Michaela píše opäť o tom, čo vie, v čom si získala neuveriteľne veľa čitateľov a verných fanúšikov. Pretože sa vie vcítiť, vytiahnuť zaujímavé fakty a vystavať z nich citlivý a silný príbeh, ktorý sa vás dotkne.
ZlatovláSSka je už štvrtá kniha Michaely Elly Hajdukovej, ktorá sa odohráva počas druhej svetovej vojny. Dokazuje, že stále sa dajú nájsť neuveriteľné témy pre príbehy, ktoré nám môžu priblížiť toto hrozivé obdobie plné smrti, bolesti, trápenia, ale aj ľudskosti, viery, sily ducha, či nádeje.
Príbeh ZlatovláSSka je o myšlienke čistej rasy a plemene nadľudí, o ktoré sa snažili nacisti. A išli doslova cez mŕtvoly. Utrpenie a bolesť ich nezaujímali…ako by sme ani ľudia neboli.
Tento príbeh je svedectvom o zverstvách, aké ľudia páchajú na iných ľuďoch. O neskutočnej drzosti a arogancii nacistov, ktorí už od školy vychovávali budúcich medikov v duchu nacionálnej ideológie.
Život Sanny Schlosserovej je utrpením. Pripadá jej ako pomalá cesta do pekla, lemovaná cintorínom. Nebyť však zvláštnej udalosti, ktorá sa stala na úsvite jedného augustového dňa, vyvíjal by sa celkom inak.
Keby nebola taká výnimočná, nikdy by nevidela sterilizovanie žien a dievčat v Osvienčime, nepodstúpila ponižujúce deflorovanie v lebensbornskom dome, neokúsila bolesť na vyšetrovacích stoloch Clauberga, Schultza a Schumanna, nespoznala desivý úsmev doktora Mengeleho, nestratila najlepšiu priateľku Rivku…
… ale ani by nestretla Gabriela. Gabriela, ktorý by šiel po ňu aj do pekla. A možno tam napokon aj šiel.
„Mala som k dispozícii zaujímavú literatúru na túto tému, kde som sa dočítala, aké rôzne pokusy na ľuďoch prebiehali nielen v Osvienčime, ale aj v iných táboroch,“ približuje vznik príbehu autorka Michaela Ella Hajduková. „V knihe vystupuje aj doktor Mengele, takisto som si načítala všeličo, čo v nemocničných blokoch napáchal. Mnohé informácie som v knihe využila. Oči pripichnuté na stene ako motýle ma mátali ešte dlho.“
ZlatovláSSka je silný príbeh o žene, ktorá bola výnimočná….ale zároveň príbeh o zverskosti v nás. O túžbe po moci a nadvlády nad ľuďmi.
Jeho autentickosť podčiarkujú mnohé skutočné reálie.
Skutočným je Osvienčim, Dachau, Buchanwald…
Reálna je izraelská pieseň Mishehu, ktorú autorka využila v deji. Pieseň napísal izraelský spisovateľ Ehud Manor na pamiatku všetkých, ktorí zomreli počas holokaustu, a obetí teroristických útokov. „Keď som ju počula prvýkrát, jej text i melódia mi vohnali slzy do očí. Do deja som ju zakomponovala len s tými najlepšími úmyslami. Ak by ste mali záujem vypočuť si niekoľko verzií tejto dojímavej piesne, stačí, ak vyhľadáte na YouTube slovo Mishehu,“ dodáva Michaela.
Michaela Ella Hajduková je skúsená a čoraz obľúbenejšia autorka. Jej knihy sa tešia stále veľkej pozornosti, či už sú to prvé ako Zákon krvi, Nemecké dievča neplače, Nájdem ťa v čase, alebo nedávnejšie Dorianova kliatba, Tanečnica a Draculova žena.
Začítajte sa do novinky ZlatovláSSka:
PROLÓG
Osvienčim august 1943
Krystynino rozprávanie ma nedokázalo pripraviť na ten čudný kus sveta. Kus sveta ohraničený ostnatým drôtom. Padal súmrak, keď ma priviezli a na krajinu sa spúšťal tichý podvečerný dážď. Bolo tu desivé ticho a prázdno. Za oknami nízkych barakov som však podvedome tušila ľudí. Veľa ľudí.
