V deň, keď sa mi narodil syn, som zomrela. Mala som videnia, že sa to stane, ale nikto mi neveril. Ešte neuveriteľnejšie je však to, čo som videla, keď som bola klinicky mŕtva…
Takto začína svoju knihu Stephanie Arnoldová s príznačným názvom 37 sekúnd. Presne toľko bola na „druhej strane“ a zažila neuveriteľné veci. Pritom Stephanie nie je nejaká pomätená žena, naivka, či špekulantka. Napríklad časopis Today’s Chicago Woman ju zaradil do zoznamu „100 inšpiratívnych žien“.
„Pútavé, fascinujúce, desivé, podnetné, poučné. Nehladiac na to, kto ste, alebo čo podľa vlastného názoru viete, príbeh tejto ženy vás prinúti zamyslieť sa, ako by sme všetci mali žiť.“
Maureen Maherová, korešpondentka spravodajskej relácie CBS 48 hodín
Keď Stephanie Arnoldová po druhý raz otehotnela, začala ju prenasledovať predtucha, že pôrod sa skomplikuje a ona neprežije. So svojou obavou sa zverila manželovi, gynekologičke, ošetrujúcim lekárom a priateľkám. Neverili jej. Chápali, že sa s ňou niečo deje, ale pripisovali to tehotenskej precitlivenosti.
Do života sa nám občas vkradnú nástojčivé predtuchy a sny, ktoré nás hlboko znepokoja, ale naši najbližší im nepripisujú priveľkú pozornosť. Skôr ich pokladajú za prejav strachu pred nastávajúcou skúškou.
Keď začala Stephanie rodiť, jej stav sa skomplikoval. Postihla ju embólia plodovou vodou, ktorá je vo väčšine prípadov smrteľná. 37 sekúnd bola klinicky mŕtva, ale lekárom sa ju podarilo zachrániť.
Stephanie sa spoľahla na svoju intuíciu a ešte pred pôrodom upozornila lekárov, aby pripravili dostatok krvi a operatéra – to jej zachránilo život. Tvrdí, že každý by mal počúvať svoj vnútorný hlas. Je presvedčená, že ju viedla Božia prozreteľnosť…
Stephanie Arnoldová pracovala ako produkčná a režisérka televíznych relácií, hudobných klipov a dokumentárnych filmov, keď stretla svoju životnú lásku. Rozhodla sa, že život zasvätí iba rodine. V súčasnosti pôsobí v správnej rade Nadácie AFE (amniotic fluid embolism, embólia plodovou vodou) a zastáva záujmy pacientok v organizáciách ako napríklad Americká asociácia anesteziológov.
„Pozoruhodný príbeh sily a lásky. Je to krásny príbeh ducha, učí nás, ako si musíme ceniť život a vážiť lásku. Teším sa na film!“
Diane Alexanderová, producentka
Začítajte sa do novinky 37 sekúnd:
„PRE MŇA SI VŽDY BOLA BOJOVNÍČKA. Vedel som, že prežiješ,“ povzbudzoval ma často strýko Marvin. Neovládateľne som sa rozvzlykala. Uvedomila som si, že sa snaží upútať moju pozornosť, aby som sa neobrátila. Odrazu som v hrdle a v bruchu pocítila prenikavú bolesť, akoby mi ich čosi rozdrapilo. Obrátila som sa a zdesene sledovala, ako sa do hrudnej kosti tela na operačnom stole zaboril skalpel a rozrezal ju až po stred brucha. Keď jeden z lekárov odstúpil, zbadala som, že telo patrí mne.
„Chcem sa prebrať.“ Zalapala som po dychu. Chcela som sa prebrať z hypnózy. „Myslím, že sa povraciam.“
„Rátam: jeden, dva, tri, štyri, päť. Zhlboka sa nadýchnite, preberáte sa. Všetko je v poriadku,“ prihovorila sa mi láskavo terapeutka Linda. Po lícach mi tiekli slzy.
Naozaj som videla to, čo si myslím? Skutočne som sledovala, ako ma lekári oživujú? Šokovalo ma to. Celé mesiace sa ma ľudia pýtali, čo si pamätám z okamihu svojej smrti na operačnom stole, no ja som si nepamätala vôbec nič. Teraz, v priebehu regresného liečebného sedenia som videla a cítila každú bolestivú podrobnosť. Naozaj sa to stalo? Skutočne som hľadela oknom do minulosti? Alebo to bola iba stať z Greyovej Anatómie podvedome vyvolaná v mojej mysli? Nevedela som sa z toho vysomáriť.
