Večná vášeň je sexi osviežujúce čítanie, ktoré vás rozosmeje, aj rozplače.
Niekedy bojujú srdce a hlava proti sebe. Nevyhneme sa tomu.
Občas nám srdce hovorí čosi, s čím rozum nesúhlasí a snaží sa vás odhovoriť…čo by ste v takom prípade urobili? Dáte skôr na rozum? Alebo na čisté city vo svojom srdci?
Učiteľka jogy Genevieve Harperová nesie na pleciach obrovské bremeno. Po tragickej nehode rodičov sa stará o svojich dvoch súrodencov a robí, čo môže, aby vyžila. Hoci má len dvadsaťštyri rokov, vôbec nemá čas na mužov… hlavne na krásavcov, ktorí by jej mohli zlomiť srdce.
Bejzbalista Trent Fox je fakt trieda, či už na ihrisku, alebo v posteli. Je jedným z najlepších pálkarov na svete. Nedávne zranenie ho privádza do Lotosu, centra jogy, kde spoznáva Genevieve, tmavookú útlu blondínku so šťavnatými perami, ktoré okamžite zatúži pobozkať, a nie len to.
Pravidelné schôdzky s ohybnou sexi blondínou si poistí súkromnými hodinami, vďaka ktorým sa presvedčí, aká dokáže byť joga zmyselná.
A neostane to bez následkov.
Večná vášeň je prvý diel novej šteklivej série od autorky bestsellerov Dievča z kalendára.
Nová séria má 7 kníh, pričom každá sa dá čítať ako samostatný príbeh. Tak si hneď teraz stiahnite prvý diel a bavte sa.
Knihy Audrey Carlanovej sa ocitli na prvých priečkach bestsellerov New Yorku Times, USA Today a Wall Street Journal.
Píše pikantné milostné príbehy, ktoré čitateľom prinášajú romantiku, erotiku a občas ich aj poriadne rozpália. Keď Audrey nepíše, učí jogu, popíja vínko so svojimi spriaznenými dušami alebo číta nejaký romantický príbeh.
„Hodiny jogy odporúčam každému,“ usmieva sa Audrey. „Počas rokov, keď som sama študovala jogu, aj počas odovzdávania tohto daru svojim študentom som pochopila, že joga je pre každého a pre každé telo. K tomu svojmu pristupujte s láskou, lebo v tomto živote máte len jedno.“
Začítajte sa do horúcej novinky Večná vášeň:
Trent
„Vstávaj, ty úbožiak!“
Rachot a pálčivá bolesť v nohe ma prinútili zažmúriť do ostrého svetla. Do úst akoby mi ktosi vysypal za vedro prachu.
Zamľaskal som a niekoľko ráz zažmurkal. Zachytil som sa chodidla zdravej nohy, aby som si mohol sadnúť. Prach, ktorý sa mi dostal do krku, dal o sebe vedieť.
„Ross?“ pokrútil som hlavou a zadíval sa na prešedivenú tikajúcu bombu, svojho agenta. Mohutnou postavou zacláňal svetlo, predierajúce sa dnu cez okná – tie okná, ktoré som zavrel zo strachu z tejto chvíle. Chvíle, keď ich budem musieť otvoriť a zobudiť sa do ďalšieho dňa plného bolesti, rehabilitácie a ďalšej idiotskej rehabilitácie. „Čo tu robíš?“ vysúkal som zo seba napriek chlpatej prekážke v ústach. Siahol som po prvej veci, ktorá mi prišla pod ruku, po fľaši s oranžovým izotonickým nápojom. Len čo sa mi tá odporná tekutina urážajúca moje chuťové poháriky dotkla jazyka, takmer som ju vypľul. Prezrel som si obsah fľašky a zakryl si ústa. Čierne fliačky, ktoré sa mi mihali pred očami, ešte znásobili vírenie a kvílenie v žalúdku po včerajšej pijatike.
Jedlo. Potrebujem jedlo. Musím sa napchať nejakým mastným hnusom, ktorý by absorboval moje nočné aktivity. Hmatal som po stole a hľadal štósy škatuliek od menu.
Ross mi odtisol ruku aj ostatné veci na konferenčnom stolíku vrátane oranžového nápoja, do ktorého som si včera pravdepodobne odklepával popol z cigary. Bolo by fajn spomenúť si na to, než sa z nej znovu napijem.
