Hausfrau je brilantne napísaný príbeh, ktorý obnažuje komplikovaný ženský svet. Zachytáva napohľad ideálny život, ktorý sa však vo vnútri rozpadáva na tisícky kúskov. Samota, odcudzenie, vnútorné trápenia a pochybnosti.
„Úžasné čítanie, ktoré vám bude v mnohom pripomínať Tolstého Annu Kareninu,“ napísal Glamour. Samozrejme v novom, modernejšom šate a talianske periodikum Grazia ide ešte ďalej: „Osobitý mix napínavého psychotrileru Stratené dievča a erotických Fifty Shades.“
Ak bez niečoho nemôžete žiť, tak neprežijete.
Tridsaťsedemročná Američanka Anna Benzová žije s manželom, švajčiarskym bankárom Brunom, a tromi malými deťmi na predmestí Zürichu, akoby vystrihnutom z úhľadných reklamných pohľadníc.
Vedie pohodlný, materiálne komfortný život hausfrau, domácej panej, ale jej vnútorný svet sa rúca. Cíti hlbokú osamotenosť a čoraz väčšiu neschopnosť nadviazať kontakt s emocionálne nedostupným manželom Brunom, ba dokonca aj s vlastnými myšlienkami a pocitmi.
A tak sa rozhodne prebrať k životu novými zážitkami: jungovskou psychoanalýzou pod vedením doktorky Messerliovej, hodinami nemčiny v jazykovej škole a kopou sexuálnych aférok, ktoré prežíva s takou ľahkosťou, až tým prekvapuje aj sama seba.
Napokon sa od svojich sexuálnych afér stane závislou, a keď ich chce skončiť, zistí, že to nie je také jednoduché. Napätie sa stupňuje a všetky klamstvá sa Anne začnú vymykať spod kontroly. Prekročila hranice morálky a zisťuje, že sa dala vtiahnuť až tam, odkiaľ niet cesty späť.
Láska je oheň, o ktorom však nikdy vopred nevieš povedať,
či ti preteplí domov, alebo zapáli strechu nad hlavou.
Joan Crawfordová
Poslušná žena v domácnosti? Alebo dračica užívajúca si erotické dobrodružstvá?
Novinka Hausfrau je o rozpoltenosti jednej obyčajnej ženy, ktorá si žije na vysokej nohe, no vnútri je frustrovaná a túži po čomsi inom. Vzrušujúcejšom… Silný príbeh o žene, ktorá pôsobí vyrovnane a šťastne….no v skutočnosti je zlomená a bažiaca po pozornosti. „Napínavý román o morálke, vernosti a identite,“ napísal magazín Elle.
Autorka Jill Alexander Essbaumová napísala niekoľkých básnických zbierok, medzi inými Harlot (Pobehlica), Necropolis (Nekropola) a The Devastation (Skaza). Jej diela sa dvakrát ocitli v súbornom vydaní najlepších amerických básní The Best American Poetry aj v antológii najlepších erotických básní od roku 1800 po súčasnosť The best American Erotic Poems: From 1800 to the Present.
Začítajte sa do novinky Hausfrau:
September
1.
Anna bola dobrá manželka. Väčšinou.
Bolo popoludnie a vlak, ktorým cestovala, sa najskôr vyrútil do zákruty a potom spomalil a zamieril na Bahnof Dietlikon presne štyri minúty po pol, tak ako vždy. To nie sú iba slová do vetra, že švajčiarske vlaky jazdia načas, ale holý fakt. Trasa vlaku S8 sa začína vo Pfäfikone, v dedine vzdialenej tridsať kilometrov, potom sa štverá popri Oberlande cez Horgen na južnom brehu Zürišského jazera, cez Thalwil a Kilchberg. Drobné mestečká, v ktorých ľudia žijú svoje drobné životy. Kým vlak dôjde z Pfäfikonu do Dietlikonu, do mestečka, v ktorom Anna viedla svoj nepatrný život, zastaví trinásť ráz. A tak prostý fakt vlakového cestovného poriadku ovplyvňoval Annine denné plány. Dietlikonský autobus nechodil do mesta a taxíky boli drahé a nepraktické. Rodina Benzovcov mala auto, ale Anna nešoférovala. Nemala vodičský preukaz.
Annin svet preto prísne vymedzovali príchody a odchody lokomotív, ochota Anninho manžela Bruna a Brunovej matky odviezť ju na miesta, kam sa nemohla dostať autobusom, a sila nôh i vzdialenosť, na ktorú ju dokázali odniesť, čo bývalo zriedkakedy tak ďaleko ako by chcela.
