Silný príbeh plný emócií.
Príbeh o rodine, o živote a smrti, o láske a vzťahoch. Je to príbeh o strate, vyliečení, nádeji a sile pohnúť sa ďalej.
Bavilo ma žiť.
Striedanie časových rovín aj rozprávačov dodáva knihe dynamiku. Autorka skvele vystihuje pocity postáv, ich vnútorné prežívanie dramatických udalostí. Do textu šikovne vplietla rady do života, hodnotenie vzťahov, pohľad na život a svet. A.Fabiaschiová núti premýšľať, ponoriť sa do príbehu.
Maddy je oddaná manželka a matka sedemnásťročnej Eve. Stará sa o domácnosť, má pre každého čas a je skvelou hostiteľkou. Vždy pamätá v prvom rade na druhých a v neľahkých životných chvíľach vie dobre poradiť. Pre svoju rodinu je bezpečným prístavom… až do chvíle, keď jedného dňa dobrovoľne odíde zo sveta.
Jej manželovi Bradymu a dospievajúcej Eve to zlomí srdce. Dookola si kladú otázku, čo sa mohlo stať. Ako mohla milovaná osoba tak náhle a zdanlivo bezdôvodne odísť z ich života? Ako majú pokračovať bez nej? Z jej denníka sa o nej dozvedajú viac. Zisťujú, že ju vôbec nepoznali, a musia čeliť aj nepríjemnej pravde o sebe.
Lenže Maddy ešte nie je pripravená celkom opustiť svoju rodinu. Najskôr chce za seba nájsť náhradu. Do oka jej padne krásna a spontánna Rory. Vysvitne, že sama prežila osobnú tragédiu.
Čo sa skrýva za Maddinou záhadnou smrťou? Zmieri sa jej rodina s minulosťou a nájde šťastie v ďalšom živote bez nej?
Bavilo ma žiť je príbeh o rodinných tajomstvách. Autorka Abby Fabiaschiová je obhajkyňou ľudských práv a členkou výboru medzinárodnej neziskovej organizácie Her Future Coalition, ktorá sa zameriava na pomoc obetiam extrémneho zneužívania a obchodovania s ľuďmi. V jej príbehu je silne cítiť emocionálnu zložku, psychologizáciu postáv a snahu vnímať svet i ľudí naokolo inak. Objektívnejšie, triezvejšie a hlbšie.
Dvadsať percent z autorkinho výnosu putuje organizáciám na podporu žien a detí po celom svete.
Začítajte sa do novinky Bavilo ma žiť:
Madeline
Manželovi som našla dokonalú ženu. Nebude taká tradičná, ako som bola ja, ale to je dobre. Nebude ani taká rozhľadená, no dvadsať rokov môjho nekonečného mudrovania Bradymu stačilo. V mojej opatere sa dozvedel, že kel znižuje cholesterol alebo že je úplne normálne, keď sa malé dievčatko túži vydať za svojho ocka. Vštepovala som mu, že ak aj stokrát zdvihne hlavu a pozrie na cestu, mailovanie počas jazdy je rovnako nebezpečné ako sadnúť za volant pod vplyvom alkoholu. Moje usmernenia mali svojho času zmysel, no boli zbytočné vzhľadom na terajšie okolnosti.
Je to poriadne ponižujúce. Celý život som sa zubami-nechtami bránila, aby som nezlyhala ako moja mama. Väčšinu života za ňu rozhodovali džbány vína Gallo. Už viem, že Brady potrebuje niekoho jemnejšieho, než som bola ja. O nejakú prítulnú, presladenú ženskú by ani nezakopol, tobôž o hlúpu či rozmarnú. Ani o takú, ktorá musí mať vždy pravdu. Potrebuje niekoho, koho nebudú vytáčať jeho občasné odmlky v strede vety. Dobrú poslucháčku, rojka, nesúťaživú ženu s prirodzeným citom pre výchovu našej dcéry Eve.
Nábor je najmenej, čo môžem urobiť.
