Máte chuť zahnať zimné blues, pobaviť sa a stráviť pohodové chvíle s príjemnou romancou?
Siahnite po novinke Len nie láska nebeská.
Emmu si okamžite obľúbite. Prešla si ťažkými chvíľami, život sa s ňou nemaznal, ale vždy sa z toho dostala. Vedela si poradiť aj so zradou blízkych, aj s nepriazňou osudu. V každom naokolo videla len to najlepšie. Pri čítaní sa možno budete cítiť súčasťou jej rodiny a možno sa zaľúbite do výnimočného suseda… 🙂
Dvadsaťsedemročná Emma pracuje v televízii. Má však oveľa menej atraktívne a vzrušujúce zamestnanie, než by sa mohlo zdať, aj keď už nevarí kolegom čaj a nevynáša smeti, ale pracuje ako druhá asistentka režiséra. Robiť asistentku je náročné, čo dvojnásobne platí o druhej asistentke režiséra.
Emma zistí, že neplánovane otehotnela, a bez dlhých rečí opustí otca svojho dieťaťa. Zároveň náhodou ostane bez práce (vlastne nie až tak náhodou, pretože chrstla šéfovi do tváre, aby si tú prácu – slušne povedané – strčil za klobúk). A tak je jasné, že veľa vecí sa bude musieť zmeniť.
Našťastie tiež náhodou zdedí krásnu vilku v londýnskej štvrti Wimbledon s bláznivou osemdesiatročnou susedkou a jej dobermanom, získa aj príťažlivého mladého podnájomníka. Ale dieťa čoskoro príde na svet, a tak sa Emma musí postarať nielen o seba, ale aj o inú ľudskú bytosť – a to veľmi rýchlo!
Nie je láska len vyústením najlepšieho priateľstva? Veľkým, samozrejmým vyústením, so sexom a s oddanosťou a tak ďalej… ale stále platí, že ak nie ste s človekom, s ktorým sa chystáte prežiť zvyšok života naozaj najlepší priatelia, aký to má potom zmysel?
Sex stratí svoju príťažlivosť, keď budete mať obaja endoprotézu bedrového kĺbu a bude vás tlačiť čas, lebo váš močový mechúr sotva vydrží ráznejší pohyb ako scedenie čajového vrecúška. Ostanú vám stolové hry, kúsok koláča popoludní a rozhovory.
Catherine Benettová pracovala ako filmová a televízna asistentka režiséra, takže jej príbeh Len nie láska nebeská z prostredia televízie naberá na autenticite. Bežne ju nájdete cestovať po svete, rada trávi čas čítaním kuchárskych kníh zdravej výživy (čo však ešte neznamená, že vždy podľa nich aj varí) alebo oddychuje na pláži.
Začítajte sa do novinky Len nie láska nebeská:
„STOP! KDE JE BITKÁRSKA PROSTITÚTKA ČÍSLO TRI?“
Hneď som sa prestala hrbiť a schmatla som zo stola vysielačku, ale váhala som, či mám stlačiť „príjem“.
Bitkárska prostitútka číslo tri? Bitkárska prostitútka číslo tri? Dnes točíme prostitútky? Myslela som si, že búračku.
„Quentin volá Emmu,“ zarachotila opäť vysielačka. „Prosím ťa, priveď na pľac Bitkársku prostitútku číslo tri.“
Ignorovala som výzvu a listovala som vo svojom chaotickom fascikli, prechádzala som očami zoznamy komparzistov. Zranený pasák číslo jeden, Zranený pasák číslo dva, Chlapec so zlomenou nohou, tri Sestričky, dvaja Lekári, jeden Vrátnik a jedna prepelica na hruške z vianočnej koledy. Dobre, prepelica to nebude. Ale nemala som ani Bitkársku prostitútku číslo tri.