Ale švajčiarske vlaky naozaj jazdia načas a Anna to zvládala s minimálnymi ťažkosťami. Okrem toho mala rada cestu vlakom, v kolísavom hojdaní zo strany na stranu, kým sa šinul vpred, nachádzala útechu.
Ďalšia emigrantka Edith Hammerová raz Anne povedala, že švajčiarske vlaky meškajú iba z jediného dôvodu.
„Vtedy, keď im ktosi skočí pod kolesá.“
*
Doktorka Messerliová sa Anny pýtala, či niekedy uvažovala o samovražde alebo sa o ňu pokúsila. „Áno,“ pripustila Anna v odpovedi na prvú otázku. A na druhú zareagovala: „Čo podľa vás presne znamená pokúsiť sa?“
Doktorka Messerliová bola drobná blondínka v staršom strednom veku, ktorý sa však nedal presnejšie určiť. Klientov prijímala v ambulancii na Frankengasse, na ulici vydláždenej kockami s riedkou premávkou západne od zürišskej galérie. Psychiatriu vyštudovala v Amerike, ale psychoanalytický výcvik absolvovala na Jungovom inštitúte v Küsnachte ani nie sedem kilometrov od Zürichu. Hoci doktorka Messerliová bola rodená Švajčiarka, hovorila bezchybnou angličtinou, i keď so silným prízvukom. „W“ vyslovovala dôsledne ako „V“ a samohlásky zneli v jej podaní otvorene a pretiahnuto ako parabolický oblúk: Vhat dooo yooo sink, Anna? Čo siii myslíííte, Anna? spytovala sa jej často (a zvyčajne vtedy, keď bolo najmenej pravdepodobné, že jej Anna úprimne odpovie).
Istá televízna reklama propagovala známu jazykovú školu. Veliaci dôstojník v nej uvádza nováčika, námorného radistu na jeho stanovište. Len čo nováčik nastúpi do služby rozdrnčí sa prijímač a v reproduktore sa škrípavo ozve výrazným americkým prízvukom: „Mayday! Mayday! Can you hear us? We are sinking! We are sinking! (Mayday! Mayday! Počujete nás? Potápame sa! Potápame sa! Pozn. prekl.)“ Radista chvíľu mlčí a potom sa skloní k vysielaču a zdvorilo odpovie: „Dis is dee Germ-ahn Coast Guard. (Tu je nemecká pobrežná hliadka. Pozn. prekl.)“ A pokračuje: „Vhat are you sinking about? (Narážka na nesprávnu výslovnosť anglického slova think a tým aj zámenu významov slov sink – potápať sa a think – myslieť si, rozmýšľať.“
Anna zakaždým lenivo mykla plecami a vyslovila jedinú vetu, ktorá jej zrejme stála za zmienku: „Neviem.“
Ibaže Anna takmer vždy vedela.
*
Bolo daždivé popoludnie. Švajčiarske počasie je premenlivé, hoci v Zürišskom kantóne dochádza iba zriedkavo k extrémnym výkyvom, najmä v septembri. A rozhodne bol september, lebo Annini synovia sa vrátili do školy. Anna pomaly kráčala necelých štyristo metrov hore dietlikonskou hlavnou ulicou, zastavovala sa, aby chvíľu postála pred výkladmi obchodov. Všetka eufória po milovaní z nej vyprchala a teraz ťahala za opraty už iba nespokojnosť ako za nejaký uvoľnený koniec lana. Nebol to nový pocit. Často sa v takejto situácii dostavila malátnosť, ktorá ju vliekla v závese a otupovala.
Otupoval ju aj pohľad na vystavené dioptrické okuliare vo výklade očnej optiky. Pri pohľade na pyramídu homeopatík v lekárni si zívla. Zlacnené kuchynské utierky a záhradní trpaslíci, ktorými prekypovali koše pred supermarketom SPAR, ju celkom beznádejne nudili.
Nuda sprevádzala Annu životom rovnako ako vlaky.
Je to pravda? pomyslela si Anna. Nemôže to byť tak celkom pravda. A nebola. Pred hodinou ležala nahá a poddajná na posteli cudzieho muža v byte v zürišskom Alstadte štyri poschodia nad kľukatými uličkami a ulicami s omietnutými kamennými obkladmi, v ktorých stáli stánky Döner Kebap a bistrá podávali v nádobách roztopený ementál ako syrové fondue.
Už nemám v sebe ani ten kúsok hanby, ktorý som mala predtým, pomyslela si.
*
„Je rozdiel medzi hanbou a pocitom viny?“ spýtala sa Anna.
