Autorka viacerých bestsellerov pre mladých Abbi Glinesová je tu s novinkou Nikdy viac.
Tento rok jej v slovenčine už vyšla kniha Zájsť priďaleko a mala u slovenských čitateliek obrovský úspech. Ten má aj po celom svete – priaznivé kritiky jej románov sa objavili v najrešpektovanejších amerických periodikách, ako sú New York Times, USA Today a Wall Street Journal.
On jej svojím tajomstvom zničil život.
Ona poznala len lož.
Rush a Blaire
Práve keď sa Blaire poddá citom k nevlastnému bratovi, Rush jej odhalí také zničujúce tajomstvo, že nie je schopná odpustiť mu. Vzdá sa prísľubu večnej lásky, odíde z Rosemary Beach a vráti sa do rodného mestečka v Alabame, aby si Rusha navždy vymazala z pamäti.
Plány jej skomplikuje nečakaná novina a Blaire nezostáva nič iné, len dôverovať mužovi, ktorého už nechce ani vidieť. Zmieta sa medzi Rushovou ukrutnou túžbou získať ju naspäť a pudom sebazáchovy. Bojí sa, že sa znova popáli. Netuší, či koná správne.
Čo ak spraví najväčšiu chybu vo svojom živote?
V hre nie je len jej budúcnosť.
„Viem, čo k tebe cítim, a kiežby bolo všetko inak. Ale nie je. Želala by som si, aby sme… aby sme našli spôsob, ako zostať kamaráti… možno. Hoci po tom všetkom, čo sme spolu prežili, to asi neznie presvedčivo,“ odmlčala som sa, lebo zjavne som neuvažovala jasne. Ako by sme mohli byť kamaráti? Tým sa to všetko začalo a potom som sa zamilovala do muža, s ktorým nemám budúcnosť, navyše som s ním otehotnela.
„Budem pre teba hocikým, pristúpim na čokoľvek, Blaire. Len ma nevylučuj zo svojho života. Prosím.“
Prikývla som. Dobre. Dám nášmu priateľstvu šancu. Potom… potom mu poviem o bábätku.
Vášnivý príbeh Zájsť priďaleko teda pokračuje novinkou Nikdy viac. „Nádherné a čarovné. Zamilovala som si túto knihu,“ píše čitateľka na Amazone.
Začítajte sa do novinky Nikdy viac:
Rush
Pred trinástimi rokmi
Niekto zaklopal na dvere, ozval sa tlmený šuchot nôh. Zabolelo ma v hrudi. Cestou domov mi mama zavolala, čo vyviedla. Potom jednoducho odišla na kokteil s kamoškami, a tak tíšenie Nan zostalo na mne. Mama nezvládala ten stres, ktorý to sprevádzalo, ako tvrdila v telefóne.
„Rush?“ zavolala Nan a zaštikútala. Plakala.
„Tu som, Nan,“ odpovedal som a vstal zo sedacieho vaku v rohu izby. Toto bol môj úkryt. V tomto dome bol nevyhnutný. Ak ho človek nemal, zažíval zlé veci.
Pramene červených kučier sa prilepili Nan na mokrú tvár a spodná pera sa jej triasla. Upierala na mňa smutné oči. Zriedka som ich videl šťastné. Mama si ju všímala, iba keď ju prezliekala a vystatovala sa ňou. Inak ju skôr ignorovala. Na rozdiel odo mňa. Zo všetkých síl som sa snažil, aby cítila, že ju má niekto rád.
„Nevidela som ho. Nebol tam,“ zašepkala pomedzi vzlyky. Bolo jasné, o kom hovorí. Mamu už unavovali Nanine neutíchajúce otázky na otca. Preto sa rozhodla, že sa za ním vyberú. Kiežby mi to povedala. Šiel by som s nimi. Pri Naninom skľúčenom výraze som zatínal päste. Ak by som toho muža niekedy stretol, vrazil by som mu. Rád by som ho videl krvácať.
„Poď sem.“ Vzal som svoju mladšiu sestru do náručia. Objala ma okolo pása a pevne ma stisla. V takýchto chvíľach sa mi ťažko dýchalo. Nepáčilo sa mi, aký život jej sudičky predurčili. Ja som aspoň vedel, že môj otec sa o mňa zaujíma a trávi so mnou čas.
