Americká spisovateľka Jessica Ann Redmerská píše predovšetkým pre mladých čitateľov. Debutovala prvým dielom romantickej trilógie s nadprirodzenými prvkami The Mayfair Moon. Skutočný prielom v kariére však zaznamenala až s knihou Radšej nikdy, ktorá sa spolu s jej pokračovaním Radšej vždy zaradila medzi bestsellery New York Times či Wall Street Journal.
Teraz je tu s novinkou Skok do neznáma ktorá vás rozhodne nesklame. Opäť vytvorila úžasný príbeh o intenzívnom vzťahu dvoch mladých ľudí, na ktorý len tak nezabudnete. „Budete cítiť každý kúsok bolesti, prežívať intímnu a hlbokú lásku a budete žiť s postavami, ako už dlho nie,“ napísal GliteraryGirl.com.
Sienna Murphyová sa nikdy do ničoho nepustí bez vopred pripraveného plánu a všetky jej doteraz vychádzali. Hneď po promócii si našla prestížne zamestnanie a získala vytúženú stabilitu – až kým ju práca nezaviedla na slnkom zaliate pláže havajského Oahu a nepostavila jej do cesty sexi surfera Luka Everetta.
Sienna prvýkrát prenechá opraty svojmu srdcu. Vďaka Lukovmu bezstarostnému šarmu sa spontánne a veľmi „nesiennovsky“ rozhodne na všetko zabudnúť a predĺžiť si pobyt na Havaji ešte o dva týždne.
Luke žije rýchlo a divoko. Po stretnutí so Siennou je presvedčený, že trocha neviazanej zábavy je práve to, čo jej chýba. Lenže keď medzi nimi namiesto zábavy prevládne vášeň, už nemôže poprieť, že cíti oveľa viac. Na odmietanie dlhodobých vzťahov však má dobrý dôvod. Neodváži sa Sienne sľúbiť naveky, pretože mu minulosť vraví, aká krehká vie byť budúcnosť.
Môže sa napriek všetkým rizikám podariť skok do neznáma?
„Toto je čistá mágia z jej pera.“
New York Times
Začítajte sa do novinky Skok do neznáma:
Sienna
Potkla som sa o kufor, rozčapila sa na koberci a doudierala si pritom kolená. Aby som zadusila nástojčivú bolesť, zahryzla som si do pery a zamierila otvoriť dvere, za ktorými ktosi zvonil.
„Sienna!“ kričala na mňa spoza dverí Paige.
„Sekundu,“ ozvala som sa a zvesila bezpečnostnú retiazku.
„Ty ešte ani nie si hore?“ spadla jej sánka.
Pretlačila sa okolo mňa dovnútra.
„Už hodinu ti vyvolávam a posielam esemesky.“
Oboma rukami som si prehrabla vlasy a z perí mi vyšlo ťahavé zívnutie.
„Zaspala som.“
„Ďakujem, na to by som sama neprišla,“ odbila ma a náhlivo ukázala na dvere. „Poďme, do polhodiny musíme byť na letisku.“
V tielku a nohavičkách som sa rozbehla do svojej izby a stále som sa pokúšala definitívne premôcť spánok. Zo stola som schmatla oblečenie, čo som si večer vopred pripravila, a do niekoľkých sekúnd som ho mala na sebe. Na sprchu nebol čas, musela som si ju odpustiť. Dokonca som si nemala kedy ani len umyť zuby, preto som kefku nahradila mentolovou ústnou vodou – naliať do úst, vykloktať, vypľuť – a podpazušie som si rýchlo natrela tuhým dezodorantom. Tak rýchlo, až som mala pocit, že som ľavé podpazušie celkom vynechala. Ani na líčenie nezostával čas. Tmavoryšavé vlasy som si na temene stiahla do čohosi neforemného. Vyzerala som ako smrtka.
Vo chvíli, keď som sa v rámci časových možností cítila pripravená, som si pod pazuchu zastrčila kabelku a vysunula vyťahovaciu rúčku kufra, o ktorý som sa pred chvíľou potkla. Ťahajúc ho za sebou, náhlivo som zamierila k dverám. Na nohy som si nasunula tenisky, no ani som sa pritom nezastavila a päty mi zostali vonku. Len čo som vykročila z bytu a zabuchla za sebou, musela som sa zamračiť. Počula som totiž, ako spadol fotoaparát mojich rodičov, čo visel pri okne. Najprv urobil buch a potom prask.
