Bola to stará žena so sivými vlasmi a s tmavou pokožkou. Keď zaparkovala auto pri cintoríne, uľahčene si vydýchla, akoby schopnosť zatiahnuť ručnú brzdu bola odpoveďou na modlitbu. Rozhodne kráčala okolo náhrobných kameňov a keď videla známe mená, podvedome prikyvovala. Vybaviť si k nim aj tváre už bolo náročné. Pohybovala sa nemenným tempom a každý krok ju viedol bližšie k cieľu, k náhrobku s nápisom Williams. Prišla k nemu, zastala a vdýchla čerstvý pach zeminy.
Vo vzduchu akoby sa vznášala vôňa po daždi.
Na základe tejto výnimočnej knihy vznikol film Alexa a Stephena Kendrickovcov. Áno, je tú kniha plná nádeje, sily a optimizmu. Príbeh Oratórium s podtitulom Modlitba je mocná zbraň napísal Chris Fabry.
Tony a Elizabeth Jordanovci majú všetko.
Skvelú prácu, krásnu dcéru a vysnívaný dom. Ich svet sa napriek všetkému rúca. Tony sa kúpe v pracovných úspechoch, flirtuje s pokušením a svoju dcéru a manželku ani poriadne nevníma.
Elizabeth sa potáca na dne a práve vtedy stretne vzácnu pani Claru. Clara jej od základu zmení život. Radí jej, aby sa z hĺbky duše modlila za pomoc proti neviditeľnému nepriateľovi, ktorý ohrozuje jej rodinu…
Fabryho kniha je vynikajúci prameň pre každého kresťana. Naučí vás veľmi mnoho o hĺbke a pokore vašej modlitby. Prehĺbite svoj vzťah k Bohu, zažijete novú pozitívnu zmenu a zistíte, že v ťažkých chvíľach vás modlitba nielen podrží, ale stane sa účinným pomocníkom.
Príbeh Oratórium vás strhne svojou vrúcnosťou, a hoci sa vám pred očami odvíja životná dráma, je plná láskavého humoru.
Známy autor Chris Fabry má obrovský zástup fanúšikov nielen vo svojej domovine, ale aj na celom svete. Jeho lyrická próza a príbehy vykúpenia uchvacujú čitateľov aj poslucháčov jeho šou Chris Fabry Life!
Kniha Oratórium údernosťou, drámou, ale aj vrúcnosťou natoľko zaujala, že známi herci, spisovatelia a filmoví režiséri bratia Alex a Stephen Kendrickovci sa rozhodli príbeh Tonyho a Elizabeth sfilmovať. A s obrovským úspechom!
Začítajte sa do novinky Oratórium:
Pani Clara
„Vždy si mal dážď rád, však, Leo?“ vyslovila nahlas. „Veru áno. Zbožňoval si ho.“
Počas týchto posvätných chvíľ Clara Williamsová vedela, že v skutočnosti nehovorí s manželom. Uvedomovala si, kde sa nachádza jeho duša – že to nie je v zemi pod náhrobkom. Takéto rozhovory jej však vyjasňovali myseľ a jedinečným spôsobom ju spájali s minulosťou. Mohla hľadieť na fotky Lea oblečeného vo vojenskej uniforme a na niekoľko vyblednutých obrázkov, ktoré so sebou nosil, keď sa vrátil z Vietnamu. Hoci trochu prežívala jeho blízkosť, nič sa nevyrovnalo pocitu, keď rukou prešla po kameni, prstami pohladila vyryté meno a upravila malú vlajku na náhrobku. Tá nikdy nesmela chýbať.
Clara netušila, ako vojna vyzerá. Poznala ju iba z manželových fotiek. Nemohla sledovať vojnové filmy, najmä nie dokumenty, ktoré ponúkali zrnitý obraz bojujúcich mužov, plamene napalmu a pušiek M16 na nahých telách. Stanicu, ktorá taký program vysielala, rýchlo preladila. Priveľmi ju to zožieralo.
Clara však poznala iný typ konfliktu. Každý deň sa odohrával na šiestich miliardách bojísk v ľudských srdciach. Vedela dosť o vojne, aby si uvedomila, že na nejakom mieste chránenom pred guľkami a bombami je ukrytý niekto, kto vyvinul stratégiu.