„Má dve dcéry. Dve. A sú… krásne. Vlasy majú ako anjeli. A ich mama im dovolí hrať sa vonku v blate. Na nohách mali tenisky. Špinavé.“ Nan závidela špinavé tenisky. Podľa mamy mala jej dcéra stelesňovať dokonalosť. Dokonca jej ani nikdy nekúpila tenisky.
„Určite nie sú krajšie než ty,“ uistil som ju, lebo som v to pevne veril.
Nan potiahla nosom a odstúpila. Naklonila hlavu a uprela na mňa veľké zelené oči. „Sú. Videla som ich. Na stene viseli ich fotky, aj toho muža. Ich ľúbi… Mňa nie.“
Nedokázal som jej klamať. Mala pravdu. Neľúbil ju.
„Je to hlupák. Máš mňa, Nan. Vždy budeš mať mňa.“
Blaire
Súčasnosť
Dvadsaťštyri kilometrov za mestom by mohlo stačiť. Hádam nikto nechodí do lekárne tak ďaleko od Sumitu. Teda ak nemá devätnásť rokov a nepotrebuje zohnať niečo, o čom nesmie vedieť celé mesto. Ak by to kúpil v lekárni priamo v Sumite, po mestečku by sa to do hodiny rozšírilo. Najmä ak nežil v manželskom zväzku a potreboval kondómy… alebo tehotenský test.
Položila som tehotenské testy na pult a na predavačku som radšej ani nepozrela. Nebolo to v mojich silách. Nemala som v úmysle deliť sa s cudzou ženou o strach a vinu, ktoré by mi poľahky vyčítala z očí. Nepovedala som to dokonca ani Cainovi. Asi pred tromi týždňami som vylúčila Rusha zo svojho života a znova som trávila čas s Cainom. Aké jednoduché. Netlačil na mňa, no počúval, keď som o to stála.
„Šestnásť dolárov a pätnásť centov,“ ozvala sa predavačka s obavami v hlase. Neprekvapovalo ma to. Presne takéhoto hanebného nákupu sa boja všetky tínedžerky. Podala som jej dvadsaťdolárovku. Hypnotizovala som tašku, ktorú položila predo mňa. V nej sa nachádzala desivá odpoveď. Bolo ľahšie zatvárať oči pred dvojtýždňovým meškaním menštruácie a predstierať, že sa nič nedeje. Ale musela som to vedieť.
„Tri doláre a osemdesiatpäť centov, nech sa páči,“ podala mi výdavok.
„Vďaka,“ zamrmlala som popod nos a schmatla tašku.
„Dúfam, že bude všetko v poriadku,“ povedala mierne. Zdvihla som zrak a stretla sa s pohľadom sympatických hnedých očí. Nikdy predtým som ju nevidela, no v tej chvíli mi pomohlo, že to vie aj niekto iný. Necítila som sa taká opustená.
„Aj ja,“ odpovedala som. Otočila som sa a mierila k dverám späť do letnej spary.
Po dvoch krokoch som sa zahľadela na svoj pikap na parkovisku. Opieral sa oň Cain s rukami prekríženými na prsiach. Oči mu zakrývala sivá šiltovka so symbolom Alabamskej univerzity.
Zastala som a zízala naňho. Nebolo prečo klamať. Došlo mu, že som si sem neprišla kúpiť kondómy. Ostávala iba jediná možnosť. Nevidela som mu do očí, no zistila som… že to vie.
Prehltla som hrču v krku, s ktorou som bojovala od chvíle, čo som ráno nasadla do pikapu a vyrazila za mesto. Teraz som to už nevedela iba ja a neznáma predavačka. Už to vedel aj môj najlepší kamarát.
Nútila som sa pokračovať v chôdzi. Opýta sa ma na to a odpovedi sa nevyhnem. Po uplynulých pár týždňoch si zaslúžil vysvetlenie. Zaslúžil si poznať pravdu. Ale ako to vysvetlím?
Zastala som pár metrov od neho. Chvalabohu, že tvár mu tienila šiltovka. Aspoň mu z očí nevyčítam myšlienky.
Ticho sme stáli. Nech prehovorí prvý on. Prešlo hádam niekoľko minút a stále mlčal. Asi preto, aby som sa ozvala prvá ja.
„Ako si ma našiel?“ Nevydržala som to.