„Takže takto si skončil? Zotavuješ sa šesť týždňov a toto je výsledok?“ Plesol si po stehnách a poobzeral sa okolo seba. „Žiješ v humuse. Piješ? Fajčíš?“
„Ross, iba cigary.“
Sňal si čiapku, uhladil si vlasy a znovu si ju nasadil na hlavu. Zlé znamenie. Zúri a čoskoro vybuchne. Po piatich rokoch v Oakland Ports som už veľmi dobre vedel, kedy môjmu agentovi začínajú tiecť nervy.
„Fox, si môj najlepší pálkar v tíme. Dopekla, si jeden z troch najlepších pálkarov v Amerike a národnej lige. Tak si sa zranil. A čo? Prenes sa ponad to a vráť sa do hry.“ Ross už pochodoval po izbe.
Posadil som sa, no nebol to najlepší nápad. Búšenie v hlave zintenzívnila spomienka na zvuk praskajúcej pálky, odrážajúcej loptičku. Stláčal som si spánky a presunul nohu vyloženú na stolíku.
„Bol si vôbec na rehabilitácii?“
Ten sukin syn. Zaťal som zuby a zovrel päste. „Samozrejme. Chodím tam trikrát do týždňa. A ďalšie tri dni chodím do fitka dvíhať činky s Clayom.“
„Neviem, či by si mal dvíhať činky,“ zapochyboval a vypúlil oči.
Mykol som plecami a pozrel von oknom. „A chodím aj na bežiaci pás.“ Ani mne neunikol detský, obranný tón vo vlastnom hlase. Pri Rossovi sa zo mňa zasa stával zelenáč plný túžby po veľkých časoch.
Zaškľabil sa. „A čo nadobúdanie sily, pružnosti, strečing? Na tom s kým pracuješ? V poslednej správe ti športový lekár odporúča každodenné cvičenie jogy.“ Sadol si na stoličku oproti mojej provizórnej posteli na gauči.
Ross si znovu sňal čiapku. Tentoraz mu ostala visieť z prsta medzi kolenami. Keď sa konečne upokojil, uvoľnil som sa aj ja a nechal som všetko napätie v sebe vyprchať cez póry. Dokonca ani otec tak neovládal moje emócie ako Ross. Ak by som ho tak dobre nepoznal, stavil by som sa, že slúžil v armáde. Všetkých svojich športovcov mal pod kontrolou a to dokazovalo, že mu na nich skutočne záleží. Agenti nemajú v náplni práce vyvolávať svojim klientom domov a kontrolovať ich. Ross mal síce drsný obal, ale vnútri bol trochu mäkký. Momentálne ma však už šesť týždňov nemal pod kontrolou – od toho dňa, odkedy šlo všetko do hája.
Dav burácal. Stál som pri domácej méte a čakal na hod, to bol môj posvätný zážitok. Vždy. Chlpy na chrbte mi stáli dupkom, ako keby za mnou stál sám Boh a čakal na hru. Nadhadzovač napriahol ruku a všetko stíchlo. Dav, komentátor, môj tím, všetko zamrzlo. Jestvoval som len ja a loptička. Prisahám, že som dovidel až na nadhadzovačove prsty, tak zvieral loptičku, až sa mu hánky sfarbili dobiela… a vzápätí sa valila mojím smerom ako vysokorýchlostný vlak. Loptička letela vzduchom, jemne sa hompáľala a pomaly sa nakláňala. Presne v strede. Nečakal som to. Nadhadzovač sa pri mne väčšinou za každú cenu vyhýbal nadhodu do stredu. A mal na to dôvod. Stred bol totiž moja silná stránka.
Zahnal som sa oboma rukami dozadu a jemný dotyk mojich lopatiek napovedal, že som zaujal dokonalú pozíciu. Loptička sa priblížila a prešla do dráhy v zóne úderu. Zvrtol som sa celou hornou polovicou tela a z celej sily som ju odrazil pálkou. Dubové drevo po náraze zapraskalo a loptička okamžite zmenila smer. Asi pol sekundy som ju pozoroval a hrdosť mi prenikala všetkými pórmi. Pustil som pálku na zem, zvrtol nohu a rozbehol sa.
A vtedy sa rozpútalo peklo. Do zadného stehenného svalu sa mi zaryla bolesť ako rozpálený nôž do masla. Zovrel som si zmučený sval a pár krokov pred prvou métou som sa zložil na zem. Dopadol som na červenú hlinu a dres som mal špinavý ako bojovník padlý v boji.
