Čítali ste už niečo od americkej spisovateľky Colleen Hooverovej? Je autorkou desiatich románov, ktoré sa umiestnili v rebríčku bestsellerov New York Times. V slovenčine jej už vyšli knihy Beznádejná a Stratená nádej (2014) a Život jedna báseň (2014). A teraz je tu jej najnovší kúsok, ktorý by ste si rozhodne nemali nechať ujsť.
Ďalší dojímavý príbeh Colleen Hooverovej, ktorá vás vystaví doslova záplave citov a dostane sa vám do každého póru pokožky.
Na Amazone získala jej novinka Odvrátená tvár lásky 4,7 hviezdičky z piatich, čo sa nestáva často. Pritom ju hodnotilo takmer 3000 ľudí. „Na žiadnej knihe som už dlho nebola taká závislá, ako na tejto,“ píše jedna čitateľka a ďalšia dodáva: „Úžasná kniha. Už sa neviem dočkať filmu.“
Hlavná hrdinka Tate sa stretne s tajomným a príťažlivým pilotom Milesom.
Preskočí iskra…ale rozhodne sa nezaľúbi. Ani nezájdu tak ďaleko, aby sa z nich stali dobrí priatelia.
Jediné, čo majú Tate a Miles totiž spoločné, je vzájomná fyzická príťažlivosť, ktorú nedokážu potlačiť.
Keď ich vášne prepuknú naplno, uzavrú akúsi dohodu.
Miles nehľadá lásku, pretože má za sebou nešťastnú skúsenosť z minulosti, a Tate na ňu pre školu a prácu nemá čas – takže im zostáva len spoločný sex. Zdá sa, že to bude fungovať, ak Tate dodrží dve Milesove pravidlá: nikdy sa ho nebude pýtať na minulosť a nikdy od neho nebude čakať spoločnú budúcnosť.
Lenže Tate čoskoro pochopí, že so záhadným, uzavretým a smutným Milesom chce prežiť oveľa viac. Napokon zaváha aj Miles, keď pochopí, že láska je silnejšia ako všetky pravidlá, sľuby a odhodlania, hoci vie mať aj svoju odvrátenú tvár.
Nepýtaj sa na minulosť a nepočítaj s budúcnosťou.
Ale dá sa to dodržať?
Začítajte sa do novinky Odvrátená strana lásky:
Prvá kapitola
Tate
„Myslím, že vás bodli do krku, slečna.“
Vytreštím oči a pomaly sa obrátim k staršiemu pánovi stojacemu vedľa mňa. Stlačí privolávač výťahu a pozrie mi do očí. Usmeje sa a ukáže mi na krk.
„Máte tam znamienko,“ dodá žartovne.
Rukou sa inštinktívne dotknem znamienka veľkosti mince tesne pod uchom.
„Môj starý otec hovorieval, že umiestnenie znamienka napovedá o tom, aký boj človek prehral v minulom živote. Myslím, že vás bodli do krku, ale bola to rýchla smrť.“
Usmejem sa, no neviem, či sa mám báť, alebo sa na tom baviť. Napriek tomuto trochu morbídnemu rozhovoru mi muž nepripadá nebezpečný. Chrbát má ohnutý a krok neistý, určite má viac ako osemdesiat. Urobí niekoľko trasľavých krokov k jednému z dvoch červených zamatových kresiel pri stene vedľa výťahu. Skĺzne naň a potom sa znovu zahľadí na mňa.
„Idete na osemnáste poschodie?“
Prižmúrim oči a premýšľam o otázke. Ako vie, na aké poschodie idem, hoci som do tohto bytového komplexu vošla prvý raz? Aj tohto človeka určite vidím prvý raz v živote.
„Áno,“ odvetím opatrne. „Pracujete tu?“
„Tak nejako.“
Kývne hlavou k výťahu a ja sa zahľadím na svietiace čísla nad ním. Zostáva jedenásť poschodí, kým výťah príde. Bože, nech je to čo najskôr.
„Stláčam privolávač výťahu,“ pokračuje. „Nemyslím, že moja pozícia sa oficiálne nejako nazýva, ale ja sám seba volám kapitán lietadla, keďže ľudia tu lietajú do vzduchu až na dvadsiate poschodie.“
Usmejem sa, lebo môj brat aj otec sú piloti. „Ako dlho ste kapitánom tohto výťahu?“ opýtam sa a čakám.