„Bývaš u mojej babky. Pri odchode si sa správala čudne, tak mi zavolala. Robil som si o teba starosti,“ vysvetlil.
V očiach ma pálili slzy, no potláčala som ich. Už som ich vyplakala azda všetky. Zvierala som tašku s tehotenskými testmi. Vystrela som sa. „Sledoval si ma,“ vyčítala som mu. A nebola to otázka.
„Samozrejme,“ súhlasil. Pokrútil hlavou a odvrátil odo mňa zrak, akoby sa zameral na niečo iné. „Povedala by si mi to, Blaire?“
Plánovala som mu to povedať? Neviem. Tak ďaleko som v úvahách nezašla. „Nie som si istá, či je ešte o čom rozprávať,“ povedala som úprimne.
Cain znova pokrútil hlavou. Chrapľavo sa zasmial, ale bez náznaku veselosti. „Nie si si istá? Merala si sem toľkú cestu, lebo si nie si istá?“
Hneval sa? Alebo som mu ublížila? Na nič z toho nemal dôvod. „Kým si neurobím test, nebudem si istá. Mešká mi. To je celé. Nemám ti prečo o tom rozprávať. Nie je to tvoja vec.“
Cain pomaly otočil hlavu a znovu sa na mňa zadíval. Potisol si čiapku dozadu a oči mu vystúpili z tieňa. Neveriacky a s bolesťou na mňa hľadel. Nezniesla som ten pohľad. Bolo to takmer horšie, než keby ma odsudzoval. Odsudzovanie bolo v niečom lepšie.
„Fakt? Takto to cítiš? Po tom všetkom, čo sme zažili, to naozaj takto cítiš?“
To, čo sme zažili, patrilo minulosti. On bol moja minulosť. Bez neho som zažila ešte mnoho iného. Kým on si ako stredoškolák užíval, ja som bojovala, aby sa mi život nerozsypal pod rukami. Čím trpel on? Krv mi zovrela od hnevu. Zadívala som sa mu priamo do očí.
„Áno, Cain. Tak to cítim. Nie som si istá, čo presne sme zažili. Boli sme najlepší kamoši, potom pár, potom mi ochorela mama a ty si potreboval zasunúť vtáka, tak si ma jednoducho podviedol. Sama som sa starala o chorú mamu. Nemala som sa o koho oprieť. Potom zomrela a ja som šla ďalej. Celý môj svet sa otriasol, aj moje srdce, tak som sa vrátila domov. Stál si pri mne. Nežiadala som ťa o to, ale stál. Som ti za to vďačná, ale to ešte neznamená, že všetko ostatné zmizne ako šibnutím čarovného prútika. Nezmaže to fakt, že si ma opustil, keď som ťa najväčšmi potrebovala. Takže prepáč, že keď sa mi znovu ide zrútiť svet, nie si prvý, za kým pobežím. Ešte si si to nezaslúžil.“
Prerývane som dýchala a slzy, ktoré som doteraz potláčala, mi voľne stekali po lícach. Doriti, nechcela som plakať. Priblížila som sa k nemu a celou silou som ho odstrčila, aby som schmatla kľučku a otvorila dvere na aute. Musela som odtiaľto vypadnúť. Rýchlo preč od neho.
„Uhni,“ zajačala som a snažila sa otvoriť dvere, na ktorých spočíval celou váhou.
Čakala som hádku. Čakala som, že urobí niečo iné ako to, čo som od neho žiadala. Vyštverala som sa do pikapu a hodila tašku na sedadlo spolujazdca. Naštartovala som a vycúvala z parkoviska. Cain tam naďalej nehybne stál. Iba trochu odstúpil, aby som mohla nasadnúť. Nedíval sa na mňa. Civel do zeme, akoby poznala všetky odpovede. Práve teraz som sa oňho nemohla strachovať.
Asi som mu to nemala povedať. Mala som si to nechať pre seba, pochované hlboko vnútri ako po celé tie roky. Ale už bolo neskoro. Zatlačil na mňa v zlej chvíli. Nebudem si z toho robiť ťažkú hlavu.
A takisto som sa nemohla vrátiť k jeho babke. Poznala ma. Cain jej pravdepodobne zavolá a vyklopí jej to. Ak nie pravdu, tak potom niečo veľmi blízko nej. Nemala som na výber. Tehotenský test si zrejme urobím na záchode na benzínke. Horšie to už ani nemohlo byť.