„Hanba je psychické vydieranie,“ odpovedala jej doktorka Messerliová. „Hanba klame. Zahanbite ženu a ona uverí, že je v podstate zlá, zákonite problémová. Bude veriť iba vo svoje zlyhania. A nikdy ju nepresvedčíte o niečom inom.“
*
Keď Anna došla do školy, ktorú navštevovali synovia, boli skoro tri hodiny popoludní. Základná škola, Primarschule Dorf, stála na východnej strane mestského námestia medzi knižnicou a tristoročným domom. Pred mesiacom počas osláv švajčiarskeho národného sviatku bolo námestie plné občanov, ktorí sa kŕmili klobáskami a tancovali na živú ľudovú hudbu. Ženy mali na sebe dirndle a muži tirolské klobúky. Celé mesto sa pijansky hojdalo pod ohňostrojom presvetlenou oblohou. Počas vojenských manévrov vojaci lajdácky šikmo zaparkovali zásobovacie vozidlá pri fontáne v strede námestia. Počas neznesiteľne horúcich letných dní bývala obsypaná špliechajúcimi nahými deťmi, matky vysedávali na neďalekých lavičkách, čítali knihy a jedli jogurty. Brunovi už pred rokmi vypršala povinnosť vojaka v zálohe. Na tie dni mu ostala len spomienka v podobe samopalu, ktorý ležal v suteréne. Pokiaľ išlo o Annu, nestála o paperbacky, a keď si synovia chceli zaplávať, zobrala ich na mestské kúpalisko.
V ten deň bola na námestí mierna premávka. Pred knižnicou sa zhovárali tri ženy. Jedna z nich tlačila detský kočík, druhá držala na vôdzke nemeckého ovčiaka a tretia iba tak stála s prázdnymi rukami. Boli to matky, ktoré čakali na svoje deti, o desať rokov mladšie ako Anna. Kypré, krv a mlieko na miestach, kde sa Anna cítila tuhá a vychudnutá. Anna si pomyslela, že ich tváre vyžarujú ľahkosť bytia a uvoľnené spôsoby, svetlo domorodých obyvateliek.
Anna sa zriedkavo cítila uvoľnene a ľahko, vo svojej koži. Tvárim sa upäto a mám tridsaťsedem, pomyslela si. Som sumárom svojich tikov. Jedna z matiek jej zamávala a úprimne sa na ňu usmiala, aj keď to bol len úsmev z povinnosti.
*
S tým cudzím mužom sa zoznámila na hodinách nemčiny. Lenže, Anna, už si mala v ústach jeho penis. Pripomenula si. Už to nie je žiadny cudzí muž. Volal sa Archie Sutherland. Škót, emigrant a študent nemčiny, tak ako Anna. Anna Benzová, študentka nemčiny. Doktorka Messerliová ju presviedčala, aby sa zapísala na jazykový kurz (a desivou iróniou osudu práve Bruno nástojil na tom, aby navštívila psychoterapeutku: Už mám dosť toho tvojho zasraného nešťastia, Anna. Choď a daj sa do poriadku. Tak jej povedal). A potom jej doktorka Messerliová podala rozvrh hodín so slovami: „Je načase, aby ste sa vybrali na cestu, ktorá vás povedie k väčšej účasti na živote vo svete okolo vás.“ Doktorkine afektované slová boli síce povýšenecky zhovievavé, ale pravdivé. Už bolo načase. Už včera bolo neskoro.
Na konci jedného terapeutického sedenia po ďalšom dôraznom prehováraní sa Anna podvolila a súhlasila s tým, že sa zapíše do kurzu nemčiny pre začiatočníkov v Migros Klubschule. Presne tam sa mala zapísať už pred deviatimi rokmi, keď prišla do Švajčiarska, po nemecky nevedela ani ceknúť, preto mlčala ako zarezaná, bola bez priateľov a zúfala si nad svojím životným údelom.
Pred hodinou na ňu Archie zavolal z kuchyne: Dá si kávu? Alebo čaj? Niečo na jedenie? Potrebuje niečo? Niečo? Potrebuje vôbec niečo? Anna sa opatrne obliekala, akoby mala vo švoch šiat všité tŕne.
Z ulice pod nimi k nej doliehal krik detí, ktoré sa vracali na popoludňajšie vyučovanie, a hlasy amerických turistov ponosujúcich sa na sklon kopca, na ktorom stál Grossmünster, masívna stredoveká sivá a nenapodobiteľná katedrála s dvoma symetrickými vežami stúpajúcimi nahor v jednej línii z prednej fasády kostola, klenuté strechy im čnejú do výšky ako nastražené uši zajaca.
Alebo parožie manžela – paroháča.