Jediným svetlým bodom bolo to, že som odpálil homerun. Aj keď mi sval praskol ako gumička do vlasov, už iba ten odpal nám zabezpečil víťazstvo a Sanfranciské žihadlá šli domov porazené. Odviezla ma sanitka a skončil som na chirurgii s natrhnutým svalom.
„Synak, už sa ponad to prenes!“ Ross ma zdrapil za plece a zalomcoval mnou. Postavil sa a prehrabával sa v tabletkách a vo fľaškách alkoholu na stolíku pri gauči. „Takto tráviš čas.“ Znechutene sa zamračil. „Prekvapuje ma, že ti posteľ nezohrieva nejaká baba.“
Rozpomínal som sa na včerajšiu noc. Ehm? Kde vlastne bola tá kočka? Tiffany, Kristy, Stephanie… ako sa volala? Nejaký čas na mne jazdila, no viac som si už nepamätal. Odfrkol som si. Možno odišla, lebo som ju nebol schopný uspokojiť. Zvyčajne som sa pýšil tým, že som veľkorysý milenec, no vtedy som nedokázal poskladať ani súvislú vetu, nieto ešte predviesť sa v celej paráde.
Ross sa otočil, zavzdychal, prehrabol si vlasy a nasadil čiapku. „Kriste. Tabletky, chľast a ženy? Čo ešte?“
„Pozri sa, nedlhujem ti žiadne vysvetlenia. Som péen…“
„Dopekla aj s tvojou péenkou!“ Na chlapa s boľavými kolenami a chorým srdcom priskočil ku mne pozoruhodne rýchlo a ďobol ma do hrude. „Máš dve možnosti. Buď si dáš tú riť dokopy, alebo prídeš o kontrakt. Neuvedomuješ si, že ti majú predlžovať zmluvu? Posledné tri roky si síce nepresiahol tridsať miliónov, ale riskuješ päťročný kontrakt. Čísla kolíšu, synak. A so svojím odpalom by si mohol dostať ponuku aj na sto miliónov za päť rokov. A to všetko,“ oči mu žiarili, „môže vybuchnúť!“ Luskol prstami. „Mihnutím oka.“
Zavrel som oči a preglgol. O takýchto číslach sa mi agent nikdy nezmienil. Dúfali sme, že dostanem zmluvu na tri roky minimálne na tridsať miliónov. No ak Ross hovoril pravdu, moja hodnota je dvadsať miliónov ročne.
„Ježiši,“ zašepkal som. Srdce mi bilo ako divé. V ústach mi vyprahlo ako na úpätí kalifornských hôr v období sucha.
Ross sa zachytil o operadlo stoličky a pokrútil hlavou. „Musíš sa vrátiť do hry. Tím ťa potrebuje. Tento rok už prišli o play-off a vlajku. Tréner ťa chce späť do jarného tréningu. To znamená, že sa musíš do konca februára vzchopiť a ukázať kravaťákom, čo v tebe je. Do troch mesiacov musíš byť pripravený trénovať.“
V jeho hlase zaznela neistota.
„Naznačuješ mi, že ak do jari nebudem schopný hrať naplno, vyhodia ma z tímu?“
Ross si niekoľkokrát pretrel bradu. Priam som počul, ako si dlaňou šúcha strnisko. „Neviem. To závisí od toho, ako sa zotavíš. Aký máš plán?“
Vydýchol som. Predstavil som si, že prídem o kontrakt a peniaze, ktoré som tak rád utrácal. V hrdle ma pálilo. „Vyležím opicu a ponocovanie.“
„A pôjdeš na rehabilitáciu a jogu?“ Naklonil hlavu.
Pokrútil som hlavou a zaťal päste, aby som sa zbavil napätia. Ako by sa mi len zišlo boxovacie vrece. „Joga? To nemyslíš vážne? Veď si ani nedočiahnem na prsty na nohách. Ohýbanie a naťahovanie? To je riadna otrava. Kdeže. To prenechám vegánkam, s ktorými chodím. Niečo už vymyslím.“
Ross ku mne skočil. Plesol ma zozadu po hlave tak, ako to robieval otec. Ibaže on to robieval zo žartu. Ross ma udrel tak silno, až mi v hlave zadunelo. Zdvihla sa vo mne vlna zlosti. Zaťal som zuby a držal hnev na uzde. Keby som ho udrel, mal by som po práci. Občas sa správal ako idiot, ale myslel to dobre a záležalo mu na mne. Pravdepodobne. Alebo skôr na prachoch, ktoré inkasoval za to, že zastupoval jedného z najlepších hráčov v bejzbalovej prvej lige.
