Novinka Všetky skvelé miesta je New York Times bestseller, na ktorý už predali filmové práva a hlavnú postavu si zahrá americká herečka Elle Fanning (známa z filmov Kúpili sme ZOO, či Zloba – Kráľovná čiernej mágie, kde si zahrala po boku Angeliny Jolie).
Violet je roztlieskavačka. To je ONA. Po tragickej smrti svojej sestry sa za každý úsmev cíti vinná. Má pocit, že ju zrádza. Dala si ostrihať ofinu, aby sa ňu podobala a tvrdošijne nosí jej okuliare, hoci ju z nich bolia oči. Pri každej príležitosti sa odvoláva na poľahčujúce okolnosti, lebo ešte nie je pripravená.
„To som ja. To je Violet Markeyová. Chúďatko, navždy zmenená Violet s jej poľahčujúcimi okolnosťami. Musíme s ňou zaobchádzať opatrne, pretože je krehká a mohla by sa nám polámať, keby sa od nej očakávalo, že urobí to isté, čo ostatní.“
Theodora trápia depresie. To je ON. Každý deň bojuje s nálepkami, ktoré mu dáva okolie, dokonca i tí najbližší. Náladový Finch. Naštvaný Finch. Nepredvídateľný Finch. Šialený Finch. Nejde však o obyčajné vrtochy tínedžera – zaujíma vôbec niekoho, čo sa s ním naozaj deje?
„Je dnešok vhodným dňom na smrť? To sa pýtam sám seba, keď ráno vstanem. Na tretej hodine, keď sa snažím udržať oči otvorené, zatiaľ čo si pán Schroeder dookola niečo mrmle. Pri večeri, keď podávam ďalej misu so zelenými fazuľkami. V noci, keď nespím, lebo nad tým neustále premýšľam.“
Theodor a Violet sa nepoznajú, až kým sa obaja neocitnú na rímse školskej zvonice, s pohľadom upretým na chodník šesť poschodí pod nimi. Dole sa zhlukujú študenti a škodoradostne pobádajú Fincha, aby skočil. Na výčiny problémového študenta už sú zvyknutí.
Čo tam však robí Violet? Keď dvojica napokon cúvne, na druhý deň sa v školských novinách objaví článok o hrdinke Violet, čo zachránila čudáka Fincha. Nebolo to však naopak?
Finch je novou známosťou uchvátený a Violet presvedčí, aby spolu pracovali na školskom projekte – túlali sa po Indiane a spoznávali jej neobjavené zákutia, všetky skvelé miesta, o ktorých mnohí ani netušia.
Práve tam si uvedomia, že môžu byť sami sebou, zbaviť sa nálepiek, ktoré im dávajú tí, čo ich vôbec nepoznajú.
Skrátka môžu byť konečne šťastní.
Zdanie však občas klame, najmä ak je smútok priveľký…
„Tragický milostný príbeh o dvoch zábavných, krehkých a uletených stredoškolákoch rozhodne stojí za prečítanie.“
Entertainment Weekly
Začítajte sa úžasnej novinky Všetky skvelé miesta:
Svet zlomí každého a potom sú mnohí silní na zlomených miestach.
Ernest Hemingway
Finch
Opäť som sa prebudil. 6. deň.
Je dnešok vhodným dňom na smrť?
To sa pýtam sám seba, keď ráno vstanem. Na tretej hodine, keď sa snažím udržať oči otvorené, zatiaľ čo si pán Schroeder dookola niečo mrmle. Pri večeri, keď podávam ďalej misu so zelenými fazuľkami. V noci, keď nespím, lebo nad tým neustále premýšľam.
Je dnešok ten správny deň?
A ak nie dnešok… tak ktorý deň?
A teraz sa to opäť sám seba pýtam, zatiaľ čo stojím na úzkej rímse šesť poschodí nad zemou. Som tak vysoko, že som prakticky súčasťou oblohy. Pozriem sa na chodník pod sebou a svet sa zakníše. Zavriem oči, vychutnám, ako sa všetko točí. Možno to tentoraz urobím… nechám sa strhnúť vetrom. Bude to ako vznášanie sa v bazéne, rozpŕchnem sa, až zo mňa nič nezostane.