Pred ôsmimi mesiacmi som po pôrode syna Jacoba zomrela. Tridsaťsedem sekúnd som bola klinicky mŕtva. To, čo sa mi prihodilo, sa z lekárskeho hľadiska nedalo očakávať, no moji ošetrujúci lekári vám povedia, že som prežila, lebo som predvídala vlastnú smrť. Niekoľko mesiacov vopred som dopodrobna vedela, že zomriem v deň, keď sa mi narodí syn, a mnohí – vrátane mojich lekárov – sú presvedčení, že spomínané vízie mi zachránili život.
Niekoľko mesiacov po Jacobovom narodení – keď som sa už zotavila nielen z pôrodu, ale aj z traumy a smrti – som si uvedomila, že potrebujem pomoc, aby som celý zážitok patrične spracovala. Skutočnosť, že som s časovým predstihom videla vlastnú smrť, som nebola schopná zvládnuť sama. Lekári mi nevedeli poskytnúť vysvetlenie, náboženskí predstavitelia boli presvedčení, že v tom bola ruka Božia. Môj manžel bol šťastný, že som nažive, no keďže má dominantnú ľavú mozgovú hemisféru, nevedel si ani predstaviť, že by som mohla vidieť vlastnú smrť. Potrebovala som dôkladnejšiu pomoc, než mi mohli poskytnúť lekári či rabíni. Preto som vyhľadala odborníčku na regresiu.
Nik ma nepripravil na bolesť, akú som zakrátko prežívala pri návrate do svojej minulosti, ani na to, čo pritom uvidím.
A ak som sa mohla vrátiť do minulosti, je možné, že som v nej viedla rozhovor so strýkom? Veď je mŕtvy vyše dvadsať rokov.
Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, onedlho som sa presvedčila, že podrobnosti, ktoré som videla pri pohľade do minulosti, boli také presné ako moje predtuchy. Tieto skúsenosti mi nesporne odchýlili dvere do sveta, o ktorom som nemala potuchy a ani vo sne som sa nenazdala, že doň jedného dňa nazriem. Predkladám vám svoj príbeh, ako sa mi stal a ako ho videli všetci ostatní, ktorí boli pri tom.
1. kapitola
ČÍTA Z USADENINY. Z kávovej usadeniny na dne šálky od veľmi silnej tureckej kávy. Neznášam kávu, ale zrejme ma premohla zvedavosť, lebo ako devätnásťročná som navštívila médium a vypila za šálku kávy. Chcela som vedieť, čo ma čaká v budúcnosti. Obrovské bohatstvo, pekný manžel alebo zamestnanie, v ktorom dosiahnem obrovský úspech? Vôbec mi nenapadlo, že budem počuť to, čo mi tá žena povedala. Tvrdila mi, že zomriem mladá. Pozrimeže! Vraj nikdy nehovoria zlé predpovede, a tu ho máš! Nijaké bohatstvo. Nijaký manžel. Nie, zomriem mladá.
Samozrejme, vtedy som predpoveď pripísala na vrub toho, že veštkyňa chce vymámiť zo mňa viac peňazí, lebo ma určite budú zaujímať podrobnosti. Neskočila som jej na návnadu. Azda som mala.
Po zotavení som sa v duchu vrátila k starej veštbe.
O dvadsaťtri rokov neskôr, ako veštica videla v kávovej usadenine môj osud, som vo veku štyridsaťjeden rokov na tridsaťsedem sekúnd skutočne zomrela. Naozaj vtedy veštica čosi zbadala, alebo to bola iba náhoda? To sa už nikdy nedozviem. Ale dospela som k presvedčeniu, že nemôžem vylúčiť možnosť, že som schopná nahliadnuť do budúcnosti, lebo niekoľko mesiacov pred pôrodom druhého dieťaťa som mala videnia o svojej nastávajúcej smrti. Boli desivé a podrobné. V tom čase by som vám nevedela povedať, prečo a kde sa tie videnia vzali, bezpochyby mi však zachránili život. Zakrátko som sa k svojej smrti vrátila… tentoraz ako pozorovateľ… A myslím, že som pochopila, kto mi zoslal spomenuté varovania.
Bolo to tridsiateho mája 2013, týždeň pred mojím plánovaným cisárskym rezom. Zobudila som sa a dostala som chuť na cigaretu. Nefajčím. Nikdy som nefajčila. Ale počas celej ťarchavosti ma prenasledovala chuť na cigaretu. Bolo to čudné. Jasné, že som si nechcela naozaj zapáliť, ale pristihla som sa, že sa náročky pohybujem v blízkosti fajčiarov, len aby som vdýchla vôňu dymu. Viem, je to čudné.