Zamerala som sa na učiteľky v základnej škole. Človek ako ony potrebuje výnimočnú kombináciu nadšenia a trpezlivosti, aby si vybral povolanie, kde sa väčšinu dňa dohaduje so šesťročnými deťmi. Demoralizovaný stav, v akom sa moja rodina nachádza, nie je nič pre tie, ktoré sa dajú ľahko odradiť. Najskôr som bola skľúčená, lebo hádam každá učiteľka mala na prste obrúčku. Ako keby muži vedeli, akí sú nemožní, a všetci si rýchlo klofli ženské schopné poradiť si s ich hlúposťou. Rybník bol natoľko prebratý, že tých pár zostávajúcich dám zatrpklo. Už som sa chystala presedlať na zdravotné sestry, keď som si všimla Rory. Práve mala dozor pri školských autobusoch. V obrovských slnečných okuliaroch a v žabkách zdobených štrasom vyzerala na štyridsiatničku svetovo. Zrejme je bezdetná, v čo som dúfala. Brady s Eve nemajú miesto nazvyš pre ďalšiu batožinu, miešanie rodín neprichádza do úvahy. Hnedé vlasy mala zopnuté do voľného chvosta. Každý centimeter jej odhalenej pokožky pokrývali pehy. Úsmev z pier jej nezmizol, ani keď jej na sukni pristál šušeň z nosa okoloidúceho chlapčiska.
Práve je v potravinách. Zameriavam sa na detaily, aby som sa uistila, že predtucha ma neklame. Zdalo by sa, že intuitívne schopnosti sa po smrti prehĺbia – akási odmena vesmíru za prekročenie cieľovej čiary –, no doteraz sa tak nestalo. Môj minulý svet leží nekompromisne podo mnou ako premietacie plátno. Nie je tu nijaká bytosť, nikto, kto by sa ponúkol, že ma povedie. Nevznášam sa zahalená v bielom saténe a nezbieram odpovede na existenčné otázky, ktoré mi kedysi nedali spať. Ľudia si myslia, že duchovia sú strašidelní. Je to presne naopak. Vy desíte mňa. Môj život je teraz ako lahodný dezert mimo dosahu.
Možno som v očistci. Keby som tušila, že do cieľa dobehnem ako štyridsiatnička, zrejme by som náboženstvu venovala väčšiu pozornosť. Bradyho rodičia boli veľmi pobožní. Počas dospievania sme s Meg niekoľko rokov chodili na hodiny katechizmu. Mama využívala cirkev ako bezplatnú opatrovateľku detí. Tá myšlienka v nej skrsla na stretnutí anonymných alkoholikov. Podľa mňa na ne ľudia chodia, aby sa naučili, kde všade sa dá schovať chľast. Vždy keď sa vrátila zo stretnutia, zmenila skrýšu.
Čo nám to vravela tá mladá mníška? Len ťažko sa rozpamätávam na podrobnosti… Hriešne duše idú do pekla, poctiví katolíci do neba. A niektoré duše, prv než skončia v nebi, putujú z nateraz nejasných dôvodov najskôr do očistca… No s istotou si spomínam, ako vravela, že z očistca nemožno ísť do pekla a že v ňom nemožno zostať naveky. Také jednoznačne podložené pravidlá ma udivovali. Má niekto priamu linku na Boha? Ak áno, mohli by sme, prosím, požiadať o pevnú vôľu pre mamu?
Cítim, že duchovný svet je oveľa rozmanitejší, než mám možnosť okúsiť, no zatiaľ k nemu nevidím cestu. Vnímam len priestor a čas. To, že som tu, moju agóniu ešte väčšmi prehlbuje. Nenájdem pokoj, kým sa nepostarám o rodinu.
Poteší ma, že Rory siahne po nádhernom kúsku teľacieho. Brady by sa do vegetariánky nikdy nezamiloval. Jej výber naznačuje, že je dobrá kuchárka. Pancetta, jarná cibuľka, artičoky, kapary – také lahôdky si človek vyberá, len keď vie, čo robí. Moja náhrada sa musí vedieť obracať v kuchyni. Keď som bola dieťa, mama dookola používala asi desať potravín. Naše jedlá sa opakovali ako v školskej jedálni. Zo steaku so zemiakmi z predchádzajúceho večera bol steak so zemiakovými plackami na raňajky, sendvič so steakom na obed a dusené hovädzie na večeru. Majonéza bola v jej kuchyni ako inštalatérska páska – všetko sa ňou dalo opraviť. Vysušené? Štipľavé? Príliš riedke? Vďakabohu za Hellmannʼs. Zúfalo som prahla po pestrosti. Prišla až s mojou vlastnou domácnosťou, čo Bradyho poriadne rozmaznalo. S mojím odchodom schudol, priam sa stráca. Vidieť mu to najmä na tvári. Pokožka na lícach mu visí ako nad priepasťou.
