Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 3.ukážka
Ťažko si vzdychol a otvoril dvierka baru. Nikdy nepil pred šiestou a vždy najviac dva poháre škótskej s dvojnásobným množstvom sódy. Teraz si vzal fľašu, z pohára vylial vodu a bez váhania si do polovice nalial whisky.
S pohárom v ruke sa pohol k francúzskemu oknu, z ktorého bol výhľad na malý dvor, posiaty letnými kvetmi južného Texasu – ružové prvosienky a belasé olovníky, fialové lantany a žlté kvety lopúchov, všetky sa tiahli až ku kamennému múru. Záhradu navrhol Charles Waithe, syn zakladateľa firmy. Mala byť akýmsi balzamom na psychiku zamestnancov a pomáhať im prekonávať zložité problémy v kancelárii. Dnes sa však táto terapia minula účinku, iba čo ešte viac prebudila k životu spomienky, ktoré vyniesla na povrch už návšteva Mary. Spomenul si, ako sa Charles, vtedy päťdesiatnik, obrátil od tohto okna a spýtal sa ho, či by nemal záujem stať sa partnerom juniorom. Úplne ho to ohromilo a nadchlo. Ponuku dostal štyridsaťosem hodín po tom, ako dal Williamovi Toliverovi svoj lístok na vlak, ako zbadal na schodoch Mary a zoznámil sa s jej uznávaným a mocným manželom Percym Warwickom. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, až sa mu zakrútila hlava z toho, aký bol osud k nemu láskavý, a tak stavil na ponuku, ktorá sľubovala splnenie snov – práca v jeho obore, miesto, kde sa bude cítiť ako doma, a priatelia, ktorí si ho privinú k hrudi.
Stalo sa to v jedno októbrové ráno v roku 1945. Práve ho prepustili z armády, bez práce vo výhľade a bez strechy nad hlavou cestoval do Houstonu za sestrou, ktorú takmer nepoznal, keď vlak na chvíľu zastavil v akomsi zapadákove s nápisom na stanici: VITAJTE V TREBÁRSTOVOE, V SRDCI BOROVICOVÝCH LESOV TEXASU. Vyšiel von, aby si natiahol nohy a zbadal mládenca so zelenými očami a vlasmi čiernymi ako poľná vrana cválať za sprievodcom, ako kričí: „Zadržte ten vlak! Zadržte ten vlak!“
„Máš lístok, chlapče?“
„Nie, pane, ja…“
„Tak si budeš musieť počkať na ďalší vlak. Tento je už plný až po Houston.“
Amos sa pozeral na červenú tvár mladíka, dych mal taký zrýchlený, až sa zadrhával. Odhalil v nej zúfalstvo chlapca, ktorý uteká z domu. Berie si so sebou príliš veľa, pomyslel si, spomínajúc na vlastný zážitok, keď ako pätnásťročný unikal pred rodičmi. Sám vtedy vlak nestihol. Podal chlapcovi svoj lístok. „Na, vezmi si môj,“ povedal mu. „Počkám na ďalší.“
Chlapec, ako sa neskôr dozvedel, bol sedemnásťročný synovec Mary Toliverovej DuMontovej. Uháňal na nástupište a zakýval mu z vlaku, čo ho unášal preč. Už nikdy sa do Trebárstovou nevrátil, zatiaľ čo Amos ho už nikdy neopustil. Vtedy na stanici zdvihol svoj vak a vybral sa do mestečka so zámerom zostať tam iba na jednu noc. Ranný vlak však odfujazdil bez neho. Často potom premýšľal nad iróniou osudu: ako Williamov odchod z Trebárstovou viedol k jeho vlastnému príchodu do mesta a k tomu, že tam už zostal, čo nikdy ani na chvíľu neoľutoval. Až do dnes.
Opäť si prudko upil zo škótskej, ktorá ho v hrdle štípala, akoby vypil žiletky. Dofrasa, Mary, čo to do teba vošlo, že si dokázala urobiť niečo také hrozné? Rukou si prešiel po lysej hlave. Čo mu len, preboha, mohlo uniknúť, čo by vysvetľovalo – či ospravedlnilo – tento jej krok? Doteraz si myslel, že pozná jej minulosť, ako aj históriu Ollieho DuMonta a Percyho Warwicka odpredu dozadu. Čo sám nečítal, počul z ich vlastných úst. Jasné, prišiel príliš neskoro nato, aby osobne sledoval ich príbehy od začiatku, ale medzery vo vedomostiach si dôsledne dopĺňal. Nikdy nenatrafil na nič zvláštneho – ani náznak klebety, poznámku v novinách, denníku či v rozprávaní ľudí, ktorí ich poznali celý život – nič, čo by vysvetlilo, prečo chce Mary tak kruto pretnúť putá so všetkým, čo patrilo Rachel už od narodenia, a zničiť jej celoživotné sny.
