Izabela. Láskou spútaní
Prečítajte si úryvok z historickej romance Izabela. Láskou spútaní, ktorá má podľa prvých ohlasov potenciál stať sa slovenským bestsellerom. Ponorte sa do príbehu, ktorý je plný lásky, romantiky, dobrodružstiev a intríg odohrávajúci sa v 15.storočí vo Francúzsku. Sledujete osudy nádhernej Izabely, ktorú osud nešetrí, no ona tvrdohlavo ide za svojím šťastím…
Izabela. Láskou spútaní – 3. úryvok
Zo spomienok ju vyrušila rybka, ktorá sa vyhodila na riečnu hladinu, a voda dopadajúca späť do rieky pokropila Anninu tvár. Rozhliadla sa po okolí, a keď sa uistila, že je aj naďalej sama, venovala sa opäť spomienkam:
Áno, na vosgeskom hrade som sa zaľúbila, pomyslela si. Jean de Roussay si to všimol ako prvý a len vďaka jeho láskavosti a Júliinej vernosti sa mohli po celé tie mesiace, až do októbra, stretávať. Keď jej po prvýkrát pestúnka podala lístok od Filipa, zostala ako ochromená. Dlho otáľala, kým sa rozhodla, či pôjde na schôdzku. Našťastie, v ten deň otec niekam odišiel a ona sa s Júliinou pomocou dostala ľahko z hradu. Keď sa s Filipom stretla, všetky rozpaky, ktoré dovtedy prežívala, sa niekam rozplynuli v momente, ako si jeden druhému padli do náručia. Dôverné správanie, ktoré si navzájom preukazovali, bolo prejavom ich veľkej lásky.
Nikdy nezabudne, ako si ju po prvýkrát vzal. Bol koniec júla a horúci slnečný deň. Obaja šťastní, unavení dlhou jazdou a zmorení horúčavou, vybrali sa osviežiť k rieke. Myslela si, že si len z tváre a z rúk zmyje prach, ale keď uzrela, že Filip zo seba zhadzuje odev a odhodlane sa na ňu díva, rozhodla sa pridať k nemu. Vystrájali v chladivej vode ako deti, ktorým ich nahota neprekáža. Keď ju potom zodvihol do náručia a uložil do mäkkej trávy, miloval sa s ňou s náruživosťou svojho mladého tela a s neutíchajúcou nehou láskal jej dokonalé krivky.
Odvtedy sa milovali veľa ráz a ona si toto sladké tajomstvo nechala len pre seba. Ani Júlia by o ničom nevedela, nebyť jedného decembrového rána, keď ju uvidela dáviť nad misou. Skúsenej žene sa stačilo iba na ňu pozrieť a Anna pred ňou neutajila už nič…
Ich láskanie nezostalo bez následkov. Čakala Filipovo dieťa. Akosi však z toho nemala strach, trápilo ju skôr to, že on dosiaľ o ničom netušil. Zhrýzal ju pocit beznádeje, lebo mu to nemala dať ako vedieť. Počas tých dní nepociťovala strach z otca, ktorý tiež ešte o ničom nevedel a naďalej spriadal plány týkajúce sa jej budúcnosti. Mala však obrovský strach z toho, že Filipa už nikdy neuvidí…
Teraz ho bude môcť konečne objať a so všetkým sa mu zveriť. Toľko má toho na srdci…!
Bolo to v novembri, keď sa aj s hŕstkou vojakov vydal na cestu, ktorá ho odviedla priďaleko od nej. Rozhodol sa pridať – i s ďalšími mužmi z okolia – ku kráľovskému vojsku. Jeho rozhodnutie ovplyvnila Troyeská zmluva, ktorú ešte 21. mája minulého roku uzavrel nový burgundský vojvoda Filip Dobrý s anglickým kráľom Henrichom. Lebo kompromis uzatvorený medzi Armagnačanmi a Burgunďanmi – vyúsťujúci do veľkolepých osláv z 19. júla 1420, kedy sa v Paríži spievalo oslavné Te Deum – netrval dlho. 10. septembra sa mala zmluva potvrdiť v Montereau, ale, na nešťastie, pri debate došlo ku sporu a jeden z dauphinových služobníkov, oháňajúci sa mečom, zabil burgundského vojvodu Jána Nebojácneho. Filip Dobrý neotáľal a rozhodol sa pomstiť otca. S Henrichom uzatvoril v Troyes dohodu, ktorá vydala Francúzsko Angličanom.
Zmluva mala Henrichovi zaručiť právo na francúzsky trón sobášom s dcérou kráľa – Katarínou Francúzskou a po smrti bláznivého kráľa Karola VI. malo vo Francúzsku vládnuť Anglicko a Burgundsko!
