Toto je román o láske, druhej šanci a kopaní do čohosi, čo sa kotúľa. Je to príbeh o vyznaní. O žene, ktorá celý život čakala na jeho skutočný začiatok, o mnohých nenápadných obciach pri hradskej, v ktorých zlyháva všetko – až na futbal a pizzeriu, lebo tie človeka nezradia.
Je tu nová kniha od autora bestsellerov Muž menom Ove a Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa.
Tu žila Britt-Marie
Fredrik Backman si našiel už množstvo fanúšikov nielen vo svete, ale aj na Slovensku. Získal si nás svojimi dojímavými a citlivými príbehmi, pri ktorých sa mnohí neubránia slzám, ale po dočítaní sa neraz cítime silnejší, odolnejší a šťastnejší. A toto je príbeh o žene, ktorá celý život čakala na jeho skutočný začiatok.
Šesťdesiattriročná Britt-Marie naozaj nie je pasívne agresívna osoba. To len špina, neporiadok, škrabance a nesprávne uložený príbor ju nútia kričať, aj to iba hlboko vo svojom vnútri.
Práve teraz odchodom z domu ukončila svoje štyridsaťročné manželstvo a život ženy v domácnosti. Jediná práca, ktorú sa jej podarilo zohnať, ju zavedie do Borgu. Je to zapadnutá obec postihnutá finančnou krízou, v ktorej skrachovalo všetko okrem pizzerie páchnucej pivom.
Britt-Marie odjakživa nenávidí futbal, ale Borgu nezostalo okrem neho nič. To, prirodzene, nepredznačuje ideálny začiatok nejakej vrúcnej obojstrannej náklonnosti. Lenže tunajšie mládežnícke futbalové mužstvo tak zúfalo potrebuje trénera, že je ochotné ponúknuť príležitosť komukoľvek. Športovcov z Borgu nemôže odradiť ani taká maličkosť, že Britt-Marie o tento post vôbec nestojí. No a keď ešte dostane pozvanie na rande od miestneho policajta a v soláriu si zlomí ruku, niet pre ňu cesty späť.
Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta herec Ivan Letko:
Tu žila Britt-Marie vás bude zabávať od prvých strán. Mnohí čitatelia tvrdia – to najlepšie, čo Fredrik napísal. Lepšie ako Ove a Babička. Britt-Marie si jednoducho obľúbite, bez predsudkov a presne takú, aká naozaj je.
Fredrik Backman sa narodil v Štokholme, študoval religionistiku, ale štúdium nedokončil a pracoval ako vodič kamiónu. Dnes je spisovateľom a známym blogerom. V roku 2012 debutoval naraz dvomi románmi, z ktorých mimoriadny ohlas zaznamenal Muž menom Ove. Autorov osobitý humor nájdeme aj v jeho druhom románe Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Vo svete sa už predalo viac ako 5 miliónov výtlačkov jeho kníh.
Začítajte sa do novinky Tu žila Britt-Marie:
1
Vidličky. Nože. Lyžice.
V tomto poradí.
Britt-Marie nepatrí k tým, ktorí by len tak súdili iných ľudí, to teda nie. Ale ktorej civilizovanej osobe by zišlo na um uložiť príbor v zásuvke v inom poradí? Britt-Marie nikoho neodsudzuje, vôbec nie, ale veď hádam nie sme zvieratá, však?
Je január, pondelok. Britt-Marie sedí za malým písacím stolom v neveľkej kancelárii úradu práce. Pochopiteľne, to nijako nesúvisí s príborom, ten je iba príznačný pre všetko, čo sa pobabralo. Príbor má byť uložený, ako treba, lebo aj život by mal byť taký. Bežný život je usporiadaný, bežne sa v ňom upratuje kuchyňa, umýva balkón a vychovávajú deti. To predstavuje viac roboty, než by človek predpokladal. Teda mať balkón.
V bežnom živote sa človek pravdepodobne neocitá na úrade práce.
Dievčina, ktorá tu sprostredkúva prácu, je vystrihaná nakrátko ako nejaký chlapčisko. Pochopiteľne, nie že by na tom bolo niečo zlé. Britt-Marie predsa nemá predsudky. A ten účes je určite moderný. Dievčina práve ukázala na akýsi papier a usmiala sa, akoby mala naponáhlo.