Vtom mu niečo napadlo a prešiel k polici s knihami. Vyhľadal, čo chcel, a vrátil sa s knihou k stolu. Mohla by sa odpoveď skrývať práve tu? Históriu samotného vzniku Trebárstovou a rodín, ktoré ho založili, naposledy čítal práve v to októbrové ráno, keď pomohol Williamovi utiecť. V meste sa neskôr dozvedel, že sa po ňom pátra a že ide o syna nebohého Milesa Tolivera, brata Mary Toliverovej DuMontovej, ktorá neskôr chlapca adoptovala a starala sa oňho. Rozladila ho spomienka nato, čo doma čakalo jeho, keď ho privliekli späť k rodičom. Vybral sa do knižnice zohnať nejaké informácie o bohatých DuMontovcoch. Musel sa rozhodnúť, či treba niekoho upovedomiť o tom, kam chlapec išiel, alebo mlčať. Pracovník knižnice mu vtedy podal knihu od Jessicy Toliverovej, Marinej prastarej mamy. Keď sa na knihu teraz pozeral, cítil, že kľúč k záhadnému správaniu Mary by mohol vyskočiť z týchto stránok, i keď mu to pred štyridsiatimi rokmi ušlo. Názov knihy bol Ruže.
Dej sa začínal po príchode Silasa Williama Tolivera a Jeremyho Matthewa Warwicka do Texasu na jeseň roku 1836. Ako najmladší synovia prominentných plantážnických rodín v Južnej Karolíne nemali šancu postaviť sa na čelo fariem svojich otcov, a preto sa spolu vybrali založiť vlastné plantáže vo vraj úrodnej oblasti na východe novovzniknutého štátu Texas. Obaja mali modrú krv ako potomkovia anglického kráľovského rodu, hoci z dvoch odlišných vetiev – Lancasterovcov a Yorkovcov. Potomkovia pôvodných nepriateľov v čase Vojny ruží sa v polovici sedemnásteho storočia ocitli bok po boku na plantážach Nového sveta blízko budúceho sídla Charleston, ktoré v roku 1670 pomáhali založiť. Keďže potrebovali jeden druhého, definitívne zakopali vojnovú sekeru svojich predkov a zachovali si po nich iba emblémy, podľa ktorých označovali svoju príslušnosť k rodu ešte zo staroanglických čias – ruže. Warwickovci ako potomkovia rodu Yorkovcov pestovali v záhrade iba biele ruže, zatiaľ čo Toliverovci výlučne červené, ako symbol predkov z rodu Lancasterovcov.
Okolo roku 1830 kraľovala na juhu bavlna a títo dvaja najmladší synovia túžili po vlastných plantážach na mieste, kde by mohli založiť mesto s duchom najrýdzejších ideálov svojej anglickej a južanskej kultúry. K ich sprievodu sa pridali ľudia menej urodzeného pôvodu s nižším vzdelaním, no s rovnakými snami, ochotou tvrdo pracovať, vierou v Boha a v južanské dedičstvo. Boli medzi nimi aj otroci – muži, ženy i deti – a pomocou ich tvrdej práce sa mali tieto sny splniť. Vydali sa na západ južnou trasou po cestách, ktoré ako prví spriechodnili muži typu Davy Crockett či Jim Bowie. Pri meste New Orleans k nim pricválal vysoký štíhly Francúz. Predstavil sa ako Henri DuMont a spýtal sa, či sa k nim môže pripojiť. Mal na sebe výborne ušitý oblek z kvalitnej látky a pôsobil charizmaticky a kultivovane. Tiež bol aristokratom, z rodu kráľa Ľudovíta VI. a jeho rodina sa prisťahovala do Louisiany , aby unikla násilnostiam počas Francúzskej revolúcie. Po hádke s otcom o tom, ako najlepšie spravovať ich exkluzívny obchodný dom v New Orleanse, si zaumienil založiť vlastný podnik v Texase bez zásahov rodičov. Silas a Jeremy ho prijali medzi seba.