Predstavila si manžela, ako uprene hľadí na mapy a súradnice. On a jeho muži, všetci spotení, unavení a vystrašení, analyzovali kroky nepriateľa a mobilizovali zdroje, aby vedeli zastaviť jeho postup. Odkedy Leo zomrel, počula príbehy o jeho odvahe a obeti, ktorú priniesol pre svojich ľudí.
„Teraz potrebujeme silných mužov, Leo,“ povedala. „Takých, ako si ty. Nezlomných, so zlatým srdcom.“
Leovo srdce však stíchlo predčasne a nechalo ju samu s desaťročným synom. Jeho smrť prišla tak náhle. Nebola
na ňu pripravená. Ako tridsiatnička sa nazdávala, že má kopu času a čaká ju dlhý život. Tak to však nefunguje. Život má vlastnú stratégiu.
Clara si opatrne kľakla k náhrobnému kameňu, trhala burinu a spomínala na deň, keď tam pred štyridsiatimi rokmi stála so svojím jediným synom.
„Keby si tak mohol vidieť Clydea,“ vzdychla si. „Veľmi sa na teba podobá, Leo. Hovorí ako ty, má podobné maniere. Smeje sa potichu a s ľahkosťou. Kiežby si videl, aký muž z neho vyrástol!“
Pred štyridsiatimi rokmi stála na tom istom mieste s Clydeom a hľadela na náhrobné kamene, ukrývajúce tých, ktorých milovali iní.
„Mama, prečo musia ľudia zomrieť?“ spýtal sa.
Odpovedala mu prirýchlo. Vysvetlila, že smrť navštívi každého a citovala z Listu Hebrejom, ako je ustanovené, že všetci raz zomrú a potom bude súd. Vzápätí si uvedomila, že syn nepotrebuje teológiu, ale niečo celkom iné. Kľakla si tam, kde aj teraz, a podelila sa s ním o tú najväčšiu pravdu, akú poznala.
„Neviem, prečo všetci musia zomrieť, synček. Nemyslím si, že Boh chcel pre nás smrť, no niečí plán to bol. Verím, že Pán je taký veľký a mocný, že ho vie využiť. Ide tu o viac, ako sme schopní vidieť.“
Clyde na ňu len so slzami v očiach hľadel. Objala ho a plakala s ním. Čím viac sa pýtal, tým pevnejšie ho stískala. Slová sa vznášali ku korunám stromov a poletovali vo vetre. Ešte vždy cítila synovo objatie.
„Nikdy som nepremýšľala nad tým, že zostarnem,“ priznala sa manželovi a zadívala sa na vráskavú pokožku na rukách. „Pokúsila som sa pokračovať a opäť sa vrhnúť do života. Štyridsať rokov uplynulo ako voda. Snažila som sa vziať si od Boha ponaučenie.“
Vstala a oprášila si kolená od trávy. „Prepáč, Leo. Rada by som sa vrátila v čase a skúsila to znova. Kiežby som dostala druhú šancu. Je to však v poriadku. Odpočívaj v pokoji. Očakávam, že sa onedlho uvidíme.“
Ešte chvíľu tam postávala a dala sa zaplaviť spomienkami, potom sa vybrala na dlhú cestu k autu. Vtom začula hlasy. Asi o tridsať metrov ďalej sa hádal muž so ženou. Clara nezachytila, čo vravia, no mala chuť nimi zatriasť, ukázať na náhrobky a povedať im, že zápasia v nesprávnom boji. Chcela ich upozorniť na skutočného nepriateľa a tiež im pripomenúť, že víťazstvo nepríde náhodou. Dá sa dosiahnuť vytvorením stratégie a mobilizáciou zdrojov.
Dvojica nasadla do auta a odišla. Clara sa došuchtala k svojmu vozidlu, nastúpila a zrazu mala problém lapiť dych. „Mám pocit, akoby sa pri každej mojej návšteve cintorín zväčšoval a zväčšoval,“ zamrmlala.
V ušiach jej zaznel Leov smiech, trpko-sladká ozvena dávnych čias.
