Spomínate si na príbeh Sladký život opatrovateľky.
Veľký čitateľský ohlas vzbudil už pri svojom vydaní v roku 2011 a tak vychádza v novom upravenom vydaní.
Už vtedy čitatelia oceňovali najmä jeho autentickosť, keďže pri jej písaní autorka čerpala aj z vlastných skúseností. A zároveň šlo o knihu, ktorá ako prvá poodhalila závoj z práce opatrovateliek v cudzine.
Ten však vôbec nebol sladký, ako si mnohí predstavovali a väčšina žien možno aj očakávala, keď sa vyberali na prvé opatrovateľské „výjazdy“. Aj preto sa možno kniha čítala jedným dychom – odľahčený štýl, svižný príbeh a výborne namiešané ingrediencie: láska i bolesť, trpkosť aj nádej, oduševnenie a láska k práci s ľuďmi.
Aj cez túto knihu môžeme pochopiť, aký obdiv si zaslúžia opatrovateľky starajúce sa o bezvládnych, postihnutých a starých ľudí…
„Náklad sa vypredal koncom roka 2015, no po knihe bol stále dopyt,“ vysvetľuje Tina van der Holland. „Najdôležitejším impulzom na jej prepracovanie sa pre mňa stala dopravná nehoda v novembri 2017, pri ktorej na spiatočnej ceste z Rakúska zahynulo osem ľudí – šofér a sedem opatrovateliek.“
Autorka pri tom s prekvapením zistila, že kým prvé vydanie venovala dvadsiatim tisícom slovenských opatrovateliek, druhé už môže venovať vyše tridsiatim tisícom, čo je neoficiálny odhad počtu takto pracujúcich Sloveniek v Rakúsku.
Pre generáciu Angely Zimovej prišiel November 89 neskoro, a ako sa ukázalo, častá otázka jej mladosti mala znieť: „Prežijete rok 2000 na domácom pracovnom trhu?“
Príliš stará pre divokých zbohatlíkov, ale príliš mladá pre dôchodkový úrad, pokúša sa vdova s tromi dospievajúcimi deťmi postaviť na vlastné nohy prácou v zahraničí.
Bohaté Rakúsko sa potrebuje postarať o svoje starnúce obyvateľstvo a opatrovateľky z blízkeho Ostbloku sú ideálnym, aj keď do roku 2008 nie celkom čistým riešením. Angie sa tak každé dva týždne vydáva na ďalekú cestu z východu krajiny na západ za prácou, ktorá je občas viac nočnou morou ako sladkým snom. Pri nej sa stretáva s ľudskými osudmi, aké vie vymyslieť len život. Zažíva bezcharakterné zneužívanie, ale aj neočakávané okamihy čistej vďaky.
Vyrovnajú sa zisky a straty, zvlášť po tom, ako jej do života vstúpi arabský obchodník s umením? Alebo ju čaká šťastie niekde úplne inde?
Úspešný román Sladký život opatrovateľky vychádza v druhom upravenom vydaní. Je to príbeh, ktorého opatrovateľské kapitoly sú odžité, a zrkadlí sa v ňom osud dnes už niekoľko desaťtisíc slovenských matiek a manželiek. „Pri prvom vydaní v roku 2011 som knihu venovala slovenským opatrovateľkám. Ich počet v západnej Európe sa vtedy odhadoval na 20.000. Dnes ju venujem už asi 36.000 Slovenkám, ktoré pravidelne opúšťajú svoje rodiny kvôli tejto práci,“ píše autorka Tina van der Holland.
Hoci Sladký život opatrovateľky sa takto nikdy nestal, je poctou tým ženám, ktoré opakovane sadajú do áut, autobusov a vlakov, aby zabezpečili svojim rodinám aspoň taký život, aký majú starí ľudia, o ktorých sa starajú.
príbeh vychádza nielen z autorkiných, ale aj zo skúseností kolegýň, ktoré v románe vystupujú pod menami Judita a Beáta.
Začítajte sa do knihy Sladký život opatrovateľky:
Angie na prvom mieste…
Horné Rakúsko. Sankt Valentin, čítala Angie so stiahnutým žalúdkom tabuľu visiacu nad diaľnicou A1. Zišli na odbočku, chvíľu hľadali adresu v malom mestečku a zakrátko boli na mieste.
Angie vystúpila z auta, zaplatila šoférovi, ten jej poprial všetko najlepšie a už bol preč. Zastala v chladnom aprílovom ráne pred nízkou drevenou bráničkou, a kým sa odhodlávala zazvoniť, poobzerala sa.