„Ó, nie.“
Pozrela som na dvoch kolegov, s ktorými som sedela v kancelárii. Sophie mala dvadsaťšesť a krátky strapatý strih, pochádzala zo Somersetu a jej rodičia vyrábali syr. Dvadsaťsedemročný Douglas so začínajúcou sa plešinou a v okuliaroch s kovovým rámom vyzeral každým centimetrom ako účtovník, ktorý sa omylom ocitol na nesprávnom mieste. Vôbec nechápem, čo ho priviedlo do tohto sračkového sveta televíznej produkcie podradného limonádového seriálu z nemocničného prostredia.
Sophie sa obzrela s očami podliatymi krvou. „Zabudla si to s ňou dohodnúť?“
Prikývla som.
Ak Bitkárska prostitútka číslo tri nezačne plakať na pohotovosti, naša hlavná ženská hrdinka (dvadsaťdvaročná bývalá detská hviezda, malé pivo meter tridsať, ktorá však napriek tomu hľadí skoro na každého z výšky) ju nebude môcť utešiť a upokojiť jej trýznivé vzlyky. A ak hlavný mužský hrdina (príliš opálený debil iba s dvoma mozgovými bunkami, z ktorých si jeden pravidelne zabúdal doma) nebude svedkom tejto scény, nebude sa môcť zaľúbiť do Milovníčky koní v kratučkých šortkách a my nebudeme môcť natočiť scénu.
„QUENTIN VOLÁ EMMU. POČUJEŠ MA?“
„Doriti!“ Prosebne som pozrela na Sophie, zdvihla som vysielačku a prepla som ju. „Áno. Prepáč, Quentin. Nooo… na prostitútku potrebujeme ešte päť minút. Končím.“
Sophie pokrútila hlavou. Drobný diamantový pírsing v jej nose sa zablysol vo svetle žiarivkových trubíc na strope.
„Prosím ťa, Sophie. Prosííím!“ Stála som pred jej stolom, ktorý sa prehýbal pod ťarchou fasciklov.
„Nie, nie, Em. V žiadnom prípade!“ Zdvihla zväzok zacapkaných harmonogramov. „Mám nové scenáre, rozpis prác, ktorý sa mi nikdy nepodarí dodržať, a môj prvý asistent réžie mi už zasa zmenil celý zajtrajší program. Musím obtelefonovať štyridsať ľudí s amputovanými končatinami a neviem nájsť dosť taxíkov, do ktorých by sa zmestil invalidný vozík! Požiadala som ich, aby sa nejako dohodli a cestovali spolu, ale bezrukí nemôžu tlačiť invalidný vozík, však? A…“
„No tak…“ zopla som prosebne ruky. „Ja som ti minulý týždeň robila ženskú, čo sa sebapoškodzuje.“
„Musí byť tá prostitútka žena?“ Douglas si posunul okuliare na nose a ponúkol mi svoje služby.
Naše priateľstvo sme spečatili pred šiestimi rokmi, keď sme obaja začali pracovať na tomto seriáli a zistili sme, že nikde nezoženieme normálnu kávu. Douglas mi odvtedy každé ráno prinesie kávu z Costa Coffee.
„Lebo ja by som sa podujal. Väčšinu roboty som skončil a…“
„Ďakujem, Douglas, ale rozhodne to musí byť žena. Drobná a bezbranná žena.“ Pozrela som pichľavo na Sophie, ktorá zdvihla akési papiere a prijala telefonický hovor.