PRVÁ KAPITOLA
Skôr ako Elizabeth Jordanová zaklopala na dvere domu, ktorý mala predať, všimla si, že je na ňom všetko zlé. Videla chyby v terénnych úpravách, pukliny v príjazdovej ceste a tiež problém s odvodnením strechy blízko garáže. Tesne predtým, ako tri razy zaklopala, zbadala, že sa na rímse olupuje farba. Bola to jej práca. Prezentácia je prvoradá. Prvý dojem na potenciálneho kupca sa dá urobiť len raz.
Keď uvidela svoj obraz v okne, vystrela plecia a upravila si tmavé sako. Vlasy mala začesané dozadu, čím odhalila svoju pútavú tvár s výrazným nosom, vysokým čelom a čokoládovou pokožkou. Elizabethin rodokmeň siahal stopäťdesiat rokov do minulosti. Pred desiatimi rokmi sa s manželom a malou dcérkou vybrala na juh Spojených štátov, kde kedysi žila jej pra- pra- prastará matka. Malá chatrč a ostatné ubytovacie jednotky pre otrokov boli prerobené a majitelia hľadali príbuzných po krajine. Keď sa tadiaľ prechádzala, mala pocit, akoby sa dotýkala sŕdc svojich predkov. Pri predstave, aký viedli život, potláčala slzy. Dcérku silno stískala a ďakovala Bohu za vytrvalosť svojho ľudu, odkaz, ktorý zanechal, a za to, že má možnosti, o ktorých sa jej predkom ani nesnívalo.
Elizabeth čakala, kým sa otvoria dvere, a potom sa usmiala na o trochu mladšiu ženu. Melissa Taborová zvierala v rukách škatuľu s domácimi potrebami a usilovala sa medzi hlavou a plecom udržať mobil. Ústami naznačila dokonalé O.
„Mami, musím končiť,“ oznámila do telefónu.
Elizabeth sa usmiala a trpezlivo čakala.
Melissa ponad plece zvolala: „Jason, David, odložte loptu a pomôžte mi so škatuľami!“
Elizabeth sa chcela načiahnuť a pomôcť žene pred sebou, no musela sa rýchlo zohnúť, lebo ej popri hlave preletela lopta, ktorá potom neškodne poskakovala po dvore. Zasmiala sa.
„Och, prepáčte!“ ospravedlnila sa Melissa. „Vy ste asi Elizabeth Jordanová.“
„Presne tak. Predpokladám, že vy budete Melissa.“
Kým si triasli rukami, Melisse takmer vypadla škatuľa. „Áno, ospravedlňujem sa. Práve sme sa začali baliť.“
„To je v poriadku. Pomôžem vám?“
Popri nich sa prešmykol muž, ktorý niesol kufrík a papiere zopnuté v rýchloviazači. „Zlatko, o druhej musím byť v Knoxville. Šatník som dokončil.“ Zamával plyšovým medveďom a vhodil ho do škatule. „Bol v chladničke.“
Keď prešiel okolo Elizabeth, zastal a ukázal na ňu. „Realitná maklérka,“ vyhlásil hrdo. Neoznačil ju menom, ale pracovným zaradením. Vo svojej mysli ju práve zaškatuľkoval.
Elizabeth sa usmiala a namierila naňho ukazovák. „Softvérový reprezentant.“
„Odkiaľ to viete?“ zaujímal sa prekvapene.
„Je to napísané na vašom rýchloviazači.“ Aj ona bola dobrá v zaraďovaní do kategórií a komentovaní. Potrebovala zapracovať na vytváraní vzťahov s ostatnými. Najmä so svojím manželom.
Muž sa zadíval na zakladač, prikývol a zasmial sa, akoby naňho maklérkine pozorovateľské schopnosti urobili dojem.
„Rád by som sa zdržal, ale musím bežať. Manželka vám povie o dome všetko, čo bude treba. Uvedomujeme si, že je v hroznom stave a dohodli sme sa, že z toho obviníme deti.“ Vrhol pohľad na Melissu. „Večer ti zavolám.“
„Ľúbim ťa,“ odvetila Melissa, ktorá v rukách ešte vždy držala škatuľu.
Potom odkráčal k autu. Cestou išiel okolo lopty, no zjavne si ju nevšimol.
