Všetci potrebujeme lásku. Mnohí sme od nej závislí a ešte krajšie je, ak ju rozdávame. Robíme tak šťastnými iných.
Pomáha nám v ťažkých chvíľach, keď sme smutní, zničení, rozladení. Vtedy nám dobre padne aj dvojnásobná porcia.
Zažil to aj britský spisovateľ Tom Michell, ktorý dal za priehrštie lásky malému tučniakovi uväznenému v smrtonosnom dechte. A vrátilo sa mu ešte viac…
Vtipný, dojímavý, dobrodružný aj poučný. Taký je príbeh o neobyčajnom priateľstve človeka a tučniaka. Môj priateľ tučniak z pera Toma Michella si získa vaše srdce od prvých strán
Tom Michell je mladý učiteľ angličtiny, ktorý vo svojej domovine zatúžil spoznať niečo nové, neobyčajné, objaviť čosi netradičné. Vždy ho priťahovala Južná Amerika a už ako dvanásťročný sa začal učiť španielčinu. Keby náhodou…
Jedného dňa našiel v školskej prílohe The Times inzerát: „Internátna škola v Argentíne hľadá…“ Náhoda? Osud?
Tom Michell si zbalil kufre a vyrazil do Argentíny, kde zažil úžasné dobrodružstvo . Napísal o ňom knihu, ktorá sa stala svetovým bestsellerom a teraz vyšla aj v slovenčine.
Tom začal pracovať v Argentíne, no jedného dňa sa vybral na výlet do susedného Uruguaja, kde sa to všetko začalo. Narazil tam počas výletu na morské pobrežie znečistené ropnou škvrnou a dechtom. A tisíce mŕtvych tučniakov, ktorí to nedokázali prežiť.
V jednej chvíli sa však čosi pohlo. Živý tučniak. Tom ho zachráni, očistí a chce ho vrátiť do mora, kam patrí. Tučniak s tým však nesúhlasí. Vracia sa k nemu…
V tom momente sa začína ich spoločná cesta.
„Dúfal som v nemožné a veril som, že ten tučniak prežije, pretože od tej chvíle mal meno a s menom sa dostavila nádej a puto, ktoré malo pretrvať po celý život.“
Keď sa Tom vráti do školy s tučniakom (áno, podarí sa mu ho za dramatických okolností previezť aj cez hranice:)), všetci sa o nich dozvedia a Juan Salvador sa dostane do centra pozornosti – bude z neho maskot školského tímu, dôverník domácej, spoluhostiteľ Tomových party a inštruktor plávania.
Samozrejme, dôvod, prečo očaril všetkých, rovnako dospelých ako aj mladých, bol, že podobne ako každý dobrý kňaz bol Juan Salvado výborný poslucháč, trpezlivo absorboval všetko, čo mu kto povedal, od výrokov o počasí až po tajné srdcové záležitosti, a nikdy neskákal do reči. Díval sa ľuďom priamo do očí a vždy venoval takú veľkú pozornosť tomu, čo mu hovorili.
Môj priateľ tučniak je skutočný príbeh. „Vzrušujúce a roztomilé,“ napísal prestížny Publishers Weekly. „Múdre a zábavné rozprávanie, ktoré dopĺňajú milé ilustrácie. Charizmatický príbeh poprepletaný sebapozorovaním, cestovateľskými zážitkami a faktami o tučniakoch, ktoré ste netušili.“
Začítajte sa do novinky Môj priateľ tučniak:
1. Ako som si vzal tučniaka
Kapitola, v ktorej jedno dobrodružstvo končí a druhé sa začína
Prímorskú turistickú lokalitu Punta del Este možno nájsť v Uruguaji tam, kde sa veľká južná zákruta juhoamerického atlantického pobrežia stretáva so severným brehom širokánskej delty rieky Platy, známej ako Rio de la Plata. Leží asi sto kilometrov východne od hlavného mesta Montevideo a krížom cez obrovskú rieku sa nachádza Buenos Aires, hlavné mesto Argentínskej republiky. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bolo Punta del Este pre obyvateľov týchto dvoch metropol akýmsi Nice, Cannes alebo Saint Tropez, miestom, kde smotánka odchádzala na prázdniny, aby unikla horúčave veľkomesta. Bohatí ľudia tu trávili leto v luxusných vilách a apartmánoch s výhľadom na more, a pokiaľ viem, chodievajú sem dodnes.
