Posledný skutok z lásky je skutočný príbeh Cathy a jej brata Mattyho, ktorý získal ocenenie The Sunday Times Bestseller. Ak máte chuť na skvelý príbeh a nechce sa vám čakať na kuriéra – stiahnite si túto novinku hneď teraz do čítačky iba za 5,90€.
Autorka Cathy Rentzenbrinková dokázala premeniť príbeh nešťastného osudu svojho brata, ktorého zrazilo auto, na niečo v zásade krásne a povznášajúce…
Na príbeh lásky a vrúcnosti.
Zo zážitkov a pocitov ľúbiacej sestry, pochopíte, že zmysluplný život predstavuje viac ako len tlčúce srdce.
Cathy rozpráva zdrvujúci príbeh jasnozrivou, vecnou prózou. Nie je tu žiadna melodráma a žiadna sebaľútosť, keď sa snaží prežiť katastrofu, ktorá by mohla postihnúť kohokoľvek z nás….
Cathy sa po rokoch vracia tam, kde to začalo. Do nemocnice, kde jej brata zachránili. A spomína a rekapituluje, čo mohla urobiť inak, či sa dalo urobiť niečo inak a či poskytla svojmu bratovi toľko lásky a opatery, koľko potreboval.
Posledný skutok z lásky je určite najstatočnejšia, najdojímavejšia kniha, akú si tento rok prečítate.
Prestížny Sunday Times o knihe napísal: „Krásne napísané… Rentzenbrinková odkrýva hlboké pravdy o ľudskej skúsenosti: ako milujeme, intenzívne, statočne, hoci nás to môže zničiť; ako sa musíme vyrovnávať s tým, čo nás ničí a hľadať spôsoby, ako s tým žiť; ako môžeme prežiť nepredstaviteľnú bolesť a napokon sa pomaly uzdraviť… Z týchto statočných memoárov vychádza s dôstojnosťou, silou a velikánskym srdcom.“
Začítajte sa do novinky Posledný skutok z lásky:
Bola to zvyčajná sobotňajšia noc: rušná, pričom ľudia stáli pri pulte v rade po troch až štyroch. Matty a ja sme mali každý vlastný rajón na obsluhu a ja som si už na to zvykla, hoci to bolo oveľa náročnejšie ako čapovanie. Museli sme ľuďom vo svojom rajóne dať pocit, že zvládame svoju prácu a že vieme, kde je ich miesto v neusporiadanom rade.
„Teraz ste na rade vy,“ hovorili sme im, „potom vy a vy,“ prekrikovali sme hluk rozhovorov a hracej skrinky, pričom sme ukazovali poradie, aby sa zákazníci upokojili a nedospeli k rozhodnutiu, že tu je príliš rušno a neodišli do niektorej z ďalších krčiem v dedine.
Bola to ťažká práca – veľa pobehovania hore a dolu kamennými schodmi pre výmenu sudov alebo po ďalšie debničky s fľaškovým pivom. Obsluhovali sme stále dokola, pričom sme si strážili ručičky veľkých hodín, ako sa blížili k o desať jedenásť.
Vždy sme sa hašterili, kto obslúži veľký mosadzný zvonec pri posledných objednávkach a v ten večer – ako zakaždým – Matty vyhral vďaka výhode výšky a dlhých rúk, lebo ma chytil a pridržal po svojom boku jednou rukou, pričom druhou zazvonil a ja som sa nemohla oslobodiť. Po poslednom návale objednávok, keď si mnohí kupovali dvojité rundy, ocko ohlásil záverečnú jediným cinknutím zvončeka.
Cez všetky pípy sme prehodili biele utierky a odišli sme z baru, aby sme stále nemuseli odmietať objednávky.
Naše povinnosti sa skončili a mama nás odviezla do Dúhy, jednoposchodového biliardového klubu na opustených krovinách zhruba poldruha kilometra za dedinou, kde sa každý piatok a sobotu konala diskotéka.
„Dobrú zábavu – a buďte dobrí,“ povedala, keď sme vystupovali z auta.
Namierili sme si to do výčapu a Matty nám kúpil pitie. Chodil na platenú prax do elektrárne Drax pre Faircloughský strojársky podnik a bol pri peniazoch. Dostával 120 libier týždenne, čo pôsobilo ako majland, a navyše mu naši platili – ako aj mne – za výpomoc v krčme. Kúpil pollitrový ležiak pre seba a Červenú bosorku − pernod, jablkový mušt a ríbezľové víno − pre mňa. Pred zákonom sme, samozrejme, boli neplnoletí, ale nikoho to netrápilo. V tej oblasti sa všeobecne bralo za normálne, že každý nad šestnásť pije po krčmách.