„Je mi to jasné,“ konštatovala Elizabeth. „Môj manžel robí to isté pre farmaceutický priemysel.“
„Och,“ zareagovala Melissa. „Aj jeho unavuje cestovanie?“
„Mám pocit, že nie. Myslím, že mu šoférovanie pomáha vyjasniť si myseľ. Nemusí celý deň sedieť zatvorený v kancelárii.“
„A vy zatiaľ ukazujete ľuďom domy a uzatvárate s nimi veľké dohody.“
Elizabeth vošla dnu a okamžite zaregistrovala dvanásť vecí, ktoré sa musia zmeniť, ak sa má dom predať. Zasa ten prvý dojem. Rozhodla sa však, že nespomenie všetky, lebo si v Melissiných očiach všimla paniku.
„Hovorí sa, že okrem smrti a rozvodu je sťahovanie najstresujúcejším zážitkom v živote,“ poznamenala a chytila ženu za plece. „Predpokladám, že sa nesťahujete po prvý raz.“
Melissa pokrútila hlavou. „Tieto škatule sme použili aj naposledy.“
Elizabeth prikývla a všimla si, že v jamke na stene nie je farba, no usilovala sa sústrediť na to, čo bolo podstatné. „Zvládnete to,“ dodala.
Vtedy po schodoch zbehol chlapec so strapatými svetlými vlasmi. Za ním sa hnal druhý, ktorý mával tenisovou raketou. Obaja boli rovnako starí ako Elizabethina dcéra a mali toľko energie, že by ňou mohli zásobovať malé mesto na celý rok. Kto potrebuje elektrárne a veterné mlyny, keď sú k dispozícii pubertiaci?
Melissa si povzdychla. „Ste si tým istá?“
Tony Jordan začal svoj deň v luxusnom apartmáne hotela v Raleigh. Vstal zavčasu a cvičil sám v hotelovej telocvični. Miloval ticho a väčšina ľudí o piatej ráno telocvičňu nenavštevovala. Neskôr sa osprchoval, obliekol a zašiel na raňajky, kde si dal ovocie a džús. Okolo neho sa náhlivo pohybovali ostatní cestujúci, ktorí konzumovali šišky, vafle či sladené cereálie. On však potreboval byť vo forme. Ovládal sa, aby mohol ďalej robiť to, čomu sa venuje. Jeho zdravie bolo toho dôležitou súčasťou. Vždy veril, že keď má človek zdravie, má všetko.
Tony sa cestou k dverám pozrel do zrkadla. Nakrátko ostrihané vlasy mali správnu dĺžku. Košeľa aj viazanka boli dokonale ožehlené a obopínali jeho silný a hrubý krk. Nad hornou perou mal starostlivo zastrihnuté fúziky doplnené kozou briadkou pod ústami. Vyzeral dobre. Sebavedome. Aby sa nachystal na stretnutie, usmial sa a vystrčil ruku. „Dobrý deň, pán Barnes.“
Bol Afroameričan a preto mal vždy pocit, že je o krok za väčšinou svojich bielych spolupracovníkov a konkurentov. Nebolo to tým, že by mu chýbali schopnosti, zručnosti alebo výrečnosť, mohla za to farba pleti. Nebol si istý, či je to tak alebo nie. Ako by som sa dokázal vkradnúť do mysle niekoho, koho vidím po prvý raz? Cítil však tie pohľady plné otáznikov a všimol si aj krátke zaváhanie predtým, ako mu niekto podal ruku. Vnímal to aj pri svojich šéfoch v Brightwelli, najmä pri Tomovi Bennettovi, jednom z viceprezidentov.
Tony ho pokladal za jedného z chlapcov z vyšších vrstiev, ktorí navštevovali súkromné školy. Ďalší beloch, ktorý poznal niekoho, kto poznal kohosi iného, sa prešmykol do manažmentu a akosi priľahko sa vyšplhal po korporátnom rebríčku. Tony sa naňho usiloval zapôsobiť svojimi schopnosťami v oblasti predaja a priateľským prístupom, ktorý hovoril: Ja to zvládnem. Verte mi. Presadiť sa u Toma však bolo náročné a Tony začal uvažovať, či s tým nemá čosi spoločné farba jeho pleti.