*
„Aký je rozdiel medzi potrebou a nedostatkom?“
„Nedostatok vnímame ako fakt, že niečo chceme, hoci nejde o nevyhnutnosť. Potreba je čosi, bez čoho nedokážeme prežiť,“ povedala doktorka a dodala: „Ak bez niečoho nemôžete žiť, tak neprežijete.“
*
Potrebuje vôbec niečo? Aj Archie hovoril po anglicky so silným prízvukom, ale intonoval inak ako doktorka Messerliová. Namiesto germánskej výslovnosti „W“, ktoré načisto potieralo existenciu druhého „V“ v tomto písmene a stávalo sa z neho „W“ v prestrojení za jednoduché „V“, Archieho slová vreli a súčasne sa násilne otvárali. Tu zaznelo vibrujúce „R“, tam rad samohlások vrážal do seba ako mechy v kováčskej dielni prudko stlačené k sebe. Annu priťahovali muži s prízvukom. Vlastne to bola kadencia Brunovej nemeckej angličtiny, ktorú nechala po sebe kĺzať, a jeho rečový prejav sa jej dostal do nohavičiek už na prvom rande (to a ešte Williamsbirne Schnapps, hruškovica, ktorou sa celkom opili). V mladosti mávala Anna nežné, vlhké sny o mužoch, o ktorých si vymýšľala, že ich bude jedného dňa ľúbiť a oni budú ľúbiť ju. Dávala im riadne mená, ale mali neurčité, neznáme tváre: Michel bol francúzsky sochár s dlhými prstami zababranými od hliny, Dmitri kostolník v pravoslávnom kostole a pokožka mu voňala gáfrom, devätorníkom, santalovou živicou a myrhou, Guillermo bol zasa jej milencom s rukami matadora. Boli to fantómoví muži, výplod dievčenského rojčenia. Ale Anna si takto vysnívala hotovú medzinárodnú armádu.
A vydala sa za Švajčiara.
Ak bez niečoho nemôžete žiť, tak neprežijete.
Hoci jej doktorka Messerliová navrhla hodiny nemčiny, Anna ovládala základy nemčiny, s ktorými si vystačila. Na jej nemčine však stálo za povšimnutie iba to, aká bola neotesaná a aké herkulovské úsilie musela vynaložiť, aby ňou rozprávala. Za tých deväť rokov si osvojila najzákladnejšie schopnosti. Kupovala si známky od ženy na pošte, radila sa s detskými lekármi a veterinármi, opisovala neschopným švajčiarskym kaderníčkam účesy, ktoré od nich chcela, zjednávala ceny na blšom trhu, viedla krátke rozhovory so susedmi a znášala dve prívetivé, hoci neodbytné Jehovistky, ktoré jej každý mesiac nosili až k dverám najnovšie číslo nemeckej verzie Strážnej veže. Hoci zriedkavejšie, Anna vysvetľovala aj cestu cudzincom, vyznala sa v kuchárskych receptoch z programov o varení, robila si poznámky, keď jej kominár podrobne opisoval riziká uvoľnenej omietky v spojoch či zablokované dymové kanály, a vedela si domyslieť význam predvolania, keď na požiadanie sprievodcu nemohla predložiť cestovný lístok na kontrolu.
Ale Annine znalosti gramatiky a slovnej zásoby boli chabé, v reči sa zadrhávala a idiómy či vetná skladba jej celkom unikali. A každý mesiac sa vyskytovalo množstvo prípadov, ktorých riešenie musela zveriť do Brunových rúk. Bruno komunikoval s miestnymi úradmi, platil poistné, dane, hypotéku na dom. Bol to Bruno, kto každoročne vypĺňal formuláre na obnovovanie Anninho povolenia na trvalý pobyt. A Bruno mal na starosti rodinné financie, pretože pracoval ako stredný bankový manažér v Credit Suisse. Anna nemala ani len šekovú knižku.
*
Doktorka Messerliová presviedčala Annu, aby prevzala aktívnejšiu rolu v rodinných záležitostiach.
„Mala by som,“ povedala Anna. „Skutočne by som mala.“ Dokonca nevedela s istotou ani len to, čo robí Bruno v práci.
*
Neexistoval žiadny dôvod, prečo by sa Anna nemohla pripojiť k matkám zhovárajúcim sa na námestí, žiadne pravidlo jej to nezakazovalo, nič jen nebránilo, aby sa zapojila do rozhovoru. Dve z nich poznala z videnia, jednu po mene, Claudiu Zwygartovú. Jej dcéra Marlies chodila s Charlesom do triedy.
Anna sa k nim však nepridala.