Odmalička boli priateľmi. Ich priateľstvo postupne prerástlo do lásky…no nemohli si tento najkrajší cit naplno vychutnať. Zabránili im v tom. Ľudia, ktorí dodržiavajú nezmyselné pravidlá.
Milenci – Romeo a Júlia z Afganistanu je neuveriteľný a predsa pravdivý príbeh o tom, aké zložité, ba priam nemožné je vybojovať Zakii a Alimu aspoň základné ľudské práva, a to napriek veľkému úsiliu aj finančnej podpory zo Západu…
Zakia bola Tadžička, Ali Hazár.
Ona sunnitská moslimka, on šiitský moslim.
Odmalička vyrastali ako nerozluční priatelia v odľahlej horskej provincii Bamján a ich priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku. Zakiina rodina však mala s dcérou iné plány, a tak sa mladí odvážne vzopreli tradičným afganským zvykom aj islamskému právu. Zakia utiekla z domu a uchýlila sa do ženského útulku, ale tam sa nemohla vídať s Alim. Zaľúbenci sa preto opäť ocitli na úteku, ustavične prenasledovaní Zakiinou rodinou.
Milenci – Romeo a Júlia z Afganistanu je príbeh o nezlomnej sile ľudských citov, túžbe po dôstojnom živote a sebaurčení v konfrontácii s desivo represívnou kultúrou.
Skutočný príbeh autora, ktorý je už tridsať rokov zahraničným korešpondentom New York Times, pracoval vo viac ako 150 krajinách, a to najmä na Blízkom východe a v južnej Ázii. Tri roky bol šéfredaktorom kábulskej pobočky novín. Je spolunositeľom Pulitzerovej ceny za reportáže v USA, bol finalistom tohto ocenenia za zahraničné spravodajstvo a dostal množstvo iných prestížnych cien.
Keď sa skľúčený Ali ukladal spať, Zakia sa krčila s dvoma spolubývajúcimi Abidou a Safúrou na druhej strane údolia. Všetky tri si naplánovali vykĺznuť z postelí tesne pred polnocou a vyčkať vo vchodových dverách veľkého domu, kým strážnik vonku zaspí. Bamjánsky útulok pre ženy s čisto afganskými zamestnancami, ktorý prevádzkovala ženská sekcia Organizácie spojených národov, v tom čase prichýlila pätnásť dievčat a mladých žien – všetky tam boli pre hrozbu bitky alebo zabitia od príbuzných, pre vynútené sobáše s niekým, koho nemohli vystáť, alebo pre nelegálne sobáše detí, alebo pre staré prosté znásilnenie. Safúrin prípad bol mimoriadne nešťastný. Pred súd ju priviedli v rámci sporu dvoch rodín o podmienky jej zasnúbenia ako štrnásťročnej. Súdni zamestnanci ju vzali do zadnej miestnosti súdu a hromadne znásilnili. Sťažovala sa, ale sudcovia zablokovali akékoľvek stíhanie násilníkov, a tak Safúra ušla do útulku pred ich pomstou a v strachu pred zlobou vlastnej rodiny voči nej. Pre afganské rodiny je bežné zavraždiť dcéru, ktorá mala chybný úsudok alebo jednoducho len smolu, že ju znásilnili, pričom voči násilníkovi často prejavujú nepochopiteľnú zhovievavosť. Volajú to zabitie zo cti. Aj Zakia utiekla do útulku pred zabitím zo cti, hoci z iného dôvodu.
Finalista Pulitzerovej ceny Rod Nordland týmto pútavým skutočným príbehom opäť rozprúdil diskusiu o právach žien vo fundamentalistickom moslimskom svete.