Videl to reálne a akceptoval to, zaprisahal sa, že bude pracovať tvrdšie, posunie svoje hranice a splní všetky očakávania. Vnútri však cítil, že prekážka nemá so spravodlivosťou nič spoločné. Ľudia so svetlou pokožkou s tým bojovať nemusia, tak prečo ja áno?
Dnešnou prekážkou bol Holcomb. Išlo o náročný obchod. No ktorý taký nebol? Aj tie rýchle si vyžadovali čas, prípravu, znalosti a dobrý odhad. Jeho tajomstvom boli nehmotné veci. Zapamätal si mená, detaily o zákazníkovom živote. V kufri auta mal pripravenú golfovú palicu.
Calvin Barnes bude slintať, keď mu ju odovzdám. Vyvalil za ňu päťsto dolárov, no stálo to za výraz na šéfovej tvári, keď mu Tony oznámi, že obchod uzavrel.
Zasadačka bola vkusne zariadená a vôňa kože sa niesla až na chodbu. Tony vošiel dnu a vzorkovnicu položil na stôl zo sekvojového dreva. Predpokladal, že Calvin Barnes, ktorý nemal rád, keď ho oslovovali Calvin, vstúpi do miestnosti a potrasie mu rukou, takže palicu musel oprieť o stoličku vľavo, aby ju nebolo vidno. Urobil to tak a zozadu operadla nechal trčať grip. Keď na chodbe začul hlasy, položil palicu na podlahu. Musel byť nenápadnejší.
Pán Barnes vošiel s iným mužom. Bol mu povedomý a Tony na okamih stuhol, lebo si nemohol spomenúť na jeho meno. Usiloval sa uvoľniť a využiť mnemotechniku na osvieženie pamäti. V mysli sa mu zobrazilo, ako ten chlap stojí na skládke v čiapke s nápisom John Deere. Dearing. Tak sa volá. No prečo stojí…
„Tony, spomínate si na…“
„Phila Dearinga, iste,“ zareagoval pohotovo Tony a podal mu ruku. „Rád vás opäť vidím.“
Muž bol najskôr ohromený, potom sa usmial a potriasol mu pravicou.
Pán Barnes zaklonil hlavu a zasmial sa. „Dlhuješ mi dvadsať dolárov. Vravel som ti, že si ťa bude pamätať, Phil.“ Vtedy mu zrak spočinul na golfovej palici. „Čože to tu máme?“
„Hovoril som vám o nej. Čudoval by som sa, keby vám každý odpal nepredĺžila aspoň o tridsať metrov. Stačí iba mieriť do stredu ihriska.“
Pán Barnes ju zdvihol a poťažkal. Bol skvelý hráč golfu, chodil na green tri razy do týždňa a plánoval stráviť penziu na Floride. Tridsať metrov k odpalu znamenalo, že si mohol zlepšiť krátku hru a znížiť svoj hendikep zo sedemdesiatdva na sedemdesiat na osemnástich jamkách. Možno aj na menej.
„Má skvelú hmotnosť a je dokonale vyvážená, Tony.“
Tony sledoval, ako ju Barnes drží a bol presvedčený, že má obchod v rukáve ešte predtým, ako otvoril kufrík. Keď podpísali dokumenty a dohodli sa na právnych opatreniach transakcie, Tony vstal. Vedel, že svojou atletickou postavou v perfektnom obleku a viazanke robí pôsobivý dojem.
„Musíme ísť opäť na green a zapracovať na vašej dohrávke,“ konštatoval Barnes.
„Možno nabudúce,“ usmial sa Tony.
„Neprekážalo vám, že ste museli prísť až sem tak skoro ráno?“
„Nie, rád šoférujem.“
„Nuž, radi sme s vami obchodovali, Tony,“ uzavrel pán Barnes. „Pozdravte Colemana.“
„Iste.“
„Och a ďakujem za novú palicu.“
„Nech dobre slúži.“ Tony si s oboma mužmi podal ruku a rozlúčil sa. „Páni, budeme v kontakte.“
Keď vychádzal z miestnosti, takmer sa vznášal. Nič netromflo pocit z čerstvo uzavretého obchodu. Až k výťahom počul ako sa Calvin Barnes rozplýva nad novou golfovou palicou. Túžil si vziať voľno a zahrať si zadných deväť jamiek v najbližšom športovom klube. Kým Tony čakal, skontroloval si mobil, či niečo počas rokovania nezmeškal. Na stretnutiach ho nikdy nevyťahoval. Klientov si vážil natoľko, že sa na nich plne sústredil. Nikdy nedovoľ, aby tvoji klienti pocítili, že niekto na svete je pre teba dôležitejší. Oni sú tvoja priorita. Vždy.
