Kniha túžob je fascinujúci príbeh o odvekých snoch a túžbach. O sile ženy, ktorá môže a dokáže zmeniť svet. Biblický príbeh z pohľadu neobyčajnej ženy, ktorá ide odvážne svojou cestou a hľadá lásku v rovnocennom vzťahu. Fiktívny životopis Ježišovej družky, hoci o jej existencii Biblia neprináša žiadne správy.
Fiktívna, no provokatívna Kniha túžob
Príbeh sa odvíja od roku 16 nášho letopočtu, keď v Galilei vládli Rimania. Anna vyrastá v zámožnej židovskej rodine. Je to múdre dievča s rebelskými názormi a bystrým umom. Na rozdiel od iných vtedajších žien sa naučí čítať a písať, študuje Tóru a tajne píše o životoch zabudnutých žien Starého zákona, ktoré veľmi trpeli: o Eve, Sáre, Rebeke, Ráchel a Rút. Keď dovŕši štrnásť rokov, chcú ju vydať za starého vdovca. Pri stretnutí na trhu si Anna zdesene uvedomí, aký život ju čaká po boku tohto muža. Neznámy mladík s tmavými zvlnenými vlasmi a nežnými očami vycíti jej zúfalstvo a pomôže jej. Táto udalosť od základu zmení Annin život a dá mu nové smerovanie.
Manželia sa usadia v Nazarete spolu s Ježišovými bratmi a ich matkou Máriou. Anna sa intenzívne zúčastňuje búrlivého odboja proti Rimanom, ktorý vedie jej brat Judáš. V boji ju podporuje aj jej odvážna a tajomná teta Yaltha. Keď Anne hrozí nebezpečenstvo, ujde do Egypta.
Žena, o ktorej vieme len málo…
Sue Monk Kiddová prerozprávala najväčší a najpodnetnejší príbeh ľudskej histórie. Upozorňuje na politickú realitu, vďaka ktorej bolo Ježišove učenie také provokatívne. Príbeh poznáme všetci, ale autorka podnecuje čitateľa, aby svoje poznanie prehodnotil. Usiluje sa zostať verná udalostiam, ale predstavuje ich v aktuálnejšom šate. Núti nás zvážiť, či by Biblia znela inak, keby sa Ježišov príbeh odohral v podmienkach našej súčasnej kultúry.
Kiddová citlivo a vierohodne prepožičala hlas žene z úsvitu nášho letopočtu, o ktorej existencii máme len matné predstavy. Jej názory sú v úplnom protiklade s vtedajším chápaním mužskej a ženskej roly. Anna objavuje samu seba v časoch, keď sa ženy nesmeli učiť čítať ani písať. Ide za svojimi túžbami, bojuje za svoju slobodu i právo na rovnocennú lásku a nanovo prepisuje biblický príbeh, ktorý všetci poznáme.
Autorka chcela ukázať Ježiša ako človeka z mäsa a kostí a postavila mu po boku citlivú a vzdelanú ženu. Spoločne rozširujú svoje duchovné obzory a žijú v láske a porozumení, kým sa Ježišov osud, ako všetci vieme, tragicky nenaplní.
Názor O, The Oprah Magazine
„Kiddovej odvážny naratívny revizionizmus dovoľuje hrdinke, aby bola v každom ohľade rovnocenná svojmu manželovi, a zároveň nastoľuje otázku: Nebola by západná kultúra iná, keby muži a ženy oddávna vyrastali v ovzduší vzájomného uznania a úcty k partnerovi? Nie je to až taký veľký posun, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať – veď evanjeliá opisujú Ježiša ako chápavého a láskavého zástancu žien.“
Začítajte sa do Knihy túžob:
Môj príbeh sa začína v štrnástom roku môjho života v mesiaci tišri, v noc, keď ma teta zaviedla na plochú strechu majestátneho domu môjho otca v Sefore, nesúc so sebou čosi okrúhle, zabalené do ľanového plátna. Liezla som za ňou po rebríku a sledovala záhadný batôžtek, čo mala uviazaný na chrbte, akoby niesla novorodenca, no nedokázala som uhádnuť, čo sa v ňom skrýva. Dosť hlasno si nôtila hebrejskú pieseň o Jakubovom rebríku a ja som sa strachovala, aby zvuk jej hlasu neprenikol do domu cez dlhé, úzke okná a nezobudil moju matku. Matka nám zakázala schádzať sa na streche zo strachu, že Yaltha mi zaplní hlavu trúfalými myšlienkami.
Na rozdiel od mojej matky i od všetkých žien, ktoré som poznala, moja teta bola vzdelaná. Jej myseľ bola ako nekonečná, neprebádaná krajina, ktorej hranice sa ustavične posúvali. Nepoznala žiadne obmedzenia. Pred štyrmi mesiacmi k nám prišla z Alexandrie z dôvodov, o ktorých nik nehovoril. Nevedela som, že otec má sestru, až kým sa jedného dňa nezjavila u nás, odetá do čistej, nefarbenej tuniky. Jej drobné telo sa nieslo hrdo a oči zlostne zazerali. Otec ju neobjal, ani matka. Ubytovali ju v izbe pre služobníctvo, kam sa vstupovalo z horného nádvoria, a moje otázky si nevšímali. Aj Yaltha ich odbíjala. „Tvoj otec ma zaviazal prísahou, že nebudem hovoriť o svojej minulosti. Najradšej by bol, keby si si myslela, že som spadla z neba ako vtáčí trus.“
Matka vravela, že Yaltha je bezočivá. Aspoň na tom sme sa zhodli. Ústa mojej tety boli neutíchajúcim prameňom vzrušujúcich, nepredvídateľných výrokov. Práve to som na nej mala najradšej.
Dnes v noci to nebolo prvý raz, čo sme sa po zotmení vybrali na strechu, aby si nik nemohol vypočuť náš rozhovor. Sedeli sme pod hviezdami a teta mi rozprávala, že židovské dievčatá v Alexandrii píšu na drevené tabuľky s niekoľkými vrstvami vosku, čo bol vynález, ktorý som si sotva dokázala predstaviť. Rozprávala mi o židovských ženách, ktoré spravovali synagógy, študovali filozofiu, písali poéziu a vlastnili domy. O egyptských kráľovnách. O ženách faraónkach. O veľkých bohyniach.
Ak Jakubov rebrík dosiahol až do neba, tak aj ten náš.
Yaltha nebola na svete dlhšie ako štyri a pol desaťročia, ruky však mala hrčovité a pokrivené. Koža na jej lícach bola samý záhyb a pravé viečko mala ovisnuté, akoby zvädnuté. No po rebríku liezla vrtko a ladne ako pavúk. Sledovala som ju, ako sa vyšvihla z hornej priečky rebríka na strechu a vak na chrbte sa jej pritom hojdal sem a tam.
Usadili sme sa tvárou v tvár na slamených rohožiach. Mesiac vychádzal spoza vrchov ako ohnivá guľa. Nebo bolo bezoblačné, čierne, plné žeravých uhlíkov. Nad mestom sa vznášala vôňa chlebových placiek a dymu z kuchynských pecí. Nevedela som sa dočkať, kedy sa dozviem, čo ukrýva v batôžku, ona však len bez slova hľadela do diaľky. Musela som čakať.