„Tu je Sophie… Dobre. Ste bezruký alebo beznohý?“
„Quentin volá Emmu,“ valilo sa na mňa pohŕdavo z vysielačky. „Okamžite priveď to dievča.“
„Kretén!“ Capla som po vysielačke. „Už ide.“
Bolo po pol desiatej večer, keď som otvorila dvere svojho tmavého bytu v Tootingu. Moje zamestnanie v televíznej branži ma malo dostať na exotické miesta, poskytnúť mi inšpiratívne scenáre a zaručiť dostatočný príjem, aby som si mohla kupovať obľúbenú salámu vo Waitrose. Mala som byť dôležitým kolieskom v súkolesí britskej drámy. Mala som prichádzať domov do bytu prevoňaného vôňou Jo Malone, v ktorom by ma čakala perzská mačka hodna vlastnej televíznej reklamy na mäso v aspiku a oblizovala by si nadýchané labky. Ale namiesto toho som bola len obyčajným ozubeným kolieskom. Nič mimoriadne. Pracovala som v prízemnej budove, ktorú postavil v sedemdesiatych rokoch človek, ktorý veril, že by sa mohla vracať daň z okien. A v mojom byte páchol kanál, špinavá chladnička a rajčinová omáčka. Prekročila som pár smradľavých kolieskových korčúľ a šmarila som kabelku na stolík v predsieni na kopu lesklých letákov propagujúcich dve pizze za cenu jednej a lacné volania do Poľska. Náš vlhký prízemný byt s hlučným radiátorom vyzeral ako škatuľa. Keď ho môj priateľ Ned našiel a zbadal na mojej tvári výraz zúfalstva, zvolal: „Ale v kuchyni je koberec!“ Akoby bolo o čo stáť. Vo vedľajšom vchode sídlil hojne navštevovaný bordel a v byte vedľa nás bývala dvojica, ktorá sa pri sexe rada plieskala po zadku. Hlučne! Prostitútky pôsobili milo, aj keď trochu znudene, zato dvojica, ktorá sa rada plieskala po zadku, ustavične čosi pribíjala na stenu, ktorá susedila s našou spálňou, vo veľmi čudných nočných hodinách. Pravdepodobne jeden druhého.
„Ned?“ zvolala som.
„Tu som,“ doľahla ku mne zo spálne tlmená odpoveď.
Ned sedel v rohu zhrbený nad obrazovkou počítača. Na neustlanej posteli ležali rozhádzané poznámky.
„Čau, zlatko!“ Vyskočil zo stoličky, zovrel ma v medveďom objatí a poškriabal mi líce riedkym trojdňovým strniskom.
„Aký si mal deň?“
„Ale, veď vieš. Ako obyčajne.“ Pozrela som sa na obrazovku počítača, na ktorej svietil zrejme výber pomerne neoriginálnych motivačných citátov k naštartovaniu úspešného, hoci neurčitého biznisu, a potom na kopu špinavej bielizne na dlážke. „Spravil si toho dnes veľa?“
„Prieskum,“ povedal Ned. Zatrilkoval mu mobil. Vyletel z izby, uškrnul sa pri čítaní esemesky a pustil sa do odpisovania.
Dovliekla som sa do kuchyne a nenašla som nič na jedenie ani na pitie. Iba lepkavú dlážku. Vzdala som sa myšlienok na jedlo a zvalila som sa na pohovku. Zapla som si v telke Priateľov. Po niekoľkých minútach vošiel do obývačky Ned v džínsoch, ktoré mu viseli na chudom tele, a s dierou na zle spárovanej ponožke. Keď som sa lepšie prizrela, zistila som, že patrí mne.
„Kúpila si niečo na večeru?“ Hodil sa na pohovku vedľa mňa a objal ma okolo pliec.
Neverila som vlastným ušiam. To sa vážne budeme rozprávať o tomto? Zasa? Cítila som sa, ako keby som mu vošla do myšlienok, len čo som večer vkročila do domu.
„Či som ja kúpila niečo na jedenie?“ vypleštila som oči.
„No… teda…“ Žmurkal. „Cestou domov ideš okolo obchodu, a tak som si myslel, vieš…“
„Či som ja kúpila večeru?“
Ned na mňa zboku zízal. „Ehm…“
„Ja, čo som ráno odišla z domu o pol šiestej, zatiaľ čo ty si ležal v posteli bohvie dokedy a potom si sa zrejme celý deň škrabal v zadku?“
Ned chytro prestal robiť, o čom som hovorila.