Nestáva sa mi, že by som niekam meškala. Budík sa ráno neozval, pretože sa príšerne bojím lietania. Na výlet na Havaj sa teším – najviac na svete –, lenže mi bolo jasné, že nasledujúcich niekoľko hodín sa budem ako sardinka tlačiť v lietajúcej rakve desaťtisíc metrov nad oceánom. Ten stres ma bude stáť niekoľko rokov života. Ak lietadlo nehavaruje a nezabije ma.
Zatiaľ sa na tomto výlete pokazilo všetko, čo sa pokaziť mohlo.
Na letisko sme dorazili len tak-tak a úspešne sme prešli bezpečnostnou prehliadkou. Nešlo mi do hlavy, ako je možné, že som si v kabelke nezabudla nič nebezpečné. Na palube sme sa ocitli niekoľko minút pred odletom.
„Si si istá, že budeš v poriadku?“ spýtala sa ma Paige zo sedadla pri okne.
„Nie, to teda nie som,“ odvetila som, zatiaľ čo som sa hniezdila a hľadala vhodnú polohu, „ale nič s tým nenarobím.“
„Nechceš, aby som ťa omráčila?“
Zagánila som na ňu.
„Nie, ďakujem ti za veľkorysú ponuku, no myslím, že si ju nechám ujsť.“
Uškrnula sa, pokrútila hlavou a zadívala sa na obrazovku svojho mobilu. Určite mala sto chutí povedať mi, že takýto prehnaný strach z lietania je absurdný, no urobila dobre, že si zahryzla do jazyka. Nateraz. Dávala som jej najviac hodinu, kým ju premôže nutkanie a povie mi to aj tak. Kamaráti sú predsa na to, aby si robili zle.
Paige je štíhla a opálená ako modelka z prehliadky Hawaiian Tropic. Na cestu si obliekla minišortky a blonďavé vlasy skryla pod perfektne padnúcu ružovú bejzbalovú čiapku. Slečna Cassandra Harringtonová, moja šéfka s vášňou pre módu, peniaze a všetko, čo sa za ne dá kúpiť, napokon súhlasila, že Paige zamestná ako moju asistentku. Sprvu mala totiž výhrady, že je to moja najlepšia kamarátka. Nový formát všetkým vyhovuje. Mne, pretože mi Paige pomáha zvládať hektickú prácu, a jej, lebo donedávna pracovala ako Cassandrina asistentka. A taká práca je horšia ako prežúvať hlinu. Dobre to viem, veď som začínala na rovnakom mieste.
Aby som sa upokojila, vyhla sa panike a nestrápnila sa počas letu, do uší som si zasunula slúchadlá, položila hlavu na opierku a započúvala sa do bubnovania dažďa svistu vetra. Zvuky dažďa síce nie sú ani zďaleka také účinné ako dávka vália, ale je to aspoň niečo a trochu pomáhajú. Práve pre tieto prípady mám v iPode nahrávky niekoľkých typov dažďa.
Lietadlo sa dalo do pohybu. Pevne som zovrela opierky na ruky, až som mala pocit, že ten tvrdý plast prepichnem nechtami. Dýchaj, Sienna. Len dýchaj. Paige vedľa mňa mala na tvári široký úsmev, ktorým mi asi chcela povedať niečo ako Iba sa na mňa pozri, vidíš, nič na tom nie je. Neboj sa, ani ja sa nebojím. Určite to myslela dobre ako vždy, lenže rovnako ako mnohí iní, ani ona nerozumie strachu.
Zavrela som oči, započúvala sa do dažďa a predstavovala si, že sedím na pevnej pôde a pozorujem okolo seba dopadajúce kvapôčky, ako sa vpíjajú do zeme. Potom som sa zamyslela nad dvadsiatimi dvoma rokmi môjho života, akoby to bola posledná príležitosť pomaznať sa so spomienkami na najšťastnejšie chvíle.
O šesť hodín som sa ocitla v Oahu, jednom z najnádhernejších miest na svete. A stále som bola nažive. Rovnakou mierou sa vo mne miešalo nadšenie a sklamanie. Nadšenie, pretože, nuž – veď je to Oahu. A sklamanie, lebo som sem neprišla, aby som vychutnávala nádheru tropického ostrova, ani aby som ho celé dni fotografovala, o čom som odjakživa snívala. Nie, namiesto toho som sem prišla pracovať, v pote tváre zorganizovať svadbu cudzím ľuďom. Napriek tomu sa nesťažujem. Všetky náklady na cestu nám hradili oni a nie každý človek môže povedať, že na Havaji vôbec bol. Tým menej na cudzí účet. Som šťastné dievča.