Večera bola pre nás veľká udalosť. Jedávali sme neskoro, aby sme sa prispôsobili Bradyho pracovnému vyťaženiu. Eve dostala po škole bohatý olovrant. Nikdy nefrflala. Všetci sme sa tešili na spoločný čas pri stole. Každý večer som naň prestrela čistý obrus a vytiahla náš svadobný porcelán so zlatým lemom. To aby som podpichla sestru Meghan. Tvrdila, že je to najhlúpejší výber na svete. „Nikdy ho nepoužiješ, Maddy,“ varovala ma. „Nikto ho nepoužíva.“ Občas som jej zavolala, keď som práve prestierala stôl, a dobre sme sa na tom zasmiali.
„Kto by to tušil, že sa z teba stane taká gazdinka?“ usúdila jedného večera. „Myslela som si, že ambície premiantky z Wellesley nepoznajú hranice.“ No prv než som sa stihla uraziť, dodala: „Bolo ti skrátka nadelené to, o čom väčšina inteligentných ľudí iba sníva.“
Tak to je naša Meg.
Bradyho prvé kroky po príchode z práce viedli najskôr k veži. Zvítal sa s nami, až keď hrala hudba. Jeho najväčším obľúbencom je Harry Connick. Uťahovala som si z neho, že je to preto, lebo ľudia tvrdia, že sa podobajú. Obaja majú rovné hnedé vlasy a oči posadené ďaleko od seba. Ale pravdou je, že Brady miluje všetko, kde hrá klavír prím. Domom sa rozliehali jeho tóny, kým som dovárala večeru. Ešte dlho po tom, čo sme dojedli, sme sedeli pri stole a spomínali, čo dobré aj zlé nám deň priniesol. Plánovali sme si blížiaci sa víkend, smiali sa a príležitostne diskutovali. Alebo som robila reklamu zaujímavej knihe, kým Eve s Bradym chrlili všetky možné dôvody, prečo si ju nemôžu požičať, keď ju dočítam.
Počas večere Eve vyrukovala so všelijakými pubertálnymi bizarnosťami a spolu s jedlom sme často museli stráviť aj jej názory s príchuťou splašených hormónov. Jedného večera sa jej zvyčajná veselosť nevrátila zo školy spolu s ňou. „Mínusom dnešného dňa bolo, keď som si uvedomila, že s tým, kto som, nemám nič spoločné. Som taká, akú ste ma spravili.“ Zabehlo mi víno. Pozrela som na svojho trinásťročného Freuda a musela uznať, že je to hlboká myšlienka. Ibaže na stredajší večer a bez kontextu to na mňa bolo trochu priveľa. To by vystrašilo každú matku.
Brady sa z toho spamätal oveľa vznešenejšie a zasmial sa. „Len pomaly! Ani mama, ani ja si to neberieme na zodpovednosť. Sama si si paňou.“ Ešte vždy to znelo divne, keď ma Brady nazval mamou. Zaprisahali sme sa, že sa nikdy nebudeme titulovať ocko a mamička. No keď Evino prvé slovo bolo Maddy, bez dlhých rečí sme sa vzdali svojej dospeláckej totožnosti.
Eve pozrela do taniera a cvičene si vzdychla. „Presne som vedela, ako zareaguješ.“
„Správne, som čitateľný,“ priznal Brady. „Ale rodičia ma takého nespravili. Taký jednoducho som.“ Eve sa nad jeho duchaplnosťou zaksichtila a ja som sa rozplývala od šťastia nad pozoruhodnou úrovňou komunikácie v mojej dokonale fungujúcej rodine. Vedeli sme sa rozprávať celé hodiny. Obrovské drevené dvere nášho domu a zabehnutá rohožka pred nimi srdečne pozývali dnu. Teraz je náš dom tmavý a tichý. Okoloidúci si myslia, že v ňom nikto nebýva.
„Slečna Murrayová,“ zvolá akési dievčatko a pribehne k Rory, čím ukončí moje rozjímanie.
