Rozlúčka neznamená, že je všetkému koniec.
Niektorí ľudia hľadia láske celý čas do tváre, a pritom nevedia, že ju už našli…
Určite sa to dá povedať aj o Zoe a Edovi. Dlho tápali, a hoci rôznymi cestami, vždy kráčali rovnakým smerom. A po rokoch, keď sa v ich živote vystriedalo všetko – láska, šťastie, hádky, zúfalstvo i zmierenie, sa zdá, že ich krásnej budúcnosti už nič nestojí v ceste.
No potom sa stane niečo nečakané a nepochopiteľné.
Jedného rána cestou do práce utrpí Ed smrteľnú nehodu. Umiera. A Zoe hľadá spôsob, ako prežiť. Nevie sa zbaviť spomienok. Ako by mohla zabudnúť na šťastne prežité roky, na ich prvý bozk, na to, čo si spoločne vybudovali? Rozhodne sa, že Edovi musí povedať všetko, čo mu nikdy nepovedala. Musí napraviť všetko, čo bolo v ich vzťahu zlé.
Lenže teraz je už neskoro. Alebo nie?
Skôr než odídeš je debutový román Clare Swatmanovej a práva na preklad už získalo Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Nórsko, Izrael, Holandsko, Rusko, Brazília, Čína, Česká republika, Poľsko, Turecko aj Dánsko.
Clare pracovala najmä novinárka a reklamná textárka. Spočiatku písala články pre ženské časopisy vrátane Take a Break, Bella a Best Magazine. Potom napísala príbeh Skôr než odídeš, ktorý si čitatelia zamilovali.
Začítajte sa do tejto novinky:
Prológ
29. júna 2013
Bol horúci deň a jasné slnko ostro kontrastovalo s pochmúrnou atmosférou. Zoe s bledou bezvýraznou tvárou vyliezla z čierneho auta a na vratkých nohách kráčala k nízkej tehlovej budove. Jej matka Sandra za ňou pobehla a chytila ju pod pazuchu.
Napravo od vchodu stál hlúčik ľudí, ktorých vôbec nespoznávala. V intenzívnom svetle poludňajšieho slnka bolo vidieť iba ich obrysy a tiene, niektorí pofajčievali a vyfukovali nepravidelné obláčiky dymu do teplého letného vzduchu. Keď sa k nim Zoe priblížila, jeden z nich jej namiesto pozdravu venoval meravý úsmev. Nevenovala mu však pozornosť.
Matka s dcérou vošli dnu a mlčky postupovali k prednému radu. Zoeina svokra Susan tam už sedela. Oči mala napriek starostlivo nanesenému mejkapu červené a opuchnuté a keď si sadli vedľa nej, slabučko sa usmiala. Zoe ju inštinktívne chytila za ruku, pevne stisla a držala zovretú na sedadle medzi nimi.
Za sebou počuli šuchot, smrkanie a mrmlanie ostatných smútiacich, ktorí si tiež sadali na miesta. Pohľady všetkých sa upierali dopredu na Edovu truhlu, pyšne tróniacu na podstavci. Zoe hľadela na neosobnú drevenú debnu a nemohla uveriť, že v nej leží telo jej manžela, ktoré bolo vždy silné, pružné a plné života. Pripadalo jej to absolútne nereálne.
A strašne nespravodlivé.
V deň, keď zomrel, bolo tiež veľmi teplo. Zoe ako vždy pobehovala po byte a hádzala si do kabelky potrebné veci: laptop, zápisník, jablko, mobil, diétnu kolu, knihu, iPad.
„Ešte niečo tam prihoď a budeš na cestu do práce potrebovať ťažného koňa,“ zamumlal Ed so zubnou kefkou v ústach. Po brade mu stiekla zubná pasta a kvapla na podlahu.
Zoe prevrátila oči.
„Panebože, Ed!“ odsekla, potláčajúc podráždenosť. Vedela, že reaguje neprimerane, veď chcel celú situáciu iba zľahčiť, ale nevedela sa ovládnuť. Vbehla do kúpeľne, odtrhla kus toaletného papiera, zohla sa a poutierala pokvapkanú dlážku, pričom si zalomila necht.