Pred ňou stál rozkošný biely domček s červenou strechou, hnedými okenicami a záľahou ťahavých muškátov v oknách. „Tu už kvitnú?“ začudovala sa. Navôkol sa rozprestierala upravená malá záhradka, na plote sa vinul brečtan, pod ním sa v rannom opare schovávali kríky ruží a na trávniku šantil veselý malý psík. Odtisla bráničku a zazvonila pri vchodových dverách. Boli z čistého dreva, masívne a s vyfrézovanými ornamentmi. Skvela sa na nich mosadzná menovka „Steinbecker“.
Angie vpustila dnu šesťdesiatročná domáca pani Gerda a hneď ju zaviedla do kuchyne, kde už čakala ďalšia žena, jej sestra Hermione. Obe boli statné, vysoké a veľmi objemné. „Tá tvoja domáca bude asi dosť nemožná alebo veľmi bohatá, keď si k mobilnému šesťdesiatpäťročnému manželovi objednáva opatrovateľku,“ povedala jej počas cesty skúsenejšia kolegyňa. „Ešte uvidíš, ale asi máš aj tak veľké šťastie, že cestuješ k takým mladým ľuďom.“
Ako tak Angie pozorovala pani Steinbeckerovú, utvrdzovala sa zatiaľ v prívlastku popletená. Domáca jej chcela na privítanie urobiť kávu, preto napustila do varnej kanvice vodu. „Raňajkovali ste vôbec?“ spýtala sa a zložila z rúk kanvicu.
„Nie,“ pravdivo odvetila Angie.
Pani Gerda schytila prútený košík s chlebom a bábovkou, odložila ho bokom na pracovnú dosku a povyťahovala pár šuplíkov.
„Verschwinde, Boby – Zmizni, Boby,“ okríkla psíka, ktorý sa objavil vnútri a olizoval Angine bosé nohy.
„Frau Angie, dnes pripravte toto…“ otvorila chladničku a začala ukazovať: „Polievku len zohrejte. Šalát umyte a ručne potrhajte. Nie, že ho pokrájate na slíže! Dokončte túto mäsovú zmes. Vyvarte k nej špagety…“ Otvorila skrinku na linke a zvolala: „Mein Gott, zasa tu nijaké nemáme?“ a kamsi po cestoviny odbehla.
Pani Hermione s povzdychom vstala od stola a zapla varnú kanvicu. Zavrela dvere chladničky a potravinovú skrinku, z jedného šuplíka vybrala príbor a ostatné zasunula. Z druhej skrinky vzala šálku, nasypala do nej kávu a položila pred Angie tanier s pečivom, maslo i lekvár a nožík s lyžičkou.
Skôr než mohla Angie zahryznúť do namazaného chleba a odpiť si z hotovej kávy, pribehla pani Gerda nazad. Trsy riedkych svetlých vlasov jej trčali na všetky strany, cípy ledabolo uviazaného županu len tak viali. Hodila na stôl balík cestovín a zvolala: „Práčka! Poďte so mnou!“
Viedla ju nadol pekným schodišťom z ružového mramoru do pivnice, kde boli štyri miestnosti. Práčovňa, kotolňa, dielnička a sklad trvanlivých potravín. Vbehla do práčovne, pokúšala sa otvoriť dvierka práčky, ktorá sotva doprala, a vysokým piskľavým hlasom nariekala, prečo to nejde. Angie naznačila, že aj práčka Siemens potrebuje nejaký čas, kým sa dvere po praní dajú otvoriť, ale domáca ju nepočúvala. Mordovala sa s nimi dovtedy, kým tých pár sekúnd naozaj uplynulo, a potom začala vyhadzovať bielizeň z bubna von, sotva jej Angie duchaprítomne stihla podsunúť kôš.
