Cez smrť prichádza život. Cez nenávisť prichádza láska. Všetko, čo sa udeje má zmysel…len ho možno v danej chvíli nevidíme. A nevnímame.
Život sa podobá prehádzaniu písmen v slove. Raz prináša ťažké chvíle, inokedy požehnané. Ide o uhol pohľadu.
Niečo môže spočiatku vyzerať ako nepríjemnosť, pokašlaná vec, dokonca tragédia…a vzápätí sa to môže zmeniť na milostný príbeh.
A napokon sa to stane nedokonalým, ale pôsobivým románom o láske…
Vychutnajte si novinku Penelope Wardovej Milovaný nevlastný brat. Ako tvrdí obálka, „isté hranice by sa nemali prekročiť“. Ale naozaj je to vždy tak?
Keď sa k nám v poslednom ročníku strednej nasťahoval môj nevlastný brat Elec, netušila som, že je až taký arogantný kretén. Štvalo ma, že si na mne vylieva zlosť pre otca. Štvalo ma, že si k nám vodí dievčatá. Ale najviac ma štvalo, že v jeho prítomnosti sa mi zakaždým rozbúšilo srdce.
Spočiatku som to pripisovala jeho tetovaniam a príťažlivým črtám, ale v jednu noc nastal v našom vzťahu zlom. Potom sa Elec vrátil do Kalifornie a ja som ho nevidela celé roky. Keď našu rodinu postihla tragédia, osud nás opäť spojil. Z protivného tínedžera však vyrástol príťažlivý muž, čo ma privádzalo do šialenstva. Vedela som, že sa mu moje srdce neubráni.
Penelope Wardová vyrastala v Bostone s piatimi staršími bratmi. Začínala ako televízna hlásateľka, no neskôr si našla prácu zlučiteľnejšiu s rodinným životom. Je hrdou matkou krásnej dvanásťročnej dcérky, ktorá trpí autizmom (stala sa predlohou pre postavu Callie v knihe Gemini) a desaťročného syna.
Je autorkou jedenástich románov, niektoré napísala spoločne s Vi Keelandovou. Jej knihy sa stali bestsellermi podľa New York Times, USA Today a Wall Street Journal.
Začítajte sa do knihy Milovaný nevlastný brat a potom si ju rýchlo stiahnite do čítačky celú:
Nervózne som stála pri okne v obývačke s výhľadom na zátoku a vyzerala cez sklo zahmlené od studeného vetra. Každú chvíľu malo pred domom zastaviť Randyho volvo. Išiel na Loganovo letisko po svojho syna Eleca, ktorý sa k nám mal na rok nasťahovať. Jeho mama prijala ročnú pracovnú ponuku v zahraničí.
Randy a moja mama Sarah sa vzali len pred dvoma rokmi. S otčimom som vychádzala dobre, ale neboli sme si veľmi blízki. O jeho minulosti som vedela zhruba toto: jeho bývalá žena Pilar, ekvádorská umelkyňa, žila v San Franciscu a jeho syn bol potetovaný pankáč, ktorý si podľa Randyho robil, čo chcel.
Nikdy som sa s ním nestretla a videla som ho len na jednej fotke spred pár rokov, krátko predtým, ako sa Randy oženil s mamou. Po Pilar zdedil havranie vlasy a tmavšiu pokožku, po otcovi zasa svetlé oči a jemné črty tváre. Na tej fotografii bol ostrihaný na krátko, no vraj z neho vyrástol rebel, v pätnástich sa dal potetovať a dostal sa do problémov pre alkohol a trávu. Randy Pilar vyčítal, že sa sústredila iba na svoju umeleckú kariéru, a Elecovi by pokojne odpustila aj vraždu.
Keď Pilar ponúkli dočasné miesto lektorky v londýnskej galérii umenia, Randy ju podporoval a sedemnásťročný Elec tak mal prísť bývať s nami.
Hoci otčim dvakrát za rok chodil na západ, na prevýchovu Eleca to nestačilo. Trápilo ho to, a myslel si, že to počas spoločne stráveného roka doženie.
V bruchu mi poletovali motýle. Dívala som sa na špinavý sneh lemujúci ulicu. Nepríjemné bostonské počasie privíta môjho nevlastného brata z Kalifornie ako pekne studená sprcha.
Mám nevlastného brata.
Zvláštna predstava. Ktovie, či spolu budeme dobre vychádzať. Ako jedináčik som odjakživa túžila po súrodencovi. Pri pomyslení na to, aká som bola hlúpa, keď som si predstavovala, že by sme mohli mať rozprávkový vzťah, asi ako Donny a Marie Osmondovci alebo Jake a Maggie Gyllenhaalovci, som sa musela usmiať. Dnes ráno som počula pesničku od Coldplay Brothers and Sisters, o ktorej som doteraz ani netušila. Aj keď zrejme nie je doslova o súrodencoch, samu seba som presvedčila, že je to znamenie. Bude to v poriadku. Niet sa čoho báť.