Šľachta sa búrila, keď zistila, že burgundský dvor spečatil spojenectvo s Anglickom. Anna si dobre pamätala na ten deň, keď sa to otec dozvedel. Vystrájal ako divý a ona sa nemohla z hradu ani len pohnúť. Bola by bývala šťastná, keby Filip zostal s ňou, ale nebolo možné zastaviť ho, a tak sa len s tichým utrpením prizerala, ako od nej odchádza…
V diaľke začula dupot konských kopýt a srdce sa jej od radosti rozbúchalo. Zodvihla hlavu a vyskočila. Z hrdla sa jej vydral výkrik radosti a do očí jej vstúpili slzy, keď v mužovi s mečom po boku spoznala Filipa. S rukami vystretými k nemu a s vlasmi vejúcimi vo vetre rozbehla sa ako víchor naproti svojej láske.
Keď Filip spoznal v bežiacej mladej žene Annu, zoskočil z koňa a roztvoril náručie. Jeho telo odeté v červenom rúchu s ostrými záhybmi stelesňovalo mužnú silu a oporu, ktorú hľadala.
„Moja milovaná,“ objímal ju. „Neplač,“ jeho oči a pery sa na ňu usmievali a ruky hladkali jej vlhkú tvár.
„Och, Filip! Tak si mi chýbal! Musím ti toho toľko povedať,“ smiech jej zazvonil z hrdla, keď sa začali žiadostivo bozkávať.
„Potom, moja drahá! Potom mi všetko rozpovieš. Pridlho som čakal na túto chvíľu. Si taká nádherná! Dovoľ mi, prosím, najprv uhasiť svoj smäd po tebe!“
Jemne ju zodvihol do náručia, zasypávajúc jej hrdlo a tvár bozkami. O chvíľu sa však rukou pristavil na jej hrubšom drieku a spýtavo sa na ňu zahľadel. A keď mu s veselým prikývnutím potvrdila, že čaká jeho dieťa, Filipova radosť bola nesmierna. Celučičkú ju vybozkával. Túžba po nej v ňom vzplanula ešte viac a dôverné okamihy, ktoré im osud dožičil, si obaja užívali naplno.
Anna neodporovala. Šťastná, že v ňom i po dlhom odlúčení rozpútala oheň vášne, túžila mu vo všetkom vyhovieť. Vychutnávala si, keď ju uložil na mäkké lôžko z trávy a rukami hladil plné pevné prsia, na ktoré s obdivom hľadel. Sklonil sa nad ňou a najskôr jemne, potom náruživo bozkával najprv jeden a o chvíľu druhý ružový púčik vystupujúci z mramorových pŕs. Obaja – unášaní vášňou – si nevšímali nič, len sami seba. Ani jeden z nich nevidel zlo, ktoré na nich striehlo zo všetkých strán. Ale keď sa studené ostrie dýky dotklo Filipovho hrdla, zaraz spozornel.
„Vstaň, ty niktoš!“ mrazivým hlasom zavrčal pán de Moselle a kývol na dvoch vojakov, ktorí mladého muža odtiahli. Potom zodvihli Filipov meč, ktorý ležal nedbanlivo pohodený v tráve, a čakali na príkazy svojho pána.
„Otec, preboha, ako…“ vyjachtala preľaknutá Anna a snažila sa skryť svoju nahotu.
Henrich nečakal, kým vstane. Sám, držiac dcéru za vlasy, postavil ju na nohy.
„Prichytil som ťa, ty nehanebnica!“ skríkol a tvár mu v návale hnevu očervenela.
Silný úder, ktorý jej uštedril, zrazil Annu k zemi. Od hanby blčiacu tvár odvrátila od ozbrojencov, ktorí sa na ňu s ľútosťou dívali a nemohli jej pomôcť.
„Pane!“ skríkol Filip rozzúreným hlasom. „Netrestajte ju, je to predsa vaša dcéra! To ja som sa previnil, ja som vinný!“
Henrich prevrtával Filipa zlostným pohľadom a potom kývol na vojakov, aby ho pustili. Kým Filip znova prehovoril, pokľakol pred pánom de Moselle a jeho pohľad sa skrížil s Henrichovými blčiacimi zelenými očami.
„Ja, rytier Filip de Vosges, dovoľujem si vás, pane, požiadať o ruku…“
„Sviniar!“ zreval Henrich a nazlostený ho udrel mečom. „Myslíš, že teraz, keď si ju zneuctil, ju za teba vydám? Nikdy! Počul si? Nikdy sa nestane tvojou ženou! Nie si jej hoden! Nemáš nič! Už dávno som ju sľúbil inému. Nič ma nedonúti vydať ju za teba. Ani to, že s tebou čaká pankharta!“
„Prečo?!“ Filip vyskočil a zúrivo pozeral do nenávisťou skrivenej tváre pána de Moselle.
Smial sa ako šialený, zadúšajúc sa zlobou a rehotom, vedomý si toho, že má nad mladým mužom prevahu. Potom fľochol na svoju dcéru zlomenú bolesťou a nenávistne zasyčal:
„Veru tak, ty hlupaňa. Už je to nejaký čas, čo viem, že sa o dva mesiace staneš matkou! Myslela si, že to predo mnou utajíš? Čakal som len na túto chvíľu… Vždy som vedel, že sa raz vráti a vy sa stretnete. A vidíš, nemýlil som sa!“
Anna sa so strachom dívala na toho, ktorého nazývala otcom, a vzápätí pocítila hrôzu, ktorá v nej z minúty na minútu narastala.