„Ahoj, Annie.“ Rory sa otočí od sladkej papriky a čupne si. Stretne sa s nadšeným pohľadom malej školáčky.
„Zajtra idem s mamou do Bostonu.“
„To je úžasné. V pondelok o tom porozprávaš celej triede.“
„Dobre,“ súhlasí Annie a jej radosť z výletu sa násobí. „Dovidenia.“
Odbehne preč, no Rory sa ani nepohne. Tvár jej posmutnie. Musím zistiť prečo. Isto je spôsob, ako sa ľuďom dostať intuitívne pod kožu a pôsobiť na svet, ktorý som zanechala. Prečo by som tu inak trčala a všetkému sa prizerala? Znehybniem a sústreďujem sa na Rory. Zjavne po niečom alebo niekom túži. Nepodarí sa mi to však zistiť.
Kráča k parkovisku. Stratím trpezlivosť. Bez schopnosti zasiahnuť nemôžem napraviť vzniknuté škody. Prestanem sa sústrediť, keď si predstavím Bradyho, ako sa ku mne poslušne nahol a pobozkal ma na dobrú noc. Niekedy to bola len krátka pusa, ale inokedy oveľa viac. Oddávam sa spomienkam, kým mi myseľ nepripomenie, že svoju rolu som dohrala, a dosadí do nej Rory. Pri tej myšlienke ma skrúti. Počas hlúpych hypotetických rozhovorov, ktoré vedú zosobášení ľudia, som vyhlasovala, že by som chcela, aby sa Brady znovu oženil, ak by som umrela prvá. Predstavila som si ho, ako mu ťahá na sedemdesiat a potrebuje partnerku, s ktorou by zostarol. Neprišlo mi na um, aký krutý je posmrtný život, tobôž, že za seba budem musieť vybrať náhradu, lebo Brady je stratený a Eve potrebuje oporu. A že sa všetkému budem prizerať z prvého radu.
Ešte vždy som pri Rory. Práve nakladá nákup do kufra svetlomodrého chrobáka. Je skrátka… úchvatná. Aké prídavné meno by vystihlo mňa? Tuho rozmýšľam… Asi zodpovedná. Možno šarmantná, keď som mala dobrý deň. Ale rozhodne nie úchvatná. To by som nesmela mať také výrazné črty tváre a vyhranené názory. Rory preloží tašku s vajcami na dno kufra. Vidno, že jej to myslí.
Naštartuje, keď vtom jej zazvoní mobil. Zvuky medzi sebou súperia a prelínajú sa, a tak začuje zvonenie až na druhýkrát. Automatická prevodovka je v polohe D. Rory zaloví v kabelke, schmatne telefón, pozrie ponad plece a pustí brzdu. Neuvedomí si, že auto sa pohlo, kým sa neozve náraz. Novučičká audi sedmička.
„Dokelu!“ zakľaje a dlaňou si teatrálne pobúcha po čele. Navôkol nie sú nijakí diváci, preto jej gesto pôsobí zvláštne. Dokelu… Nič viac. Na piate zvonenie sa ohlási. „Prosím?“ Naťahuje krk, aby odhadla škody.
„Som rada, že som vás zastihla, drahá. Mame sa priťažilo. Je šanca, že sa vrátite skôr? Váš čarovný dotyk by mohol zabrať.“
„Prinesiem nákup, ale potom mám hodinu. Bol tam Brian? Sľúbil, že cez obed vás poctí svojou prítomnosťou.“ Trpko sa zasmeje nad svojimi nevraživými slovami.
„Nie, ale zavolal. Vravel, že má blázinec v práci. Mrzí ma to.“ Žena si vzdychne. „Veľmi nerada vám pridávam starosti, ale nemôžem jej podať lieky na prázdny žalúdok.“
Rory vyhŕknu slzy, no nerozplače sa. „Netrápte sa, Greta.“
„Ďakujem vám, drahá. Kiežby mal každý, o koho som sa starala, také šťastie ako vaša matka.“
Rory sa schúli pred neprimeranou poklonou. „Raz-dva som doma.“
Považujem to za nadľudské, že sa Grete nezverila s novinou o karambole. Jej sebaovládanie mi pripomína starú reklamu na dezodorant z deväťdesiatych rokov. Hrala v nej žena, ktorá si v každej situácii zachovala absolútnu sebaistotu. Reklama sa končila džinglom Ostáva pokojná, príjemná a suchá. Nikdy som sa s ňou nestotožnila. O nehode by som hneď všetko dopodrobna vyrozprávala, možno by z toho bol aj román. No Rory sa o nej nezmienila ani slovíčkom. Jej mĺkvy pokoj je presne to, čo Brady potrebuje k vzkrieseniu.