„Odkedy som príliš starý, aby som sa staral o túto budovu. Pracoval som tu tridsaťdva rokov, až potom som sa stal kapitánom. Teraz už viac ako pätnásť rokov vozím ľudí do výšok. Majiteľ mi dal aspoň nejakú malichernú prácu, aby som sa nenudil, kým zomriem.“ Zahundre čosi sám pre seba. „Nevedel som, že mi Boh v živote nadelí toľko dôležitých úloh, ale teraz, hoci som už poriadne ďaleko, mám pocit, že nikdy nezomriem.“
Zasmejem sa, keď sa výťahové dvere konečne otvoria. Chytím kufor a ešte raz sa k nemu obrátim, skôr ako nastúpim. „Ako sa voláte?“
„Samuel, ale volajte ma Kapitán,“ odpovie. „Všetci ma tak volajú.“
„Vy nemáte nijaké znamienko, Kapitán?“
Uškrnie sa. „Vlastne mám. Zdá sa, že v minulom živote ma strelili rovno do zadku. Asi som vykrvácal.“
Ešte raz sa usmejem a priložím ruku k čelu, aby som mu zasalutovala. Vojdem do výťahu, obrátim sa k otvoreným dverám a obdivujem extravagantnú halu. Vyzerá to tu skôr ako v historickom hoteli než v bytovom komplexe. Všade sú mohutné stĺpy a mramorové podlahy.
Corbin povedal, že tu môžem zostať, kým si nenájdem prácu. Nemala som potuchy, že žije naozaj ako dospelý. Myslela som, že to bude niečo podobné, ako keď som ho navštívila naposledy. Hneď ako som zmaturovala a on sa začal učiť za pilota. Bolo to pred štyrmi rokmi a vtedy býval v jednoposchodovom dome. Niečo také som predpokladala aj teraz.
Naozaj som nečakala takýto mrakodrap v centre San Francisca.
Pozriem na gombíky a stlačím osemnáste poschodie. Nato sa zadívam na zrkadlovú stenu výťahu. Včera celý deň a dnes dopoludnia som si balila veci vo svojom byte v San Diegu. Našťastie toho veľa nemám. Dnes som sama precestovala sedemstopäťdesiat kilometrov a únava sa mi zračí na tvári. Vlasy mám skrútené vo voľnom uzle na temene hlavy, uchytené ceruzkou, lebo počas jazdy som nevedela nájsť gumičku. Oči mám rovnako orieškovohnedé ako vlasy, ale teraz v nich vidím tmavšie tiene a pod nimi výrazné kruhy.
Siahnem do kabelky a vylovím lesk, aby som si natrela pery, nech nevyzerajú rovnako unavene ako zvyšok tváre. Výťahové dvere sa začnú zatvárať, no znova sa otvoria. Dovnútra sa tlačí mladý muž, vzápätí si spomenie na starého muža pri dverách. „Vďaka, Kapitán.“
Znútra výťahu Kapitána nevidím, ale počujem, ako čosi hundre namiesto odpovede. Nezdá sa mi, že by sa hrnul do rozhovoru s týmto mužom rovnako ako so mnou. Usmeje sa na mňa a presne viem, čo sa mu deje v mysli, lebo si práve strčil do vrecka ľavú ruku.
Na tej ruke má obrúčku.
„Desiate poschodie,“ povie a neodtrhne odo mňa pohľad. Očami mi zablúdi do výstrihu na blúzke, potom pozrie na môj kufor. Stisnem gombík na desiate poschodie. Mala som si obliecť aj sveter.
„Sťahujete sa?“ opýta sa a znovu sa mi zahľadí do výstrihu.
Prikývnem, hoci pochybujem, že si to všimol, lebo sa mi nepozerá na tvár.
„Ktoré poschodie?“
Bože, nie. Pohnem sa a rukami zakryjem rozsvietený gombík osemnásteho poschodia. Postupne postláčam všetky gombíky od desiateho až po osemnáste.
„Do toho vás nič,“ odseknem.
Zasmeje sa.
Myslí si, že žartujem.
Zdvihne husté tmavé obočie. Pekné obočie. Na peknej tvári, ktorá je na peknej hlave, a tá na peknom tele.