„Len sa toľko nenaparuj, kamoško. Pôjdeš na tú jogu, inak prisahám na všetko sväté, že ťa tam odtiahnem ako vrece zemiakov a hodím k nohám tých objímačov stromov, natriem ťa medom a vydám napospas Žihadlám!“
Dofrasa. Myslel Sanfranciské žihadlá. Tréner našich rivalov mi už niekoľko ráz volal domov a snažil sa upútať moju pozornosť. Ňuchali po mne, a hoci nie som v bohvieakom stave, vyliečim sa. Natrhnutý sval sa zvyčajne zahojí po šiestich týždňoch od operácie, potom nasleduje pár mesiacov rehabilitácie. Lenže ja som ju flákal, lebo som mal pocit, že sa dám do poriadku iba chodením, zdvíhaním činiek a behaním na páse. Bohužiaľ, dostal som sa maximálne do vírivky so sexi babami.
„Fajn, pôjdem tam.“
„Kedy?“
Nadýchol som sa a poobzeral sa okolo seba. Z kúta izby sa niesol kyslastý zápach od škatule od pizze obklopenej rôznymi kartónmi s jedlom. Kedy som si ju vlastne objednal? Pred pár dňami? A mimochodom, kedy mala prísť tá upratovačka? Pokrútil som hlavou a pošúchal si bradu. Ross s rukami v bok čakal na odpoveď.
„Zajtra!“ mávol som rukou. „Pôjdem zajtra.“
„Sľubuješ?“ Podišiel k dverám.
„Na svoju česť.“
„Iste, keby si nejakú mal.“ Spustil plecia a sklopil zrak. „Dokáž, že ju ešte máš.“ Tresol dverami tak silno, že pohár, ktorý stál príliš blízko okraja stola, sa prevrhol a utopil v červenej tekutine.
Zavrel som oči a pošúchal si boľavé čelo. „A čo teraz?“
GENEVIEVE
„Row, na to zabudni. Povedala som nie a myslím to smrteľne vážne,“ odmietla som hrozivým tónom, ktorý mi matne pripomínal mamu. Ona by vedela, čo robiť.
Rowan cúvol, prekrížil si ruky cez široké prsia a zazrel na mňa. „To vážne? Mám šestnásť, nie päť.“ Hodil pohľad na našu malú sestru Mary, ktorá veselo žula svoje obľúbené cereálne krúžky.
So vzdychom som plesla arašidové maslo na dva krajce chleba. „Prepáč, ale tie decká vôbec nepoznám a okrem toho musíš v piatok večer zaviezť Mary na tanečnú a potom ju vyzdvihnúť. Prídu mi dve klientky na farbenie a strihanie.“
Rowan takmer kričal. „Vždy máš nejaké klientky. Každý mizerný víkend!“
Pustila som nôž a ten zarinčal na kuchynskej linke. „Presne tak. Odkiaľ asi mám peniaze na tvoj bejzbalový dres? Myslíš si, že peniaze rastú na stromoch? Ak by to tak bolo, nasadila by som ich po celom dvore!“ Teraz som hovorila úplne ako mama. „Musela som naň šetriť dva mesiace!“
Rowan s výdychom spustil plecia a pokrútil hlavou. „Fajn! Tak nech si zo mňa tretiaci naďalej uťahujú!“
Odsunul sa od stola a zdrapil vrecko s desiatou, ktorú som mu nachystala. Chytila som ho za zápästie a počkala, kým zdvihne zrak.
„Prepáč. Potrebujeme peniaze,“ zašepkala som, aby ma Mary nepočula.