Začítajte sa do prvých strán novinky Milenci – Romeo a Júlia z Afganistanu:
Kapitola 1. Pod pohľadom Budhov
Volala sa Zakia. Krátko pred polnocou mrazivého Silvestra pred perzským novým rokom 1393 ležala úplne oblečená na svojom tenkom matraci na dlážke a uvažovala o tom, čo sa chystá urobiť. Mala na sebe všetky svoje pestré vrstvy – dlhé šaty, pod nimi legíny, otrhaný ružový sveter a dlhý oranžovo-purpurový šál –, ale kabát nie, lebo žiaden nevlastnila. Jediné, čo na sebe nemala, boli topánky s otvorenými prstami a desaťcentimetrovými podpätkami, keďže nikto v Afganistane by nemal vnútri obuté topánky, ale mala ich vedľa matraca, pekne ľavú topánku vľavo a pravú vpravo, vedľa malej fotografie Aliho – chlapca, ktorého milovala. Nebol to najlepší výstroj na to, čo sa chystala vykonať – preliezť múr a utiecť do hôr –, no čoskoro mal nastať jej svadobný deň a ona chcela vyzerať dobre.
V tú noc 20. marca 2014 to nebolo prvý raz, čo Zakia zvažovala útek z Bamjánskeho útulku pre ženy, ktorý bol jej domovom, jej útočiskom a jej väzením ostatných šesť mesiacov – odo dňa, keď utiekla z domu v nádeji, že sa vydá za Aliho. Predtým vždy stratila nervy. Dve z ďalších dievčat, s ktorými sa delila o izbu, boli tiež hore, ale nepohnú sa, kým sa ona nepohne ako prvá. Hoci Zakia bola ešte vždy vydesená a nevedela, či má odvahu utiecť, cítila, že jej rýchlo dochádza čas a aj príležitosť.
Nebola to maličkosť, hoci Zakia už vtedy mala osemnásť a podľa zákona bola dospelá, dobrovoľne bývala v útulku, nebola väzenkyňou a v očiach afganského zákona smela voľne odísť, kedykoľvek si zmyslela. No zákon je len tým, čo z neho urobia muži, a toto nikde neplatí väčšmi ako v Afganistane. To, čo sa Zakia chystala urobiť, nezmení život len jej a Alimu, ktorý čakal na jej zavolanie na druhej strane Bamjánskeho údolia. Vedela, že to zmení život skoro každého, koho pozná. Jej otec Zaman a matka Sabza, jej mnohí bratia a najstarší bratranci sa vzdajú farmy a zasvätia životy naháňaniu Zakie a Aliho, verejne odprisahajú, že ich zabijú za zločin lásky. Aliho otec sa bude musieť tak zadlžiť, že najstarší syn príde o dedičstvo a väčšinu rodinnej úrody im zhabú na roky dopredu. Ostaných to ovplyvní nečakanými spôsobmi. Žena menom Fatima Kazimiová, ktorá viedla ženský azyl v Bamjáne a nedávno zachránila Zakiu pred smrťou z rúk vlastnej rodiny, utečie do exilu v Afrike. Šmuleja Boteacha, rabína z New Jersey, ktorý v tú noc ani poriadne nevedel vysloviť Zakiino meno, napokon jej prípad celkom pohltí, bude lobovať na najvyššej vládnej úrovni Spojených štátov, aby zasiahli v jej prospech. Toto negramotné chudobné dievča, ktoré nevedelo rátať do desať a nikdy nevidelo televízor, sa v priebehu týchto udalostí stane najznámejšou ženskou tvárou afganského vysielania. Stane sa hrdinkou pre každú mladú Afganku, ktorá sníva o tom, že si vezme svojho milovaného, a nie muža, ktorého jej vyberie rodina a ktorého nikdy nevidela. Pre konzervatívnych staršinov, ktorí predsedajú patriarchálnemu poriadku krajiny, sa však Zakia stane padlou ženou, ktorej skutky ohrozujú zavedený spoločenský poriadok; skutky, ktoré sú len ďalším dôkazom poľutovaniahodného zasahovania cudzincov do tradičnej afganskej kultúry.