„Doriti!“ zanadávala v návale hnevu. Vystrela sa, prudko otvorila dvierka na kúpeľňovej skrinke a s hrmotom hľadala nožničky. Už meškala a Ed ju rozčuľoval. Potrebuje rýchlo zmiznúť! Našla nožničky, odstrihla si zalomený necht, hodila ich späť do skrinky a tresla dvierkami.
Keď vyšla z kúpeľne do obývacej izby, všimla si, ako Ed ustupuje nabok, aby sa jej vyhol z cesty. Nečudovala sa mu. V posledných dňoch sa stále na niečo zlostila, vrel v nej nevysvetliteľný hnev a dral sa na povrch, pripravený každú chvíľu vybuchnúť. Hoci si to uvedomovala, nedokázala ho potlačiť. To tie hormóny, vravela si. Do čerta aj s hormónmi!
Otvorila skrinku na topánky a načiahla sa po sandále. Ako strčila hlavu dnu, začula, ako Ed čosi hovorí vo vedľajšej izbe.
„Čo?“ vyštekla a zaklonila hlavu, aby ho lepšie počula. Zastal vo dverách, pod bradou si zapínal cyklistickú helmu.
„Idem do práce. Uvidíme sa potom.“
„Čau!“ Len toľko, krátko a prudko. Nemala chuť na rozhovor a Ed to vedel. Obrátil sa a odišiel. O niekoľko sekúnd buchli vchodové dvere, bolo počuť hrkot pri odomykaní bicykla, a Ed bol preč. Pichlo ju pri srdci, že bola taká nevľúdna, ale ignorovala to a vrátila sa späť ku skrinke.
Vtedy ho videla živého naposledy.
Tú správu sa dopočula až neskôr. Celé dopoludnie sedela na schôdzi a keď vyšla von, pri stole na ňu čakala jej šéfka Olive s popolavosivou tvárou.
„Olive… stalo sa niečo?“ spýtala sa.
Šéfka chvíľu neodpovedala a jej sa začal zmocňovať strach. Pomýlila sa v niečom? Budú z toho problémy?
„Poď so mnou,“ povedala napokon Olive. Hlas mala nežný a upokojujúci, nie ostrý a nazlostený, čo Zoe ešte väčšmi zmiatlo. Vrátili sa do zasadacej miestnosti, z ktorej Zoe práve vyšla, a šéfka za sebou zavrela dvere.
„Sadni si,“ požiadala ju a ukázala na stoličku vedľa tej, na ktorú si sadla ona. „Prosím.“
Pritiahla si stoličku a nervózne sa posadila na okraj. Ruky sa jej roztriasli.
„Zoe… neviem, ako ti to povedať,“ bez úvodu spustila Olive. „Ed mal nehodu. Zrazil ho autobus.“
Zmĺkla a Zoe zadržala dych, čakala na ďalšie slová, hoci ich vlastne nechcela počuť. Prosím, nepovedz to nahlas, nech to nie je pravda!
Mrazivé ticho prerušilo jemné klopanie na dvere. Zoe sa strhla a Olive sa ponáhľala otvoriť. Zoe sa obrátila k dverám a celý svet sa jej rozpadol na márne kusy.
Stáli v nich dvaja policajní dôstojníci a chceli s ňou hovoriť.
Namiesto slov jej z úst vyšiel pridusený vzlyk. Chcela vstať, ale nohy sa jej podlomili, dopadla späť na stoličku a ruky sa jej roztriasli. Do miestnosti vošla policajtka a Zoe úpenlivo hľadela na Olive, prosila ju pohľadom, aby povedala, že to všetko je iba strašný omyl. Šéfka jej však nepozrela do očí.
Mĺkvo zízala policajtke na topánky, také vyleštené, že sa v nich ostro odrážalo svetlo zo stropných lámp. Predstavovala si tú ženu, ako sa ráno pripravovala do práce. Stála v kuchyni, leštila si topánky a myslela na deň, ktorý ju čakal. Napadlo jej, že bude musieť inej žene oznámiť smrť manžela?
Naďalej nevravela nič, iba upierala pohľad do zeme.
„Zoe?“ oslovil ju ktosi.
Zdvihla hlavu.
Spýtavo na ňu pozerali tri páry očí.
„Ja… ja…“ nevládala pokračovať. „Kde je?“ dostala zo seba priškrteným hlasom.