„Ja, čo som musela celé popoludnie hrať zmlátenú prostitútku, lebo jedna herečka uviazla v dopravnej špičke, druhá mala termín u kaderníčky a ďalšia požadovala bezlepkovú pizzu so syrom bez syridla, kým pôjde na pľac, a už sme to nemali čas zmeniť?“
„Mohol by som ohriať fazuľu, čo povieš?“
„Ja, čo som odišla z práce a zabudla som, že som nalíčená ako tá poondiata šľapka…“ divokým pohybom som si zakrúžila pred tvárou, „a musela som sa vrátiť do štúdia, keď sa ma nejaká žena na ulici opýtala, či som v poriadku, a ponúkla sa, že zavolá políciu? Ja? JA? Či som ja kúpila niečo na jedenie?!“ Keď sa Ross a Rachel na televíznej obrazovke pobozkali, trhlo mi ľavým viečkom.
„Tam…“ Ned váhavo ukázal prstom na moju nosnú dierku. „Máš tam ešte trochu…“
Pri sliepňavom svetle žiarovky som si napustila vodu do vane. V kuchyni spadol na dlážku hrniec a Ned zakňučal. Ak sa pokúšal uvariť večeru, bude musieť s tým kurčaťom po dátume spotreby a s veľmi pochybnou rajčinou vyvinúť značnú dávku tvorivosti. Alebo žeby to bolo jablko…?
Šuchla som sa do vane a zatvorila som oči. S Nedom sme boli spolu od mojich dvadsiatych druhých narodenín, keď som chodila z jedného baru do druhého stratená a bez priateľov, zahla som za roh, potkla som sa o vlastné nohy a pristála som na kope vedľa chalana, ktorý sedel vo dverách a jedol čipsy. Ned Dixie. Podelil sa so mnou o čipsy a kúpil mi narodeninový kebab, ktorý som na druhý deň ráno našla v kabelke a zjedla. Ned sa večer vrátil ku mne do bytu. Ostala som s ním hore celú noc a smiala som sa na tom, ako napodobňoval Basila Fawltyho zo sitkomu Hotelík. Ryšavé vlasy mu odstávali do všetkých strán a na nose mal zopár pieh. Ako som len zbožňovala ryšavcov! Kennetha Branagha, Erica Stoltza zhruba z roku 1985, toho chlapíka zo seriálu V mene vlasti, Tima Minchina. Chuckyho. Že toho nie? Toho som zbožňovala len ja? Ned mal v každom prípade ryšavé vlasy, výrazné obočie, šibalský úsmev a myslela som si, že je sexy. Bol to muž, ktorý hýril nápadmi. Vo všetkom videl potenciál, ako by sa to dalo vylepšiť. Eska-Sanit: pohyblivé zábradlie eskalátora, ktoré vám pri používaní vydezinfikuje ruky; ko-obedár: obedár, ktorý pečie koláče z krehkého cesta, prdodorant: vrecúško s navoňaným vzduchom v zadnom vrecku, ktoré aktivujete stlačením gombíka v prednom vrecku v situácii, ak si uľavíte na verejnosti – voňavý vzduch, ktorý zavanie, zamaskuje zápach. Ó áno, Ned mal všelijaké nápady.
V priebehu niekoľkých týždňov sme si začali bláznivo zamilovaný románik a hľadali sme si vlastný byt. Ned bol večne čulý, prehnane horlivý, nerealistický a strašne zábavný uzlíček chaotickej, ťarbavej zaľúbenosti. A tak som sa namotala. Jedného dňa som prišla do práce po opici s príšernou bolesťou hlavy, ktorá ma načisto ochromila. Bol to stav, v ktorom keď príliš rýchlo pohnete očami, začnú vám po krku stekať kropaje studeného potu a obchádzať vás čiastočné mrákoty. A vtedy mi Ned poslal správu, že je v nemocnici so škaredou zlomeninou nohy. Vybehla som z filmového štúdia a v duchu som Neda preklínala, že prisľúbil tomu malému starému chlapovi v jednom zo susedných vchodov pomoc s opravou satelitnej paraboly. Zahla som za roh stanice metra a bojovala som s nutkaním vyvrátiť tequilu. A priamo tam stál Ned. Opieral sa o staničný múr so širokým úsmevom, s obrovskou žemľou so slaninou a s vajíčkom a s dvoma celkom zdravými nohami.