Kľúč k jednému z týchto apartmánov mi požičali priatelia Bellamysovci, pretože bola zima a oni ho nevyužívali. Počas svojej prázdninovej cesty do Paraguaju som prechádzal cez Uruguaj, keď som sa vracal do Argentíny popri obrovských vodopádoch Iguazú a pozdĺž pobrežia. Po niekoľkých týždňoch námahy a vzrušenia som túžil stráviť pár dní oddychom v tichom, prázdnom Punta del Este.
V posledný deň som sa vrátil do apartmánu neskoro popoludní, aby som sa pobalil a zorganizoval svoje veci pred skorým ranným odchodom. Rezerváciu na hydroplán, ktorým som sa chcel preplaviť krížom cez rieku Platu do Argentíny, som mal na dvanástu napoludnie, čo znamená, že som musel chytiť lokálny autobus colectivo z Punta del Este do Montevidea už o trištvrte na šesť ráno. Colectivos si šoféri zdobili nespočetnými čačkami a amuletmi pre šťastie, ktoré mali zrejme vylepšiť zlý dojem z ošarpaného autobusu. Po tom, čo som sa pobalil, upratal a skontroloval apartmán, rozhodol som sa pred svojou poslednou večerou v letovisku naposledy poprechádzať pri mori.
Prístav na západnej strane Punta del Este bol malý, vhodný len pre pár pobrežných rybárskych člnov a rekreačné plavidlá, ktoré sa v ten deň jemne pohojdávali vo svojich prístaviskách v súzvuku s plávajúcimi pontónmi, po ktorých mohli majitelia prejsť k loďkám. Hoci je prístav z východu dobre obrnený pred Atlantickým oceánom, zo západu bol pred vetrom, ktorý vial v ten deň, chránený len slabo.
Ovzdušie bolo plné nariekajúcich čajok, udierajúcich povrazov a vône rýb a toto malé bezpečné útočisko sa vyhrievalo v jasných zimných lúčoch. Sýte farby čajok, lodí a domov sa vynímali oproti zafírovému moru a azúrovej oblohe. Moju pozornosť pritiahli nespočítateľné tisícky rýb v chladnej krištáľovo čistej vode. Kŕdle šprot, ktoré plávali v hlúčikoch, sa pretekali okolo prístavu a v snahe vyhnúť sa predátorom kmitali krížom-krážom, delili sa a spájali v prúdoch každých pár sekúnd. Uchvátila ma mexická vlna svetla, ktorá pulzovala naprieč vodou ako polárna žiara vždy, keď sa slnečné lúče odrazili od dúhových tiel rybičiek.
Vedľa hrdzavejúcich palivových čerpadiel umiestnených pod zvlnenou plechovou strechou zbierala svoje živobytie svalnatá rybárka s veľkou zelenou sieťou upevnenou na bambusovej tyči. Mala na sebe koženú zásteru, gumáky a spokojný výraz, hoci, ako som postrehol, ruky ostali nechránené. Vlasy jej zakrýval hnedý šál a tvár mala zvráskavenú a ošľahanú vetrom. Vedľa nej stáli tri drevené sudy, takmer po okraj naplnené šprotami, čo zrejme bolo zdrojom jej spokojnosti. Po členky medzi trepotajúcimi sa striebristými rybami načierala sieťou do vody a vyťahovala čerstvý úlovok takmer každú minútu na veľké zdesenie čajok, ktoré jej hlučne nadávali. Pri každom novom úlovku, ktorý vytriasla do sudov, sa bezzubo uškrnula a vytiahla zopár rýb, ktoré nevypadli zo siete, niečo, čo by nemohla urobiť, ak by mala rukavice. Malé čajky s čiernym chrbtom a lastovičím chvostom sa krátko vznášali asi tri metre nad morom, potom sa prudko zniesli nadol, podskočili nad hladinou a pristali na vode s ligotavými šprotami ako neposednou ortuťou v zobákoch. V ďalšom okamihu šiel už ich úlovok dolu hrdlom.