Druhému policajtovi akoby odľahlo, že aj on môže niečo povedať, a pristúpil o krok bližšie. „Odviezli ho do nemocnice Royal Free. Je mi to ľúto, ale lekári už nemohli nič urobiť.“ Zmĺkol, potom pokračoval: „Môžeme vás tam odviezť, ak chcete.“
Bezmyšlienkovite prikývla a vstala. Olive k nej rýchlo podišla, akoby chcela urobiť niečo užitočné.
„Poď, pomôžem ti zobrať veci.“ Chytila ju pod pazuchu a vyviedla von.
Zoe sa vrátila k svojmu stolu, vzala si kabelku, zvesila sveter z operadla stoličky a skontrolovala, či tam niečo nenechala.
Potom spolu s Olive kráčali za policajtmi, ktorí ich vyviedli von z kancelárie. Šéfka jej pomohla nasadnúť do policajného auta. Na ulici bolo nezvyčajne ticho. Zoe si pomaly uvedomovala, že musí svojim blízkym oznámiť, čo sa stalo, a kým auto potichu smerovalo k nemocnici, vyťukala známe číslo. Ako prvej volala svojej najlepšej priateľke Jane.
„Ahoj!“ ozvala sa hneď po prvom zvonení. Jej veselý, ľahkovážny tón znel tak neskutočne, že sa Zoe nezmohla na slovo.
„Zo, čo sa stalo?“
„Ed…“ Hlas jej zlyhal a len s námahou zo seba súkala ďalšie slová. „Ed mal nehodu a…“ nevládala dokončiť. Nemohla vysloviť to strašné slovo. A ani nebolo treba.
„Dočerta, Zo, kde si? Idem za tebou!“
„Royal Free,“ odpovedala pošepky.
„Hneď som tam!“
Len čo skončila hovor, zastali pred nemocnicou. Už nebol čas volať nikomu inému. Lúče zapadajúceho slnka dodávali hnedej tehlovej budove nemocnice zvláštny gotický výzor a zvýrazňovali jej obrysy na jasnej oblohe. Zoe vystúpila z auta. Nohy sa jej triasli, potkla sa a policajtka – mrzelo ju, že si nepamätá jej meno – ju chytila za ruku, aby nespadla. Spolu vošli do dverí, ktoré sa za nimi zavreli. Zoe mala pocit, že sa prepadla do pekla.
Zaviedli ju do malej miestnosti s radom stoličiek niekde v útrobách nemocnice. Kým čakala, slepo hľadela na plagáty na stene, odporúčajúce poradenstvo pri strate blízkej osoby a depresii, čítala slová, ale nevnímala ich. Sústredila sa na to, aby na nič nemyslela, vložila do toho všetky sily, ktoré jej ešte zostali. Vtom začula známy hlas. Zdvihla hlavu, zbadala Jane a rozbehla sa k nej. Zostali stáť bez slov, tuho sa objímali a Zoe vzlykala hlasnými mocnými vzlykmi, ktoré jej lomcovali celým telom.
„Je… je mŕtvy,“ dostala zo seba, pregĺgajúc slzy.
„Ach, Zoe, Zoe, Zoe…“ opakovala Jane, stískala najlepšiu priateľku a hladkala ju po chrbte. Stáli tak, až kým sa neutíšila, a potom si sadli, držiac sa za ruky.
„Dnes ráno som naňho bola taká zlá!“ vyhŕkla Zoe. „Ani sa na mňa nepozrel. Určite ma nenávidel!“
„Zoe, nehovor tak. Ed ťa zbožňoval a vedel, že ho ľúbiš. Prosím ťa, nerozmýšľaj takto.“
„Bola som naňho nazlostená a pritom nič neurobil! A ani som sa s ním nerozlúčila… Teraz je mŕtvy a už mu nikdy nebudem môcť povedať, ako veľmi ho ľúbim. Je neskoro. Čo teraz budem robiť?“
Než Jane stihla odpovedať, prišiel lekár a odviedol ich k Edovi, aby ho identifikovali. Zoe ako omámená počúvala doktora, ktorý vysvetľoval, že Eda zrazil autobus, nemal však šancu prežiť, a keď ho priviezli do nemocnice, bol už mŕtvy. Slová „ťažké poškodenie mozgu“ a „nedalo sa už nič robiť“ jej išli jedným uchom dnu a druhým von a radšej nemyslela na to, či mal Ed veľké bolesti. Zamestnávala ju iba jedna otázka: Prečo? Prečo ho nechala odísť z domu a nepovedala mu, že ho ľúbi? Keby ho objala, posunula jeho odchod o niekoľko minút, bol by teraz živý a mohli všetko vyriešiť, tým si bola istá. Mala ho do práce zaviezť, nedovoliť mu ísť na bicykli, ktorý tak neznášala – vždy sa bála, že sa poraní alebo ho niečo zrazí.