Môj mladší brat zavrel oči a nadýchol sa. Keď ich znovu otvoril, všetok hnev z neho vyprchal. „Nie, ty mi prepáč. Aj tak je to len hlúpa párty.“
Čudné, že sa vôbec pýtal. Zvyčajne zostával cez víkendy doma a pozval si k nám kamarátov, aby sa hrali na Xboxe, na ktorý som mu horko-ťažko našetrila. Konzola a dve hry k tomu ma stáli niekoľko lekcií jogy navyše a všetky účesy za polovičnú cenu. Keďže som strihala v garáži, nemohla som si dovoliť pýtať toľko čo v salóne. No hlavne preto, lebo som nemala žiadny certifikát. Jedného dňa si ho možno dokončím. Aj keď pri kopiacich sa účtoch sa mi tento sen čoraz väčšmi vzďaľuje.
„Na tom, že chceš byť s kamarátmi, nie je nič hlúpe. Azda by sa to dalo preložiť, tak by sme o peniaze neprišli…“
Umlčal ma objatím. Brat bol v objatiach veľmi dobrý, hlavne keď vedel, že mám starosti alebo potrebujem kontakt s niekým, kto chápe našu situáciu tak dobre ako ja. Ibaže tentoraz to bolo iné.
„Ďakujem, Vivvie, ale nikam nepôjdem.“
Doma ma odjakživa volali Viv alebo Vivvie namiesto Genevieve. Kiežby sme s Mary nedostali mená po starých mamách. Ako dvadsaťštyriročná som totiž mala meno, ktoré sa hodí žene staršej o päťdesiat rokov.
„Netráp sa,“ dodal Rowan. „Nie je to nič dôležité. Už som dosť veľký na to, aby som to chápal. A, mimochodom, do firiem v okolí som poslal žiadosti o zamestnanie, aby som ti pomohol.“
Pokrútila som hlavou a mávla rukou ako blázon, ktorý odháňa neviditeľné muchy. „Nie. Nie. Musíš sa sústrediť na školu a bejzbal. Tvojou prácou je dostávať dobré známky a získať štipendium na vysokú školu, lebo si ju v žiadnom prípade nebudem môcť dovoliť zaplatiť.“
Aj keby som sa nikdy v živote nemala vyučiť za kaderníčku, nemienila som dopustiť, aby sa brat nedostal na dobrú školu. Rodičia by si to želali a určite by pre to spravili všetko. Zrazu mi od úzkosti a smútku zovrelo srdce. Prejde to… nakoniec. Ako vždy. Ak by s nami bola mama s otcom, žili by sme úplne inak. Ľahšie, pokojnejšie. Napriek všetkému som sa snažila udržať rodinu pokope a pod tou istou strechou.
„Vivvie, musím. Nemôžeš stále pracovať ako otrok.“
„Som v pohode.“ Zabalila som sestre obed a pridala jej sušienku navyše, nech má krajší deň. „Darí sa nám takto fungovať už tri roky. Tak prečo to meniť?“
„Možno preto, lebo nechodíš von s kamarátmi ani na rande…“ Zahľadel sa na strop a ťukal si po brade. „Ani si nespomínam, kedy som ťa naposledy videl s chalanom.“
Oprela som sa o kuchynský pult. „Do toho ťa nič nie je. A, mimochodom, s chalanmi sa stretávam každý deň.“
Zachichotal sa. „Hej, na lekciách jogy. Ani strihanie vlasov sa neráta.“
Zamračila som sa. Zvrtla som ho a tlačila k vchodovým dverám. Náš rodinný dom sa nachádza v samotnom srdci Berkeley v Kalifornii. Rodičia sa z neho tešili a boli naň hrdí. Mama vytvárala pocit domova a otec pracoval ako právnik na predmestí Oaklandu. Dom bol, chvalabohu, splatený, inak by sa mi určite nepodarilo udržať si ho. No aj dane a účty za nutné opravy dávajú zabrať. Potlačila som obavy, čo sa zas pokazí a pohltí aj to málo, čo sa mi podarilo našetriť, a štuchla som Rowana smerom k jeho ruksaku.
Drevená podlaha už zažila aj lepšie časy, no umývala som ju a voskovala tak často, ako sa dalo. Decká mi, samozrejme, pomáhali. Každý mal svoje povinnosti. Odkedy nás mama s otcom opustili, v dome sa toho veľa nezmenilo. Oživovali sme si spomienky na nich, dom sme mali ako svätyňu. Na stenách stále viseli ich obrazy, ich kníh, dokonca ani ich obľúbených sošiek sme sa nedotkli, ostali tam, kam ich pred rokmi položili. A bola som odhodlaná zachovať to tak.
Milan Buno, literárny publicista
