Taliah má šestnásť a odkedy si jej najlepšia kamoška Harlow našla vážnu známosť, fakt super babu, Taline letné prázdniny sa premenili na nekonečnú nudu…
To sa však zmení jednou nečakanou návštevou…
Začína sa YA novinka Každý deň sa počíta. Príbeh o tom, že vždy je šanca začať odznova…
Aká je pravdepodobnosť, že po rokoch zistíte, že váš otec je svetová celebrita? Taliah náhodou zistila, že jej otcom je sám Julian Oliver – frontman megaúspešnej kapely Staring Into the Abyss. Matka jej otcovu totožnosť celý život tajila a preto sa ho Taliah rozhodla kontaktovať na vlastnú päsť. Žiaľ, neúspešne…
Najlepšie prázdniny práve začínajú!
Nie je ťažké si predstaviť to prekvapenie, keď sa slávny spevák z ničoho nič, presnejšie po troch rokoch, zjavil na prahu jej dverí a požiadal ju, aby s ním odcestovala do INDIANY, kde spozná aj zvyšok rodiny? Presne tak začínajú najlepšie prázdniny vôbec! Taliah sa s ním vydáva na najväčšie dobrodružstvo svojho života, samozrejme, bez maminho vedomia a počas cesty spoznáva svojho novonájdeného otca, matkinu minulosť, ale aj samú seba.
Stratený otec, nájdená dcéra
Aj keď sú si spočiatku cudzí, vášeň pre hudbu majú spoločnú. Tal v Julianovi nájde viac ako len rockera a aj vďaka nemu zistí, že byť sama, neznamená byť slabá. Počas týchto nezabudnuteľných prázdnin dostane lekcie lásky a sile strachu, ktorý nám bráni urobiť ten správny krok. Spozná nielen novú rodinu, ale aj seba, svoju vlastnú hudbu a chlapca, ktorý ju vidí úplne inými očami.
Prečítajte si ukážku z novinky Každý deň sa počíta:
Deň prvý
(Keď mi na dvere zaklopal cudzí človek, ktorý však v skutočnosti nebol cudzí.)
I.
Existujú ľudia, ktorých by ste na svojom prahu nikdy nečakali. Na prvých miestach môjho zoznamu takých ľudí sú pápež, prezident a pani učiteľka Jenkinsová z druhého ročníka, ktorá ma hrozne neznášala.
Aj on sa na ňom určite nachádza. Pravdepodobne v prvej desiatke. No ešte prednedávnom by na ňom vôbec nebol. Ešte prednedávnom som táborila pri okne a dúfala, že sa zjaví na príjazdovej ceste. Vždy som si predstavovala, že má čierneho mustanga s hlasným vrčiacim motorom. V hlave som ho videla za volantom so slnečnými okuliarmi nasadenými na strapatých svetložltých vlasoch. Na sebe by mal tie kultové mätovozelené kockované pyžamové nohavice, v ktorých sa objavil na fotke v časopise Rolling Stone.
No po troch rokoch vypisovania listov, na ktoré som nikdy nedostala odpoveď, som sa konečne zmierila s tým, že nepríde.
Až napokon prišiel.
Keď prvý raz zaklopal na dvere, zľakla som sa. Nečakali sme nijakú návštevu a môj mozog si zakaždým hneď predstaví ten najhorší scenár. A tak som urobila presne to, čo by urobil každý, keby mal pocit, že sa mu niekto pokúša vlámať do domu a rozsekať ho na kusy motorovou pílou. Zavolala som pomoc.
„Harlow?“ zakričala som. Bola v kuchyni a piekla pistáciové košíčky s cukrovou polevou.
„No?“ odpovedala cez hlučné rachotenie elektrického mixéra a song od Dresden Dolls pustený na plné pecky. Amanda Palmerová vykrikovala čosi o džípoch a zrade. Harlow bola práve vo fáze, keď sa jej Amanda Palmerová nesmierne páčila, a zároveň ňou túžila byť.
„Tuším je niekto predo dvermi.“
Elektrický mixér sa vypol. „Hej, aj mne sa zdalo, že niekto klopal. Čakáš návštevu?“
Pohodlnejšie som sa uvelebila na pohovke a zastavila program na Netflixe. Horúčkovito som sa snažila rozpamätať na nejaký umelecký francúzsky film, čo by som mohla pustiť. Ak nás má o chvíľu brutálne zavraždiť sériový vrah, chcela som sa presláviť vyberaným vkusom na zahraničné filmy, nie slabosťou na kuchárske programy.
