Lara Jean nečakala, že sa do Petra skutočne zamiluje. Veď len predstierali, že spolu chodia. V jednej chvíli to však obaja predstierať prestali. Lara Jean nebola nikdy zmätenejšia ako teraz a nevie, čo robiť. Dokonca sa do jej života vracia chalan, čo sa jej kedysi páčil, a spolu s ním i to, čo k nemu cítila. Môže dievča ľúbiť dvoch chalanov naraz?
P.S. Stále ťa milujem je pôvabné pokračovanie knihy Všetkým chalanom, ktorých som milovala. Ukazuje, že láska nie je nikdy jednoduchá, ale možno práve preto je taká úžasná.
Milý Peter,
chýbaš mi. Je to len päť dní, ale chýbaš mi, akoby to bolo päť rokov. Možno preto, lebo neviem, či sa my dvaja ešte niekedy budeme rozprávať. Teda je mi jasné, že na chémii alebo na chodbe sa pozdravíme, ale bude to ešte niekedy také, aké to bolo? Je mi z toho smutno. Mala som pocit, že ti môžem povedať čokoľvek. A myslím, že ty si cítil to isté. Dúfam, že to tak bolo.
Tak ti v tejto chvíli, keď som nabrala odvahu, poviem čokoľvek. To, čo sa medzi nami stalo v tom bazéne, ma vyplašilo. Viem, že pre teba to bol len deň v živote Petra, ale pre mňa to znamenalo oveľa viac. Nie to, čo o tom a o mne hovorili ľudia, ale že sa to vôbec stalo. Aké to bolo ľahké, ako veľmi sa mi to páčilo. Vyplašila som sa, vybila si zlosť na tebe a to ma úprimne mrzí….
Začítajte sa do novinky P.S. Stále ťa milujem:
1
Kitty celé predpoludnie na niečo frfl ala a mám podozrenie, že Margot aj ocko trpia následkami silvestrovskej opice. A ja? Ja som horela láskou a vo vrecku kabáta mala list, ktorý v ňom vypálil dieru.
Keď sme sa obúvali, Kitty sa stále usilovala vyhnúť tomu, aby si k tete Carrie a strýkovi Victorovi obliekla tradičné kórejské šaty hanbok. „Pozri na tie rukávy! Vyzerajú na mne ako trojštvrťové.“
„Tak majú vyzerať,“ poznamenal ocko nepresvedčivo. Kitty ukázala na mňa a na Margot. „Tak prečo im sedia?“ spýtala sa. Stará mama nám ich priniesla, keď bola naposledy v Kórei. Margotine šaty pozostávajú zo žltého kabátca a zelenej sukne. Moje sú krikľavo ružové so slonovinovým kabátcom a dlhou ružovou mašľou, vpredu majú vyšité kvietky.
Sukňa je bohatá, široká ako zvon a siaha až po zem. Na rozdiel od Kittinej, tá siaha len po členky.
„My za to nemôžeme, že rastieš ako burina,“ odvrkla som a uväzovala si mašľu. Tá mašľa mi vždy robí najväčšie problémy. Musela som si niekoľko ráz pozrieť video na YouTube, aby som to pochopila, a ešte vždy ju mám nakrivo a pôsobí smutne.
„Aj sukňu mám krátku,“ zahundrala Kitty a nadvihla si ju. V skutočnosti Kitty nosí hanbok nerada, lebo v ňom treba chodiť veľmi opatrne a jednou rukou držať sukňu zavretú, inak sa roztvorí.
„Všetky vaše sesternice budú mať hanbok a stará mama bude šťastná,“ ocko si šúchal sluchy. „A tým túto tému uzatváram.“
Kitty v aute celý čas brblala: „Nenávidím Nový rok,“ a všetci okrem mňa z toho boli otrávení. Margot už prišla otrávená, lebo sa musela zobudiť na svitaní, aby stihla prísť z chaty svojej kamošky včas. A možno má opicu. Ale mne nič nemohlo pokaziť náladu, lebo som ani nebola v aute.
Bola som kdesi celkom inde. Myslela som na list pre Petra a uvažovala, či je dosť precítený, ako a kedy mu ho dám, čo povie a čo to bude znamenať. Mám mu ho hodiť do poštovej schránky? Nechať v skrinke v šatni? Usmeje sa na mňa, keď ho znova uvidím, bude si z toho robiť žarty, aby to nadľahčil?