Ženatom tele.
Somár.
Zvodne sa usmeje, že si ho prezerám, no ja si ho neprezerám tak, ako dúfa. Len som uvažovala, koľkokrát toto pekné telo oprelo niekde nejakú babu, čo nebola jeho manželka.
Je mi jej ľúto.
Znovu mi pozrie do výstrihu, keď sa dostaneme na desiate poschodie. „Môžem vám s tým pomôcť,“ kývne hlavou na môj kufor. Hlas má príjemný. Premýšľam, koľko dievčat sa doň zaľúbilo. Podíde ku mne a stlačí na paneli gombík, ktorým sa zatvárajú dvere.
Pozerám mu do očí a stisnem gombík, ktorým sa dvere otvárajú. „Zvládnem to.“
Kývne, že rozumie, ale v očiach má stále nebezpečný lesk, ktorý sa mi vôbec nepáči. Vyjde z výťahu a obráti sa tvárou ku mne.
„Ešte sa uvidíme, Tate,“ povie tesne pred zatvorením dverí.
Zamračím sa, lebo sa mi nepozdáva, že som práve vošla do tejto budovy a už dvaja ľudia vedia, kto som.
Zostanem vo výťahu sama. Zastavuje na každom poschodí, až kým sa nedostane na osemnáste. Vystúpim, vytiahnem z vrecka mobil a otvorím v ňom správy. Nepamätám si číslo Corbinovho bytu. Je to 1 816 alebo 1 814.
Alebo 1 826?
Zastanem pred číslom 1 814, lebo o dvere čísla 1 816 sa opiera nejaký chlap.
Bože, nech to nie je ono.
Konečne nájdem v mobile správu. Je to číslo 1 816.
Samozrejme.
Pomaly podídem k dverám v nádeji, že toho chlapa nezobudím. Nohy však má vystreté pred seba a chrbtom sa opiera o Corbinove dvere. Bradu má sklonenú na hrudi a hlasno chrápe.
„Prepáčte,“ ozvem sa šeptom.
Ani sa nepohne.
Zdvihnem nohu a štuchnem ho do pleca. „Chcem vojsť do tohto bytu.“
Pomrví sa, otvorí oči a hľadí mi rovno na nohy.
Vlastne na kolená a zdvihne pritom obočie. Potom sa prehne dopredu a zamračí. Zdvihne ruku a pichne mi prstom do kolena, ako keby nikdy v živote nič také nevidel. Ruka klesne, muž zatvorí oči a znovu zaspí, opretý o dvere.
Super.
Corbin sa vráti až zajtra, preto mu volám, aby som zistila, či tohto chlapa pozná a čo mám s ním robiť.
„Tate?“ zatiahne bez pozdravu do telefónu.
„Áno,“ odvetím. „Neboj sa, nič sa nedeje, len sa neviem dostať do bytu, lebo pred dverami spí nejaký opilec. Nevieš, kto to je?“
„Pred 1 816?“ zopakuje číslo. „Určite si pred správnym bytom?“
„Naisto.“
„Myslíš, že je opitý?“
„Určite.“
„To je čudné,“ povie. „Čo má na sebe?“
„Prečo sa pýtaš, čo má na sebe?“
„Ak má leteckú uniformu, asi býva v budove. Máme s komplexom zmluvu.“
Ten chlap nemá nijakú uniformu, ale všimnem si, že džínsy a čierne tričko mu dokonale sedia.
„Nemá uniformu,“ vyhlásim.
„Nemôžeš prejsť popri ňom, aby si ho nezobudila?“
„Musela by som ho odtiahnuť. Len čo otvorím dvere, spadne rovno dnu.“
Corbin chvíľu mlčí, zjavne premýšľa. „Choď dolu a popros o pomoc Kapitána,“ poradí mi. „Povedal som mu, že dnes večer prídeš. Isto ti pomôže dostať sa dnu.“
Vzdychnem. Sedela som za volantom šesť hodín a teraz sa mi nechce ísť zasa nadol. Kapitán je asi posledný človek, ktorý mi v tejto situácii pomôže.