Keby boli pokračovali ešte kúsok ďalej na západ k mestu, ktoré sa teraz volá Corsicana, našli by práve takú zem, akú hľadali, oblasť s úrodnou pôdou, , kde sa ďalšia vlna plantážnikov dočkala hojnej úrody obilia i bavlny, písala Jessica Toliverová. V ich prípade však kone aj cestujúcich únava zmohla už po prechode cez rieku Sabine medzi Louisianou a Texasom, takže ustatý Silas William Toliver pri pohľade na kopce pokryté borovicovými lesmi utrúsil: „Trebárs tu?“
Otázka zašumela medzi ostatnými osadníkmi, a keďže s tým všetci súhlasili, stala sa zároveň názvom ich nového mesta: Trebárstovo. Jeho prví obyvatelia boli odhodlaní vytvoriť komunitu s rovnakou vznešenou kultúrou, akú už predtým zažili, alebo chceli zažiť. Zhodli sa na tom, že práve v tomto objatí borovíc sa im podarí žiť v duchu južanských tradícií. Napokon sa len máloktorí z nich stali plantážnikmi. Pôda sa získavala ťažko, lebo bolo treba vyťať veľa stromov a obrábať hornatú krajinu bolo dosť namáhavé. Schopní a usilovní prisťahovalci sa tam však mohli venovať aj iným činnostiam. Niektorí sa dali na menšie farmárčenie, iní začali chovať dobytok, pár z nich priamo dojnice. Mnohí osadníci rozbehli biznis podľa presných požiadaviek plánovacej komisie vznikajúceho mesta, schválených občanmi mladej komunity. Jeremy Warwick bol presvedčený, že sa zarobí peniaze stínaním a predajom dreva. Príležitosť cítil na trhoch v Dallase, Galvestone či v iných pribúdajúcich mestách v novom štáte.
Henri DuMont si v strede mesta otvoril obchod s potravinami a predmetmi bežnej spotreby, ktorý po čase svojou elegantnosťou prekonal podnik jeho otca v New Orleanse. Zároveň investoval do kúpy a rozvoja komerčných nehnuteľností a začal ich prenajímať obchodníkom, ktorých do Trebárstova zlákali chýry o tamojšej prekvitajúcej občianskej aktivite, práve a poriadku, ako aj o triezvosti obyvateľov. Silas William Toliver však nechcel zmeniť svoj zámer. Bol presvedčený, že jediným skutočným povolaním muža je obrábať pôdu. A tak sa so svojimi otrokmi pustil do pestovania bavlny a všetok zisk investoval do rozširovania plantáží. Už o pár rokov vlastnil najdlhší pás zeme pozdĺž rieky Sabine, po ktorej bavlnu splavoval až do Mexického zálivu.
Oproti pôvodným plánom po odchode z Južnej Karolíny pripustil iba jednu zmenu. Ako ústupok voči svojej žene nepostavil rodinné sídlo priamo uprostred plantáže, ale v meste. Ona totiž chcela zostať blízko priateliek, ktoré sa usadili v rezidenciách južanského štýlu na ulici nazvanej Houston Avenue. Domáci jej hovorili Ulica zakladateľov, lebo tam bývali aj DuMontovci a Warwickovci.
Silas nazval svoju plantáž Somerset, podľa anglického vojvodu z jeho rodu.
Nebolo žiadnym prekvapením, keď prvé zasadnutie týkajúce sa založenia mesta, jeho usporiadaní a dizajne, zvolilo za svojich zástupcov práve Silasa, Jeremyho a Henriho. Henri ako znalec svetových dejín poznal históriu Vojny ruží v Anglicku a rolu, akú v tridsaťdvaročnom konflikte zohrali rodiny jeho dvoch spoločníkov. Všimol si v ich sprievode korene kríkov ruží, ktoré si starostlivo niesli až z Južnej Karolíny a chápal ich význam. Po zasadnutí preto hlavám oboch rodín predložil návrh. Čo keby vo svojich záhradách vysadili a pestovali biele aj červené ruže na znak jednoty?
Po jeho slovách sa však rozhostilo trápne ticho. Henri položil obom mužom ruky na plece a potichu sa im prihovoril: „Ináč medzi vami pretrvajú rozdiely a spory. A tieto ruže vám ich budú pripomínať.“
„Tie sú však symbolom nášho rodu, toho, kým sme,“ protestoval Silas Toliver.