„To je bomba!“ tlmočila mi Paige svoje nadšenie a snažila sa prehlušiť bzučanie cudzích rozhovorov v letiskovej hale. „Prvý raz spolu na Havaji. Poriadne si to užijeme.“
Prstami ozdobenými prsteňmi sa načiahla po moju tašku. „Po príchode do hotela ťa zaregistrujem a skontrolujem, či je tvoja izba v súlade s očakávaniami.“ Zo všetkých síl sa snažila hrať rolu mojej asistentky – niesla za mňa tašku, tvárila sa, že nie je moja najlepšia kamarátka a upäto sa pokúšala o korektný tón, no všetko spolu pôsobilo kŕčovito.
Zasmiala som sa. „V súlade s očakávaniami? Nie som Cassandra,“ pripomenula som jej. „Nepotrebujem, aby si mi kontrolovala izbu bielymi rukavičkami, ani aby si do svojho slovníka importovala výrazy, ktoré bežne nepoužívaš.“
Paige sa uškrnula, prehodila si tašku cez plece a vysunula rúčku jedného z mojich dvoch kufrov na kolieskach. Tretí patril jej.
„Prosím? Ty nepotrebuješ sluhu, ktorý s natrčenou dlaňou čaká, aby za teba vyhodil vyžuvanú žuvačku?“ zažartovala.
Neveriacky som sa rozosmiala. „Prosím, povedz mi, že toto od teba Cassandra nechcela. Aj keď je pravda, že od nej by to vystalo.“
Paige pokrčila plecami. „To nie. Len som to niekde čítala a okamžite som si predstavila madam Harringtonovú.“ Pyšne zdvihla hlavu, dramaticky zažmurkala svetlomodrými očami a napodobnila Cassandrino afektované správanie.
Vyšli sme z budovy príletového terminálu, obzerali sme sa po taxíku a vychutnávali dotyky dokonalého havajského letného vánku. Zatiaľ čo som stála na chodníku, v kabelke sa mi roztancoval vibrujúci telefón. Stihla som ho vyloviť a prijať hovor tesne predtým, ako sa presmeroval do odkazovej schránky.
„Telefonovala mi pani Denningsová. Nevedela sa ti dovolať. Predpokladám, že si mala vypnutý telefón,“ ozval sa Cassandrin hlas. Paige zamávala na okoloidúci taxík. „Prídu dnes večer, ale vravela, že môžeš začať aj bez nej. Na mieste už je nevestina sestra, volá sa Veronica.“
Pri obrubníku zastal taxík a vystúpil z neho šofér, ktorý pomohol Paige naložiť našu batožinu do kufra.
Sadla som si na miesto vzadu.
„Nepovedala pani Denningsová, kedy presne dorazia?“ Zabuchla som za sebou dvere a pokúšala sa usalašiť na vŕzgajúcom sedadle. „Kým neprídu so všetkým potrebným, veľa toho nenarobím.“
„To nepovedala,“ odvetila Cassandra. „Urob, čo sa dá s tým, čo máš.“
Do mysle sa mi vkradli predstavy mimopracovných aktivít, vďaka čomu sa mi na tvári mimovoľne zjavil vrelý úsmev.
„Kým dorazia so všetkým nevyhnutným, možno si nájdem čas na oddych a trochu sa tu poobzerám,“ nadhodila som.
„Možno,“ odsekla triezvo. Akoby tým chcela čo najkultivovanejšie a najpriateľskejšie povedať: Nie drahá. Je mi to ľúto, ale na také veci tu nie je priestor. Ak sa však budeš lepšie cítiť, pokojne o tom ďalej snívaj.
Bolo mi to jasné, ešte skôr ako sme sem vôbec dorazili: keď pracujete ako eventová koordinátorka pre elitnú kalifornskú agentúru, nič také ako oddych neprichádza do úvahy. Každý jeden z Cassandriných klientov je bohatý, polovica z nich je slávna a druhá polovica niekoho slávneho pozná. V tejto brandži sa krútia veľké peniaze, no zároveň sa na vašu prácu kladú také mimoriadne nároky, že väčšina ľudí z nej pre enormný stres vycúva počas prvého mesiaca. Prinajmenšom to platí pre zamestnancov Cassandry Harringtonovej.
