Pred pár mesiacmi jej rodičia oznámili, kde strávi leto. Otec zdvihol ruku a zapichol ukazovák do mapy. „Zander, je to presne tu. Tu sa nachádza tábor,“ vyhlásil. „Vidíš? Michigan má tvar rukavice.“ Tábor Padova má sedem častí. Chlapčenskú, dievčenskú, jedáleň, pláž, lukostrelecké ihrisko, stajne a to najdôležitejšie – Kruh nádeje.
Toto leto by mala byť zábava.
Alebo žeby nie?
Je tu novinka Ako sa zamilovať do blázna, pri ktorej sa budete určite baviť.
Šestnásťročná Zander žije vo vlastnom svete a očividne sa trápi. Jedného dňa jej rodičia oznámia, že ju prihlásili do tábora Padova, päťtýždňového programu pre problémových tínedžerov.
Drahí táborníci, víta vás letný tábor Padova, v ktorom budete bádať, zažijete dobrodružstvo a objavíte sami seba. Pomôžeme vám osobnostne rásť a liečiť sa. Preto sa, milí táborníci, naši skúsení vychovávatelia sústredia na šesť dôležitých základných vlastností, lebo bez nich sme stratení. Počas budúcich piatich týždňov sa zamyslite nad tým, akí ste… a akí by ste chceli byť.
Tím tábora
Zander tam nezapadá, alebo si to aspoň myslí. Pre svojich spolutáborníkov má len jedno označenie: blázni. Väčšina z nich nemá ďaleko od diagnózy. Je tam napríklad Cassie, jej spolubývajúca, ktorá sama seba opisuje ako manicko-depresívno-bipolárno-anorektickú, alebo Grover Cleveland (áno, ako ten americký prezident), milý, ale konfliktný chlapec, ktorý čaká, že sa uňho prejaví schizofrénia. Pravdepodobne sa ani jeden z nich nemýli. V tábore je aj Bek, očarujúci patologický klamár.
Popri skupinových „zverapiách“ a zakázaných nočných vychádzkach vznikajú nepravdepodobné priateľstvá a ako michiganské leto graduje, štyria tínedžeri postupne odhaľujú svoje tajomstvá. Zander priťahuje komplikovaný Grover a ona začne uvažovať, či môže byť ešte šťastná. No ak sa má dať znovu dokopy, musí si najprv upratať v hlave.
Autorka knihy Ako sa zamilovať do blázna Rebekah Cranová napísala tri romány pre mladých – Playing Nice, Aspen a Ako sa zamilovať do blázna. Vášeň pre tento žáner v sebe objavila ešte počas štúdia angličtiny na univerzite v Ohiu. Po ukončení učiteľskej kariéry sa usadila v Skalnatých vrchoch, kde píše romány a scenáre. Dni trávi rozvážaním svojich dvoch detí alebo s notebookom v nadmorskej výške dvetisíc metrov, čo len prispieva k jej radosti z písania.
Začítajte sa do novinky Ako sa zamilovať do blázna:
Mami, oci,
toto vám vraj musím napísať. Tábor je v pohode. Čoskoro sa uvidíme.
Z.
P. S.: Aj ja som v pohode… Aj keď sa vám to možno nezdá.
Dvere na chate sa zamkýnajú zvnútra jediným dostupným kľúčom. S taškou na pleci zízam na tú striebristú vec, akoby mala ku mne prehovoriť. Toto isto nie je legálne.
„Z bezpečnostných dôvodov sa na noc zamykáme. A v chatke s vami spím ja,“ oznámi Madison a potiahne za kľúčik, ktorý jej visí na krku. Dotkne sa mojej ruky. Jej fuksiové dokonale nalakované nechty sa mi odtláčajú do kože.
„Mám sa tu niečoho báť?“ spýtam sa.
Madison neodpovie priamo. Uškrnie sa a zamyslene nakloní hlavu. Pritom si skúma končeky zapletených dlhých hnedých vlasov.
„Je to pre medvede.“ Odtrhne si rozštiepený konček.
„Pochybujem, že tu nejaké sú.“
„Okolité lesy sú plné vecí, ktorých existenciu si ľudia nepripúšťajú. No neboj sa, preto som tu ja.“ Znovu sa ma dotkne.
Madison má oblečené tmavozelené tričko s logom tábora na prsiach a kaki šortky. Jej žiarivé nechty však neladia s týmto zálesáckym oblečením.
„Pamätám sa na svoj prvý tábor. Bola som taká nervózna,“ pokračuje Madison.
„Bola si tu?“
„Nie…“ Madison zmĺkne a uhladí si tričko. „V jazdeckom tábore v Kalifornii.“
Vyzerá ako dievča z bohatej rodiny, čo jazdí na koňoch a nosí ružové polokošele a biele šortky s veľrybami. Tie by sa k jej laku naozaj hodili.
„Nie som nervózna,“ poviem.
„Fajn.“ Madison sa usmeje. „Tak si zlož veci a o pol hodiny sa stretneme v Kruhu nádeje.“
„V Kruhu nádeje. Prečo práve tam?“ začudujem sa.
„Zander, ak nemáme nádej, nemáme nič. To je najlepšie miesto na začiatok.“ Dotkne sa mi ruky a ešte raz sa usmeje. Potom jej už len vrkoč zasviští okolo hlavy.
„To nie je odpoveď,“ zašomrem popod nos. Pred tvárou mi zabzučí komár, odoženiem ho, o pár sekúnd je však naspäť. Dvere, ktoré sa zamykajú a odomykajú zvnútra jediným kľúčom, musia byť v prípade požiaru nebezpečné. Mám pravdu. Toto je proti predpisom. Asi by som to mala nahlásiť. Potom by tábor zatvorili a musela by som ísť domov.