„Presne tak,“ pripustil Henri. „Ruže sú vaším symbolom ako jednotlivcov, ale mali by vás znázorňovať, aj ako komunitu. Ste muži, ktorí dokážu prevziať zodpovednosť. A zodpovední muži si predsa vždy vyjasnia rozdiely medzi sebou. Nebojujú pre ne. Pokiaľ sa budú vaše záhrady chváliť iba symbolom vlastného rodu ako protikladom toho druhého, vždy vám budú pripomínať vojnu alebo prinajlepšom odcudzenie – teda inú možnosť cesty, ako si vybrali vaši predkovia v Anglicku.“
„A čo ty?“ spýtal sa jeden z nich. „Si v tomto podniku s nami. Čo si vysadíš vo vlastnej záhrade?“
„Nuž…“ Francúz rozhodil rukami, ako to robievali jeho rodáci. „Červené a biele ruže, čo iné? Budú mi pripomínať zodpovednosť za naše priateľstvo a naše spoločné úsilie. A ak vás niekedy urazím, pošlem vám červenú ružu ako prosbu o odpustenie. Ak by som takú ružu naopak dostal ja, pošlem vám bielu na znak odpustenia.“
Muži sa nad návrhom zamysleli. „Sme veľmi hrdí muži,“ ozval sa napokon Jeremy Warwick. „Bude pre nás ťažké priznať si chybu voči tým, ktorých sme urazili.“
„A rovnako ťažké bude odpustiť ju,“ dodal Silas Toliver. „Ale práve vďaka tomu, že budeme mať v záhradách ruže oboch farieb, budeme môcť prejaviť ľútosť nad chybami a odpustiť si navzájom aj bez slov.“ Znovu sa na chvíľu zamyslel. „Čo ak… niekto nebude chcieť tomu druhému odpustiť? Čo potom? Že by sme vysadili aj ružové ruže?“
„Ružovéruže?“ uškrnul sa Henri. „Taká bezduchá farba pre taký vznešený kvet? Nie, páni, navrhujem, aby sme zostali len pri červených a bielych. Iné alternatívy budú zbytočne chápané ako možnosti, o akých by sa ináč neuvažovalo. Pre čestných mužov dobrej vôle predsa neexistuje žiadna chyba, ľudský omyl či faux pas, ktoré by sa nedalo odpustiť. No tak, čo poviete?“
Namiesto odpovede Jeremy zodvihol čašu šampanského a Silas ho nasledoval. „Nech je tak,“ zvolali spoločne. „Na červené a biele ruže. Nech navždy rozkvitajú v našich záhradách!“
Amos si vzdychol a zavrel knihu. Bolo to úžasné čítanie, ale nemalo zmysel v ňom pokračovať. Zväzok sa končil optimistickým zoznamom potomstva, od ktorého sa očakávalo, že bude pokračovať v zaznamenanej tradícii svojich predkov a patriarchov. Percy Warwick, Ollie DuMont, Miles a Mary Toliverovci. Kniha vyšla v roku 1901, keď mala Mary rok a chlapci po päť rokov. Odpoveď, ktorú Amos hľadal, súvisela s ich neskorším životom. Ruže nenaznačili, akú tragédiu to podľa Mary ich rodiny zdieľali a čo ju povzbudilo k terajším činom. Čo to len mohlo byť?
Bolo jasné, že hoci v rámci komunity žili spoločne všetky tri rodiny pracovali a prosperovali samostatne. Ich pravidlom hneď od začiatku bolo, že za vzostup aj pád si každý môže sám – bez finančnej pomoci od ostatných. Amosovi sa zdalo, že heslo „Nepožičiavaj iným ani pre seba od iných“ je medzi priateľmi dosť tvrdé, ale túto zásadu údajne nikdy nikto neporušil. Toliverovci pestovali bavlnu, Warwickovci obchodovali s drevom a DuMontovci predávali luxusný tovar. A ani keď sa Mary Toliverová vydala za Ollieho DuMonta nikto z nich sa nemiešal do biznisu toho druhého ani sa nespoliehal na jeho zdroje.
Prečo by teda Mary zanechala Somerset práve Percymu?
Vstúpil si do našich životov v čase, keď už bolo o všetkom rozhodnuté, povedala Mary, a ak sa nad tým zamýšľal, začínal chápať, že to tak naozaj bolo. Len jeden muž môže doplniť chýbajúce kapitoly. Mal sto chutí okamžite vyraziť do rezidencie Warwickovcov, zabúchať na dvere a spýtať sa Percyho, čo mohlo Mary primať k tomu, že predala Toliverove farmy, odovzdala mu stošesťdesiatročnú plantáž svojej rodiny a pripravila o dedičstvo milovanú praneter. Čo ju mohlo, pre milosť božiu, viesť k tomu, že pár týždňov pred smrťou spísala takýto nemysliteľný a neodvolateľný závet?
Ale ako Marin právnik nemohol urobiť nič iné, len zaťať zuby a dúfať, že dôsledky tohto neočakávaného zvratu nebudú až také ničivé, ako očakával. Prial Mary šťastie, keď na druhý deň pred praneterou odpáli svoju bombastickú správu. S bolesťou v srdci si pomyslel, že by ho neprekvapilo, keby Rachel objednala na hrob svojej pratety práve ružové ruže. Aký smutný symbol jej pamiatky. Aký tragický koniec ich výnimočného vzťahu.
Amos pokyvoval hlavou. Už trochu opitý sa zdvihol zo stoličky a vložil testament aj list do obálok. Sekundu premýšľal, či ich vyhodiť do koša, napokon však len pokrčil plecami a pohol sa ku skrinke s dokumentmi, kde ich založil na náležité miesto ako poslednú vôľu Mary DuMontovej.