„Sem napíšte svoje meno, rodné číslo a adresu bydliska!“
Britt-Marie treba zaregistrovať. Ako nejakú kriminálničku. Akoby sem prišla ukradnúť prácu sprostredkovateľke.
„Mlieko, cukor?“ opýtala sa dievčina a v nasledujúcom okamihu postavila na stôl kávu v plastovom pohári.
Britt-Marie nikoho neodsudzuje, to určite nie, ale čo je toto za správanie? Plastový pohár! Vari vypukla vojna? Britt-Marie sa už-už chystala položiť dievčine práve túto otázku, no spomenula si, že Kent ju jednostaj napomína, aby sa správala „spoločenskejšie“, preto sa radšej rezervovane pousmiala a vyčkávala, kedy jej podajú tanierik.
Kent je Britt-Marin manžel. Obchodný zástupca. Nesmierne, skutočne nesmierne úspešný. Obchoduje s Nemeckom a je veľmi, veľmi spoločenský. Dievčina medzitým vyčarovala dve jednorazové kapsulky smotany do kávy, tej čo netreba skladovať v chladničke. Naostatok ešte postavila na stôl umelohmotný pohár plný plastový lyžičiek. Britt-Marie by sa nemohla tváriť urazenejšie, ani keby v ňom bol had.
„Bez mlieka a bez cukru?“ nechápavo sa spýtala dievčina.
Britt-Marie zavrtela hlavou a zotrela z rúk neviditeľné omrvinky. Stôl bol bez ladu a skladu zaprataný papiermi. No jasné, dievča zjavne nemá čas robiť poriadok, má priveľa práce s kariérou, skonštatovala v duchu Britt-Marie.
„Okej, tak sem ešte dopíšte adresu trvalého bydliska,“ dievčina sa usmiala na papier.
Britt-Marie zabodla pohľad na svoje kolená a zo sukne si oprášila neviditeľné smietky. Hrozne zatúžila po byte a príborovej zásuvke. Po bežnom živote. Zatúžila po Kentovi, lebo všetky papiere vypĺňal zásadne on.
Keď sa zdalo, že dievčina sa opäť chystá čosi povedať, Britt-Marie ju predbehla.
„Prepáčte, že obťažujem, ale kam by som mohla položiť šálku s kávou?“
Vyslovila to uvážlivým tónom, ktorý používa, keď musí zmobilizovať všetku láskavosť, aby mohla hovoriť o šálke, hoci ide o plastový pohár.
„Čože?“ hlesla dievčina za stolom, akoby jej to bolo úplne jedno.
Britt-Marie sa usmiala tak sociálne, ako len vládala.
„Zabudli ste mi dať tanierik. Aby ste ma pochopili, nerada by som vám urobila na stole nejaký odtlačok.“
Nezdalo sa, že by dievčina za stolom pochopila zmysel podšálky. Alebo hodnotu porcelánu. Prípadne – vzhľadom na frizúru – význam zrkadiel.
„Ale to je jedno, postavte ju kamkoľvek,“ vyhlásila bezstarostne a ukázala na voľný kúsoček stola.
Akoby život bol taký jednoduchý. Akoby nezáležalo na tom, či človek používa tanierik a či ukladá príbor v správnom poradí. Dievčina poklopkala perom po papieri na rubriku Trvalé bydlisko. Britt-Marie mimoriadne trpezlivo vydýchla, vôbec to nepripomínalo vzdych.
„Aby ste chápali, šálky sa nekladú priamo na stôl, lebo na ňom zanechávajú fľaky!“
Dievčina sa zadívala na stôl, ktorý vyzeral, akoby sa na ňom pokúšalo jesť zemiakovú kašu nejaké dieťa. Vidlami. A potme.
„Ale to je jedno, ten je už aj tak zničený a doškrabaný!“ usmiala sa dievčina.
Britt-Marie sa vnútorne rozkričala.
„Zrejme ste si neuvedomili, že to asi súvisí s tým, že nepoužívate tanieriky,“ konštatovala.
Pochopiteľne, že to povedala veľmi dobrosrdečne. Vôbec nie „s pasívnou agresivitou“, ako o nej raz hovorili Kentove deti, keď si mysleli, že ich nepočuje. Britt-Marie naozaj nie je pasívne agresívna. Je starostlivá. A keď sa o nej takto vyjadrili Kentove deti, niekoľko týždňov bola ešte starostlivejšia.