V mladosti bol poriadne horúca hlava, ako sa nadnesene rozprávalo počas barbecue na štvrtého júla. Na vysokej škole ho prezývali Hasič. Prezývka mu prischla po nejakej preflámovanej noci, keď spustil požiarny alarm. Chcel evakuovať nového člena bratstva, ktorý si dovoľoval na jeho priateľku. Pri odchode z budovy mu vraj ešte jednu vrazil. Ten príbeh som počula možno tisíckrát, no Bradyho som si v ňom nevedela predstaviť. Isteže, vedel byť poriadny hajzel. Jeho prudká povaha ma však nikdy neznepokojovala, bol to predsa môj Brady. Až teraz.
Rory obíde auto a odhaduje škody. Predný nárazník má obitý, ale audi je bez jediného škrabanca. Päťdesiattisícový rozdiel medzi oboma vozidlami sa nezaprie. Aj tak však nechá za stieračom lístok: Nechtiac som do vás ťukla… Nevidím nijaké škody, ale tu je moje meno a telefónne číslo, keby náhodou… Dokonalý odkaz. Hasič nie je partia pre takého vnútorne vyrovnaného človeka.
Rory nasadne do auta a opäť zaloví v taške. Vyberie diár v červenej koži s odtlačkom Budhu. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že je to telefónny adresár s predtlačenými písmenami abecedy. Taký, v ktorom sa nedá prepisovať, keď sa niekto presťahuje, a z ktorého vypadávajú strany. Zabudnuté umenie. Už počujem Bradyho, ako si z nej uťahuje: Volal rok 1984 a chcel hovoriť so svojím adresárom. Možno by sa Rory vynašla a nejako duchaplne ho schladila. Za tie roky som však nadobudla presvedčenie, že Bradymu jeho iPhone doslova prirástol k dlani.
Rory vyhľadá potrebné číslo a počas zvonenia sa donúti k dobrej nálade. „Ahoj, Nancy, tu jej Rory. Veľmi ma mrzí, že volám v poslednej chvíli, ale mohli by sme dnešnú hodinu preložiť na zajtra?“
Drží pred sebou ďalšiu koženú väzbu – kalendár. Nakreslí doň šípku k nasledujúcemu dňu, ukončí hovor a okamžite vyťuká iné číslo. Pozná ho naspamäť, Budha nie je potrebný. Hlas na druhej strane ju ani nestihne pozdraviť, Rory sa hneď ujme slova.
„Kde si mal byť, dopekla?“ Jej učiteľský tón je agresívny a bezobsažný. Priam opovážlivý.
„Viem. Je mi to ľúto.“
„Ak by ti to bolo ľúto, tento rozhovor by sa neopakoval stále dookola.“
„Nemohol som odísť.“
Rory si odtiahne telefón od ucha a kričí do mikrofónu. „Je to tvoja matka! Rakovina ju zabije! Nezostáva jej veľa času! Na práve vás neučili, čo je to hospic?“
„Nebav sa so mnou ako s deckom,“ bráni sa, no znie pri tom ako dieťa.
Rory buchne do volantu. „Dofrasa, Brian, tu predsa nejde o teba! Bavíme sa o trištvrte hodiny raz za týždeň.“
„Ktorú nemám. Preto sa ku mne ešte nemusíš správať ako k odpadu.“
„Bože, tak teraz som na vine ja?“
Odkašle si, akoby chcel zdôrazniť svoje vyhlásenie. „Všetci nemôžeme byť Rory Murrayová, chodiaca dokonalosť, doriti!“
„Dobre,“ Rory sa vzdá. „Sústreď sa na seba. To ti ide najlepšie.“
Teraz mám príležitosť dostať sa jej hlbšie pod kožu. Intenzívne sa na ňu koncentrujem, až ma to úplne vyčerpá. No vtom to príde. Pocítim to. Je to len záblesk, ale odrazu pochopím. Rory je sama a bojí sa. Nevie, čo má robiť.