Nepamätám sa, ako som sem vyliezol. V skutočnosti si toho spred nedele pamätám veľmi málo. Nepamätám si takmer celú zimu. Stáva sa mi to často. Výpadky a precitnutia. Som ako ten starec s bradou Rip Van Winkle. Teraz ma vidíte, teraz nie. Človek by si myslel, že som si na to zvykol, no naposledy to bolo úplne najhoršie. Nespal som niekoľko dní, možno týždeň, dva. No spal som cez prázdniny, teda na Vďakyvzdanie, Vianoce a Nový rok. Nedokážem vysvetliť, v čom je to teraz odlišné, viem len, že keď sa zobudím, cítim sa mŕtvejší ako zvyčajne. Prebudený áno, ale úplne prázdny, akoby zo mňa vysali krv. Toto je šiesty deň, čo bdiem, a prvý týždeň, čo som od štrnásteho novembra opäť v škole.
Otvorím oči a zem je stále podo mnou, pevná a nemenná. Som vo zvonici strednej školy a stojím na desať centimetrov širokej rímse. Veža je dosť úzka. Po oboch stranách zvona je len pár metrov betónovej dlážky a nízke kamenné zábradlie, ktoré som preliezol, aby som sa sem dostal. Raz začas doň buchnem nohou, aby som sa ubezpečil, že tam je.
Ruky mam rozpažené, akoby som prednášal kázeň a toto neveľké, nudné-prenudné mesto bolo mojimi veriacimi.
„Bratia a sestry,“ kričím, „rád by som vás privítal na mojej smrti!“ Možno by ste očakávali, že poviem „na mojom živote“, keďže som sa práve prebudil. No nad smrťou premýšľam, len keď bdiem.
Kričím ako starý kňaz, mykám hlavou a zaťahujem konce slov, až takmer strácam rovnováhu. Chytím sa zábradlia za sebou a som rád, že sa nikto nepozerá, pretože, povedzme si na rovinu, je ťažké tváriť sa nebojácne, keď zvierate zábradlie ako vystrašené kurča.
„Ja, Theodore Finch, duševne chorý, odkazujem všetok svoj pozemský majetok Charliemu Donahueovi, Brende Shankovej-Kravitzovej a svojim sestrám. Všetci ostatní sa strčte do r….“ Mama nás vždy učila, aby sme tie slová (ak ich teda musíme použiť) vyhláskovali, alebo ich radšej ani nedopovedali a, bohužiaľ, sa to na mňa nalepilo.
Napriek tomu, že už zazvonilo, niektorí spolužiaci ešte chaoticky pobehujú okolo. Je prvý týždeň druhého polroka posledného ročníka a oni sa správajú, akoby už skončili a vidia sa ďaleko odtiaľto. Jeden z nich sa pozerá mojím smerom. Asi ma počul. No nikto iný. Buď si ma nevšimli, alebo vedia, že som tu a vravia si Och, to je len Theodore Čudák.
Potom otočí hlavu a ukáže na oblohu. Najprv si myslím, že ukazuje na mňa, no v tej chvíli zbadám ju. Stojí niekoľko metrov odo mňa na druhej strane zvonice, tiež na rímse. Tmavé blond vlasy jej vejú vo vánku a lem sukne sa jej nadúva ako padák. Napriek tomu, že je január, je bosá len v pančuškách, v ruke má čižmy a zíza buď na svoje nohy, alebo na zem. Ťažko povedať. Vyzerá, že sa nemôže pohnúť z miesta.