„Pane, práve preto by sme sa mali vziať,“ predostrel opätovne Filip, v túžbe Henricha obmäkčiť.
„Asi si ma dobre nerozumel! Už som ju sľúbil inému a svoje slovo nezruším!“
„Myslím, že sa nám mstíte za niečo, za čo my dvaja nemôžeme! Mám pravdu? Je to tak, pane?“
„Pravdu?!“ Henrich sa zachvel. „Čiastočne ju aj máš. Áno, keby ma vtedy Beatrice neodmietla, možno by sme si teraz boli bližší. Ona však dala prednosť kláštoru predo mnou! Keby bola teraz mojou, asi by som ťa nepotrestal tak, ako sa chystám, ale Annu by som ti aj tak nedal, lebo ešte ako päťročnú som ju zasnúbil so svojím priateľom! Prekvapil som ťa? Keďže aj on bojuje v tejto prekliatej vojne, možno ho poznáš. Je to gróf Hugo de Seine-et-Marne!“
„Prečo ste taký krutý, pane? My predsa nie sme vinní za to, že sa madame Beatrice uchýlila do kláštora! Po otcovej smrti našla útechu len za jeho vysokými múrmi. Ale…“ odrazu sa strhol a neveriacky sa na Henricha zahľadel. „Za koho ju to chcete vydať?!“ zreval, akoby len teraz začul to, čo mu povedal, a vrhol sa k nemu. No skôr, ako mu mohol ublížiť, strážcovia mu v tom zabránili. Márne sa snažil vyslobodiť, jeho úsilie bolo zbytočné. „To vám nedovolím!“ kričal. „Počujete? Veď je to sám satan, ten Hugo de Seine! Poznám veľmi dobre toho starigáňa. Vybrali ste jej skoro päťdesiatnika a zloducha. Prečo? Veď je to vaše dieťa! A čo naše dieťa, pane? Čo bude s ním?“ obracal zúfalú a zároveň zúrivú tvár k Henrichovi.
Ten sa len smial na jeho bezmocnosti a nehanebne sa bavil na zúfalstve oboch mladých ľudí.
Anna to už nevydržala a v zúfalstve sa hodila k otcovým nohám. V žalostnej prosbe vzopäla ruky a obrátila k nemu tvár zaliatu slzami.
Ale Henrich si ju nevšímal a naďalej sa Filipovi vysmieval.
„Pýtaš sa prečo? Niet veru ľahšej otázky. Pre peniaze predsa! Už rozumieš?! Pre veľa peňazí. Bude najbohatšou ženou Francúzska! Bohatšou než sám kráľ. Čo by si jej dal ty?“
„Lásku a šťastie, pane. Domov jej i dieťaťu. Nič by im nechýbalo!“
„Prestaň! Myslíš si, že ma obmäkčíš?! Čo je to v porovnaní s tým, čo ju čaká?“ vzplanul. „Ale dosť už, skončime túto komédiu!“
Anna sa dívala na otca, ktorý sa na Filipa mračil čím ďalej, tým viac, a niečo jej našepkávalo, že jeho pohľad neveští nič dobré… Niečo nadzemské akoby ju vyšvihlo zo zeme a prinútilo rozbehnúť sa k nemu.
„Filip… niéé!“ kričala.
Henrich nepatrne kývol hlavou k ozbrojencovi stojacemu za Filipom a ten, čakajúc len na jeho príkaz, vbodol tenký ostrý kord do jeho tela.
„Niéé! Bože… prosíím… nedopusť to!“ volala a plakala, skĺznuc k telu milenca, ktorý sa zošuchol k jej nohám.
„Anna…“ pokúsil sa usmiať napriek bolestnému kŕču, čo mu sťahoval tvár. „Neplač, moja láska…“ viac nepovedal. Tmavý tieň mu zastrel zrak planúci láskou a zbavil ho bolesti.
Vojak sa zadíval na svojho pána, a keď uvidel úsmev na jeho perách, vedel, že ho potešil.
„Bože, prečo?!“ plakala Anna, hojdajúc milencovo telo v náručí.
Henrich de Moselle hľadel na mladú ženu v oslňujúcom bielom rúchu, s očami zaliatymi slzami, ktorá vzpínala ruky k nebesiam, očakávajúc zázrak. Videl, ako v tichej modlitbe upiera oči k nebu a žalostne prosí o jeho život. Podišiel k nej a sklonil sa nad ňou. Pevne jej ovinul rameno okolo drieku a takmer drsne ju držal za ruku, akoby ju chcel prinútiť, aby sa vzchopila.
No ona sa vzpierala, nechcela, aby ju od milého zobral preč. Búšila päsťou do otcovej hrude a kričala, že ho nenávidí. Videla však, že nič proti nemu nezmôže, a keď ju začala zahaľovať temnota, privítala ju s úľavou.