Potlačila som chúťky a zamierila som do kuchyne. Kým som dcére Adine pripravovala raňajky, začala som sa cítiť zle. Odrazu som dostala čudné kŕče a keď som nazrela do nohavičiek, zbadala som krv. Nebolo to len niekoľko kvapiek, ale riadny prúd krvi. Hneď nato presiakol cez nočnú košeľu a začal mi kvapkať k nohám. Adina mlčky stála a hľadela na mňa so strachom v očiach. Mama vo mne zaradila na najvyššiu rýchlosť a okamžite sa snažila utrieť fľaky na dlážke. Zišlo mi na um jediné: usmievaj sa, mysli pozitívne a povedz jej, že dnes uvidí svojho bračeka. Nechcela som ju vyľakať, hoci som sama bola vystrašená.
Pravdu povediac, bola som vydesená na smrť. Nemala som bolesti, iba som bola v šoku. A pri pohľade na dcérinu tvár mi bolo jasné, že aj ona prežíva rovnaké pocity. Tak som nasadila úsmev, tvárila som sa nadšene a zabavila ju natoľko, až sa prestala sústreďovať na fakt, že – podľa jej slov – „mám červené cikanice“.
Pokojne som zavolala na Tessie, aby prišla hore. Tessie bola donedávna Adinina nočná opatrovateľka. Stala sa z nej blízka rodinná priateľka a prednedávnom oznámila môjmu manželovi, že vzhľadom na moje komplikácie s tehotenstvom ma v čase jeho neprítomnosti nenechá samu. Bola som nesmierne vďačná, že v to ráno bola u nás.
Uvedomovala som si, že potrebujem okamžitú pomoc, a tak som sa hneď pripravila na cestu do nemocnice. Kým sme pripútavali Adinu do autosedačky, hlavou mi vírilo milión myšlienok.
Musím zavolať Jonathanovi, ktorý má stretnutie v New Yorku. Mohla som ísť do nemocnice hneď za naším domom v Chicagu, kde by mi poskytli okamžité lekárske ošetrenie, no chcela som byť v opatere lekárov, ktorí poznajú môj zdravotný stav. Uvedomovala som si, že musím šoférovať ja. Tessie sa síce hrnula za volant, ale rázne som ju poslala dozadu. Bolo mi jasné, že by bola nervózna, navyše nepoznala cestu do nemocnice. Moje rady a pripomínanie, že má prechádzať križovatky aj na oranžovú, by ju určite vyviedli z miery, tak som ju požiadala, aby si sadla k Adine. Ešte stále som krvácala, ale odhadla som, že cestu do nemocnice zvládnem za pätnásť minút. Predpokladala som, že tam stihnem prísť včas. Súhlasím, možno to nebol odo mňa najrozumnejší ťah, a áno, viem, čo sa mohlo stať. No hoci som sa v súvislosti s tým dňom bála všeličoho a mala som zlú predtuchu, s dopravnou nehodou som nerátala.
Začala som sa modliť. Pamätala som si, ako ma už v útlom detstve náš rodinný rabín učil, že modlitba šema má veľa významov, ale jej základným cieľom je ochrana. Židia ju majú odriekať každé ráno a každý večer, aby im jej sila pomohla ochrániť dušu. V tej chvíli som to zúfalo potrebovala. Bola som presvedčená, že ak mi nik iný nepomôže, ochráni ma židovská viera a Boh. A tak som sa modlila.
Sústredila som sa a šoférovala som tak pokojne, ako som vedela. Krv na nejaký čas zadrží vložka. Zavolala som manželovi a požiadala ho, aby nastúpil do prvého lietadla smerujúceho do Chicaga, lebo dnes budem rodiť. Potom som zatelefonovala otcovi a oznámila mu, že som na ceste do nemocnice. Rodičom som sa však nezverila s obavami, aj tak by to bolo nanič, iba čo by som ich vystrašila. Mala som nepríjemný pocit, že sa mením na časovanú bombu. Kvôli dcére som potlačila strach a bojovala s ním.
Zatiaľ čo som v ten májový deň uháňala do Prenticeovej ženskej kliniky v Severozápadnej fakultnej nemocnici v Chicagu, uvedomovala som si, že tento okamih je vyvrcholením všetkých mojich nádejí a obáv: nádeje rozšíriť svoju rodinu s mužom, ktorého vrúcne milujem, a strachu, že pôrod neprežijem. Nebol to len obyčajný strach, bolo to čosi viac – vedela som, že zomriem.
Prvých päť mesiacov tehotenstva som sa po telesnej stránke cítila dokonale – úplný opak toho, čo som prežívala pri Adine, našom prvom dieťati. Tentoraz ma nemorila ranná nevoľnosť či pálenie záhy, nemala som ani kŕče v nohách. Nič.
Podstatnú časť druhého trimestra som strávila prípravou predaja nášho chicagského domu, aby sme sa mohli presťahovať do New Yorku. Môj manžel Jonathan prijal miesto hlavného ekonóma v newyorskej kancelárii ministra spravodlivosti. Po takom zamestnaní túžil odjakživa. Do vládnych služieb chcel vstúpiť, odkedy sme sa poznali. Rozhodnutie presťahovať sa však bolo ťažké, lebo sme plánovali rozšíriť rodinu a museli sme vytrhnúť korene zapustené vo Veternom meste. Lietanie medzi Chicagom a New Yorkom sa pre nás stalo pravidelným rituálom. Postarala som sa, aby som pre každý prípad mala zabezpečených pôrodníkov v oboch mestách.