Normálnym nekňazským hlasom sa jej prihováram, tak pokojne ako sa len dá: „Ver mi, najhoršie, čo môžeš urobiť, je pozrieť sa dolu.“
Veľmi pomaly otočí hlavu ku mne. Poznám ju z videnia, stretávame sa na chodbe. Neviem si pomôcť: „Chodíš sem často? Pretože toto je tak trochu moje miesto a nepamätám si, že by som ťa tu niekedy videl.“
Nezasmeje sa ani nežmurkne, len na mňa zíza spoza čudných okuliarov, ktoré jej zakrývajú takmer celú tvár. Snaží sa spraviť krok dozadu, no narazí nohou do zábradlia. Trochu sa zapotáca, a skôr než stihne spanikáriť, vravím jej: „Neviem, čo ťa sem hore priviedlo, ale mne sa odtiaľto zdá mesto krajšie, ľudia vyzerajú milšie a dokonca aj tí najhorší z nich vyzerajú celkom neškodne. Okrem Gaba Vandera a Amandy Monkovej a tej bandy ľudí, s ktorými sa flákaš.“
Volá sa Violet Nejaká. Je roztlieskavačka, jedno z tých dievčat, o ktorom by ste si nikdy nepomysleli, že vybehne na rímsu šesť poschodí nad zemou. Pod škaredými okuliarmi je pekná, skoro ako porcelánová bábika. Veľké oči, sladká tvárička v tvare srdca, pery, ktoré sa chcú vytvarovať do dokonalého malého úsmevu. Je to typ dievčaťa, ktoré randí s chalanmi ako Ryan Cross, bejzbalovou hviezdou, a pri obede sedí s Amandou Monkovou a ostatnými včelími kráľovnami.
„Ale priznajme si, netrepali sme sa sem za výhľadom. Ty si Violet, však?“
Jedenkrát žmurkne, beriem to ako áno.
„Theodore Finch. Minulý rok sme mali spolu algebru.“
Znova žmurkne.
„Neznášam matiku, ale to nie je dôvod, prečo som vyšiel sem hore. Bez urážky, ak ty si tu preto. Asi si v matike lepšia ako ja, pretože v matike je odo mňa lepší každý. Ale to je v poriadku, mne to neprekáža. Vieš, ja vynikám v iných, oveľa dôležitejších činnostiach – ako napríklad v hre na gitare, sexe a neustálom sklamávaní môjho otca. Mimochodom, v skutočnom živote ju aj tak nikdy nevyužiješ. Myslím matiku.“
Rozprávam ďalej, no pomaly mi dochádza para. Po prvé, treba mi cikať, takže moje slová nie sú jediné, čím šklbe. (Dôležitá poznámka: predtým, než si budeš chcieť vziať život, choď sa vyprázdniť.) A po druhé, rozpršalo sa. A dážď sa pri tejto teplote pravdepodobne zmení na krúpy.
„Začína pršať,“ vravím jej, akoby to nevedela. „Mohli by sme síce argumentovať tým, že dážď zmije krv, a tak po sebe necháme menší bordel ako za normálnych okolností. No je to práve bordel, čo ma trápi. Nie som márnivý, ale som len človek a neviem ako ty, ale ja nechcem vyzerať na svojom pohrebe, akoby som prebehol cez drvič.“
Chveje sa. Alebo trasie. Neviem, čo z toho. A tak sa pomaly prisúvam k nej a dúfam, že nepadnem skôr než sa k nej dopracujem, pretože posledné, po čom túžim, je strápniť sa pred týmto dievčaťom. „Jasne som povedal, že chcem kremáciu, ale moja mama je proti.“ A môj otec urobí všetko pre to, aby ju nerozčúlil viac než už stihol, a ešte k tomu Si príliš mladý, aby si nad takým niečím premýšľal, tvoja starká Finchová sa dožila deväťdesiatosem rokov. Nemusíme sa o tom teraz rozprávať, Theodore, nerozčuľuj mamu.
„Budem mať otvorenú truhlu, takže ak skočím, nebude to pekný pohľad. Okrem toho mám rád svoju tvár nedotknutú, dve oči, jeden nos, jedny ústa a oba rady zubov, ktoré sú, úprimne povedané, na mne najkrajšie.“ Usmejem sa, aby videla dôkaz. Všetko je tam, kde má byť, aspoň navonok.
Nič nevraví, tak pokračujem v prisúvaní a rozprávaní. „No najviac ma to mrzí kvôli hrobárovi. Tak či tak to musí byť na hovno práca a potom sa ešte zapodievať s takým blbcom, ako som ja?“
Zdola niekto kričí: „Violet? Si to ty?“
„Och bože,“ povie tak ticho, že to sotva počujem. „Och bože, och bože, och bože.“ Vietor sa jej hrá so sukňou a vlasmi, až to vyzerá, že onedlho odletia.