Mama bola nervóznejšia ako ja. Pobehovala po schodoch a pripravovala Elecovi izbu, ktorú vytvorila z pôvodnej pracovne. Vo Walmarte sme nakúpili obliečky a ďalšie potrebné veci. Bolo zvláštne vyberať veci pre niekoho, koho nepoznáme. Vybrali sme obliečky námorníckej modrej farby.
Popod nos som si nacvičovala uvítaciu reč, v mysli som preberala témy na rozhovor a dumala nad tým, čo mu ako prvé poukazujem. Vzrušujúce a zároveň znepokojivé.
Pri buchnutí dvier na aute som vyskočila z gauča a rýchlo si uhladila pokrčenú blúzku.
Greta, upokoj sa.
V zámke zaštrkotal kľúč. Vošiel Randy a dvere nechal otvorené. Do miestnosti zavial mrazivý vzduch. Po pár minútach sa ozvali kroky na zľadovatenom chodníku. Elec sa zatiaľ neobjavil. Asi sa niekde zamotal. Randy vykukol za dvere. „Pohni sa už, Elec.“
Keď zastal vo dverách, v hrdle mi navrela guča. Nasucho som prehltla a pár sekúnd som naňho nemo hľadela. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Vôbec nevyzeral ako na fotke.
Bol vyšší než Randy a strapaté krátke havranie vlasy, ktoré som si z toho obrázka pamätala, mu teraz padali do očí. Páchol po cigaretách, alebo skôr po fajke, lebo tá vôňa bola sladšia. Z pútka riflí mu visela reťaz. Nepozrel sa na mňa, preto som využila príležitosť a lepšie si ho obzrela. Tašku hodil na zem.
Buch.
Bolo to moje srdce alebo taška?
Pozrel sa na Randyho a zachrapčal: „Kde mám izbu?“
„Hore, ale nikam nejdeš, kým sa nepozdravíš so sestrou.“
Pri tom slove mi stuhol v tele každý sval. Nechcela som byť jeho sestra! Po prvé, keď sa ku mne obrátil, tváril sa, akoby sa ma chystal zabiť. Po druhé, už pri pohľade na jeho krásne črty tváre mi bolo nad slnko jasnejšie, že kým rozum ma varoval, moje telo podľahlo kliatbe. Dala by som čokoľvek za to, aby som sa z nej rýchlo prebrala.
Pohľadom sa mi zavŕtal do očí. Mlčal. Podišla som k nemu, premohla svoju hrdosť a podala mu ruku. „Som Greta. Teší ma.“
Neodpovedal. Až po niekoľkých sekundách mi neochotne stisol ruku. Zovrel mi ju nepríjemne, takmer bolestivo, a hneď ju pustil.
Odkašľala som si. „Vyzeráš inak… ako som si ťa predstavovala.“
Prižmúril oči. „A ty vyzeráš pekne…obyčajne.“
Hrdlo sa mi na okamih stiahlo, nazdávala som sa, že mi zloží kompliment, až kým za slovom „pekne“ nenasledovalo „obyčajne“. Smutné na tom bolo to, že keby som mala opísať, ako si v tej chvíli pripadám, najvýstižnejšie by bolo práve slovo „obyčajná“.
Premeriaval si ma ľadovým pohľadom. Napriek tomu, že sa mi priečila jeho zvláštna osobnosť, stále som žasla nad jeho zjavom, až ma obchádzali mdloby. Mal dokonale rovný nos a výrazné lícne kosti. Aj pery mal dokonalé, napriek tomu, čo z nich určite vychádzalo. Fyzicky predstavoval môjho vysnívaného princa a zároveň nočnú moru. Snažila som sa skryť pred ním to, že sa ma jeho slová dotkli.
„Ukážem ti tvoju izbu?“ ponúkla som sa.
Nevšímal si ma, zdvihol tašku a vybral sa ku schodom.
Skvelé. Ide to vynikajúco.
Mama práve schádzala dolu a okamžite zovrela Eleca v objatí.
„Rada ťa konečne spoznávam, zlatko.“
Očividne stuhol a rýchlo sa vymanil z jej zovretia. „Keby som mohol povedať to isté.“
Randy prebehol ku schodom a ukázal naňho prstom. „Elec, to by stačilo! Pozdrav Sarah tak, ako sa patrí.“
„Zdravím Sarah tak, ako sa patrí, “ zopakoval Elec monotónne a vystupoval po schodoch.
Mama upokojujúco položila Randymu ruku na plece. „To nič. Prejde ho to. Nechaj ho tak. Presťahoval sa na opačný koniec krajiny. Nemá to jednoduché. Ešte sa nepoznáme a je trochu nesvoj.“
„Je to malý nevychovaný čurák.“
Fúha.
Napriek Elecovmu správaniu ma prekvapilo, ako sa Randy vyjadruje o vlastnom synovi. Môj otčim takto so mnou nikdy nehovoril. Na druhej strane, ešte som zrejme neurobila nič, čím by som si také slová zaslúžila. No Elec sa fakt správal ako blbec.
V ten večer už z izby nevyšiel. Randy sa za ním vybral. Hádali sa, s mamou sme sa však rozhodli nemiešať sa do toho.