Stále sa mi nechcelo veriť, že sa mi pritrafila práca s toľkými výhodami. Patria medzi ne platené služobné cesty na Havaj, kariéra v kreatívnej brandži so štedrým platom a istota zamestnania, kde sa dá len stúpať hore. Také príležitosti sa človeku nenúkajú často a musel by byť padnutý na hlavu, aby sa toho nechopil. Keď som vyrastala, rodičia museli obrátiť každý cent dvakrát. Dávno pred skončením strednej školy som sa rozhodla, že si dám pozor, aby som nemusela prejsť tým, čím oni. A teraz, keď mal otec zdravotné problémy – rakovinu prostaty, ale podarilo sa ju podchytiť včas, liečba bola úspešná a nádor sa dal na ústup –, ešte pevnejšie som sa rozhodla udržať si dobre platené miesto, aby som mohla pomáhať rodičom. Toľko pre mňa urobili.
Paige sa usadila vedľa mňa, zabuchla za sebou dvere a náhle uťala prúd hlasov za oknami. Domyslela si, že telefonujem s Cassandrou, a iba sa na mňa zaškľabila. Odpustila si výsmešné poznámky o našej šéfke a nechala ma sústrediť sa na rozhovor.
„Máš dva dni na prípravu,“ zaznieval zo slúchadla Cassandrin hlas, „nasleduje samotná svadba a vzápätí sa vraciaš do San Diega.“ Odmlčala sa. „A potom ideš na Jamajku.“
Premohla som prekvapenie, obrátila sa na Paige a zadívala sa jej do očí. „Jamajka?“ povedala som do telefónu.
Paige sa rozžiarila tvár.
„Myslela som si, že budeš rada,“ potvrdila Cassandra hrdo. „Istý klient zo San Francisca, môj starý známy, sa bude ženiť v Montego Bay. A je poriadne zazobaný, zlatko.“ Okamžite som si predstavila, ako o seba trie palec a ukazovák. „Bude to zatiaľ tvoja najvyššia provízia.“
Tvár sa mi roztiahla do úsmevu a zadívala som sa za Paige, kde sa mihali palmy a farebné okolie. Netešila som sa na peniaze, ale na fotografovanie Jamajky. Paige síce mlčky sedela, no videla som, že sa nevie dočkať podrobností.
„Viem, že je ťažké zvyknúť si na toľké peniaze,“ doberala si ma Cassandra a slová doplnila dramatickým vzdychom, „ale obávam sa, že sa budeš musieť zaprieť a vydržať to.“
„Pripravili ste mi hotové galeje,“ oplatila som jej rovnako sarkasticky.
„Myslíš, že to zvládneš?“ spýtala sa ma podozrievavo.
Na tie slová som sa len zasmiala. „Jasné, že to zvládnem! Nepovedali ste mi azda minule, že som najlepšia eventová koordinátorka, akú ste kedy zamestnali?“
„Myslela som, či zvládneš ten let,“ upozornila ma, a keď mi zaplo, môj úsmev bol v mihu preč. „Na Jamajku to trvá čosi vyše deväť hodín.“
Pri tej predstave sa mi zrýchlil pulz. Deväť hodín v lietadle. Tisíce metrov nad oceánom. Nie náhodou sa ľudia rodia bez krídel.
„Zvládnem to,“ dopustila som sa polovičnej lži a v duchu som sa zaviazala, že musím zájsť k doktorovi, aby mi predpísal trochu vália, pretože nahrávky dažďa z iPodu mi na niečo také nebudú stačiť.
„Jamajka?“ ozvala sa Paige nedočkavo, len čo som zavesila.
„Prosím, povedz mi, že tam pôjdem.“
„Teda takto?“ zazrela som na ňu, ako keby mi práve položila nejakú impertinentnú otázku. „Si moja asistentka. Pôjdeš so mnou všade, kde ťa budem potrebovať.“
„Paráda.“ Na tvári sa jej usadil úsmev a zadumaný, zasnívaný výraz, ktorý zvyčajne mávam ja, keď sa dozviem, že mám ísť niekam, kde som ešte nebola. Rozdiel medzi nami spočíval v tom, že Paige sa ešte len musí naučiť jedno: tieto pracovné cesty sa nikdy nevyvíjajú tak, ako si ich vysnívame. Kým sa stala mojou asistentkou, pracovala pre Cassandru len mesiac a nikdy necestovala ďalej ako do Chicaga. Niežeby si Paige nemohla dovoliť vybrať sa kdekoľvek sa jej zachce – vďaka rodine je zabezpečená –, ale to ešte neznamená, že predstava výletov s kompletne pokrytými výdavkami by jej bola proti srsti.