Dievčina v sprostredkovateľni práce vyzerala odrazu trochu prepracovane. Niekoľko ráz si pretrela obočie.
„Áno… takže… Voláte sa Britt, však?“
„Britt-Marie. Len sestra mi hovorila Britt,“ opravila ju Britt-Marie.
„Tak by ste mohli vyplniť dotazník. Prosím,“ požiadala ju dievčina.
Britt-Marie šibla pohľadom na papier, ktorý ju núti zverejniť, kto je a kde býva. Môcť byť človekom si v súčasnosti vyžaduje neuveriteľné papierovanie, to si Britt-Marie už stihla všimnúť. Nezmyselnú byrokraciu. Aby vás spoločnosť zobrala na vedomie.
Nakoniec však neochotne napísala svoje meno, rodné číslo aj číslo mobilného telefónu. Kolónka na miesto trvalého bydliska zostala prázdna.
„Britt-Marie, aké máte vzdelanie?“ zaujímala sa dievčina.
Britt-Marie sa pevne držala kabelky.
„Rada by som zdôraznila, že sa mi dostalo skvelej výchovy,“ odvetila.
„Ale nijaké formálne vzdelanie?“ opýtala sa dievčina.
Britt-Marie krátko vydýchla nosom. Nie že by si odfrkla, lebo ona na verejnosti nefuní.
„Dovoľte, aby som vás informovala, že lúštim veľmi veľa krížoviek. A to naozaj nejde bez vzdelania,“ vyhlásila a cítila sa osočená.
Dožičila si maličký hlt kávy. Vôbec nechutila ako Kentova. Lebo Kent varí skvelú, a to tvrdia všetci. Britt-Marie mala na starosti podšálky a Kent kávu. To tvorilo ich spoločný život.
„Nuž…“ dievčina sa bodro usmiala a skúsila to inak: „Aké máte pracovné skúsenosti?“
„Naposledy som bola zamestnaná ako čašníčka. Dostala som mimoriadne dobrý posudok,“ poinformovala ju Britt-Marie.
Dievčina sa očividne potešila. No trvalo to len krátko.
„Kedy to bolo?“ spýtala sa.
„Roku 1978,“ odvetila Britt-Marie.
„Aha,“ dievčina sa pokúsila usmiať, aby zakryla, čo si myslí, ale veľmi sa jej to nepodarilo. Po chvíli sa však zmohla na ďalšiu otázku:
„Od tých čias ste nikde nepracovali?“
„Od tých čias som pracovala každý deň, pomáhala som manželovi s firmou,“ urazene sa ohradila Britt-Marie.
Dievčina sa opäť potešila. Pritom by človek očakával, že sa už poučila.
„Akú funkciu ste mali vo firme?“
„Starala som sa o deti a dohliadala som, aby náš domov vyzeral reprezentatívne,“ odvetila Britt-Marie.
Dievčina úsmevom zakrývala sklamanie. Tak sa usmievajú ľudia, ktorí nechápu rozdiel medzi bytom a domovom. V skutočnosti spočíva v starostlivosti. Keď sa niekto stará, aby sa používali tanieriky a ozajstné kávové šálky, postele ustielali tak precízne a dorovna, až Kent na túto tému vtipkoval a známym hovorieval, že keby sa cestou do spálne potkol na prahu, „pri páde na dlážku mu hrozí menšie nebezpečenstvo zlomeniny, než keby padol na posteľnú prikrývku“. Britt-Marie neznášala tento výrok. Civilizovaní ľudia predsa dvíhajú nohy, keď prekračujú prah spálne, no nie? Alebo žiada priveľa? Správať sa ako slušný človek?
Keď sa Britt-Marie a Kent chystajú niekam odcestovať, dvadsať minút pred ustielaním postele posype matrac sódou bikarbónou. Podľa Britt-Marinej skúsenosti bikarbonát v prášku vysaje nečistotu aj vlhkosť, takže matrac zostane svieži. Kent síce večne hundre, že zasa zmeškajú, no vtedy Britt-Marie zopne ruky a vyhlási: „Kent, pred odchodom naozaj musím zastlať postele! Čo keby sme náhodou zomreli?“
Toto je zároveň aj dôvod, prečo Britt-Marie neznáša cestovanie. Smrť. Lebo proti tej nič nezmôže ani bikarbonát. Kent namieta, že zbytočne preháňa, a vtedy celé Britt-Marino vnútro priam kričí. Na cestách predsa podchvíľou ktosi umrie. A čo by si o nich pomysleli ľudia, keby musel prísť majiteľ, vyraziť dvere ich bytu a našiel by nevyčistený matrac? Že Kent a Britt-Marie žili vo vlastnej špine?