„Myslel som si, že by sa ti zišiel deň v posteli,“ povedal mi vtedy a vystrel ku mne voľnú ruku.
Vďačne som sa mu vrhla do náručia. Vošli sme do metra, odviezli sme sa domov a Ned strávil zvyšok dňa ako moja zdravotná sestra. Hladkal ma po vlasoch, ustlal mi na pohovke a už tisícdvestosedemnásty raz si so mnou pozrel Princeznú nevestu. Schúlila som sa do klbka a oprela som sa o plece chlapíka, ktorý sa tešil, že môže opakovať „Som Inigo Montoya. Zabil si mi otca. Priprav sa na smrť“ so španielskym prízvukom, ktorý znel skôr ako z úst čínskej čašníčky v reštaurácii rýchleho občerstvenia. A tak jeho priateľka s chichotom poslala bolesť hlavy do večných lovísk. Keď sme potom googlili zlomenú píšťalu a ihlicu (lebo toto zahlásil recepčnej u mňa v práci), už nám to nešlo tak ľahko. Uvedomila som si, že Ned si bude musieť dať na firemný večierok, ktorý sa mal konať už o dva týždne, falošnú sadru. Museli sme cez eBay kúpiť „zdravotnícku ortézu“ a Ned si vymyslel komplikovaný príbeh o bezprizornej plošine lešenia, vtáčom mláďatku s problémom a zakomponoval doň aj jednu z krajších prostitútok od susedov.
Pustil sa do internetového kurzu podnikania a vyhlásil, že v New Yorku prerazí ako podnikateľský tamten či onen. Urobili sme si prieskum brooklynských bytov, zisťovali sme, ktoré psie plemená znesú bývanie v činžiaku, a snívali sme o tom, že budem robiť na filmoch v štúdiu u Weinsteinovcov. Medzičasom som sa posunula z kategórie pracovníčky, ktorá varí kolegom čaj a vynáša smeti, na pozíciu druhej asistentky režiséra a začala som si každý týždeň odkladať po troške nejaké peniaze. Ale Ned ten kurz nedokončil. A so žiadnym svojím vynálezom sa nedostal ďalej ako k poznámkam načmáraným na zadnej strane účtu za vodu. Moje sny o New Yorku odplávali a nové som si musela ešte len vymyslieť.
„Zlato?“ Ned zaklopal na dvere. „Zlato, vyjdeš von? Mám pre teba niečo.“
Keď mi to povedal naposledy, otvorila som dvere a videla som, že má predkožku vytiahnutú až k pásu džínsov. Nazval ju svojou sušenou marhuľou a rehotal sa ako školák. Omotala som si okolo tela uterák, ktorý sa zohrieval na radiátore, a otvorila som dvere. Naskytol sa mi pohľad na Nedovu vysmiatu tvár.
„Nasledujte ma, pani moja,“ vystrel ku mne ruku a viedol ma do obývačky.
Na deke rozprestretej na dlážke ležali nesúrodé kuchynské hrnce a obité taniere. Piknik na koberci. Vosk z lacných sviečok stekal na konferenčný stolík.
„Madam, dnes večer máme…“ Ned nadvihol pokrievku na starom béžovom hrnci. „… mladý hrášok s mätou.“ Nadvihol servítku na malej konzervy. „Tuniaka à la pramenitá voda – samozrejme, že je priateľský k delfínom, kvôli dáme. Podávame ho so smotanovými krekrami.“ Zobral si jeden a ohol ho bez toho, aby sa zlomil. „Sú trochu staré.“ Potom ukázal na spľasnutý plod na hnedom tanieri, niečo medzi rajčinou a jablkom. „A neviem, čo je toto.“ Nádejne sa uškrnul. Zrazu som sa cítila celkom bez energie.
