„Romantické a nezabudnuteľné,“ napísal o tejto knihe svetoznámy Nicholas Sparks. Očarujúci román o láske, strate a o tom, že aj najlepšie premyslené plány dokáže život rozbiť na márne kúsky. A možno je to tak aj dobré…
Milé romantičky, pripravte sa na príbeh, pri ktorom sa bude vaše srdce topiť po kúskoch. Pripravte si vreckovky, pretože neudržíte slzy. Zažijete všetky emócie a budete si to vychutnávať. Nádherný príbeh o priateľstve a láske. O vernosti i nádeji. O tom, že hoci si niečo dokonale naplánujete, môže do vášho života vstúpiť ktosi, kto poprehadzuje všetky vaše priority a plány.
Mapa, ktorá vedie k tebe je príbeh, ktorý sa vás dotkne miliónmi spôsobov. Je to kniha, ktorú budete chcieť darovať svojim priateľom a odporúčať ostatným.
Mladá Heather si už mapu svojho života nakreslila: po vysokej chcela cestovať po Európe, v septembri by sa vrátila a začala sľubnú kariéru v newyorskej banke, vo svete, kde možno sotva niečo nechať na náhodu.
Lenže potom nastúpi do nočného vlaku do Amsterdamu a zoznámi sa s vášnivým cestovateľom Jackom. Ten nezmení len smer jej cesty, ale aj života. Rozpráši Heatherin starostlivo pripravený cestovný plán a spolu putujú po stopách denníka Jackovho starého otca, ktorý prechádzal Európou po skončení druhej svetovej vojny. Jack ukazuje Heather miesta, ktoré by nenašla v žiadnom turistickom sprievodcovi, a chce, aby v potulkách pokračovali. Ona má však namierené do Spojených štátov a nahovára Jacka, aby ju nasledoval. Jack odmieta prijať Heatherin návrh a dusí v sebe tajomstvo, ktoré otrasie Heatheriným svetom od základov.
J.P. Monninger pôsobí ako profesor angličtiny ma Plymouthskej štátnej univerzite. Publikoval romány pre dospelých a pre mládež, ale venoval sa aj literatúre faktu. Písal pre Glamour, Playboy, Story, Fiction, The Boston Globe či Sports Illustrated.
Novinka Mapa, ktorá vedie k tebe je príbehom o dvoch ľuďoch, ktorí sa rozhodnú ísť tou istou cestou, hoci…
Na každom mieste, kde som bol šťastný, by som chcel zahrabať niečo vzácne a potom, keď budem starý, škaredý a nešťastný, sa vrátim, vykopem to a budem spomínať.
Evelyn Waugh: Návrat na Brideshead
Začítajte sa do novinky Mapa, ktorá vedie k tebe:
Deň promócie
Nikto nespravil takú dokonalú fotku z promócie na Amherst College v Massachusetts, na ktorej si s dvoma najlepšími priateľkami, ako tvoja mama. Tvoja mama, hoci je povestná tým, že nevie narábať s fotoaparátom a neznáša, keď ju niekto požiada, aby ho odfotila. Zrejme do nej vložila všetku materinskú mágiu, kým ťa dospelosť navždy odveje. Práve jej sa podarilo to, v čom búrka fotobleskov zlyhala. Napodiv to nie je žiaden z tisícky záberov, aké chcú mať rodičia – ako si ideš na pódium po diplom, ani ten, na ktorom ste všetky tri – ste mladé, život máte pred sebou a plášte vám nadvihuje novoanglický vánok, zelené amherstské duby stonajú na slnku a napodobeniny diplomov máte zdvihnuté nad hlavou – to sú povinné momentky zo všetkých promócií. Nič také. Nie je to ani fotka s rodičmi, ani tá s malými Constanceinými sesternicami v chutných letných šatočkách. Nie je to ani záber, keď ti odovzdávajú diplom na pódiu a rektor ti podáva ruku, ani posledná momentka, keď absolventi vyhadzujú svoje hlúpe univerzitné čiapky do vzduchu a takmer oslepia ľudí tými krútiacimi sa hranatými lietajúcimi taniermi.
Je nenápadnejšia, ale zároveň významnejšia. Je to profilová fotka, na ktorej všetky tri sedíte na skladacích stoličkách, brady máte trochu natiahnuté dopredu, aby ste lepšie počuli toho, kto rozpráva, a prižmurujete oči pred slnkom. Ľudia sa zvyčajne tvária, akoby nevedeli, že ich fotografujú, že budú práve zvečnení na fotke, ale v tomto prípade je to skutočné. Tvoja mama získala ten záber ukradomky, doteraz nevieš ako, ale zachytáva najprv Constance. Je plavovlasá, vyžaruje z nej nádej a jej pohľad je láskavý a taký nevinný, až cítiš, ako ti zviera hrdlo, keď na ňu hľadíš. Potom je tu Amy, tmavá a zadumaná, ale stredobod všetkého – zábavy, žartov, hlasných rozhovorov a nespútanej energie, nadávok a povzbudzovaní, ale z očí jej nikdy nezmizne láskavosť. Aj ona pozerá hore.