Bol siedmy február a práve som priletela z New Yorku, aby som stihla nesmierne dôležité ultrazvukové vyšetrenie v dvadsiatom mesiaci. Lekári pri ňom kontrolujú chrbticu a všetky orgány plodu a jasnejšie rozpoznajú, či náhodou nemá vážne komplikácie. Po vyšetrení som uvažovala o svojom bezproblémovom tehotenstve, keď do miestnosti nazrel rádiológ a bez obalu povedal: „Máte úplne vcestnú placentu. Hneď sa vrátim,“ a vybehol niekam telefonovať.
Čože? Čože?!? Čo to znamená? Hrozí dieťaťu nebezpečenstvo? Hrozí nebezpečenstvo mne? Obrátila som sa k Jonathanovi: „Mám zriedkavú krvnú skupinu a netuším, čo je úplne vcestná placenta, ale mám z toho nepríjemný pocit.“
„Neplašme sa dopredu,“ vyhlásil Jonathan pokojne a racionálne. „Nech nám najskôr vysvetlia, o čo ide, potom urobíme potrebné opatrenia.“
Po návrate nám rádiológ oznámil: „Nejde o nič, pre čo by ste sa mali znepokojovať. Maternica sa pri zväčšovaní môže vychýliť zo svojej polohy. Nemusíte nijako obmedzovať svoje aktivity. Nie je to nič mimoriadne.“
Vybavené. Nič viac. Jonathanovi sa uľavilo, no ja som okamžite, ešte cestou k dverám, zavolala svojej chicagskej gynekologičke a pôrodníčke doktorke Julii Levittovej. Jej odpoveď? „Musíte okamžite obmedziť všetky aktivity. Prednedávnom som mala jednu vcestnú placentu, ktorá musela zvyšných sedemdesiatdva dní ostať na nemocničnom lôžku a porodila v tridsiatom piatom týždni.“ Takže je to niečo mimoriadne, povedala som si.
Informovala som rodinu a potom som sa v ten chladný februárový večer usadila v izbe a začala gúgliť heslo „placenta praevia totalis“, „úplne vcestná placenta“. Je to stav, keď sa placenta „vytvorí v dolnom segmente maternice a čiastočne alebo úplne prekrýva vnútornú bránku“. Rozbúchalo sa mi srdce. Čítala som ďalej. „Hlavným príznakom je krvácanie s možnými komplikáciami. Stav si vyžaduje cisársky rez.“
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. S možnými komplikáciami? Cisársky rez som mala už pri Adine a pravdepodobnosť vcestnej placenty po cisárskom reze bola menej než päťpercentná. Napriek tomu sa mi zakrútila hlava. Na obrazovke sa mihala jedna komplikácia za druhou. Čítala som ich, lebo som sa chcela dozvedieť čo najviac. Odrazu akoby som na počítači sledovala film: zbadala som záblesk a začala sa mi premietať moja budúcnosť.
Videla som sa, ako ležím na operačnom stole. Videla som, ako sa lekári horúčkovito zaoberajú mojím telom. Videla som Jonathana s novonarodeným Jacobom na rukách. Dieťa bolo zdravé. Ja nie. Videla som svoje otvorené ústa a telo nehybne rozvalené ako kus mäsa. Bola som mŕtva.
Čo to bolo?! Neveriacky som pokrútila hlavou. Čo som to práve videla? Netušila som, kde sa tie výjavy nabrali. Ovládol ma zmätok. Musela som sa zhlboka
nadýchnuť. Ako je možné, že sa mi zjavilo niečo také?
A prečo sa mi to zjavilo? Som taká vydesená, že sa mi v mysli vybavuje najhorší scenár?
Vbehla som do spálne a zreferovala všetko Jonathanovi. Opäť sa ma snažil upokojiť. „To je naozaj najhorší scenár. Neplaš sa. Nič sa nestane.“
Ale ja som vedela, že to nebola iba predstava. Na to, čo som videla, zareagovalo aj moje telo. Celé oťaželo, ruky mi zmeraveli až po končeky prstov a boli studené ako ľad. Nebola to zvyčajná tehotenská úzkosť. Už som raz rodila a tento pocit vôbec nepripomínal obavy, ktoré som prežívala pred prvým pôrodom. Netušila som, prečo sa mi „výjav“ ukázal, ale okamžite som vycítila, že bol skutočný. Bola som presvedčená, že pôrod svojho chlapčeka neprežijem.