Rada by som si pamätala viac – s kým sme sa rozprávali, či sme tancovali alebo nie. Hudba, ktorá by ma vtedy bola vylákala na parket, boli Cure, Soft Cell, the Smiths, Pogues. Keby boli pustili Love Cats alebo Tainted Love, kým sme tam boli, asi by som neodolala. Možno by sme si zatancovali spolu. Matty by sa len týčil, veľmi by sa nehýbal a ja by som sa točila okolo neho.
Neboli sme celý čas spolu. Poznali sme každého – mnohí z nich píjavali u nás v krčme – a odlepovali sme sa od seba, aby sme sa porozprávali s rôznymi priateľmi, aby sme sa potom znovu obchádzaním ľudí v podniku k sebe vrátili. Zrejme som ho objímala, lebo to som robila vždy. Ľudia nás často považovali za frajerov, čo nás oboch pobavilo.
„Nie,“ smiala som sa. „To je môj brat.“
V istej chvíli mi jeden z našich zákazníkov ponúkol odvoz domov. Spýtala som sa Mattyho, či nechce ísť aj on. Odmietol.
Toto je tá chvíľa.
Keby som sa mohla vrátiť v čase a prinútiť ho, aby šiel so mnou, všetko by bolo inak. Samozrejme, viem, že to je nemožné. Len si želám, aby som jej mohla povedať, tomu dievčaťu s vlasmi červenými od heny, v šatách z charity, aby si zapísala všetko, čo sa stalo.
Zapíš to, povedala by som jej. Nebude sa ti to chcieť – pomyslíš si, že sa ti každý detail vryje do mozgu navždy. Ale netušíš, že toto zabudneš.
Zabudneš, o čom ste sa rozprávali, s kým si hovorila, či si tancovala. Niekoľko rokov si budeš pamätať, čo Matty povedal, keď odmietol zvezenie, budeš schopná vidieť jeho krivý úškrn, posledný raz, keď si jeho tvár videla takú živú, ale potom zabudneš.
Nebudeš ho už vidieť. Nebudeš si ho už pamätať. Začneš pochybovať, že si naozaj išla a ponúkla mu zvezenie. Začneš sa trápiť, že jeho reakcia bola tak dokonale ironická, až si si ju vymyslela, že si si ju vysnívala až dodatočne, že si sa vtedy nenamáhala vyhľadať ho a ponúknuť mu zvezenie, alebo že si ho hľadala, ale nie veľmi nástojčivo. Takže to možno nakoniec bola celé tvoja chyba, a hoci si vlastne nemyslíš, že by to mohla byť pravda, celé nasledujúce roky ťa bude trápiť, že si to nepamätáš, alebo že si to pamätáš až pridobre, že si to prehrávaš až od tej miery, že to prešlo z reality do ríše fantázie.
Keď sme boli s Mattym malí, mali sme vianočnú platňu, na ktorú sme tancovali a ktorá mala väčšinu piesní s textmi, ale „Snehuliak Mrázik“ bol inštrumentálny.
„Prečo nemá Mrázik slová?“ pýtali sme sa ocka a on – ktorý nikdy nevedel odolať pokušeniu podpichovať nás – odpovedal, že vraj preto, že sme ju toľko prehrávali, až sme z nej zošúchali slová. Celé roky sme si mysleli, že to je pravda. Báli sme sa, že aj slová z iných piesní, ktoré sa nám páčili, raz zmiznú pri prehnanom používaní. Naťahovali sme uši, aby sme zistili, či neslabnú.
Teraz už viem, že slová sa z platne nezošúchajú prílišným používaním, ale viem aj to, že pamäť sa mení až do úplného zničenia prílišným prehrávaním.
Boli sme v Dúhe. Ponúkli mi odvoz. Šla som nájsť Mattyho a spýtať sa ho, či nechce ísť s nami. Opieral sa o biliardový stôl, dlhé prsty zvierali pollitrák. Mal na sebe džínsy, hnedú koženú bundu a obľúbené tričko – biele s červeným nápisom The The.
„Nie,“ odpovedal s úškrnom. „Ešte sa tu budem motať. Možno budem mať šťastie.“
A ja som sa naňho chabo usmiala, dvihla obočie, naklonila hlavu s výrazom „aký si len arogantný hajzel“, vyšla som z Dúhy a nastúpila do auta.
Keď som Mattyho videla najbližšie, ležal na ceste. A už nikdy, v žiadnom zmysle toho slova, nemal šťastie.