Lenže už je neskoro. Ed je mŕtvy.
Božemôj, Ed je mŕtvy!
Ledva vnímala, keď ju viedli k lôžku. Pokrytý ranami – hoci ho umyli najlepšie, ako vedeli, na tvári a hrudi mal stopy krvi – tam ležal jej Ed a ona sa ho nesmierne túžila dotknúť, objať ho a povedať mu, že sa uzdraví a všetko bude dobré. Už to však nikdy neurobí.
Obrátila sa a kráčala preč, opierajúc sa o Jane, ktorá ju držala okolo pliec.
Nasledujúce hodiny si pamätala iba hmlisto. Sedela v čakárni, akísi ľudia jej nosili čaj, vraveli chlácholivé slová, ktoré prehlušoval hrkot mobilných lôžok. Prišla Edova mama Susan a obe ženy sa dlho objímali, zmorené ťažkým žiaľom.
Teraz sedela v pohrebnej sále. Prešlo len desať dní a stále to tak veľmi bolelo, že ledva vládala dýchať.
Z hĺbky hrude sa jej vydral vzlyk, vyletel z úst. Utlmila ho rukou, usilovala sa pozbierať a mama jej povzbudzujúco stisla ruku.
Obrad sa začal.
Zoe so suchými očami počúvala kňaza, ktorý tichými, láskavými slovami opisoval jej manžela.
A potom prišiel rad na ňu. Bála sa, že to nezvládne, sľúbila to však Edovej matke. Vyšla na pódium s pokrčeným papierom v ruke a pozrela sa na tváre pred sebou, na všetkých tých, čo mali radi Eda a majú radi ju. Vedela, že musí niečo povedať. Podišla k mikrofónu.
„Napísala som si zopár slov, ale teraz neviem, či sú správne.“ Hlas sa jej zatriasol a jej mama sa pohla, akoby ju chcela ísť podoprieť. Zoe jemne pokrútila hlavou a zhlboka, prerývane sa nadýchla. „Posledných pätnásť rokov bol Ed celým mojím životom. Znamenal pre mňa všetko a priznám sa, že predstava, že budem ďalej existovať bez neho, mi pripadá ako kráčať po nekonečnej otvorenej púšti bez nádeje, že nájdem vodu. Hoci sa pominul len pred pár dňami, už teraz mám pocit, že žijem polovičný život. Hovorí sa, že čas všetko zahojí, ale ja to nechcem. Nechcem, aby spomienky naňho a na náš spoločný život vybledli. Chcem si ich navždy udržať v pamäti, aby mi pomohli prežívať temné dni, ktoré ma čakajú.“
Zmĺkla a pozrela si na ruky zopäté tak pevne, až jej zbeleli hánky.
„Vždy budem ľutovať veci, ktoré som povedala, i tie, čo som nevyslovila. Už nikdy nebudem mať možnosť zmeniť to, čo som urobila v deň, keď zomrel, či v predchádzajúcich mesiacoch a rokoch. Uvedomujem si, že sa to nedá, preto si v pamäti uchovám spomienky na šťastné časy a zabudnem na všetko zlé…“
Opäť zmĺkla, zdvihla hlavu a pohľad sa jej stretol s Janiným. Priateľkina tvár bola bledá a uťahaná, vyzerala ako pochmúrna verzia jej zvyčajného výzoru.
„Dúfam, že aj vy urobíte to isté. Spomínajte na Eda s láskou. Som rada, že tu všetci ste, neviem, čo by som si bez vás počala. Ďakujem vám…“ Vtom jej zlyhal hlas, zaliali ju slzy a vrátila sa späť na svoje miesto, do maminho náručia.