Alebo sa bude tváriť, že ho nevidel, aby nás oboch ušetril? To by asi bolo najhoršie. Musela som si pripomínať, že Peter je napriek všetkému milý, pokojný a nebude krutý, nech si bude myslieť čokoľvek. Tým som si bola istá.
„O čom tak úporne premýšľaš?“ spýtala sa ma Kitty. Ledva som ju počula.
„Haló?“
Zatvorila som oči a predstierala, že spím, a stále som videla len Petrovu tvár. Nevedela som, čo konkrétne som od neho chcela, na čo som bola pripravená – či je to vážna láska medzi chalanom a babou, alebo len to čo predtým, zábava a občas bozky, alebo niečo medzi tým. Ale bolo mi jasné, že nemôžem dostať tú jeho peknú tvár z hlavy. Ako sa usmieva, keď ma oslovuje, ako niekedy zabudnem dýchať, keď je pri mne.
Samozrejme, keď sme prišli k tete Carrie a strýkovi Victorovi, ani jedna staršia sesternica nemala na sebe hanbok a Kitty až ofi alovela, ako sa snažila, aby na ocka nenakričala. My dve s Margot sme naňho takisto pozerali úkosom. Nie je práve pohodlné sedieť celý deň v hanboku. Ale potom sa na mňa stará mama pochvalne usmiala, a tým mi všetko vynahradila. Keď sme sa pri dverách vyzuli a vyzliekli si kabáty, zašepkala som Kitty: „Možno nám dospelí dajú viac peňazí na oblečenie.“
„Dievčatá, aké ste rozkošné!“ zvolala teta Carrie a vyobjímala nás. „Haven si odmietla dať hanbok!“
Haven prevrátila oči na mamu. „Páči sa mi tvoj účes,“ povedala Haven Margot. Medzi mnou a Haven je rozdiel len pár mesiacov, ale tvári sa, akoby bola oveľa staršia. Vždy sa usiluje získať Margotinu pozornosť.
Najprv sme sa všetkým uklonili. Podľa kórejských zvykov sa na Nový rok treba ukloniť starším príbuzným a zaželať im všetko dobré v novom roku a oni nám ako odmenu dajú peniaze. Má sa ísť od najstaršieho po najmladšieho, a tak si stará mama ako najstaršia dospelá sadla na gauč a teta Carrie a strýko Victor sa jej uklonili, potom prišiel na rad ocko, a tak to išlo ďalej až po Kitty, ktorá bola najmladšia. Keď si sadol na gauč ocko a klaňali sme sa mu, vedľa neho zostal prázdny vankúš, tak ako každý rok od maminej smrti. Vždy ma pichne pri srdci, keď ho tam vidím samého, ako sa statočne usmieva a rozdáva desaťdolárovky. Stará mama úmyselne zachytila môj pohľad a vedela som, že myslí na to isté.
Keď som prišla na rad, aby som sa mu uklonila, kľakla som si, ruky spojila pred čelom a sľubovala si, že na budúci rok už neuvidím ocka sedieť samého.
Od tety Carrie a strýka Victora sme dostali desať dolárov, desať od ocka, desať od tety Min a strýka Sama, hoci nie sú naši pokrvní príbuzní, ale iba druhostupňoví (z maminej strany) a od starej mamy sme dostali po dvadsať dolárov! Nedostali sme viac zato, že sme si obliekli hanboky, ale celkovo sme zarobili dobre. Vlani nám tety a strýkovia dali každej iba po päť dolárov.
Potom sme si dali ryžovú polievku pre šťastie. Teta Carrie okrem toho napiekla koláče z čínskej fazuľky a presviedčala nás, aby sme ochutnali aspoň jeden, hoci nikto nechcel.
Dvojičky Harry a Leon – naši treťostupňoví bratanci? – odmietli jesť polievku aj koláče z čínskej fazuľky a pred televízorom vyhrýzali kuracie nugetky. Pri jedálenskom stole nebolo dosť miesta, a tak sme si s Kitty sadli na vysoké stoličky pri kuchynskom pulte. Až tam sme počuli, ako sa všetci smejú.
Keď som sa pustila do jedenia polievky, želala som si: Prosím, prosím, nech mi to s Petrom vyjde.
„Prečo som dostala menšiu misku s polievkou než ostatní?“ zašepkala mi Kitty.
„Lebo si najmenšia.“
„Prečo sme nedostali vlastnú misu s kimči?“
„Lebo teta Carrie si myslí, že nie sme čisté Kórejky.“
„Choď to vypýtať,“ hlesla Kitty.
A tak som išla, ale hlavne preto, lebo aj ja som chcela kimči.