Zdola sa ozýva hluk, tak kričím: „Nesnaž sa ma zachrániť! Akurát zabiješ samu seba!“ A potom vravím veľmi potichu, len jej: „Myslím, že by sme to mali urobiť takto.“ Teraz som už od nej asi na tridsať centimetrov. „Chcem, aby si si hodila topánky k zvonu a potom sa chytila zábradlia. Poriadne ho uchop, a keď už sa budeš držať, nakloň sa a pravou nohou prekroč zábradlie. Rozumieš?“
„Áno.“ Prikývne a takmer stratí rovnováhu.
„Neprikyvuj.“
„Dobre.“
„A za žiadnych okolností nevykroč dopredu. Budem odpočítavať. Na tri. Dobre?“
„Dobre.“ Hodí čižmy k zvonu a tie hlučne dopadnú na betónovú dlážku.
„Jeden. Dva. Tri.“
Zdrapí kamenné zábradlie a oprie sa oň, potom zdvihne nohu a prekročí ho, takže zostane na zábradlí sedieť.
Hľadí dolu a ja si všimnem, že znova zmeravela. Tak jej radím: „Dobre. Super. Len sa nepozerajpretože, vž
dolu.“
Pomaly obráti pohľad na mňa, a keď sa dotkne podlahy zvonice pravým chodidlom, pokračujem v inštrukciách: „Teraz daj ľavú nohu cez zábradlie, akokoľvek sa ti bude dať. Ale nepúšťaj sa.“ Trasie sa tak silno, až počujem drkotanie zubov, no nakoniec som svedkom toho, ako sa jej ľavá noha pridá k pravej a ona je konečne v bezpečí.
Na rímse zostanem už len ja. Naposledy sa pozriem dolu na zem pomedzi svoje chodidlá číslo trinásť, ktoré nechcú prestať rásť a v ten deň mám na nich obuté tenisky s krikľavými šnúrkami, cez otvorené okná štvrtého poschodia, tretieho, druhého, ponad Amandu Monkovú, ktorá sa chichoce na prednom schodisku a švihá blonďavými vlasmi ako poník, nad hlavou má knihy a snaží sa flirtovať a chrániť pred dažďom zároveň.
Hľadím na samotnú zem, klzkú a mokrú, a predstavujem si sám seba, ako na nej ležím.
Stačilo by len vykročiť. O pár sekúnd by bolo po všetkom. Už žiadny „Theodore Čudák“. Žiadne trápenie. Nič.
Snažím sa zabudnúť na neočakávanú záchranu života a vrátiť sa k práci. A na minútu to zacítim: pokoj, keď sa moja myseľ utíši, akoby som už zomrel. Pocit beztiaže a voľnosti. Ničoho a nikoho sa nemusím báť, ani sám seba.
A vtom sa za mnou ozve hlas: „Chcem, aby si sa chytil zábradlia, potom sa nakloň nad neho, zdvihni pravú nohu a prekroč zábradlie.“
Cítim, ako ten moment prechádza, možno už prešiel, a znova sa mi samovražda zdá ako hlúpy nápad. Teda až na pohľad na Amandin výraz tváre, keby som popri nej preletel. Tá predstava ma rozosmeje, až takmer padnem. Čo ma vystraší, fakt vystraší. Chytím sa zábradlia a Violet chytí mňa práve vo chvíli, keď sa Amanda pozrie hore. „Čudák!“ kričí niekto. Amandini kamoši sa chichocú. Priloží si dlane k svojim veľkým ústam a namieri ich na oblohu. „Si v poriadku, V?“
Violet sa nakloní nad zábradlie a stále ma drží za nohu. „Áno.“
Dvere na schodisko do zvonice zavŕzgajú a objaví sa v nich môj najlepší priateľ Charlie Donahue. Charlie je černoch, no nie hocijaký, ale celkom čiero-čierny. A sex máva častejšie než ktokoľvek iný.
„Dnes je na obed pizza,“ vyhlási, akoby som vôbec nestál na rímse šiesteho poschodia s rukami roztiahnutými a dievčaťom omotaným okolo kolien.