No a nakoniec si tu ty. Hľadíš na to dievča, na svoju fotku, desať ráz, sto ráz, aby si zistila, čo na tej tvári vidíš. Kto je toto dievča, vyštudovaná ekonómka, ktorá dva razy v lete absolvovala pracovnú stáž, dievča, na ktoré na konci leta čaká lukratívne miesto na investičnom úseku v banke? Sotva ju spoznávaš; za tie posledné štyri roky sa zmenila, je vážnejšia, možno múdrejšia, žena namiesto dievčaťa. Zároveň je ťažké hľadieť na ňu, lebo vidíš jej zraniteľnosť, jej nedostatky, jej zápasy. Si tretia v rade troch kamarátok, tá, ktorá plní úlohy, tá, ktorá je trochu posadnutá tým, že chce mať všetko pod kontrolou, a ktorú vždy pošlú za Amy, keď ju treba skrotiť, ktorá uzemní Constance v jej nadpozemskom hľadaní krásy. Farba tvojich vlasov je niekde v polovici medzi Constaceinými blonďavými a Aminými tmavými, akoby to bola kombinácia, ktorú tvoríte vy tri. Si pevná kosť, kým ony sú chrupavky, zemská príťažlivosť, keď letia privysoko.
Ten jediný okamih zo štyroch rokov zachytáva všetko. O pár týždňov budete všetky tri v Európe na takzvanej veľkej ceste; budete cestovať po krajinách Starého sveta a užívať si, ale zatiaľ, v tomto okamihu máte ešte všetko pred sebou. A tvoja mama to videla, zachytila to a pri každom pohľade na tú fotku vidíš, že vaše tri srdcia sú spojené a že v tom bláznivom svete má každá z vás dve čisté a široké duše, na ktoré sa môže spoľahnúť dnes i každý deň potom.
Je to ten posledný veľkolepý okamih predtým, než vstúpi do tvojho života on, ale ty to ešte nevieš, nemôžeš to vedieť. Neskôr sa pokúšaš predstaviť si, kde bol v tomto okamihu, kedy sa otočil a začal putovať k tebe, ty k nemu a svet okolo vás si to vôbec nevšimol. Tvoj život už nebude taký istý, ale to všetko ťa ešte len čakalo, všetko bolo vo vzduchu, bol to osud, šanca a nevyhnutnosť. Jack, tvoj Jack, tvoja veľká láska.
Amsterdam
1
Tak sa to stalo. Nebolo by to tak dopadlo, keby vlak do Amsterdamu nebol preplnený. Bol až neznesiteľne prepchatý, všetci bojovali o priestor, všetci boli nahnevaní, že železnice predali viac lístkov, než bolo miest, a musia sa tlačiť, a tak som sedela so sklonenou hlavou a snažila som sa nepozerať hore. Čítala som Slnko aj vychádza, čo bolo, pravdaže, klišé − čerstvá absolventka vysokej školy číta Hemingwaya na prvej ceste po Európe so svojimi dvoma kamarátkami − ale bolo mi to jedno. Už som donútila Constance a Amy, aby vypili kávu a koňak v slávnej kaviarni Les Deux Magots, prechádzala som sa po ľavom brehu Seiny, sedela som sama s holubmi v Luxemburských záhradách. Nechcela som odísť z Paríža. Nechcela som opustiť jeho široké bulváre, mužov, ktorí hrali petang v Tuilerijskej záhrade, kaviarne, rýchlo popíjanú silnú kávu a smiešne malé klaksóny na skútroch, obrazy, múzeá a francúzske palacinky. Nechcela som nechať za sebou včasné rána, keď pracovníci kaviarní zametali dlažbu a oplachovali svoje plochy striebornou vodou z čiernych hadíc, ani večery, keď niekedy bolo cítiť dym alebo gaštany a starci s dlhými rybárskymi prútmi sedeli na trojnožkách a hádzali návnady s červíkmi do Seiny. Nechcela som opustiť predajcov kníh pri rieke, zatuchnuté stánky plné starých zožltnutých kníh, maliarov krajiniek, ktorí nanášali olejové farby na napnuté plátna a pokúšali sa zachytiť, čo sa nedá zachytiť, iba naznačiť, a tvorili duchov z toho, čo predstavovalo toto mesto. Nechcela som opustiť Shakespeare & Co., anglický obchod s knihami, dlhočiznú ozvenu Hemingwaya a Fitzgeralda, nočné špliechanie vo fontáne Ritz či Jamesa Joycea, ako s prižmúrenými očami hryzká svoju prózu ako myška hladná po písmenkách. Nechcela som opustiť chrliče a ich prekvapujúco sliedivé kamenné oči, ktoré hľadeli z katedrál, z Notre Dame a stoviek iných kostolov a ich biele tváre boli niekedy postriekané záhadnou čiernou farbou, akoby kameň zadržal ich slzy a po stáročia ich vypúšťal.