Dievčina sa pozrela na hodinky.
„O…kej,“ zhrnula situáciu.
Britt-Marie vnímala tón jej hlasu ako mierne vyčítavý.
„Hovorím o dvojčatách a navyše máme balkón. Neverili by ste, koľko je s tým roboty,“ cítila, že by sa mala brániť.
Dievčina váhavo prikývla.
„Aké staré sú vaše deti?“
„To sú Kentove deti. Majú tridsať.“
Dievčina prikývla ešte váhavejšie.
„Zrejme sa už odsťahovali z domu, však?“
„Samozrejme.“
Dievčina sa poškrabala v účese, akoby v ňom čosi hľadala.
„Vy máte šesťdesiattri?“
„Áno,“ odvetila Britt-Marie, akoby šlo o čosi úplne nepodstatné.
Dievčina zaodŕhala, akoby s ňou úplne nesúhlasila.
„No dobre, Britt-Marie, a teraz na rovinu. Máme tu finančnú krízu a všetko, čo s tým súvisí, teda aj nedostatok pracovných príležitostí pre ľudí… vo vašej situácii.“
Nezdalo sa, že pôvodne sa chystala vetu ukončiť výrazom „vo vašej situácii“. Britt-Marie sa trpezlivo zhlboka nadýchla a chápavo sa pousmiala.
„Kent hovorí, že kríza sa skončila. On je obchodný zástupca, len aby ste vedeli. Takže dobre rozumie veciam, ktoré sú trochu za hranicami vašej kompetencie.“
Dievčina nenáležite dlho žmurkala. Potom opäť fľochla na hodinky.
„Nuž… takže… zaregistrovala som vás a…“
Mladá žena odrazu vyzerala trochu vystresovane. Tým vystresovala aj Britt-Marie. Okamžite sa rozhodla, že dievčinu upokojí komplimentom, čím zároveň prejaví dobrú vôľu a pochopenie. Poobzerala sa po miestnosti, aby našla niečo na pochválenie, až napokon zo seba vydolovala:
„Máte veľmi moderný účes.“ A najspoločenskejšie, ako vedela, sa usmiala.
Dievčina si podvedome zahrabla do vlasov.
„Čože? Aha. Ďakujem.“
„Obdivujem odvahu nosiť také krátke vlasy, keď máte také vysoké čelo,“ uznanlivo prikyvovala Britt-Marie.
Pravdupovediac, dievčina sa tvárila trochu urazene, hoci išlo o kompliment. Tak je to dnes s mládežou, keď sa človek pokúša správať spoločensky. Dievčina vstala.
„Ďakujem, že ste prišli, Britt-Marie. Zaregistrovali sme vás do našej databázy. Ozveme sa vám!“
Vystrela ruku na rozlúčku. Britt-Marie takisto vstala a vtisla jej do nej plastový pohár.
„Kedy?“ opýtala sa.
„No, ťažko povedať…“ odvetila dievčina.
Britt-Marie sa diplomaticky usmiala. Naozaj ani zamak vyčítavo.
„Takže mám sedieť a čakať. Ako keby som nemala nič lepšie na práci. Tak ste to mysleli?“
Dievčina naprázdno prehltla.
„Nuž, kolegyňa vás určite osloví v súvislosti s preškoľovacím kurzom a…“
„Nemám záujem o kurz. Hľadám prácu,“ vysvetľovala Britt-Marie.
„Jasné, jasné, ale ťažko povedať, keby sa niečo nájde,“ pokúsila sa vysvetliť dievčina.
Britt-Marie vytiahla z kabelky notes.
„Povedzme zajtra?“
„Čože?“ vyhŕklo z dievčiny.
„Možno sa niečo nájde zajtra?“ spresnila Britt-Marie.
Dievčina si odkašľala.
„Nuž, je to možné, vlastne by som …“
Britt-Marie vybrala z kabelky ceruzku a najprv na tú a potom aj na dievčinu nahnevane zagánila.