„Prečo to už konečne neukončíš, čudák?“ Kričí zospodu Gabe Vandero, známy skôr pod menom Vandrák a ešte známejší pod menom Idiot. Ozve sa ešte väčší smiech.
Pretože mám dnes rande s tvojou mamou, pomyslím si, ale nepoviem to, pretože, povedzme si na rovinu, je to chabé a určite by prišiel hore, vrazil by mi a zhodil ma dolu, čo by skazilo môj zámer spáchať samovraždu.
Namiesto toho zakričím: „Ďakujem, že si ma zachránila, Violet. Neviem, čo by som si počal, keby si neprišla. Už by som bol mŕtvy.“
Posledná tvár, ktorú dolu zbadám, je školský výchovný poradca pán Embry. Myslím, že zíza na mňa. Skvelé, proste skvelé.
Dovolím Violet, aby mi pomohla prejsť cez zábradlie na betónovú dlážku. Zospodu sa ozýva vrava a potlesk. Nie pre mňa, ale pre Violet, hrdinku. Zblízka vidím, že jej pokožka je hladká a čistá okrem dvoch škvrniek na pravom líci. Oči má sivozelené. Podľahol som im. Tie oči ma dostali. Sú veľké a pútavé, akoby všetko videli. Jej pohľad je vrelý, no zaneprázdnený, ale žiadnymi nezmyslami. Je to ten pohľad, čo vidí priamo do duše. Dá sa to spozorovať aj cez veľké okuliare. Je pekná a vysoká, no nie príliš, má dlhé, nepokojné nohy a zaoblené boky, čo sa mi na dievčatách páči. Mnohé stredoškoláčky majú chlapčenskú postavu.
„Len som tam sedela,“ vysvetľuje. „Na rímse. Neprišla som sem, aby som…“
„Môžem sa ťa niečo opýtať? Myslíš si, že existuje deň D?“
„Čože?“
„Deň D. Začiatok konca. Keď sa nedeje nič hrozné alebo smutné ani obyčajné. Myslíš, že je to možné?“
„Neviem.“
„Už si taký niekedy zažila?“
„Nie.“
„Ani ja, ale čakám naň.“
„Ďakujem, Theodore Finch,“ povie potichu a vtisne mi pusu na líce. Zacítim vôňu jej šampónu, ktorá mi pripomína kvety. Do ucha mi zašepká: „Ak o tomto niekomu povieš, zabijem ťa.“ S čižmami v rukách sa ponáhľa preč z dažďa, späť k dverám na rozhegané tmavé schodisko, čo vedie na jednu z mnohých príliš svetlých a preplnených školských chodieb.
Charlie hľadí, ako odchádza, a keď sa dvere za ňou zabuchnú, otočí sa na mňa. „Chlape, prečo to robíš?“
„Pretože všetci raz musíme zomrieť. Chcem byť pripravený.“ To, samozrejme, nie je pravý dôvod, no jemu to stačí. Pravda je, že mám mnoho dôvodov, väčšinou sa dennodenne menia. Napríklad to, že tento týždeň zomrelo trinásť štvrtákov, pretože nejaký hajzel založil v ich telocvični požiar, alebo o dva roky mladšie dievča, ktoré nedávno podľahlo rakovine, alebo chlap, ktorého som videl pred kinom kopať do svojho psa, alebo môj otec.
Charlie si to možno o mne myslí, ale aspoň ma „Čudákom“ nenazýva, a preto je môj najlepší priateľ. Okrem toho, že si to na ňom vážim, veľa spoločného nemáme.
Technicky vzaté, som tu tento rok len na skúšobné obdobie. Je to pre istú malú záležitosti s lavicou a tabuľou. (Dať do záznamov: výmena tabule je o niečo drahšia, než si myslíte.) A je to aj pre incident s rozbitou gitarou počas školského zasadnutia, pre nelegálny ohňostroj a ešte možno pre jednu či dve bitky. Následkom čoho som nedobrovoľne súhlasil s konzultáciami raz do týždňa, priemerom známok do 2,0 a s účasťou na aspoň jednom krúžku. Vybral som si vyšívanie, takže som jediný chalan medzi dvadsiatimi stredne peknými dievčatami, čo je pre mňa dosť veľká výhoda. Taktiež sa musím ovládať, pekne sa správať k ostatným, zdržovať sa odhadzovania lavíc a akejkoľvek „násilníckej fyzickej výmeny názorov“. A vždy, vždy, nech sa deje čokoľvek, musím držať jazyk za zubami, pretože vždy, keď ho neudržím, vznikne nejaký problém. Ak odteraz niečo pos…, vyrazia ma.