Hovorí sa, že Paríž nikdy nemôžete opustiť; že on musí opustiť vás, ak sa rozhodne.
Snažila som sa vziať si Paríž so sebou. V Paríži som prečítala Pohyblivý sviatok, Zbohom zbraniam a Smrť popoludní. Mala som to všetko v iPade, mini-hemingwayovskú prenosnú knižnicu, a hoci som cestovala s Constance a Amy, cestovala som aj s Hemingwayom.
A tak som čítala. Už bolo neskoro. Bola som v Európe dva a pol týždňa. Mali sme namierené do Amsterdamu. Constance vedľa mňa zaspala − ona čítala Životy svätých a absolvovala vlastnú duchovnú cestu pri čítaní a pozeraní všetkého, čo sa dalo o svätých čítať a vidieť, a chcela vidieť všetky sochy či obrazy svätých, lebo hagiografia bola jej zvláštna vášeň a zároveň téma jej diplomovej práce. Amy vystrčila hlavu ponad sedadlo za mnou a začala sa rozprávať s nejakým Poliakom, ktorý sa volal Viktor. Z Viktora bolo cítiť sardinky a mal na sebe pracovnú bundu, ale Amy ma stále štuchala, keď povedal niečo, čo považovala za vtipné, a jej hlas nadobudol spevavý tón, čo znamenalo, že sa ho snaží zbaliť. Viktor vyzeral dobre, bol príťažlivý, hlasom tak trochu pripomínal Drakulu a videla som, že Amy má šancu.
Taká bola situácia, keď sa zjavil Jack.
„Mohli by ste mi to podržať?“ spýtal sa.
Čítala som ďalej. Nepochopila som, že to adresoval mne.
„Slečna?“
Potom mi oprel batoh o plece. Pozrela som naňho. Vtedy som videla Jacka po prvý raz.
Naše oči sa stretli a nevedeli sa od seba odtrhnúť.
„Prosím?“ spýtala som sa a uvedomovala som si, že jeden z nás už mal medzičasom uhnúť pohľadom.
Bol úchvatný. Vlastne viac ako úchvatný. Vysoký, to po prvé, meral možno meter deväťdesiat, a dobre stavaný. Mal na sebe olivovú flísovú bundu a modré džínsy a vďaka tomu, ako to na ňom viselo, zdalo sa, že je to zaujímavá kombinácia odevov. Niekto alebo niečo mu kedysi zlomilo nos a zahojil sa v tvare apostrofu. Mal pekné zuby a úsmev, pri ktorom sa mu robili jamky o okamih skôr, ako sa mu objavil na tvári. Vlasy mal tmavé a vlnité, ale nie ako nejaký básnik z čias romantizmu. Všimla som si aj jeho ruky; boli veľké a ťažké, akoby sa nebál fyzicky pracovať, a pripomínal mi − len trošku, trošičku, lebo to znie hlúpo, aj keď som si to povedala iba v duchu − Hugha Jackmana ako šialeného Wolverina. Tento chalan vyzeral nonšalantne − nezvyčajné slovo, ale napriek tomu výstižné − ako človek, ktorý žmurknutím naznačuje, že pochopil žart a ide v tom s vami. Neberie to vážne, ale očakáva, že to budete hrať s ním. Aký by to mohol byť žart, či ako zapadá do vášho života, nie je celkom jasné, ale donútilo ma to nadvihnúť kútiky úst v náznaku úsmevu. Nepáčilo sa mi, že zo mňa vytiahol úsmev, aj keď len jeho slabý odraz, , a snažila som sa sklopiť zrak, no jeho oči mi to nedovolili. Nespúšťal ich zo mňa, jeho pohľad prezrádzal zmysel pre humor a nemohla som odolať, chcela som počuť, čo bude ďalej.
„Mohli by ste mi to, prosím, podržať, kým vyleziem hore?“ spýtal sa a podával mi batoh. Znovu sa do mňa zavŕtal pohľadom.
„Kam hore?“
„Sem hore. Na policu na batožinu. Uvidíte.“
Strčil mi batoh na kolená. Pomyslela som si: Mohol si si ho dať do uličky, ty Wolverine. No sledovala som, ako si na polici na batožinu oproti mne roztiahol spacák, a obdivovala som jeho šikovnosť. Naskytla sa mi možnosť obdivovať aj jeho zadok a chrbát, a keď siahol po batohu, hanblivo a previnilo som sklopila oči.
„Ďakujem,“ povedal.
„Rado sa stalo.“
„Jack,“ predstavil sa.
„Heather,“ odvetila som.
Usmial sa. Uložil si batoh na policu na batožinu ako vankúš a potom vyliezol hore. Zdalo sa, že je priveľký a nevmestí sa tam, ale vtisol sa tam a potom vytiahol upevňovacie lano a uviazal ho okolo podpier, aby nevypadol, keby vlak vošiel do zákruty.
Pozrel na mňa. Naše oči sa znovu stretli a hľadeli sme na seba.
„Dobrú noc,“ zašepkal.
„Dobrú noc,“ odpovedala som.
Milan Buno, literárny publicista
