Ak milujete kvalitné romance typu Nicholas Sparks, či Jojo Moyesová, siahnite aj po novinke Keď som ťa stratila. Budete ju milovať. Budete pri nej plakať a nedokážete ju odložiť. Krásny príbeh lásky „na druhý raz“, ktorý je skvele namiešaný: čisté emócie, skutočná láska, tajomstvá, smiech i smútok.
Kelly Rimmerová vás svojím rozprávačským štýlom dostane. Možno vám chvíľami bude lámať srdce, no nakoniec vás presvedčí, že ho treba mať stále otvorené a nechať sa unášať životom. Nikdy neviete, kedy dostanete šancu na reparát. Kedy sa pred vami opäť zjaví skutočná láska a vy budete môcť urobiť správnu vec.
Molly je dcéra multimilionára.
Leo zasa novinár, ktorý vyšiel z chudobných pomerov, no tvrdou prácou si vybudoval kariéru a presadil sa ako vojnový korešpondent.
Keď stretne Molly, obaja sa do seba zaľúbia a vezmú sa aj napriek nesúhlasu jej rodiny. Majú pocit, že sú neporaziteľní a spolu dokážu dobyť svet.
Všetko sa však zmení, keď Leo odíde na nebezpečnú misiu do Sýrie, kde takmer príde o život. Definitívne však stratí pamäť. Molly sa všemožne snaží pomôcť mu získať stratené spomienky, no problém je v tom, že pred Leom niečo tají. A to niečo vážne.
Oddanú ženu pri jeho posteli iba predstiera a on netuší, že ich manželstvo bolo už dávno pred jeho zranením v troskách.
Čo ak sa Leovi vráti pamäť úplne a z minulosti sa mu vybaví viac, ako by chcela?
Príde potom o muža, do ktorého sa zaľúbila po druhý raz?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Dominika Žiaranová:
Keď som ťa stratila je príbeh, v ktorom sa stratíte a nebudete sa chcieť z neho vynoriť. Možno si aj vy niekedy želáte, aby ste sa stretli s niekým, koho už poznáte, znova. Akoby po prvý raz. S čistým stolom, s čistými myšlienkami a pocitmi.
Toto je romantický a citlivý príbeh, ktorý obnoví vašu vieru v lásku. Pretože na skutočne hlboké pocity nie je nikdy neskoro…
Kelly Rimmerová je čoraz úspešnejšia austrálska spisovateľka, ktorá sa venuje najmä tvorbe pre ženy. Jej knihy boli publikované v 16 svetových jazykoch. Tento rok už od nej vyšiel v slovenčine hit Spoznal som ťa bosú.
Začítajte sa do novinky Keď som ťa stratila:
Prvá kapitola
Molly
Júl 2015
Zistila som, že človek môže niekoho celým srdcom milovať, a zároveň ho rovnako vášnivo nenávidieť. Tieto dve emócie sa navzájom vyvažujú a zanechávajú v človeku bezbrehý pocit prázdnoty. Celých desať dní, čo som presedela pri nemocničnom lôžku svojho manžela, stále dookola som sa pokúšala pochopiť, ako sa to mohlo stať. Nie to, čo sa stalo jemu – že s jednou nohou v hrobe leží na jednotke intenzívnej starostlivosti. To bola iba otázka času. Keď si kladiem otázku, ako sa to stalo, myslím tým svoj prekvapujúco dvojznačný vzťah k mužovi na posteli. Leo bol – a stále je – láskou môjho života. Nikdy ho neprestanem milovať. Nechcelo sa mi veriť, že by som ho mohla zároveň nenávidieť, a predsa to tak bolo.
Ani umelý spánok, neporiadne strnisko na brade a obväzy mu neubrali na príťažlivosti. Aj chorobne bledý a v bezvedomí vyzeral nebezpečne… Leo bol nebezpečný. So svojím telom a životom vždy zaobchádzal tak, akoby mali slúžiť len ako obetný dar na oltár jeho práci. Pod prikrývkou a nemocničným pyžamom sa skrývalo telo pokryté jazvami – najnovšími aj nespočetným množstvom vyblednutých stôp po predošlých zraneniach.