„Zostaň na linke, kým sa nedostaneš do bytu.“
Môj plán sa mi pozdáva viac. Pritisnem si telefón plecom k uchu a hľadám v kabelke kľúč, ktorý mi poslal Corbin. Strčím ho do zámky a začnem otvárať dvere, ale opilec pritom padá dozadu. Vzdychá, no neotvorí oči.
„Je celkom mimo,“ vravím Corbinovi. „Nevyzerá však zle.“
„Tate, padaj dnu a zamkni za sebou, aby som mohol zložiť.“
Prevrátim oči. Stále je to ten istý starší panovačný brat, aký vždy bol. Vedela som, že nasťahovať sa k nemu nepomôže nášmu vzťahu, lebo sa ku mne vždy správal otcovsky. Nemala som však čas hľadať si prácu, byt a usadiť sa, kým sa začnú prednášky, takže mi iné nezostávalo.
Dúfam, že to teraz bude medzi nami iné, hoci Corbin má dvadsaťpäť a ja dvadsaťtri. Nie je to väčší rozdiel, ako keď sme boli deti, ale sme už predsa dospelí.
Závisí to predovšetkým od Corbina a toho, či sa zmenil, odkedy sme spolu naposledy bývali. Vždy mal niečo proti tomu, s kým som sa práve stretávala, bol proti všetkým mojim priateľom a proti každej mojej voľbe – dokonca aj proti vysokej škole. Niežeby som niekedy dala na jeho názor. Vzdialenosť a čas však možno v posledných rokoch pomohli, ale bývať spolu, to bude skúška trpezlivosti nás oboch.
Stisnem kabelku pod pazuchou, ale zachytí sa o rúčku kufra a spadne na zem. Ľavou rukou pevne zvieram kľučku a držím dvere zatvorené, aby sa ten chlap celkom nezvalil do bratovho bytu. Štuchnem ho chodidlom do pleca a tlačím ho smerom od dverí.
Ani sa nepohne.
„Corbin, je ťažký ako fras. Musím zložiť, aby som použila obe ruky.“
„Nie, neskladaj. Strč si telefón do vrecka, ale neskladaj.“
Pozriem na svoje veľké tričko a legíny. „Nemám vrecká. Dám si ho do podprsenky.“
Corbin sa zachichoce, keď si ho do nej strkám. Vytiahnem kľúč zo zámky a hodím ho do kabelky, ale netrafím, takže spadne na zem. Načiahnem sa k opitému chlapovi, aby som ho odtiahla.
„Poďme, kamoško,“ prihováram sa mu a ťahám ho do stredu chodby. „Prepáč, že ťa vyrušujem uprostred spánku, ale musím sa dostať do tohto bytu.“
Nejako sa mi podarí oprieť ho o rám dverí, aby nespadol dnu. Potom otvorím dvere širšie a obrátim sa po svoje veci.
Vtom mi čosi zovrie členok.
Stuhnem.
Pozriem sa nadol.
„Pustite ma!“ vykríknem a kopnem ho do ruky, čo mi zviera členok tak silno, že na ňom určite zostane modrina. Opilec na mňa pozerá a drží ma. Snažím sa mu vymaniť a spadnem chrbtom do bytu.
„Musím sa tam dostať,“ zašomre vo chvíli, keď dopadnem zadkom na zem. Usiluje sa otvoriť dvere druhou rukou a mňa hneď zaplaví strach. Vtiahnem si dnu nohy, no na členku mám stále jeho ruku. Pokúšam sa voľnou nohou kopnúť do dverí, aby sa zatvorili, no narazia mu rovno do zápästia.
„Doriti!“ vykríkne. Usiluje sa vytiahnuť si ruku spomedzi dverí, ale ja do nich tlačím nohou. Na okamih ich trochu uvoľním, aby si ju vytiahol, no hneď ich zatvorím. Vstanem a zamknem, dokonca zastrčím aj západku a zaistím retiazku.
Trochu sa upokojím, no znovu ma zachváti panika.
Tuším to kričí moje srdce.
Hlbokým mužským hlasom. „Tate, Tate!“
Je to Corbin!
Pozriem si na hruď a vytiahnem z podprsenky telefón. Priložím si ho k uchu.