Podišiel ku mne a stiahol ma k sebe, aby ma pobozkal. Je pravda, že Ned si minulý rok dva razy zabudol v metre kreditku (doplnenú o PIN kód napísaný na zadnej strane), vozil sa autom do supermarketu, odkiaľ sa vracal aj s nákupom autobusom, častejšie, ako to robí súdny človek, a možno bol trochu pehavejší, než znesie lepšia spoločnosť, ale vedel sa fantasticky bozkávať. Uterák mi spadol na zem. V bruchu mi od rozkoše lietali motýle, keď ma postupne bozkával už aj na prsiach, okolo pírsingu na pupku a potom…
Po niekoľkých minútach som zdvihla hlavu.
„Potrebuješ…“
„Nie.“
Napriek nesporne mimoriadnej schopnosti bozkávať sa Nedovi stále unikalo, kde presne sa nachádza klitoris. Veď on ho nakoniec nájde, pomyslela som si, a tak som zatiaľ rozmýšľala o nadchádzajúcom víkende. Predpoludním sa stretnem s kamoškou Helen a pôjdeme sa spolu najesť. Pracovala ako koordinátorka spoločenských akcií v istej investičnej spoločnosti v oblasti médií na Russell Square so špecializáciou na propagovanie výhradne tých hudobníkov, scenáristov a výkonných producentov, ktorí čo najlepšie vystihujú ducha doby. A tak vždy súkala z rukáva historky, ktoré sa končili slovami „a potom sme o piatej ráno skončili v opustenej továrni na výrobu papúč na súkromnom premietaní najnovšieho čiernobieleho filmu tohto holandského režiséra, ktorý natočil na iPhone na Aljaške s maňuškami, čo rozprávajú po rusky“. Budeme sa rozprávať o Heleninej najnovšej kefovačke (obyčajne s niekým, s kým sa zoznámila pri práci, je kosť a koža, spoločensky výnimočný a na začiatku hviezdnej kariéry) a potom si objednáme. Vajíčka, slaninu, klobásku a…
Huby!
Našiel ho!
Keď sme po hodine a pol ležali rozvalení na gauči (keď ho konečne našiel, potom to už obyčajne bývalo na všetky spôsoby), Ned sa ku mne sklonil a pobozkal ma na ucho.
„Zajtra kúpim niečo na jedenie, zlato.“ Potom vstal, schmatol pivo a vyšiel z izby, aby lovil na stránke eBay. Ja som sa schúlila do klbka a pozrela som si Predsa by som ti neklamal.
„Hmmmm.“ Povystierala som sa a oči som nechala zatvorené.
Tak dobre som sa nevyspala od čias pokojných a tichých deviatich mesiacov v maternici. Otvorila som oči. Stále som ležala na gauči.
„Ó, kristepane!“ Vyskočila som z postele a bežala som do spálne.
Ned ležal v šatách na posteli a na mojom vankúši stála prázdna nádoba od pukancov. Schmatla som z nočného stolíka telefón. Osemnásť zmeškaných hovorov!
„Ned, meškám!“
Prudko sa posadil ako Drakula v rakve. Vlasy mu na jednej strane stáli dohora a na líci mal prilepený pukanec.
„Nie! To nemôžeš!“ Vyzeral vydesene.
„Ale meškám, doparoma!“ Chytro som preletela neporiadok na dlážke. „Z práce mi volali osemnásťkrát. Telefón ležal hneď vedľa teba. Vykopnú ma – a ja som tu jediná, kto zarába nejaké peniaze!“
Vhupla som do džínsov.
Nedov výraz poľavil, už sa tváril len ustarane. „Aha, meškáš do práce.“ Znovu si ľahol na svoje pukance. „Myslel som, že ti meškajú ženské veci.“
Prestala som zápasiť s rázporkom a chytro som v duchu rozohrala menštruačnú matematiku.
