Spomínate si na príbeh Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu? Čarokrásne Írsko, mladá Parížanka Diane, literárna kaviareň a základná otázka – dá sa vyliečiť zlomené srdce?
Diane sa po krátkom búrlivom vzťahu s Edwardom vracia do Paríža a pokúša sa naštartovať nielen svoj život, ale aj milovanú literárnu kaviareň Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu.
Takto sa začína novinka Život je ľahký, nerob si starosti. Je o bolesti zo strany milovaného človeka, o hľadaní nového zmyslu života, o túžbach a snoch, ktoré by sme chceli mať, no sami sa o ne oberáme. Nedoprajeme si ich…
Zdá sa, že Diane traumu zo straty manžela a milovanej dcérky nikdy neprekoná, no jedného dňa vstúpi do jej života citlivý a ohľaduplný Oliver, s ktorým si napodiv vie predstaviť spoločnú budúcnosť. Ale bez detí…
Ten našťastie chápe jej odmietanie ďalšieho dieťaťa, no všetko zmení nečakaná udalosť.
Tá zasiahne do jej života ako blesk a spálila všetky piliere jej istoty, ktoré si tak ťažko budovala.
Náhodné stretnutie s Edwardom na výstave fotografií otvorí staré rany a Diane zistila, že nič nevyriešila. Všetko sa zrútilo ako domček z karát a ona už nemôže nedoriešenú minulosť ignorovať…
Nájde však odvahu opäť všetko opustiť a vydať sa po novej ceste?
Francúzska autorka Agnes Martin-Lugand vyštudovala psychológiu, pracovala ako klinická psychologička a aj preto sú jej postavy autentické, skvele vykreslené.
Svoj prvý román Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu publikovala najskôr na internete, kde zaznamenal obrovský úspech a čoskoro vyšiel aj knižne.
Život je ľahký, nerob si starosti je pokračovaním úspešného príbehu.
Normálny smútok sa nekončí tým, že zabudneme na toho, koho sme stratili, ale tým, že mu dáme správne miesto v príbehu, ktorý sa skončil. Staneme sa schopnými znova sa naplno zapojiť do kolobehu života, do plánov a túžob, vďaka ktorým má život zmysel.
Začítajte sa do tejto novinky:
Ako som mohla znova podľahnúť Félixovmu naliehaniu?
Dajakým zázrakom ma zakaždým dostal. Vždy našiel argument a dostatočne dobrý dôvod na to, aby ma dostal tam, kde ma chcel mať. Zakaždým som si vravela, že sa možno nájde niečo také, čo mi pomôže uniknúť. A zakaždým som sa nechala napáliť. Pritom som Félixa poznala ako svoje topánky a vedela som, že máme diametrálne odlišný vkus. Takže keď za mňa premýšľal a rozhodoval, bol úplne vedľa. Po toľkých rokoch nášho priateľstva som to už mohla vedieť. Napriek tomu som ďalší, v poradí už šiesty sobotný večer strávila v spoločnosti totálneho imbecila.
Minulý týždeň som mala šťastie na magora zblázneného do bio a zdravého životného štýlu.
Človek by si pomyslel, že Félix má výpadok pamäti, pokiaľ ide o neresti jeho najlepšej kamarátky.
Celý večer sa niesol v znamení prednášky o mojej nadmernej spotrebe tabaku, alkoholu a nevhodnej stravy. Ten čudák mi len tak medzi rečou zvestoval, že môj otrasný spôsob života môže viesť len a len k neplodnosti a že sa podvedome pokúšam flirtovať so smrťou. Félix mu pravdepodobne nepredložil techničák jeho potenciálnej partnerky.
Obdarila som ho očarujúcim úsmevom a oznámila som mu, že o smrti a samovražedných chúťkach rozhodne čo -to viem, a odkráčala som.
Kretén na dnes bol z iného súdka. Celkom pekný, z váženej rodiny a bez ambícií držať mi prednášky. Mal však jednu zďaleka nie zanedbateľnú chybičku krásy. Podľa všetkého bol presvedčený, že ma dostane do postele pomocou výpočtu svojich hrdinských výkonov so svojou milenkou menom GoPro: „V lete sme s mojou GoPro zdolali ľadopád… Túto zimu sme s mojou GoPro zvládli zjazd na ľadovci… Vzal som si moju GoPro do sprchy… Minule sme s GoPro vyskúšali, aké je to jazdiť metrom, chápeš…“, atakďalej. Po spoločne strávenej hodine mi bolo jasné, že nie je schopný dokončiť vetu bez toho, aby ju nespomenul. Dostala som sa do štádia, keď som zauvažovala, či s ňou chodí aj na záchod.
– Kam chodím s mojou GoPro? Asi som ti dobre nerozumel, – zarazil sa uprostred reči. Ups, asi som uvažovala príliš nahlas. Vyzerala som ako otrasná ženská, neschopná prejaviť záujem o to, čo mi ten muž vykladá, a mysliaca len na to, čo tu vlastne robím. Mala som toho po krk.
A tak som sa rozhodla rázne s tým skončiť.
– Vieš, si veľmi sympatický človek, ibaže si šialene zamilovaný do svojej kamery a ja nemám chuť miešať sa medzi vás. Pokojne oželiem dezert aj kávu. Všetko mám aj doma.
– V čom je problém?
Vstala som, on tiež. Namiesto pozdravu som mu len mávla rukou a zamierila som pokladnici.
Nie som taká hyena, aby som ho nechala zaplatiť účet za toto fiasko. Posledný raz som sa naňho obzrela a pridusila som výbuch smiechu.
V tej chvíli by sa mi zišla GoPro kamera, aby som zvečnila, ako sa zatváril. Chudák chlapec…
Na druhý deň ráno ma zobudil telefón. Kto sa opovažuje narušiť moje posvätné nedeľné vylihovanie?
Že sa vôbec pýtam!
– Áno, Félix, – zamumlala som do slúchadla.
– And the winner is?
– Zavri zobák.
Jeho chichot ma podráždil.
– O hodinu ťa čakám, však ty už vieš kde, – zabľabotal a zavesil.
Natiahla som sa v posteli ako mačka, až potom som sa pozrela na budík. Bolo dvanásť štyridsaťpäť. Mohlo to byť aj horšie. Cez týždeň som nemala problém vstať načas a otvoriť svoju literárnu kaviareň, ale nedeľu som si nekompromisne vyhradila na spánok. Potrebovala som si oddýchnuť a vyprázdniť si hlavu. Spánok bol mojím útočiskom. Najskôr som doň unikala od svojich veľkých smútkov, teraz od malých problémov. Vstala som a s úľavou zistila, že vonku je krásny deň. Do Paríža zavítala jar.
Už som bola na odchode, keď som si spomenula, že mám kľúče od kaviarne nechať doma, Bola predsa nedeľa a ja som si sľúbila, že tam nikdy viac nestrávim „deň Pána“. Cestou na Ulicu des Archives som sa neponáhľala. Podchvíľou som sa pristavila, zapálila som si prvú cigaretu a pokochala som sa výkladmi. Stretla som zopár stálych hostí kaviarne a zamávala som im na pozdrav. Len čo som vošla na terasu, kde sme zvyčajne trávili naše nedele, Félix prekazil čaro pokojného dňa.
– Kde si tak dlho? Skoro ma vyhodili od nášho stola!
– Zdravím ťa, milý Félix, – s hlasným cmuknutím som ho pobozkala na líce.
Prižmúril oči.