„Nie,“ odvetila som. Tentoraz som stíšila hlas, keby nás náhodou spomínaný vrah počúval. „A ty?“
Harlow vošla do obývačky. Okolo útleho tela mala omotanú maminu vzorovanú kuchársku zásteru, na ktorej pribudli čerstvé stopy po múke. Ľavú stranu tváre mala špinavú od polevy. Harlow bola vynikajúca pekárka, ale jej pečenie sa nezaobišlo bez neporiadku. „Nie. Povedala som Quinn, že sa môže neskôr zastaviť na košíčky a pizzu, ale z práce môže odísť až o šiestej.“
Harlow vytiahla mobil zo zadného vrecka otrhaných džínsových šortiek, pod ktorými mala bodkované pančuchy. „Koľko je vlastne hodín?“
Pozrela som na digitálky. „Dvanásť tridsaťjeden. Určite nie šesť.“
„Okej, takže to nie je Quinn. To však neznamená, že prišiel Charles Manson.“
Quinn bola Harlowina frajerka. A hoci nebola Charles Manson, aj tak ma trocha desila. Chodili spolu už sedem a pol mesiaca a ja som ešte vždy netušila, či ma Quinn má rada. Obávala som sa, že sa jej nezdám dosť zaujímavá alebo výnimočná, alebo ešte horšie, že som podľa nej totálne šibnutá. Moja reakcia na situáciu, ktorá sa práve odohrávala, nebola vôbec dobrým znamením pre moje skóre na škále šibnutosti.
„Tal.“ Harlow ma oslovila svojím chápavým pokojným hlasom. „Čo keby si šla otvoriť a skrátka zistila, kto to je? Som predsa tu.“
Zahryzla som si do spodnej pery a zadívala sa na nehybnú tvár Gordona Ramsaya na televíznej obrazovke. Ešte som nestihla pustiť film z francúzskej novej vlny, na ktorého názov som si nevedela spomenúť.
Znova sa ozval zvonček.
„Tal,“ zopakovala Harlow, „choď otvoriť.“
„Ale veď nevieme, kto to je.“
Vkĺzli sme do nášho typického štýlu rozprávania. Páči sa mi predstava, že jedným z dôkazov toho, že sme najlepšie priateľky, sú práve tieto nenútené cyklické rozhovory.
S povzdychom prevrátila mobil v rukách. Mala som zlý pocit, že uvažuje, či nemá Quinn napísať, že som zasa totálne šibnutá. Super.
Ešte horšie ako to, že moja najlepšia kamoška bola oveľa zaujímavejšia ako ja, bolo, že si našla frajerku, ktorá bola oveľa zaujímavejšia ako ktorákoľvek z nás. A ja som cítila, ako sa mi Harlow vzďaľuje. Pomaly, ale isto. Dostávala sa na obežnú dráhu Quinn a jej lákavej svorky kamošov. Desilo ma to.
V posledných mesiacoch sa medzi mnou a Harlow niečo zmenilo. Nedalo sa to presne definovať. Neprišlo zemetrasenie ani nič podobne dramatické, ale vznikla medzi nami trhlina. Predtým som bola prvá, komu Harlow všetko prezradila. A ja som jej takisto všetko hovorila ako prvej. Okrem Harlow som sa vlastne zdôverovala už iba mame. No keď Harlow začala chodiť s Quinn, odsunula ma na druhé miesto. Ona však u mňa zostala na prvom.
A z toho som bola smutná.
Nikto nechce byť druhý.
Keď ku mne dnes Harlow prišla, tvárila sa, že všetko je ako inokedy, no ja som vedela, že je to len taktika. Harlow sa jednoducho nechcela baviť o tom, čo sa medzi nami zmenilo. Chcela predstierať, že všetko je ako predtým, hoci to tak očividne nebolo.
Ktovie, či tu Harlow nie je len preto, lebo jej volala moja mama a požiadala ju, aby prišla. Vedela som si predstaviť ten telefonát. „Harlow, zlatko,“ oslovila by ju mama formálnym tónom. Domnievala sa, že ním dokáže zakryť prízvuk, ktorého sa nevedela zbaviť. „Na niekoľko dní musím odcestovať do Paríža, kde mám prednášku pri príležitosti otvorenia novej galérie. Urobila by si pre mňa láskavosť a skontrolovala z času na čas Tal?“
„Áno, pravdaže, doktorka Abdallatová,“ odvetila by Harlow, lebo napriek otrhaným džínsovým šortkám, bodkovaným pančuchám a olúpanému tmavému laku na nechtoch bola v kútiku duše ešte vždy tou tretiačkou, ktorá odovzdáva čitateľský denník vždy o týždeň skôr, aby potešila učiteľku. Okrem toho bola jednou z hŕstky ľudí, ktorí moju mamu oslovovali doktorka Abdallatová. Áno, mama má titul z dejín a teórie umenia, ale je profesorka, nie lekárka.
„Okej. Fajn. Tak sa teda zhlboka nadýchnime a postupujme ako normálni ľudia,“ vyhlásila Harlow, podišla k oknu, odtiahla tenký levanduľový záves a zhíkla.
„Čo je?“ zašepkala som celá stuhnutá.
„Taliah Sahar Abdallatová, toto ťa bude zaujímať.“
V ústach mi vyschlo. „Čo sa deje?“
„Taliah,“ zopakovala meravo. „Poď sem.“
Zdvihla som sa z pohovky, zastala pri nej a vykukla z okna.
Letné slnečné lúče sa odrážali od skla a oslepovali ma. Musela som niekoľkokrát zažmurkať, aby som sa ubezpečila, že ma neklame zrak.
Bol to on.
O tri roky neskôr.
Ak mám byť úprimná, vlastne o šestnásť rokov neskôr.
Ale bol to on.
Mária Bílková, YOLi.sk