Po bielom schodisku pred ním zišla mladá žena. V ruke držala kožený spis a usmiala sa. Tony odložil mobil a úsmev jej opätoval.
„Vidím, že ste obchod uzavreli,“ konštatovala.
Sebavedomo prikývol. „Samozrejme.“
„Pôsobivé. Väčšina od neho uteká so stiahnutým chvostom.“
Tony k nej natiahol ruku. „Som Tony Jordan.“
„Veronica Drakeová,“ odvetila a potriasla mu pravicou. „Pracujem pre pána Barnesa. Budem vaša kontaktná osoba pri predaji.“
Podala mu svoju vizitku a zľahka sa ho dotkla. Bola štíhla a temperamentná. Tony si predstavil, ako sa spolu zhovárajú v reštaurácii, vzápätí si vysníval scénu, v ktorej sa Veronica k nemu nakláňa s pootvorenými vlhkými perami. To všetko sa stalo, kým študoval jej vizitku.
„Nuž, Veronica Drakeová, zdá sa, že sa o dva týždne opäť uvidíme.“
„Teším sa,“ odvetila a usmiala sa spôsobom, ktorý Tonymu napovedal, že to myslí vážne.
Odkráčala. Obrátil sa za ňou a zaujato ju sledoval.
Kým čakal na výťah, zapípal mu mobil. Skontroloval displej.
Správa z banky: Prevod.
Práve uskutočnil najväčší obchod za posledné mesiace. Tvrdo na tom pracoval a vo chvíli najväčšej radosti z úspechu ho manželka zasa zostrelila na tvrdú zem.
„Elizabeth, ty ma privedieš do hrobu,“ zašepkal.
Elizabeth sedela na bielom otomane pri konci postele a masírovala si chodidlá. Čas strávený s Melissou priniesol ovocie – podarilo sa jej spísať zoznam nutných opráv na dome a rozhodnutí, ktoré bude treba urobiť. Tí dvaja chlapci predaj veľmi nezľahčovali, no s deťmi to tak býva. Človek sa musí naučiť, že sa to nezmení, a držať si palce, aby to zvládol.
Bol to dlhý deň. Popoludní mala Elizabeth ďalšie stretnutie a domov sa vrátila skôr ako Danielle, ktorá bola posledný raz v škole. Elizabeth bola vyčerpaná, mala chuť skrútiť sa do klbka a spať, no ešte ju čakala práca. Vždy sa nejaká našla.
„Mami?“
Elizabeth sa nedokázala pohnúť. „Tu som, Danielle.“
Jej desaťročná dcéra vošla dnu a čosi niesla. Minulý rok vyrástla o niekoľko centimetrov, bola vysoká a chudá.
Vo vlasoch mala peknú fialovú čelenku, ktorá jej zvýrazňovala tvár. Bola po otcovi, so žiarivým úsmevom a očami plnými života.
Tie však tentoraz prezrádzali smútok.
„Pozri sa na vysvedčenie. Mám jednu dvojku.“
Elizabeth si ho vzala a zahľadela sa naň. Dievča sa posadilo a zložilo si školskú tašku.
„Ach, zlatko, veď máš zo všetkého ostatného jednotky. Dvojka z matematiky nie je nič hrozné. Cez prázdniny si oddýchneš.“
Danielle sa zrazu naklonila dopredu a vystrúhala grimasu. Zopár ráz potiahla nosom a zatvárila sa, akoby v izbe páchol čpavok. „To sú tvoje chodidlá?“
Elizabeth zahanbene odtiahla nohy. „Prepáč, zlatko. Minul sa mi antiperspirant.“
„Hrozne smrdia.“
„Viem, Danielle. Potrebovala som sa na chvíľu vyzuť.“
Dcéra hľadela na matkine dolné končatiny, akoby to bol toxický odpad. „Príšerné,“ precedila s odporom.