V tomto bode som sa ocitol v príbehu ja kvôli článkom1, ktoré som napísal o Zakii a Alim v New York Times v roku 2014 – priniesli im slávu a vyvolali hnev konzervatívnej afganskej spoločnosti. Vtedy som to nevedel, ale onedlho som sa mal stať ich najväčšou nádejou na prežitie, pričom som sa do ich životov zaplietol spôsobom, ktorý ohrozoval moje vlastné hodnoty a profesionálnu morálku. No v tú noc, v predvečer jarnej rovnodennosti a perzského Nového roka2, som nemal ani potuchy, čo majú za lubom, a bol som vzdialený tri dni cesty od nich inde v Afganistane. Ani sme si navzájom na seba nepomysleli.
Len mesiac predtým som ich navštívil v Bamjáne, takže keď som neskôr počul, čo sa stalo, bolo dosť ľahké predstaviť si tú scénu. Z akéhosi dôvodu sa mi v mysli vynorili slová básne Roberta Browninga Porfýriin milenec, možno preto, že je o netrpezlivom milencovi, ktorý očakáva príchod milovanej:
Už skoro zvečera sa spustil dážď,
poryvy vetra boli skľučujúce,
drúzgala bresty jeho prudká zášť,
čo jazero vždy zmeniť v divý prúd chce,
načúval som a šlo mi puknúť srdce.
Bresty nahraďte striebornými brezami, ktoré stoja zoskupené v hrdých dvojstupoch smerom od južnej časti Bamjánskeho údolia, kde ležal ženský útulok, popri lánoch fariem, zrezaných k rieke, čo údolie pretína. Vysoké štíhle brezy pripomínajú ihličnaté cyprusy, ktoré lemujú chodníky v Etrúrii, až na to, že strieborné ruby ich listov a sľudovitá kôra akoby sa trblietali aj v svite hviezd. Mesto Bamján je hlavným mestom rovnomennej provincie, náhorná oblasť na odvrátenej strane pohoria Hindukúš, pričom miesto so zelenými údoliami medzi pustými a nehostinnými fľakmi leží ďaleko odvšadiaľ. Mesto sa rozkladá na dvoch širokých rovinách na južnom konci Bamjánskeho údolia; na dolnej vyrástlo staroveké mesto. Zhluk hlinených budov, čo sa sotva líšili od tých, aké tam stáli pred tisíckami rokov, je popretkávaný novšími betónovými, kovové dvere na obchodoch bazáru sú pomaľované niekoľkými základnými farbami. Kúsok pod tým rieka, stále s kusmi ľadu uprostred a snehom na brehoch.
Niekoľko desiatok metrov vyššie a ďalej na juh je široká planina, na ktorej sa nachádza malé letisko s terminálom z unimobuniek3 a so zbierkou nových murovaných budov, v ktorých sídlili prevažne vládne a humanitárne kancelárie. Postavili ich zahraniční darcovia spolu s novými asfaltovými cestami, so stavebnými zázrakmi, čo venovala japonská alebo kórejská vláda – dokonale rovnými a plochými, ale nevedúcimi nikam konkrétne. Medzi týmito budovami je aj útulok, odkiaľ sa Zakia chystala utiecť.
Mesto Bamján malo pri troche šťastia elektrinu štyri hodiny denne. Takto neskoro však už nie, takže z temného mesta nešla typická žiara a svetlo, len odrážajúci sa lesk oblohy. Podvečer chladno mrholilo, ale okolo polnoci teplota klesla a dážď sa zmenil na ľahký veterný sneh.