Cestou do postele som to nevydržala a zahľadela sa na zatvorené dvere do Elecovej izby. Bude takto vyzerať celý rok? Vydrží to vôbec u nás tak dlho?
Otvorila som dvere do kúpeľne s úmyslom umyť si zuby. Pri pohľade na Eleca, ktorý sa práve utieral po sprchovaní, som podskočila. Vzduch nasiakol parou a vôňou mužského tela. Namiesto úteku som ostala stáť ako prikovaná. A čo bolo ešte horšie, nezakryl sa, ale nonšalantne nechal uterák zošuchnúť sa na zem.
Spadla mi sánka.
Pohľad mi zaletel k jeho penisu a až po hodnej chvíli som zaregistrovala dva vytetované štvorlístky na bruchu a tetovanie na ľavej ruke. Po hrudi mu tiekli pramienky vody. V ľavej bradavke svietil pírsing. Uprela som mu zrak na tvár a stretla sa s diabolským úškrnom. Slová sa mi zasekli v hrdle.
Konečne som sa odvrátila a zahabkala: „Ehm… hm… ja… teda… radšej pôjdem.“
Zberala som sa na odchod, no zastavil ma: „Akoby si v živote nevidela nahého chlapa.“
„No… ešte nie.“
„Aké sklamanie. Ten ďalší bude mať čo robiť, aby sa mi vyrovnal.“
„Trochu namyslený, nie?“
„A nemám byť prečo?“
„Panebože, správaš sa ako…“
„Obrovský čurák?“
Bola to ako autonehoda, ktorej sa už nedalo vyhnúť. Zasa som sa naňho dívala. Čo to so mnou bolo? Stál predo mnou nahý ako batoľa a ja som sa nedokázala ani pohnúť.
Dočerta… má pírsing aj na penise. Parádne zoznámenie!
Prebral ma. „Odtiaľto už iná cesta nevedie, takže ak nemáš nič v pláne, choď preč, nech sa oblečiem.“
Neveriacky som pokrútila hlavou a zabuchla dvere.
Triasli sa mi nohy a ušla som do svojej izby.
Čo to bolo?!
2. KAPITOLA
„Tak čo dnes porába milovaný nevlastný brat?“ zaujímala sa Victoria.
Hodila som sa bruchom na posteľ, až zavŕzgala. Vzdychla som do telefónu. „Zvyčajné somariny.“
Najlepšej kamoške Victorii som sa zatiaľ nezmienila o Elecovej piatkovej kúpeľňovej šou. Cítila som sa strašne trápne, preto som si to radšej nechala pre seba. V noci som googlila penisy s pírsingom. Ak zadáte do vyhľadávača „princ Albert“, pripravte sa na všelijaké prekvapenia.
Bola nedeľa. Zajtra nastúpi Elec na našu strednú školu. Obaja sme v poslednom ročníku. Onedlho sa všetci zoznámia s mojím vyšinutým nevlastným bratom.
Victoriu to šokovalo. „Ešte stále sa s tebou nerozpráva?“
„Kdeže. Dnes ráno si v kuchyni len nasypal vločky a odniesol si ich do izby.“
„Ten má ale tvrdú hlavu.“
Mala by si vidieť, čo všetko má tvrdé.
„Medzi ním a Randym je to husté. V podstate na to kašlem, ale je to tvrdé.“
Tvrdé. Už zasa. Bože, neviem s tým prestať!
Žaluď s pírsingom.
Doriti.
„Páčil by sa mi?“ pokúšala Victoria.
„Čo tým myslíš? Vravela som ti, že je to diabol,“ vyštekla som.
„Ja viem… ale aj tak, je môj typ?“
Pravdupovediac, je presne jej typ. Tmaví a drsní chalani sa jej páčili, aj tí, čo zďaleka neboli takí pekní ako Elec. Jeden z dôvodov, prečo som o stretnutí v kúpeľni pomlčala. Stačilo by, keby sa dozvedela, že ma pírsing na vtákovi, a už by som ju od nás nedostala. Onedlho však aj sama zistí, ako vyzerá, takže som stavila na úprimnosť.
„Je brutálne sexi, stačí? Fakt… brutálne. Jeho výzor je vlastne to jediné, čo je na ňom prijateľné.“
„Okej, hneď som u teba.“
„Nie si,“ zasmiala som sa, ale predstava, že sa Victoria vrhne na Eleca, ma znepokojila. Hoci by o jej pozornosť zrejme nestál.
„A čo máš dnes v pláne?“
„Predtým, ako som sa s tým debilom zoznámila, som mala v pláne pripraviť rodinnú večeru. Veď vieš… moju jedinú špecialitu.“
„Slávne kura tetrazzini.“
Zasmiala som sa, toto jediné som vedela uvariť. „Ako si vedela?“
„Ako prílohu by si milovanému nevlastnému bratovi mohla servírovať jed na krysy.“
„Nechystám sa ho zneškodniť takto. Zabijem ho láskavosťou. A je mi jedno, či sa ku mne bude správať ako totálny čurák… (panebože, zasa). Najhoršie by bolo, keby si začal myslieť, že na mňa robí dojem.“