Zapíšem sa u sekretárky v kancelárii výchovného poradcu a sadnem si na tvrdú drevenú stoličku, aby som počkal, kým bude mať pán Embry na mňa čas. Ako poznám pána Embrya – ako ho sám pre seba volám – tak bude chcieť vedieť, čo, dopekla, som v tej zvonici robil. Ak budem mať šťastie, viac toho ani prebrať nestihneme.
O pár minút mi pokynie, aby som vošiel dnu. Je to nízky tučný chlap, stavaný ako býk. Keď za sebou zatvorí dvere, usmeje sa. Sadne si, zhrbí sa ponad stôl a upriami na mňa pohľad, akoby som bol podozrivý zo zločinu a musí ma zlomiť. „Čo, dopekla, si v tej zvonici robil?“
Okrem jeho predvídateľnosti, mám na Embryovi rád, že vždy ide rovno k veci. Poznám ho už od druhého ročníka.
„Chcel som vidieť ten výhľad.“
„Mal si v pláne skočiť?“
„V deň, keď je na obed pizza? Nie. Nikdy. Pizza deň je jeden z najlepších dní v týždni.“ Spomínal som, že som skvelý zahovárač? Som taký skvelý, že by som mohol dostať plné štipendium na univerzite s odborom zahováranie. Aj keď, načo by som to študoval? Veď som v tom dokonalý.
Čakám, že sa opýta na Violet, no namiesto toho povie: „Musím vedieť, či si plánoval alebo plánuješ ublížiť si. Myslím to sakramentsky vážne. Keby sa to dozvedel riaditeľ Wertz, letel by si, skôr než by si vyslovil podmienečne vylúčený alebo aj horšie. A ak na teba nedám dostatočný pozor a ty sa rozhodneš znova vyliezť hore a skočiť, čaká ma súd. A ver mi, že s týmto platom si súd dovoliť nemôžem. To platí v prípade, že skočíš zo zvonice alebo veže Purina, či je to majetok školy, alebo nie.“
Zamyslene sa poškriabem na brade. „Purina. To je nápad.“
Ani sa nepohne, len na mňa žmúri. Ako väčšina ľudí na Stredozápade, ani Embryo nemá zmysel pre humor, hlavne keď ide o citlivé témy. „To nie je vtipné, Theodore. O takýchto veciach sa nežartuje.“
„Nie, pane. Prepáčte.“
„Samovrahovia nikdy nemyslia na jedno, a to pozostalých. Nielen rodičia a súrodenci, ale aj kamaráti, frajerky, spolužiaci, učitelia.“ Páči sa mi, že si myslí, že na mne záleží viacerým ľuďom, vrátane nie jednej, ale dokonca viacerých frajeriek.
„Len som tak blbol. Súhlasím, nebol to najlepší spôsob, ako stráviť prvú hodinu.“
Zdvihne zložku, hodí ju pred seba a začne v nej listovať. Čakám, kým dočíta a potom sa na mňa znova pozrie. Napadne mi, či nepočíta dni do letných prázdnin.
Vstane ako policajt v telke a prechádza sa okolo stola, kým sa nado mnou zastane. So založenými rukami sa nakloní ponad zložku. Ja ho ignorujem a snažím sa nájsť skryté obojstranné zrkadlo.