Dorazili sme do hotela. Obrátila som sa na Paige, ktorá sa s unaveným výrazom a mojou ťažkou taškou na pleci pokúšala udržať stabilitu.
„Nosíš v nej kamene alebo čo?“
„Myslím, že som si zbalila celý svoj majetok. Asi sa začínam podobať na Cassandru.“
„Bože, dúfam, že nie,“ zaškerila sa Paige a prehodila si tašku na druhé plece. Spod čapice jej ako nitky pavučiny vytŕčali blond vlasy.
„Veď ma poznáš,“ pokrčila som plecami, „pripravená a usporiadaná ako vždy.“
„Jasné, jasné, viem.“ Síce som to nevidela, ale priam som cítila, ako Paige v tej chvíli dramaticky prevrátila oči.
Konečne sme sa dotrepali na poschodie. Otvorila som dvere svojho apartmánu a zalapala som po dychu. Dokonalý. Veľkolepý. Z balkóna bol výhľad, za aký by sa oplatilo zomrieť.
Paige odložila moju batožinu k stene.
Odkopla som tenisky a zvalila sa do prúteného kresla s mäkučkým azúrovým čalúnením pri sklených posuvných dverách na balkón.
„Pekné, nie?“ prehodila Paige, zatiaľ čo sa obzerala okolo seba.
„To je slabý výraz.“ Dlaňou som prešla po hladkom povrchu stolíka vedľa kresla a v mysli sa mi na okamih vynorili spomienky na mojich rodičov a našu jedinú rodinnú dovolenku, keď som bola mladšia. Cestou na návštevu známych kdesi v Texase sme jednu noc prespali v lacnom moteli. Vlastne to ani nebola naozajstná dovolenka, ale bola som rada, že môžem rodičov vidieť, ako spolu trávia voľný čas. Väčšinou totiž pracovali šesťdesiat hodín týždenne, a keď sa doma letmo minuli, boli príliš unavení, aby sa rozprávali.
Paige sa usadila na peľasť mojej dokonale ustlanej postele. Ponad okraje jej prevísali opálené nohy obuté v drahých sandáloch na gladiátorský štýl od Louboutina.
„Čo myslíš, koľko máme času?“ spýtala sa a jemným natriasaním skúšala tuhosť matraca.
Ledva sme prišli a o práci sa mi nechcelo ani len premýšľať, ale inak sa nedalo.
„Musím sa osprchovať,“ oznámila som a odlepila chrbát od operadla, „namaľovať sa a upraviť si vlasy. Zhruba o hodinu sa pôjdeme pozrieť do sály.“
Paige prikývla a vstala z postele.
„Nechám ťa osamote. Idem si dať niečo pod zub. Keby niečo, bývam nad tebou v čísle 510. Ozvi sa mi, keď budeš pripravená. Teda, ak odo mňa niečo nepotrebuješ hneď teraz… šéfka?“ Žmurkla na mňa.
S úsmevom som pokrútila hlavou a opäť sa oprela. „Nie, je mi fajn, ale ďakujem. Uvidíme sa.“
Nato sa za Paige zavreli dvere a cvakol zámok.
Konečne som osamela. Na Havaji. Prišla som na Havaj! Nechcelo sa mi tomu veriť. Letmo som pozrela na pevný kufor, ktorý stál vzpriamene na koberci obďaleč. Zamyslela som sa, či z neho nevyberiem starostlivo zabalený fotoaparát a príslušenstvo. Beriem si ho so sebou takmer všade. Nato som však pohľadom zavadila o hodiny na nočnom stolíku vedľa postele a z pľúc mi vyšiel dlhý, hlboký ston.
Musela som uznať, že na to nie je správny čas – bohužiaľ, nájde sa len výnimočne –, preto som myšlienky na fotografovanie zahnala a vstala z kresla. Odsunula som sklené dvere a vyšla na balkón. Privítal ma teplý, ale nie horúci vzduch. Vetrík sa pohrával s pramienkami mojich tmavoryšavých vlasov, ktoré som si ráno len ledabolo popripínala. Na chvíľu som zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Do pľúc som nabrala teplý vzduch a pokiaľ sa dalo, vychutnávala tento pokojný okamih. Vedela som totiž, že len čo vyjdem z dverí svojho apartmánu a vyberiem sa na miesto, kde sa bude konať svadba, z pokoja a mieru zostanú len spomienky.