A vyvesiť! Angie si doteraz nikdy neuvedomila, že by sa taký jednoduchý úkon mohol vykonávať tak sofistikovane. Chytiť, vytriasť, narovnať, štyrmi smermi ponaťahovať, zatiaľ jasné. Na bielu bielizeň biele štipce, zavesiť na bielu šnúru, otvoriť okienko, nech sa nám tu nezaparí, zavrieť kohútik radiátora, lebo nekúrime, keď vetráme, na zelenú vreckovku zelené štipce, farebná bielizeň na sivé šnúry…
Hore sa ozval zvonček, pani Gerda vzrušene vykríkla „Caritas!“ a odbehla. Chvalabohu, pomyslela si Angie a raz-dva vyvesila všetko podľa inštruktáže. Chcela sa vrátiť nahor, vypiť svoju kávu, ale domáca sa zjavila zas a oznámila jej, že dnes je streda, to jest upratovací deň. Upratovačka robí teraz prízemie a jej ukázala starý vysávač v dielničke: „Vy budete vysávať tu dole.“ Angie mala na jazyku otázku ohľadne svojej kávy a či sa pán Steinbecker už zobudil, no pani ju netrpezlivo prerušila: „A keď to tu povysávate, pozmývajte. Čistiace prostriedky sú v práčovni.“
Angie bola z nových dojmov mierne omráčená, navyše hladná a smädná, jej odev tiež nebol práve najvhodnejší na domáce práce a bolo jej po ceste treba na záchod. Ale usilovne vysávala, a keď skončila, vyšla ku svojmu kufru na prízemie, aby si konečne vybrala domácu obuv. Zbadala ju sestra domácej a pohotovo ju usmernila s kufrom nahor, predpokladajúc, že si ho chce uložiť do izby. Tam ju zaviedla do úzkej miestnosti – nič extra, prehltla Angie, sklamaná po paráde v kuchyni a na schodišti. Taký malý sklad, dlhá kutica na jednom boku so skriňami, na druhom boku posteľ s malou lampou na nočnom stolíku, žehliaca doska, oproti strešné okno v skosenej streche. K oknu bol však momentálne zahataný prístup, pod ním stáli štyri koše plné kopcom navŕšenej bielizne. Pokrčenej, ale aspoň čistej, šírila sa z nej príjemná vôňa.
Vedľa svojej izby zbadala otvorené dvere do luxusnej, mramorom vykladanej kúpeľne so záchodom a bidetom. „Prepáčte,“ usmiala sa na paniu Hermi, „potrebujem…“ Ani nepreložila nohu cez prah, keď sa za ňou ozval vyľakaný hlas domácej: „Nein! Váš záchod je na prízemí a sprchovací kút s umývadlom máte dolu v práčovni.“
Pani Hermi jej vysvetlila, ako má pripraviť mäsovú zmes a pomohla nájsť cibuľu v špajze, ktorú v danej domácnosti tvorili regály v garáži. Angie sa metódou pokusov a omylov podarilo samej nájsť najprv cestu z garáže nazad do kuchyne a potom aj správne hrnce a zapnúť sklokeramickú varnú dosku, lebo Hermione telefonovala a domáca čosi riešila s upratovačkou. Medzitým, za pomoci pracovníčky z rakúskeho Caritas, zišiel dolu pán Steinbecker. Angie sa s ním sotva stihla zoznámiť, keď si všimla, že zdravotná sestra už odchádza.
Zastavila ju: „Povedzte mi niečo o zdravotnom stave pacienta, prosím.“
„Čo by ste chceli vedieť? Vidíte sama,“ odvetila sestra chladne. „Chodí ťažko. Zle rozpráva. Iba po slovách. Hygienu zvláda čiastočne sám,“ a už aj odišla.
Angie sa vrátila do kuchyne, kde pán Steinbecker už sedel pri raňajkách, ktoré pôvodne prichystala pre seba. Odpil si z jej nedotknutej kávy a vyrazil jedno slovo: „Kalt! – Studené!“
„Ein Moment,“ odpovedala Angie s úsmevom a rýchlo uvarila novú kávu podľa postrehov, ktoré si uložila pri predchádzajúcej aktivite panej Hermi. „Milch! – Mlieko!“ vyrazil pán vzápätí, tak pred neho postavila mlieko z chladničky. Naznačil, aby dolievala do hrnčeka, čo vykonala. Znovu ochutnal kávu a rozčúlil sa: „Schlecht! – Zle!“ Bola už celá spotená, ale držala sa. Toto je jej pacient, kvôli nemu sem prišla: „Warum? – Prečo?“ spýtala sa. „Zucker – Cukor,“ dostal so seba s námahou, a Angie zbadala, že už je zlostný. Napokon sa upokojil a ona ho potľapkala po zdravej ruke.
Pôjde to, pomyslela si, a zhrnula poznatky. Pán bol po porážke, mobilný, ľavú stranu mal čiastočne ochrnutú a rečové centrum bolo zjavne tiež postihnuté. Ale mal celkom inteligentné hnedé oči farby kávy, ktorú práve popíjal, a aspoň mu jeho zdravotný stav neumožňoval, aby bol taký splašený ako jeho manželka.
Milan Buno, literárny publicista