V prístave si vychutnával svoj podiel aj párik tučniakov. Bolo okúzľujúce sledovať, ako rýchlo letia vodou pri prenasledovaní rýb, oveľa šikovnejšie ako čajky vo vzduchu. Krútili sa a otáčali, predierali sa cez plytčinu ohromujúcou rýchlosťou a obratnosťou, chytali šproty hneď, ako sa pred nimi rozpŕchli. Proti takému dokonalému protivníkovi boli ryby takmer bezmocné, hoci ich tu bolo očividne oveľa viac. Prekvapilo ma len, že tu nebolo viac tučniakov, aby sa pohostili na takom bohatom a ľahkom zisku.
Vďačne by som ich sledoval oveľa dlhšie, ale tučniaky odplávali. Otočil som sa a kráčal som okolo mysu k východnej strane a následne k ďalšiemu vlnolamu.
Malé, biele vlny sa kotúľali od oceánu a rozbíjali sa na pláži. Šiel som po pobreží možno len desať, pätnásť minút, uvažujúc nad všetkými novými zážitkami a inšpiratívnymi vecami, ktoré som videl a robil na dovolenke, keď som pohľadom zachytil prvé z nich – čierne, nehybné tvary. Spočiatku som si všimol len pár, ale ako som kráčal, ich počet narastal, kým nebola celá pláž pokrytá čiernymi hrudkami na čiernom koberci. Stovky tučniakov zaliatych ropou ležali mŕtve v piesku a ťahali sa od značky s výškou hladiny pozdĺž pobrežia až ďaleko na sever. Všade naokolo boli mŕtve tučniaky pokryté hustou, lepkavou ropou a dechtom. Ten pohľad bol taký hrozný, taký ohavný a depresívny, že mi neostávalo iné, len premýšľať, aká budúcnosť čaká akúkoľvek „civilizáciu“, ktorá toleruje a dopustí takéto znesvätenie. Pochopil som, prečo tak málo tučniakov chytalo šproty v prístave napriek nadbytku rýb. Očividne len zopár šťastlivcov sa vyhlo ropnej škvrne.
Pohltený temnými myšlienkami som kráčal ďalej ponad pás skazy, ktorý pokryl väčšinu pláže, a snažil som sa určiť počet mŕtvych vtákov. Dokonca aj keby som bol schopný vypočítať, koľko tučniakov sa nachádza na pobreží – na miestach, kde boli vrchovato jeden na druhom, bolo nemožné odhadnúť počet tiel plávajúcich v mori. Každá vlna nanášala ďalšie vtáky na tie, ktoré tam už ležali. Každý nový príboj vmietol na pobrežie ďalšiu ponurú várku čiernych trupov. Pláž medzi morom a múrikom, ktorý ohraničoval cestu, bola úzka, možno mala na šírku len zo tridsať metrov, ale znečistenie pozdĺž pláže sa ťahalo tak ďaleko, ako sa dalo dovidieť. Tisícky tučniakov zomreli tým najhrozivejším spôsobom počas svojej migrácie na sever, na ceste, ktorou sa presúvali ich predkovia po milióny rokov.
Doteraz neviem, prečo som v ten deň pokračoval vo vychádzke pozdĺž pláže. Možno som potreboval porozumieť, aká desivá udalosť to bola – rozsah škody. Nepočul som žiadne správy o úniku ropy v tejto časti sveta, ale predpisy spravovania ropných tankerov v tej dobe boli menej prísne a ich dodržiavanie minimálne, takže takéto prípady neboli neobvyklé. Ropné tankery po vyložení nákladu idú znovu na more a ich nádrže sa umývajú počas presunu po novú zásielku. Iba udalosti ako táto dokážu vyvolať takú potrebnú zmenu.