Hodím tašku na zem, až betónová dlážka zaduní. Okrem chladného betónu pod nohami je všetko v izbe drevené – postele, steny, šatníky. Posadím sa na posteľ a zúrivo si prehrabnem tmavé vlasy. Pár mi ich vypadne. Nedokážem sa tohto zlozvyku zbaviť, hoci mi preň rednú.
„Doriti,“ zašomrem.
Dvere sa rozletia a buchnú do drevenej steny.
Vo dverách stojí dievča v najmenšom bielom tielku a najkratších červených šortkách, aké som kedy videla.
„Samovrava nie je dobré znamenie,“ povie a ukazovákom si opíše kruh pri spánku.
Hodí svoju tašku na posteľ. Civiem na ňu a nemôžem si pomôcť, zrak mi padne na jej prsia. Kto si nedá podprsenku pod tenké biele tielko? Spod trička jej presvitá tmavá pokožka. A bradavky.
„Čo je?“ vyštekne.
Je štíhla, ale ako pred hospitalizáciou. Lepšie by ju vystihlo slovo vyziabnutá.
Hodí sa na posteľ a prekríži si dlhé nohy.
„Som Cassie,“ predstaví sa akoby mimochodom, ale ruku mi nepodá. „Viem. Je to meno ako pre tlsté baby.“ Nestihnem sa ani predstaviť, lebo Cassie už vyhadzuje celý obsah tašky na posteľ. Pozorujem ju, či nezbadám aj podprsenku, ale vidím len sexi ružové plavky, šortky a tielka rôznych farieb. Cassie vezme oblečenie do náruče. „Už si sa asi stretla s Madison.“ Napchá oblečenie do zásuvky, ani ho neposkladá či neroztriedi. Jednoducho ho tam nasúka. „Je to strašná krava.“
Cassie schmatne prázdnu tašku a prevráti ju hore dnom. Na posteľ sa vyrúti vodopád fľašiek s liekmi.
„Ako hovorím, títo vychovávatelia sú debili. Dokonca ani nekontrolujú vrecká.“ Otvorí jednu fľaštičku. „Nezízaj tak. Nepatrí sa to,“ povie.
„Prepáč,“ sklopím zrak.
„Žartujem. Všetci zízajú, najmä tu.“ Cassie natiahne ku mne ruku s dlaňou plnou liekov. „Na chudnutie. Chceš nejaké?“
Pokrútim hlavou. „Neznášam lieky.“
„Ako chceš. Radšej sa zrieknem cestovín v špinavej jedálni.“ Nafúkne líca a ukáže na mňa. Mimovoľne sa na seba pozriem. Chudá isto nie som, ale ani tučná. To by mama nikdy nedopustila.
Ponaťahujem si žlté tričko, aby ma tak tesne neobopínalo. „Rozumiem.“
Hodí si tabletky do úst a prehltne ich bez zapitia. „Tak prečo si tu?“ spýta sa.
„Čo?“
„Lebo si hluchá?“ Naoko sa zamračí a pomaly, hlasnejšie zopakuje každé slovo. „Prečo si tu?“
„Nie som hluchá.“
„Nehovor, ty krava. To je iný tábor.“
Odoženiem komára. Prečo som tu? Pri pohľade na spolubývajúcu je mi jasné, že sme absolútne rozdielne. Nie sme jedna krvná skupina. Rozpučím komára. „Som tu preto, lebo ma sem prihlásili rodičia.“
V chatke sa rozľahne Cassin hlasný rehot, až ma otrasie. „Takže si jedna z nich.“
„Jedna z koho?“
„Debilných hlupákov a klamárov.“
Vypnem hruď. Dievča, ktoré namiesto raňajok hltá tabletky na chudnutie a ignoruje podprsenku, ma nazve klamárkou?
„Och, moja, vytočila som ťa?“ vysmieva sa mi Cassie.
„Kdeže,“ zamietnem.
„Nuž, nemôžem za to. Som manicko-depresívno-bipolárno-anorektická chudera. A niekedy mám pocit, že som chalan v dievčenskom tele.“ Vstane. „No aspoň som k tebe úprimná. Zapamätaj si, skutoční blázni nevedia, že sú blázni.“
Tabletky schová do tajného vrecka v taške a tú strčí pod posteľ. Pred odchodom skĺzne pohľadom na moju batožinu a moje meno na nej. „Zander? Tak sa voláš?“ Pokrúti hlavou. „Veru, totálny blázon. Zander, tak sa ešte sama so sebou porozprávaj.“
Cassie zmizne za dverami. Chvíľu zvažujem, že poviem Madison o liekoch, ktoré má skryté v taške, ale niečo mi našepkáva, že pohnevať si Cassie na nasledujúcich päť týždňov nie je dobrý nápad.
Nadýchnem sa ťažkého vzduchu a zabodnem zrak do dreveného stropu. Podpálila by to tu jediná zápalka – ak by si poradila s vlhkosťou. To by dokázalo, že Cassie má pravdu – som bláznivá.
A taká nesmiem byť. To by rodičov veľmi potešilo. A čo sa týka návratu domov, ďakujem, neprosím. Nie za týchto okolností.
Rodičia sa ma ani nepýtali, či sem chcem ísť. Len mi to pri večeri oznámili. Navíjala som špagety na vidličku a oni sa o mne rozprávali, akoby som tam ani nebola. Pravdupovediac, na druhý deň ma čakal ťažký test z francúzštiny, preto som v duchu časovala slovesá v passé composé.
Milan Buno, literárny publicista