„Ó nie…“
Pozrela som na Neda. Už opäť o sebe nevedel, spokojne zaspal s myšlienkou, že nie som tehotná, iba ma vyhodia z práce.
„Teraz nad tým nemôžem rozmýšľať.“ Chytro som si obula tenisky a vyletela z domu.
Vletela som do kancelárie a skladala som si šál. No pritom som si nechala ruku v motanici z kabelky, šálu a športovej bundy a skoro som prevrhla vianočný stromček, lebo som zachytila kúsok visiacej reťaze a anjelov v podobe Roda Stewarta, ktorých som urobila počas jedného vlečúceho sa popoludnia.
„Pýtal sa na mňa Quentin?“ fučala som. Hodila som motanicu z kabelky, šálu a zimnej bundy na stoličku a vzala som si z Douglasovho uprataného stola vysielačku. „Niečo sa poondialo?“
Sophie a Douglas pozreli jeden na druhého.
„Čo?“
„Nooo,“ začal Douglas. „Zrejme to nebola tvoja chyba…“
„Zabudla si zabezpečiť Mŕtveho bezdomovca v močiari,“ skočila mu do reči Sophie.
Zobrala si cigarety a obišla stôl smerom ku mne. „A našťastie – alebo žiaľ, podľa toho, ako sa na to pozrieš – Quentinovi náhodou sedel jeho kostým.“
„Nieeeeee,“ zastonala som.
„Musel dnes ráno ležať dolu tvárou na brehu rieky Wandle,“ pokračoval Douglas.
Dosť zlé bolo už to, že som zabudla na dôležitých komparzistov dva dni za sebou, ale to, že si prvý asistent režiséra – a môj šéf – musel v decembri ľahnúť na brucho do močariny na brehu rieky… to bolo… prišlo mi z toho nevoľno.
„No… nie je z toho nadšený,“ vyhlásil Douglas a posunul si okuliare.
„Bola taká zima, že maskérky mu museli rozmraziť tvár fénom, aby vôbec mohol normálne rozprávať,“ dodala Sophie.
„Panebože,“ dala som si ruku na čelo.
„No tak.“ Sophie vytiahla škatuľku cigariet. „Už je všetko v poriadku. Sú v štúdiu. Quentin si už zasa cíti pery, ale ty vyzeráš, že jednu potrebuješ.“
Prikývla som.
„Douglas? Vezmi to za nás,“ povedala Sophie a vyšla von.
Sadli sme si na miesto vyhradené pre fajčiarov. Bola to kovová klietka lemovaná kontajnermi zásobovačov s občerstvením a hlučnou klimatizáciou.
„Si ticho,“ povedala Sophie a pozerala sa, ako zízam na kopu niečoho kašovitého vedľa kontajnera. V duchu som sa snažila o presnejšie menštruačné výpočty.
„Len uvažujem nad tým, ako rýchlo beží čas, keď tu pracuješ. To je všetko,“ zareagovala som.
„Hovor mi o tom.“ Sophie sa pustila do monológu, ako sa minulý piatok zobudila a uvedomila si, že je znovu december. Potom jej došlo, že už nemá dvadsaťpäť, ale dvadsaťšesť. Nemala by sa teda usilovať o dospelácke veci, ako je napríklad dlhodobý partner, životné poistenie, podprsenka bez dier, pohovky, na ktoré si nesmiete sadať, a autá, v ktorých nesmiete jesť?
Uvedomila som si, že držím cigaretu. Hodila som ju na zem a zahasila topánkou.
„… A kedy by som mala oficiálne odstrániť plyšáky, čo mám na posteli? Tieto veci ti vlastne nikto nepovie. Ide mi o to, že som ešte ani nevidela žiadny francúzsky film. Raz som bola vo Francúzsku a šla som do kina. Lenže film bol v angličtine s francúzskymi titulkami… To sa počíta?“
„Ty si magor,“ zamrmlala som.
Milan Buno, literárny publicista