Brezy pri ceste sa predvádzajú od spodku údolia až k vysoko položenej plošine – aj v tme a na vzdialenosť asi piatich kilometrov od útesov pôsobia výklenky, kde bývali Veľkí Budhovia, veľkolepo. Ich ohromujúca veľkosť a zívajúce čierne obrysy udierajú do očí a vyrážajú dych, také odlišné všetkého, čo človek pozná. Útesy sú na sever od rieky. Socha admirála Nelsona z Trafalgar Square v Londýne by sa stratila v menšom východnom výklenku, kde kedysi stával Budha známy ako Šamama, väčší, západný výklenok, kde býval Budha známy ako Solsal, by pohltil celú newyorskú Sochu slobody. Starovekí remeselníci ich vytesali kladivom, krompáčom a dlátom v láskyplnej práci trvajúcej celý život. Šamama a Solsal boli najvyššími stojacimi Budhami v dejinách na celej planéte4. Obaja mali 1 400 rokov, keď ich v roku 2001 za niekoľko dní zničil Taliban, ktorý pred nich postavil tanky, rozstrieľal ich a napokon dorazil vysoko výbušnými náložami5. Taliban v tomto údolí za svojej nadvlády drancoval, zabíjal Hazárov, ktorí to žili po tisícoch, motivovaný nenávisťou k ich rase (orientálnej, a nie belošskej) ich náboženstvu (moslimskému, ale šiitskému, a nie sunnitskému). Taliban však nemohol zničiť celý obrovský pieskovcový útes zlatohnedej farby, ktorá sa dobre odráža v tme a robí ho naďalej nesmierne pôsobivým. Medzi výklenkami Veľkých Budhov a okolo nich je celý labyrint starovekých chodieb a jaskýň s celami mníchov a so svätyňami, pričom niektoré sú vnútri veľké ako loď európskej baziliky a iné len maličké komôrky pre dávnych pustovníkov. Útesy akoby zarovnali rezby starovekých rúk, aby vytvorili hladké plátno, do ktorého vyhĺbili svoje svätyne pred takmer pol druha miléniom.
To všetko je viac ako len scéna pre príbeh zaľúbencov Zakie a Aliho, ktorí ako malé deti utiekli s rodinami vyššie do hôr, keď do údolia prišiel Taliban, a vrátili sa, až bolo po masakroch. To, čo sa tu stalo pradávno a potom nie tak dávno, sformovalo týchto dvoch mladých ľudí. Sformovalo nielen osud, proti ktorému sa postavili, ale aj ten, ktorému vyšli v ústrety v onen večer, keď hory všade okolo nich bojovali o udržanie zimy a perzský nový rok sa mal už-už začať. Čudným a vonkoncom nečakaným spôsobom postavil Taliban celý Zakiin a Aliho svet na hlavu a ich porážkou, ako aj ich trpkým vzkriesením vytvoril z príbehu týchto zaľúbencov to, čím sa stal. Bez Talibanu by nebolo západného zásahu, bez západného zásahu by bol osud Zakie a Aliho len krátkym príbehom s krvavým koncom.
Vojenskí vodcovia, ktorí bojovali proti Talibanu a pomohli vytvoriť afganskú vládu, čo ho nahradila, boli – pokiaľ ide o ženy – rovnako zlí a miestami ešte horší ako Taliban. Len naliehanie Západu na presadenie rovnakých práv pre ženy viedlo k ústave a zákonom, ktoré chránia ženy, aspoň z právneho hľadiska. Kultúrne je to čosi celkom iné. V ostatných rokoch, keď začalo hroziť, že sa k moci vráti Taliban, afganskí vodcovia a ich západní spojenci sú čoraz neochotnejší vynakladať politický kapitál na výzvy kultúrnych konzervatívcov na strane vlády. Výsledkom je, že väčšina výdobytkov pre ženy pochádza z prvých rokov po páde Talibanu, pričom relatívne málo sa podarilo, keď sa po roku 2012 Taliban spamätal a opäť sa stal silnejšou hrozbou. Západná intervencia urobila to, čo teraz robila Zakia, legálnym a prakticky možným, ale váhanie Západu ponechalo afganské ženy v takejto situácii čeliť neistému zabudnutiu kultúrnej a úradnej nevraživosti.
Zakia bola Tadžička a Ali bol Hazár; ona sunnitská moslimka, on šiitský moslim. Zakiina rodina bola proti jej vydaju z kultúrnych, národnostných a náboženských dôvodov. Keď teraz utiekla, porušila ďalšie kultúrne tabu. V afganskej kultúre je manželka majetkom manžela, dcéra je majetkom otca a sestra majetkom brata. V živote ženy muži rozhodujú o tom, koho si vezme, a tým, že Zakia ušla, sa nielen postavila proti ich vôli, ale ukradla im niečo, na čo mali podľa vlastného presvedčenia právo.