Obrad pokračoval, no Zoe nevnímala, čo sa hovorilo. Keď prišiel koniec, okolo truhly sa zatiahol záves a začala hrať Edova obľúbená pesnička Under My Thumb od Rolling Stones. „Nie!“ vykríkla, odvrátila sa, zakryla si tvár rukami a usedavo sa rozplakala. Keď sa spamätala, Ed bol navždy preč.
16. augusta 2013
Zoe stála pri okne, masírovala si spánky a pozorovala dážď stekajúci po špinavom skle. Ladilo to s jej rozpoložením – klepot dažďa na okne znel ako vzdialený tlkot jej vlastného srdca a kvapky pripomínali jej slzy.
Dívala sa na rozmazaný obraz záhrady za sklom. Neprešli ešte ani dva mesiace, a už je zarastená a zanedbaná. Ruže v kvetináči ovísali pod vlastnou váhou, burina a bodliaky sa hrdo týčili na malom kúsku pôdy, drevený chodník bol klzký od machu a dažďa. Nakrátko zavrela oči a predstavila si Eda, ako zohnutý starostlivo sadí, strihá, okopáva. Maličká záhradka, jeho radosť a pýcha, bola jedným z dôvodov, prečo kúpili tento byt. Teraz by sa o ňu mala starať ona, ale ešte sa ani neodhodlala vyjsť von. Ťažila ju pri srdci predstava, že tam bude sama, bez manžela.
Strčila ruku hlboko do vrecka svetra a nahmatala blister s liekmi. Pozrela na hodinky. Prešli ešte len dve hodiny, čo si dala poslednú tabletu, a ešte sa jej z nej motali nohy. Potrebovala však ďalšiu. Sú to predsa antidepresíva a ona je v depresii. Pomôže jej nemyslieť na nič. Strčila si ju do úst a nasucho prehltla, až ju naplo.
Odvrátila sa od okna, prešla kuchyňou a odomkla zadný vchod. Kľúč sa zasekol, musela sa s ním trochu potrápiť. Napokon dvere so šťuknutím povolili. Otvorila ich dokorán a vyšla von. Dážď bol taký silný, že jej hneď zmáčal vlasy, prilepili sa jej na tvár. Nevšímala si to. Prešla po štrku na drevený chodník, sklonila sa a vytrhla bodliak, nevnímajúc pichliače, čo sa jej vryli do pokožky. Nazlostene ho odhodila na zem, vytrhla ďalší a ďalší. Zúrivo trhala burinu za burinou, rastliny lietali vzduchom a lupene z kvetov padali na zem. Zoe si vybíjala zlosť na mieste, ktoré Ed najväčšmi miloval. A hoci sa jej pri tom neuľavilo, nevedela prestať.
Dážď jej dunel na hlave, premočil šaty, ktoré sa jej prilepili na telo, ale necítila chlad – vlastne necítila nič. Keď už nebolo čo trhať, zvrtla sa a prekročila kopu premočenej zelene, ktorú tam nahádzala. Voda jej kvapkala z obočia, pier, líc. Stúpila na mokré drevo chodníka, že sa vráti dnu. Noha sa jej však zviezla po šmykľavom povrchu a vyletela hore. Zoe stratila rovnováhu, spomalene vnímala, ako sa zakláňa dozadu, mávajúc rukami a snažiac sa zachytiť, aby nespadla. Naokolo však nebolo nič, a tak dopadla horeznačky na mokrú zem a vyrazilo jej dych. Vykríkla a potom hlavou narazila na keramický kvetináč, odrazila sa a s tupým zadunením sa udrela o zem. Prenikla ňou intenzívna bolesť, tá však rýchlo pominula a všetko zastrela čierna tma.
1
18. septembra 1993
Hneď ako som sa zobudila, hoci oči som ešte mala pevne zatvorené, vedela som, že niečo sa zmenilo. Kým som sa s ťažkosťami usilovala zistiť, čo to môže byť, napadla mi bláznivá myšlienka: možno to všetko bol len strašný sen a Ed vôbec nezomrel! No potom som si spomenula, čo všetko sa udialo, a stiahlo mi žalúdok. Svaly mi zovrelo v kŕči a na chvíľu som mala pocit, že tenké vlákno, ktoré ma drží pripútanú k zemi, sa možno úplne pretrhne.