„Neseď tam len tak s tým výrazom. Pomôž mi a tu mi ich trochu pomasíruj.“
„Fuj, ani nápad!“
Elizabeth sa zasmiala. „Potvora. Choď prestrieť stôl. Keď príde ocko z práce, ukážeš mu vysvedčenie.“
Danielle si ho vzala a odišla do kuchyne. Elizabeth osamela. Problém so zápachom sa objavil len pred niekoľkými rokmi a antiperspirant jej celkom pomáhal. Možno si to však len namýšľala. Že by to bolo čosi vážnejšie? Nejaké ochorenie? Azda pečeň? Priateľka Missy stále na internete študovala choroby a bolesti a spájala ich so svojimi symptómami. Raz ju trápila pleť a prišla k záveru, že má melanóm. Za príčinu bolesti hlavy považovala zasa nádor. Elizabeth sa zaprisahala, že z nej sa hypochonder nestane. Jednoducho jej páchli nohy.
Zdvihla jednu balerínu a ovoňala ju. V hoteli, kde s Tonym strávili medové týždne, podávali syr, ktorý smrdel rovnako. Topánku pustila na zem. Zvláštne, že pach ju dokázal preniesť šestnásť rokov do minulosti.
Rukou prešla po paplóne a spomínala na ich prvú spoločnú noc. To očakávanie a vzrušenie. Nespala dva dni a zo svadby si veľa nepamätala. Keď sa večer hlavou dotkla vankúša, okamžite upadla do bezvedomia. Tony sa, samozrejme, hneval, no ktorý vitálny Američan by sa tak necítil? Ona však potrebovala trochu pochopenia a láskavosti.
Ospalosť počas svadobnej noci mu hneď na druhý deň vynahradila, ale porozprávať sa o tom museli. Tony bol počas spoločného randenia a obdobia, keď boli zasnúbení, veľmi zhovorčivý, no po sobášnych sľuboch sa mu čosi stalo s jazykom a prílev slov ustal. Túžila nájsť ventil, ktorým by ho uvoľnila.
Ich manželstvo nebolo zlé. Nie ako u hviezd v televízii, ktoré skákali z jedného vzťahu do druhého, ani ako u susedov, ktorí si po každej hádke vzájomne vyhádzali na dvor všetky veci. S Tonym počali krásnu dcéru a obaja mali stabilné kariéry. Áno, bol trochu rezervovaný a sčasti sa odcudzili, ale bola presvedčená, že to nebude trvať naveky. Nemôže.
Topánky odložila čo najhlbšie do šatníka a vybrala sa do kuchyne chystať večeru. Do hrnca
napustila vodu, položila ho na sporák a vsypala doň špagety. Kým voda vrela, v panvici na vedľajšom horáku miešala omáčku.
Sledovala cestovinu a cítila, že v jej vnútri sa niečo deje. Nevedela to správne pomenovať. Nepokoj? Túžba? Že by strach? Toto je možno všetko, čo dostanem. Možno neexistuje lepšie manželstvo ani lepší život. Možno je naším osudom, aby sme sa vybrali opačnými smermi a občas sa stretli niekde v strede. Mala neodbytný pocit, že o niečo prichádza, že manželstvo môže byť viac, ako len dvaja ľudia s pekným domom, ktorí spolu zriedka trávia čas.
Garážová brána sa začala otvárať. Ten hrozný zvuk akoby za posledný rok nabral na intenzite. Práve chystala šalát a Danielle ukladala vedľa tanierov na stole servítky. Keby sa Elizabeth snažila predať svoj dom, požiadala by opravára, aby sa na bránu pozrel. Tonymu však to škrípanie neprekážalo.
Ani v manželstve.
„Práve prišiel, Danielle.“
„Nahnevá sa pre tú dvojku?“ obávala sa dcéra. Jej pohľad Elizabeth zmiatol. Uvažovala, či má zájsť za Tonym do garáže a naznačiť mu, aby Danielle povzbudil niečím pozitívnym. Nech vidí pohár poloplný, a nie poloprázdny, a nezameria sa na drobnú nedokonalosť.
„Zlatko, už som ti povedala, že dvojka nie je vôbec zlá.“
Vyslovila to, aby presvedčila dcéru, ale aj seba. Vedela totiž, že manžel to bude vnímať inak.