„Tate, povedz niečo!“
Prižmúrim oči a odtiahnem si telefón od ucha. „Už je dobre,“ vydýchnem. „Som vnútri. Zamkla som za sebou.“
„Bože,“ vydýchne od úľavy. „Vyľakala si ma na smrť. Dopekla, čo sa tam deje?“
„Chcel sa dostať dnu. Zamkla som,“ odvetím a rozsvietim svetlo v obývačke. Urobím tri kroky a zastanem.
Skvelé, Tate!
Pomaly sa obrátim k dverám, lebo si uvedomím, čo som urobila.
„Hm, Corbin?“ Odmlčím sa. „Vonku mi zostali veci, ktoré potrebujem. Mala by som si ich vziať, ale ten chlap sa z nejakého dôvodu chce dostať do tvojho bytu, takže nemôžem znovu otvoriť dvere. Máš nejaký návrh?“
Chvíľu mlčí. „Čo si nechala na chodbe?“
Nechce sa mi odpovedať, ale musím. „Kufor.“
„Bože, Tate,“ šomre.
„Aj kabelku.“
„Dopekla, prečo máš vonku kabelku?“
„Na podlahe asi zostal aj kľúč od tvojho bytu.“
Neodpovedá, len mrzuto fučí. „Zavolám Milesovi a zistím, či je doma. Počkaj minútu.“
„Vydrž. Kto je Miles?“
„Býva na opačnom konci chodby. V nijakom prípade neotváraj dvere, kým ti znova nezavolám.“
Corbin zloží a ja sa opriem o dvere.
Som v San Franciscu len pol hodiny a už mám kopu problémov. Budem mať šťastie, ak mi tu dovolí Corbin zostať, kým si nájdem prácu. Dúfam, že mi to nebude trvať dlho, požiadala som o miesto v blízkej nemocnici. Asi budem pracovať v noci aj cez víkendy, ale čo už. Len aby som nemusela počas štúdia načrieť do úspor.
Vtom mi zazvoní mobil. Priložím palec na displej a odvetím: „Ahoj.“
„Tate?“
„Áno.“ Prečo sa dvakrát vypytuje, či som to ja? Veď on mi volá, kto iný by to mohol okrem mňa zdvihnúť?
„Dovolal som sa Milesovi.“
„Dobre. Pomôže mi?“
„Nie celkom,“ odvetí opatrne Corbin. „A dlhuješ mi veľkú láskavosť.“
Znovu sa opriem hlavou o dvere. Mám pocit, že v nasledujúcich mesiacoch to budú samé láskavosti, lebo on mi urobil jednu veľkú. Dovolil mi uňho bývať. Umývať riad. Dobre. Prať mu? Dobre. Nakupovať? Dobre.
„Čo potrebuješ?“ opýtam sa ho.
„Miles potrebuje pomoc.“
„Ten sused?“ Zatvorím oči. „Corbin, prosím, len mi nepovedz, že ten kamoš, čo si mu volal, aby mi pomohol, je ten opilec.“
Corbin vzdychne. „Musíš odomknúť dvere a pustiť ho dnu. Nech si ľahne na pohovku. Prídem ráno čo najskôr. Keď sa preberie, uvedomí si, kde je, a pôjde domov.“
Pokrútim hlavou. „Bože, v akom komplexe to bývaš? Mám sa pripraviť na to, že zakaždým keď pôjdem domov, budú ma obťažovať opilci?“
Nastane dlhé ticho. „Obťažoval ťa?“
„Je to trochu silné slovo. Chytil ma za členok.“
Corbin zhlboka vzdychne. „Urob to pre mňa, Tate. Zavolaj mi, keď dostaneš dnu jeho aj svoje veci.“
„Fajn,“ zaúpiem, pretože v jeho hlase zazneli obavy.
Zložím a otvorím dvere. Opitý muž sa zvalí na plece, z ruky mu vykĺzne mobil a pristane na dlažbe vedľa jeho hlavy. Narovnám ho a hľadím mu do tváre. Snaží sa otvoriť oči a pozrieť na mňa, ale viečka sa mu znova zatvoria.
„Ty nie si Corbin,“ zašomre.
„Nie, nie som. Som vaša nová susedka a podľa toho, ako vyzeráte, mi dlhujete aspoň päťdesiat šálok cukru.“
Nadvihnem ho za plecia a pokúšam sa ho posadiť, ale nejde to. Ako si má človek poradiť s opilcom, ktorý je navyše poriadne ťažký?