel. Až vtedy som zbadala obrovské nápisy na bránach: „Dnes zatvorené. Prebieha tu nakrúcanie.“ Skvelé.
Všetci ma pozorovali – vrátane Flynna Godfreyho, najväčšej filmovej hviezdy na svete –, ako čo najrýchlejšie prepletám nohami ako z gumy.
Za mnou sa nahlas hádali mužské hlasy. Potom som začula jeho hlas.
„Hej, počkaj. Neodchádzaj.“
To patrilo mne? Bála som sa zastať a overiť si to, radšej som pridala do kroku. Fluff sa mi krútila v náručí, pýtala sa dolu, aby aj ona mohla vziať nohy na plecia. „Ani náhodou, slečna. Oficiálne som ti pristrihla krídelká.“
Zakňučala a ďalej so mnou bojovala.
„Ani nepomysli na to, že ma pohryzieš, počuješ?“
„Počkaj!“
To bol on a kričal na mňa. Hoci vnútorný hlas ma nabádal utekať, ubziknúť, tenučký hlások mi navrával zastať a otočiť sa. Neskôr som toto rozhodnutie považovala za jednu z chvíľ, ktoré menia život. Vtedy si to človek neuvedomuje, až kým sa to nestane, ale pri spätnom pohľade zistí, aké to bolo dôležité.
Tak či onak…
Utekal za mnou. Flynn Godfrey sa za mnou priam hnal.
Zopár ľudí na Bleecker Street zastalo a mlčky ho pozorovali. Dokonca aj v mraze zachádzajúcom pod kožu ich pohľad na najväčšiu filmovú hviezdu na svete znehybnil. Dobehol ma. Okolo úst sa mu formovala para. Odzbrojil ma svojím intenzívnym výrazom.
„Rozhodol si sa zažalovať úbohú Fluff?“ S panikou som bojovala humorom. „Jej imanie pozostáva z prešívaného vankúšika, z pár žuvacích hračiek a veľmi drahej – a očividne zbytočnej – vôdzky.“
Pery sa mu sotva badateľne zachveli, ale tie oči… Hlboké, tmavé a odhodlané. „Nepovedala si mi, ako sa voláš.“
„Prečo to chceš vedieť? Chystáš sa zažalovať mňa, však? Skôr ako minieš kopu peňazí na právnikov, mal by si vedieť, že hodnota Fluffinho majetku je o čosi väčšia než môjho.“
„Nejdem ťa zažalovať,“ zachechtal sa. „Ale proti káve by som nič nemal. Ak máš čas – a ak mi prezradíš svoje meno.“
„Ty… chceš ísť na kávu? So mnou?“
„Ak máš čas a ak mi prezradíš svoje meno.“
Od úžasu som onemela a tí, čo ma poznajú, by povedali, že sa mi to stáva… nikdy. V škole ma prezývajú Natalka Táralka, lebo na obede sa kolegom stále prihováram, hoci väčšina z nich by uprednostnila pár minút ticha.
„Máš meno, však?“
„Hm, áno, som Natalie.“
„Natalie. To je pekné meno. A máš aj priezvisko?“
„Bryantová.“ Moje nové meno mi občas ešte vždy znie čudne, ale staré meno… Staré meno patrí do starého života, ani jedno nemá miesto v mojom novom dokonalom živote, ktorý sa práve stával ešte dokonalejším.
„Natalie Bryantová. A Fluff.“ Zdvihol ruku, akoby ju chcel pohladkať, ale keď naňho zavrčala, rozmyslel si to.
„Fluff-o-Nutter.“
„Prosím?“
„To je celé jej meno. Fluff je prezývka.“ Bohvie, prečo som mu to vykladala, keď sa však od srdca zasmial, zvláštne sa mi zachvel žalúdok. Rozosmiala som Flynna Godfreyho. Utrel si slzu od smiechu a ja som zistila, že rozosmievať Flynna Godfreyho sa mi celkom pozdáva.
Že by sa z toho napokon vykľul zaujímavý deň?