Spojeniu s Bradym a Eve nič nestojí v ceste. A keď vidím ľuďom do hlavy, potom môžem isto ovplyvniť ich počínanie. Rory je moja šanca, ako všetko napraviť. Moja rodina si zaslúži viac, než po mne zostalo.
Eve
Dnes je Deň matiek.
Moja prvá myšlienka je protivná: mama tu nie je, takže nijaký sviatok sa nekoná. Lenže pre ostatných ľudí to nie je deň mojej mamy, ale ich mám. A ich mamy sa prednedávnom nezabili skokom zo strechy.
Oco vraj bude celý deň zavretý v konferenčnej miestnosti ktoréhosi hotela. S ľuďmi, ktorých nikdy nepoznám, bude rokovať o strategicky dôležitej dohode. Asi to tak bude. Vraví, že keď sa schyľuje k fúzii, pracuje sa nepretržite, kým nedôjde k dohode. Ale to načasovanie je podozrivé. Dnešok bude stáť za hovno. Nedeľné rokovanie od ôsmej rána do ôsmej večera by aj mame pripadalo príliš okaté.
Lyžicou sa prehŕňam v cereáliách, keď sa oco objaví v kuchyni, vystrojený na svoj veľký deň. Ak klame, aby sa vyvliekol z tenisového turnaja, aspoň mu je to natoľko trápne, že si k svojmu vymyslenému príbehu obliekol kostým. Premýšľam, ako zareaguje. Bude sa ku mne správať ako k dieťaťu? Alebo sa bude tváriť, že dnes je deň ako každý iný? Mama mu vždy radila, čo treba robiť. Ako rodič je bez nej úplne nemožný.
„Povedz, že si chorá,“ navrhne mi. Očami vytrvalo behá po miestnosti, len aby sa na mňa nemusel pozrieť.
„Čože?“
„Vynechaj turnaj. Všetci to pochopia.“
Naozaj to povedal? Prebodnem ho pohľadom. „Mama by mi nikdy neradila, aby som sa vykašľala na záväzok len preto, že to bude drsné.“ Nemá naporúdzi nič múdre, a tak si len z chladničky vezme fľašu vody a vyparí sa z domu.
Ocova citová vyzretosť batoľaťa ma ani nestihne vytočiť, lebo práve mi príde odvoz. Čakám, kým sa ozve klaksón. Vstanem a odďaľujem začiatok depresívneho dňa. Kare stačí tridsať sekúnd, aby jej praskli nervy. Je psycho. V ôsmom ročníku na školskom výlete vo Washingtone skočila do fontány, lebo jej bolo teplo, a potom vybuchla, keď ju pre to poslali domov. Sebaovládanie jej nič nehovorí. Vyhodím raňajky, schmatnem tašku a vyjdem z domu.
Kara je biela ako stena. Očividne ide rovno zo žúru. Je to zvláštne, lebo pred zápasmi neflámujeme. Premýšľam, u koho sa asi všetci stretli. Potom si uvedomím, že mi to je vlastne fuk. John je s rodičmi na otvorení sezóny v Cape Code, a tak ma neprekvapuje, že nikomu nezišlo na um zavolať. Žiaľ zo straty rodiča je pre moju partiu príliš silná šálka kávy.
Za volantom sedí Kara, jej mama dohliada na cestu zo sedadla spolujazdca. Aspoň mám zadné sedadlá len pre seba. Presne ako oco, aj ony uhýbajú pohľadom. Asi by som mala byť bezradná, že nemám mamu na Deň matiek. Kašľať na to. To mám zavýjať ako Kara na maminom pohrebe? Bola hysterická, ako keby jej vymrela celá rodina. Nedošlo mi, prečo robila také divadlo, až kým sme s ocom nevyviedli smútočný sprievod von. Tam som ju zbadala schúlenú v Jakovom náručí. Po tom fleku prahla celý rok. Vždy poteší, keď sa tragická smrť rodiča zneužije v prospech intímností stredoškolákov.
„Bude fúkať severozápadný vietor rýchlosťou tridsať kilometrov za hodinu,“ oznámi Kara. Prikývnem, aj keď sa nikto nedíva. „Najhoršie budú kurty na konci, hlavne strana najbližšie k poľu.“
Milan Buno, literárny publicista