Čím to ale je, že dnešné ráno je také čudné?
Hoci som mala zatvorené oči, vnímala som, že izba je zaliata svetlom. To bolo zvláštne, pretože zvyknem spať v tme. Žeby som včera večer zabudla zatiahnuť závesy? Možno… Ale ešte niečo bolo iné.
Potom sa mi v mysli objavila nejasná, hmlistá, pomaly sa vzďaľujúca spomienka. Bola som v záhrade. Pršalo a ja som zúrivo plela burinu – to som si pamätala. Ale potom som si už nespomínala na nič. Zostalo len prázdne miesto s krátkymi náhodnými výjavmi: pád, bolesť v hlave, ruže, Janina tvár, ostré svetlá… a ďalej už nič.
Žeby som bola v nemocnici? Možno áno. Spadla som, udrela si hlavu a teraz ležím v nemocničnej posteli.
To mi celkom dávalo zmysel, ale úplne nezodpovedalo tomu čudnému pocitu. Ešte asi minútu som ležala so zatvorenými očami a načúvala zvukom okolo. V radiátore sa ozývalo klopkanie, akoby sa iba práve teraz začalo kúriť. V diaľke bolo počuť rádio, hrkotanie v kuchyni, šum sprchy, ktosi si popiskoval. Bolo mi to známe a určite to nepripomínalo nemocničné prostredie.
Konečne som otvorila oči a zaostrila na rozmazaný svet. Nad sebou som videla biely strop pomaľovaný kruhmi a polkruhmi ako strop mojej detskej izby. Ten vzor som nevidela už celé roky. Dokonca tam ešte bol aj ružový odtlačok, presne taký, aký sa mi podarilo vyrobiť, keď som po sestre hodila rúž a netrafila som. Pokrútila som hlavou, popletená spomienkami. Aj lampa so sivým tienidlom, visiaca uprostred, bola akási známa. Spomienka sa vynorila v mysli a trčala tam, čakala, kedy zapadne do správneho obdobia ako neodbytné dieťa, ktoré vás neprestajne ťahá za kabát a vyžaduje si pozornosť.
Zablúdila som pohľadom doprava. Uvidela som bielizník z borovicového dreva pokrytý nálepkami a na ňom zrkadlo so žiarovkami. Hoci na ňom chýbali toaletné potreby, spoznala som ho.
Srdce sa mi rozbúchalo a prudko som sa posadila. Tĺklo tak divo, že som sa ledva vládala nadýchnuť.
Bála som sa obzrieť okolo seba, no musela som. Keď som otočila hlavu, uvidela som drevenú skriňu, presne ako som predpokladala. Jedny dvere boli otvorené a vnútri viseli prázdne vešiaky. Pred skriňou stál čierny kufor a lepenková škatuľa, na ktorej bolo čiernou fixkou naškriabané: Zoeine veci a vedľa usmiata tvár s vystrčeným jazykom. Na nej trónila škatuľa od vína s vytlačeným logom obchodu reťazca Threshers, prelepená bielou páskou, na ktorej sa opakovalo slovo: POZOR!, napísané červenými písmenami. Nemusela som sa pozrieť, aby som vedela, že je plná mojich vzácnych cédečiek, s láskou roztriedených predchádzajúci večer.
Blúdila som pohľadom po izbe: háčik na dverách, kde by normálne visel župan, na dlážke starý CD prehrávač zabalený v bublinkovej fólii, pracovný stôl bez papierov a pier, len s hrnčekom s tupými ceruzkami a fixkou. Bola to moja stará detská izba a vyzerala presne tak ako v deň, keď som sa z nej odsťahovala, lebo som odišla študovať na univerzitu.
Srdce mi stále divo bilo, tak som sa nadýchla, aby som ho upokojila. Vravela som si, že o nič nejde, je to iba sen a pamäť sa so mnou zahráva. Len rýchlo zaspať a keď sa zobudím, všetko bude normálne – nech už normálne znamená čokoľvek.
Položila som si hlavu na vankúš a zavrela oči. Nevydržala som však a znovu ich pootvorila. Nič sa nezmenilo.
Dočerta, čo sa to deje?