„Tadiaľto, Fräulein,“ ukázal mi muž v uniforme, ktorý ma priviezol, ale musela som zastať. A videlo sa mi, že sa zastavil aj čas, keď som v daždi stála a dívala sa na otvorené okná jedného z barakov, kde do dažďa čneli ruky. Zachytávali vodu a pili ju. Srdce mi obalil mráz, nedokázala som odtrhnúť oči z tej zúfalej scény.
Medzitým sa rozpršalo ešte viac, ale nevnímala som dážď ani muža, ktorý ma chytil za rameno a donútil kráčať. Míňali sme tabuľu s čiernou lebkou a prekríženými hnátmi s nápisom HALT! Stoj! Moje oči pritiahli tehlové budovy. Osamelé, mĺkve, so zatvorenými oknami, ktoré chránili mreže. Muž sa ponáhľal, ale zmokli sme. Vplyvom tohto miesta a Krystyniných spomienok mi to bolo akosi ukradnuté.
Znova som musela zastať. Blížili sme sa k poschodovej tehlovej budove, ktorá mala okná na jednej stene zatlčené doskami.
Všetky. Pôsobilo to desivým dojmom, keď som si predstavila, že na druhú stranu neprenikne ani kúsok denného svetla. Muž ma potiahol netrpezlivejšie ďalej. Kráčali sme k jednej z budov, k malému úzkemu schodisku, kde sa vedľa dverí na stene nachádzalo číslo. Niekoľko čísel sme minuli. Tu stálo: Blok 30. Toto číslo svietilo i na lucerne vedľa dverí na každej sklenej stene.
Vtiahol ma na dlhú chodbu osvetlenú sliepňavými žiarovkami. Zápach. To bolo prvé, čo som si uvedomila. Nevedela som ho však identifi kovať, jasne som v ňom však zacítila kovový odtieň. Krv. Svetlé steny a niekoľko dverí som si všimla až neskôr.
Muž kráčal ďalej a zaklopal na jedny z dverí. Vyšla sestra.
„Heil Hitler! Idem za doktorom Schumannom,“ povedal a ona si ma premerala.
„Ach, iste, vy budete Fräulein Schlosserová,“ slabo sa usmiala a ukázala vpred. „Poďte, očakáva vás.“
Vybrala sa prvá. Nasledovala som ju po chodbe, zatiaľ čo muž sa otočil a opustil blok. Odrazu celou budovou otriasol strašidelný výkrik. Výkrik krutej bolesti. Žena jačala tak, že ju bolo počuť cez steny a ja som zastala a strhla sa. Sestra však kráčala ďalej k otvoreným dverám vedúcim na schodisko. Pohla som sa a krik sa približoval. Schodisko viedlo na poschodie, kde boli ďalšie dvere označené číslami. Zamierila do jedných z nich a krik bol zrazu taký silný, že mi trhal uši.
Sestra vošla dnu. Nasledovala som ju a od tej chvíle sa môj život začal deliť na pred týmto okamihom a po tomto okamihu.
V miestnosti boli tri lôžka a na každom ležala nahá žena. Jedna z nich mala prázdny pohľad a vyzerala mŕtva, druhá vzlykala a telo sa jej nekontrolovateľne triaslo, tretia jačala do vysilenia, kým doktor stál nad ňou s akýmisi dokumentmi v rukách.
Všetky boli nahé, nohy mali uviazané od seba v kožených strmeňoch a masívne krvácali. Ruky mali takisto priviazané remencami.
V miestnosti sa vznášal zápach zvratkov, krvi a hnisu. Ženy, vlastne len dievčatá, mali medzi nohami pľuzgiere a popáleniny.
Toto všetko som si uvedomila asi v prvých troch sekundách, lebo potom som sa prudko obrátila k stene a ovracala ju. Doktor i sestra sa pohli ku mne, ale ja som nemala nad sebou kontrolu.
Dávila som, dych sa mi zasekával, oči plnili slzami a vo chvíli, keď zo mňa šla už iba žlč, som zamdlela.