Nepochyboval som, že to, čoho som bol svedkom na tejto pláži, bolo neodvratným následkom odpornej zrážky kultúr. Keď sa inštinktívne, každoročné nutkanie morských vtákov migrovať stretlo s obrovskou plávajúcou ropnou škvrnou, ktorú do mora vyliala ľudská bezohľadnosť a chamtivosť, existoval len jediný výsledok – úplné a fatálne zničenie tučniakov. Bolo by neopísateľne príšerné, keby šlo o nehodu. Ak by to ale malo byť výsledkom zámernej činnosti pri plnom uvedomení si následkov, to sa priečilo akémukoľvek druhu racionalizácie alebo pochopenia.
Kráčal som energicky, neochotný zamerať sa príliš podrobne na detaily mŕtvych stvorení, keď som náhle periférne zachytil akýsi pohyb. Nie vo víriacej pene príboju, ale na nehybnej pláži. Zastal som a pozrel som sa lepšie. Nemýlil som sa. Jeden udatný vták bol nažive. Jediná duša, ktorá prežila a bojovala uprostred všetkej tej smrti. Bolo to mimoriadne! Ako mohol byť stále nažive jeden jediný tučniak, keď ropa a decht tak jednoznačne premohla zvyšok?
Hoci ležal na bruchu a pokrýval ho decht tak ako ostatných, tučniak hýbal krídlami a držal hore hlavu. Veľmi sa nehýbal, ale jeho hlavička a krídla sebou kŕčovito trhali. Predpokladal som, že ide o smrteľné kŕče porazenej bytosti.
Chvíľu som ho sledoval. Mohol som kráčať ďalej a nechať ho napospas jedovatej rope a vyčerpávajúcemu dechtu, ktoré by z neho pomaly vytiahli všetok život? Rozhodol som sa neurobiť to. Musel som ukončiť jeho trápenie tak rýchlo, ako sa dalo. Zamieril som k nemu uvoľňujúc si priestor pod nohami s toľkou slušnosťou a rešpektom k mŕtvym vtákom, ako len bolo možné.
Nemal som jasný plán, ako mu poskytnem coup de grâce. Vlastne som nemal žiadny plán. Ale pri tom ako ten osamotený, živý tučniak na nerozoznanie od tisícky jeho druhov, bez milosti do jedného poliatych dechtom, bojoval, aby sa postavil na nohy, ma pomyslenie, že by mal následne čeliť ďalšiemu protivníkovi, odradilo od akéhokoľvek násilia. Mávajúc na mňa polepenými krídlami a šermujúc dravým zobákom sa postavil pripravený ešte raz zabojovať o svoj život. Siahal mi takmer do výšky kolien!
Znovu som sa pozrel po jeho spoločníkoch. Mýlil som sa? Boli predsa len nažive? Možno iba odpočívali, zotavovali sa? Špičkou nohy som otočil zopár tiel. Žiadne známky života okrem tohto jedného, nič, čo by odlíšilo jedného mŕtveho tučniaka od ďalšieho. Ich perie a hrdlá upchal decht, hrozivo zdeformované jazyky im trčali zo zobákov a ich oči kompletne pokrývalo žieravé svinstvo. Už len zápach samotnej živice by zdolal vtáky a ja sám by som nedokázal kráčať po pláži, keby nefúkal západný vietor a neodnášal tento puch späť do mora.