Odhodila som perinu, švihla nohami cez bok postele a opatrne podišla k zrkadlu. Siahalo od zeme asi do výšky pása, takže som najprv uvidela krátke pyžamové nohavice a tielko – pyžamo, ktoré som na sebe nemala asi osemnásť rokov. Bála som sa toho, čo uvidím, no opatrne som si sadla na okraj stoličky a pozrela do zrkadla.
Prekvapene som zhíkla. Nie preto, lebo by som uvidela niečo strašné. Zbadala som seba. Ale nie vo veku tridsaťosem rokov, s tmavými kruhmi a vráskami pod očami a hlbokou ryhou vrytou uprostred čela. Pozerala som na svoju osemnásťročnú tvár s rozžiarenými lícami, bez vrások a s rozmazaným čiernym mejkapom okolo očí, vďaka ktorému som vyzerala ako Alice Cooper. Vlasy som mala zafarbené zvláštnou tmavočervenou farbou a trčali mi okolo hlavy na všetky strany ako svätožiara. Roztrasenou rukou som si ich uhladila, potom som zagánila na svoj odraz v zrkadle a vystrúhala grimasu. Čelo sa mi nepokrčilo a nezvráskavelo ako zvyčajne, ale zostalo hladké a zvláštne elastické.
Nahlas som sa rozosmiala. Ten zvuk ma samu tak prekvapil, až som sa strhla. Už dávno som ho nepočula. Bola to však primeraná reakcia, pretože celá situácia bola totálne absurdná.
Ako je možné, že sa to deje?
Uvažovala som, že sa vrátim do postele, strčím hlavu pod vankúš a budem sa tváriť, že nič z toho sa nestalo. Bola som však zvedavá. Áno, aj zhrozená a zmätená, ale najmä zvedavá, čo sa bude diať ďalej. Lebo som vedela, že to nie je iba sen. Neviem, ako som na to prišla, ale vedela som to. Bolo to proste skutočné. Nech to vyznieva akokoľvek bláznivo, cítila som, že som sa ocitla v inom čase.
Ani náhodou som netušila, čo mám robiť. Čo má človek spraviť, keď sa zobudí v minulom živote? Existuje na to nejaká príručka či pokyny, ako postupovať? A ako dlho potrvá, kým sa to skončí a vrátim sa do skutočného života? Deň, týždeň, mesiac? Zostane to tak navždy? Pri tej myšlienke som sa striasla.
Vstala som. Pri nohách postele ležala kopa pokrčených šiat, skopaných v spánku. Jasne som si pamätala, ako som si donekonečna vyberala, čo si oblečiem dnes, v prvý deň na univerzite. Sťahovala som sa do Newcastlu a bola som vo vytržení. Trochu som sa aj bála, ale väčšmi som sa tešila.
„Už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadnem!“ povedala som najlepšej kamarátke Amy. Bolo to však len chvastanie. Pravda bola, že svoj domov v Doncastri s mamou, otcom a mladšou sestrou Becky som milovala. Pravdaže, občas som si sťažovala, no vedela som, že rodičia ma ľúbia, a to bola jednoducho istota. Presťahovať sa do Newcastlu, kde som nikoho nepoznala, bude obrovská zmena. Ešte stále som však nemohla uveriť, že som znovu bola tým vyplašeným dievčaťom.
Zhodila som zo seba pyžamu a obliekla si oblečenie z konča postele: čierno-biele pásikavé pančuchy, úzke krátke čierne šaty a veľký vyťahaný sveter. Obzrela som sa v zrkadle. Čudné, ale cítila som sa dobre.
Pohľadom som skontrolovala nočný stolík. Hľadala som mobil, no potom som cmukla a pokrútila hlavou (ktovie, či cmukám aj zo spánku, napadlo mi a usmiala som sa pri predstave, aké by to bolo smiešne pre niekoho, kto by sa na mňa díval). Bol predsa rok tisícdeväťstodeväťdesiattri, a vtedy som mobil ešte nemala. Nikto ho nemal, iba manažéri, ktorí si prikladali obrovské nemotorné tehly k uchu. Na stolíku stál rádiobudík a na ňom svietil čas: osem hodín a desať minút.
Pobrala som sa dolu schodmi na prízemie skontrolovať, čo sa tam deje.