„Mohla by som vás poprosiť o strúhadlo?“
„Strúhadlo?“ zopakovala dievčina, akoby sa jej pýtala na starodávny magický artefakt.
„Pripíšem si našu schôdzku do zoznamu,“ poinformovala ju Britt-Marie.
Niektorí ľudia vôbec nechápu význam zoznamov, ale aj pánboh vidí, že Britt-Marie k nim nepatrí. Používa toľko zoznamov, že potrebuje navyše jeden zoznam zoznamov. V opačnom prípade by sa mohlo stať kadečo. Napríklad by mohla zomrieť. Alebo zabudnúť dokúpiť bikarbonát. Mladá žena jej podala pero a zašomrala čosi o tom, že „zajtra nemám voľný termín“. Ibaže Britt-Marie zamestnávalo obzeranie pera, nemohla ešte aj počúvať.
„A to mám do zoznamu písať perom?“ vyhŕkla neveriacky, čo sa jej stáva pri komunikácii s ľuďmi, ktorí nevedia, že v zozname sa musí dať, preboha, gumovať.
Mladá žena sa tvárila, akoby zatúžila po Britt-Marinom odchode.
„Zajtra mám iné povinnosti. Takže nemám voľný termín, ale kolegyňa sa vám ozve…“
„Cha!“ skočila jej do reči Britt-Marie.
To používa dosť často. Cha! Nie je to chacha, ako keď sa človek smeje, ale istá podoba aha, čo sa takto vyslovuje, keď je človek mimoriadne sklamaný. Ako keď na dlážke kúpeľne nájde mokrý uterák. Cha. Len čo to Britt-Marie vysloví, zvyčajne stisne pery, aby naznačila, že viac sa k téme nemieni vyjadrovať. To sa však stáva len zriedkakedy.
Dievčina zaváhala. Britt-Marie držala pero, akoby sa jej lepilo na prsty. Nalistovala zoznam s nadpisom Utorok a úplne hore, nad heslo Upratovanie a Nakupovanie, dopísala Opätovný kontakt s úradom práce.
Pero vrátila dievčine, ktorej akoby sa uľavilo a usmiala sa.
„Rada som vás poznala! Ozveme sa!“ povedala, akoby nič z toho nebola pravda.
„Aha,“ prikývla Britt-Marie.
Po tomto vyjadrení Britt-Marie odišla z úradu práce. Pochopiteľne, dievčina verila, že sa videli posledný raz, lenže zďaleka nepochopila vážnosť, akú Britt-Marie pripisuje zoznamom. A určite nevidela jej balkón.
Neopísateľne reprezentatívny.
Hoci bol január a poriadne mrzlo, nikde ani vločka snehu. To je najhorší čas pre balkónové rastliny. Po odchode z úradu práce Britt-Marie vošla do predajne potravín, do ktorej zvyčajne nechodieva, a nakúpila podľa zoznamu. Nerada to robila sama, lebo nerada tlačí vozík. Ten má vždy na starosti Kent, Britt-Marie sa ho však drží. Nie že by ho chcela viesť, iba sa rada dotýka predmetov, keď sa ich dotýka aj Kent. Má rada pocit, že spolu kráčajú rovnakým smerom.
Presne o šiestej zjedla studenú večeru. Zvykla si, že pri čakaní na Kenta neraz prebdela aj celú noc. Jeho porciu vždy odkladala do chladničky. O to isté sa pokúsila aj teraz, ibaže tunajšia chladnička bola plná fľaštičiek s alkoholom. Sťažka dosadla na cudziu posteľ a pošúchala si prstenník. Tento zlozvyk sa u nej prejavoval, vždy keď bola nervózna. Pred pár dňami ešte sedela na vlastnej posteli a krútila obrúčkou, keď predtým dôkladne vyčistila matrac sódou bikarbónou. Lenže teraz si na prste trela iba biely pásik, kde nosievala obrúčku.
Budova, v ktorej sa nachádzala, mala adresu, ale nebol to ani byt, ani domov. Na dlážke stáli dva podlhovasté plastové kvetináče s balkónovými rastlinami, lebo hotelová izba nemala nijaký balkón. A Britt-Marie nemala kvôli komu bdieť a vyčkávať.
Napriek tomu to urobila.