Uprostred tejto ohavnosti bol len jediný tučniak s červeným otvoreným zobákom a čistými očami, jantárovo čierny a prskajúci hnevom. Náhle som pocítil príval nádeje, ktorá sa rozhorela pre túto jedinú výnimku. Dokázal by prežiť, ak by ho očistili? Mal by som tomu dať šancu? Ale ako sa priblížim k tomuto znečistenému a zúrivému vtákovi? Stáli sme tam, podozrievavo sme si premeriavali jeden druhého, hodnotili sme svojho prípadného súpera. Rýchlo som očami prebehol nahromadený odpad pozdĺž pláže – kúsky dreva, plastové fľaše, rozpadajúci sa polystyrén, zvyšky rybárskych sietí, všetko známe veci, ktorými špiní naša vyspelá spoločnosť takmer každú pláž. Taktiež som mal v nohaviciach igelitové vrecúško s jablkom. Ako som sa pohol preč, tučniak si ľahol späť na brucho a potriasal zadkom, akoby sa chcel pohodlne usadiť. Náhlivo som nabral pár naplavenín a odpadkov, ktoré by sa mohli hodiť. Ako gladiátor som sa priblížil ku svojej koristi, ktorá vycítila obnovené nebezpečenstvo a okamžite sa vzopäla do svojej výšky.
Krútil som rybárskou sieťou, aby som tučniaka rozptýlil a s prudkou statočnosťou Achilla som hodil sieť na jeho hlavu a zatlačil ju palicou. Pritisol som ho k zemi a s rukou v igelitovom vrecku (na zjedenie jablka nebol čas) som ho schmatol za nohu.
Zdvihol som zúrivú bytosť, ktorá sa krútila a vrtela v snahe uniknúť preč od môjho tela a po prvýkrát som si uvedomil, aké ťažké môžu byť tučniaky. Zamieril som nazad do apartmánu Bellamysovcov s trepotajúcim sa päťkilovým vtákom. Ak by som od únavy povolil ruky a dostal by sa ku mne na dosah so svojím útočným zobákom, prebodol by mi nohu a zašpinil ma dechtom. Počas tejto spiatočnej cesty som mal strach, že ho zraním alebo vydesím na smrť, preto som sa neustále uisťoval, či v mojich rukách netrpí, avšak dbal som aj o vlastnú bezpečnosť.
Počas cesty nazad sa mi v hlave hemžili polovičaté plány. Čo poviem komukoľvek, kto sa ma bude pýtať? Mohol som vziať v Uruguaji tučniaka premočeného od dechtu? Väčšina krajín v Južnej Amerike bola v tom čase policajnými štátmi a neprekvapilo by ma, keby existoval nejaký absurdný zákon, ktorý by zakazoval takýto zásah. Aspoň by som ho mal očistiť, rozhodol som sa, ako som nerovnomerne rýchlym krokom šiel pozdĺž plážovej cesty. Pamätal som si, že na odstránenie dechtu z uterákov sme používali maslo, a vedel som, že jedno mám v chladničke, rovnako ako aj olivový olej, margarín a saponát.
Niesť vtáka na dĺžku rúk bola vyčerpávajúca robota, preto som ich musel často striedať. Držal som ho za nohy, ale zo strachu, že tejto zúrivej bytosti spôsobím ďalšie zranenie, som v snahe zmierniť silu zovretia držal prst medzi jeho nohami. Nemal som žiadne ilúzie, určite to pre vtáka nebolo pohodlné. Napriek tomu sa nám podarilo prísť do cieľa bez väčšej ujmy. Napriek jeho najlepšiemu úsiliu sa mu nepodarilo zraniť ma – a tým pádom som počas cesty nepodľahol pokušeniu vzdať sa.
Ďalším problémom bolo, ako prekĺznem okolo hrôzostrašnej recepčnej na prízemí. Počas celého môjho pobytu sliedila okolo ako surový strážny pes, sledovala každého návštevníka, ako prichádzal a odchádzal, akoby sa nám nedalo veriť. Bolo zjavné, že manažment budovy zveril túto službu práve takémuto indivíduu, aby zabezpečilo slušné správanie návštevníkov počas ich pobytu, tak dokonale sa na to hodila. Ale akýmsi zvláštnym zásahom osudu vo chvíli, keď mohla mať skutočný dôvod na znepokojenie, nebolo jej. Vzduch bol čistý.