„Mám zavolať tvojej mame?“
„Nie. A ešte raz nie.“ A znova: nie, nie, nie. „Pozrite sa, bola to hlúposť. Len som chcel vedieť, aké to je, stáť tak vysoko a pozerať sa dolu. Nikdy by som neskočil zo zvonice.“
„Ak sa to stane znova, ak nad tým budeš znova viac ako premýšľať, zavolám jej. A podrobíš sa testom na drogy.“
„Vážim si váš záujem.“ Snažím sa, aby moje slová vyzneli tak dôveryhodne, ako sa len dá, pretože posledné, čo chcem, je, aby na mňa namierili ešte väčší, silnejší reflektor, ktorý by ma sprevádzal po školských chodbách či iných priestranstvách, kde sa pohybujem. A Embrya mám vlastne rád. „A čo sa týka tej záležitosti s drogami, bolo by to mrhanie vzácneho času. Vážne. Pokiaľ sa nerátajú aj cigarety. Drogy a ja? Zlá kombinácia. Verte mi, skúšal som to.“ Založím si ruky ako dobrý chlapec. „A sľubujem, že sa to s tou zvonicou, aj keď to vôbec nebolo tak, ako si myslíte, už nikdy nezopakuje.“
„Presne tak, nezopakuje. Chcem ťa tu dvakrát týždenne. Budeš chodiť v pondelky a v piatky a budeme sa rozprávať, aby som vedel, ako sa ti darí.“
„Rád by som. Naozaj sa mi naše rozhovory páčia, ale cítim sa fajn.“
„O tom nebudeme diskutovať. A teraz sa porozprávajme o poslednom polroku. Zameškal si štyri, takmer päť týždňov. Tvoja mama vravela, že si mal chrípku.“
V skutočnosti hovoril o mojej sestre Kate, len o tom nevedel. To ona volala do školy, keď som bol mimo, pretože mama mala dosť vlastných starostí.
„Ak to povedala, tak kto sme my dvaja, aby sme jej slová spochybňovali?“
Naozaj som bol chorý, ale nemal som chrípku. Z vlastných skúseností viem, že ľudia sú oveľa súcitnejší, keď si vašu chorobu dokážu predstaviť. Miliónkrát v živote som si prial osýpky alebo kiahne, alebo nejakú podobnú chorobu, aby to bolo jednoduchšie pre mňa aj pre nich. Hocičo by bolo lepšie ako pravda: Znova som vypol. Upadol do bezvedomia. V jednu minútu všetko šliapalo a v druhú sa moja myseľ zvíjala dookola ako starý pes s artritídou, čo sa pokúša ľahnúť si. A vtedy som vypol a zaspal, no nie takým spánkom, do akého sa vnárate každú noc. Predstavte si dlhý, tmavý spánok, počas ktorého vôbec nesnívate.
Embryo znova prižmúri oči a pozrie na mňa drsným pohľadom, aby som sa zapotil. „A môžeme očakávať, že sa ukážeš a zdržíš sa tento polrok akýchkoľvek problémov?“
„Stopercentne.“
„A budeš držať učebné tempo s triedou?“
„Áno, pane.“
„Dohodnem ti so sestričkou termín drogových testov.“ Štuchne prstom do vzduchu a ukáže na mňa. „Skúšobná lehota znamená obdobie overovania niečej schopnosti, obdobie, keď sa študent musí polepšiť. Pozri si to, ak mi neveríš, a pre zmilovanie Božie, zostaň nažive.“
Nepoviem: Chcem zostať nažive. Pretože by mi to kvôli tej hrubej zložke na stole aj tak neuveril. A ďalšiu poznámku, ktorú by mi nikdy neuveril, je, že bojujem, aby som v tomto mizernom, hnusnom svete prežil. Stáť na rímse zvonice nie je o umieraní. Je to o kontrole. O tom, aby som znova neupadol do spánku.
Embryo prejde pohľadom po svojom stole a nahromadí na kôpku brožúrky zamerané na problémy mládeže. Potom mi povie, že nie som sám a vždy sa s ním môžem porozprávať, jeho dvere sú otvorené a uvidíme sa v pondelok. Chcem mu povedať, že bez urážky, ale to nie je veľká útecha. No namiesto toho sa mu kvôli jeho tmavým kruhom pod očami a fajčiarskymi vráskami okolo úst poďakujem. Pravdepodobne si zapáli, hneď ako odídem. Vezmem si hromadu brožúrok a odídem. Uľaví sa mi, že Violet vôbec nespomenul.