Môj manžel vždy dokázal stiahnuť so sebou aj iných – dokonca aj keď jeho cesta evidentne nikam neviedla. Po tej nehode sa aj zo mňa stala živá mŕtvola. Od jeho lôžka som odchádzala, len keď som už od únavy nevládala udržať oči otvorené. Dni som prežívala v akejsi vlastnej, bizarnej kóme. Na rozdiel od Lea som, prirodzene, bola pri vedomí, všetky moje telesné funkcie, nie nevyhnutné pre život, však mali dočasnú odstávku.
Počas tých príšerných dní som nerobila nič iné, len sa utápala v emóciách – v celej palete emócií, vyplývajúcich z našej situácie. Uplynulé roky som si namýšľala, že o osamelosti viem všetko, hoci až teraz som pochopila, že osamelosť, akú som poznala dosiaľ, bola iba slabým odvarom tej skutočnej. V dobrých i zlých chvíľach našich štyroch spoločných rokov bol pre mňa Leo najdôležitejšou osobou. Nie raz som zdvihla telefón, aby som mu povedala, ako veľmi sa bojím a aká stratená sa cítim, no teraz som si uvedomila, že pocity stratenosti a osamelosti sú v mojom živote prítomné len a len jeho vinou.
Keď mi lekári oznámili, že začínajú znižovať dávky sedatív, čo ho udržiavali v umelom spánku, ohromilo ma to. Prvé hodiny po príchode do nemocnice som totiž strávila podpisovaním formulárov o darcovstve orgánov a konzultáciami so špecialistami, za akých podmienok má predlžovanie jeho života prístrojmi ešte význam. Dokonca som zavolala Leovým rodičom aj jeho šéfredaktorke v Sydney a prebrala s nimi neradostnú tému prípadného pohrebu. Ani po tom, ako sa jeho stav stabilizoval, mi lekári nechceli dávať priveľké nádeje a zakaždým, keď som prejavila svoj zvyčajný optimizmus, rýchlo mi pripomenuli, čo sa dá reálne očakávať. Šance na úplné zotavenie boli podľa nich malé a každým dňom sa zmenšovali. A vraj ak by sa Leo aj prebral, bolo takmer nemožné, aby bol rovnaký ako predtým.
Napokon pristúpili k skúšobnému vypínaniu dýchacieho prístroja. Na krátky čas som mala možnosť sledovať Lea, ako znovu sám dýcha. Zvuk tej prekliatej mašiny sa mi protivil – to donekonečna sa opakujúce sipivé šššš, s ktorým mu hnala vzduch do pľúc, nasledované podobne svištivým výdychom. Dvadsaťštyri hodín denne ventilátor ako zvuková kulisa sprevádzal moje čakanie a strach a občas mi poriadne liezol na nervy. Lenže potom som si uvedomila, akú službu to zariadenie Leovi robí, a premkol ma pocit nevďaku. Raz večer som sa vrátila do hotela, aby som sa osprchovala a dopriala si trochu spánku. Na druhý deň po návrate do nemocnice som Lea našla bez hadičiek v krku. Pohľad, ako pravidelne dýcha vlastnými silami, ma naplnil nádejou, ktorú som zúfalo potrebovala. Napriek všetkému, čo sa medzi nami za posledný rok stalo, napriek nesmiernemu zúfalstvu posledných týždňov som nezniesla predstavu, že by som sa vzdala nádeje. Chcela som, aby po svete chodili ľudia ako Leo, či už sú alebo nie sú súčasťou môjho sveta.
Jedenásty deň po príchode do Ríma som sa v neskoré ráno zobudila na Leov kašeľ a pomrmlávanie. Noc som strávila na stoličke pod oknom, s hlavou zloženou na opierke rúk, s nohami prevísajúcimi ponad druhú.
„Tu som, Leo,“ ozvala som sa. Nebola som si istá, či dokáže otočiť hlavu, radšej som sa naklonila nad posteľ. Jeho zvraštené obočie vyjadrovalo frustráciu. Nervózne som šmátrala po jeho okuliaroch. Opäť mu ich nasadiť bola úľava. Opuchy a sinky sa mu z tváre už takmer vytratili, ale bez charakteristických okuliarov v korytnačom ráme to jednoducho nebol on. Zrenice sa mu najskôr zúžili, potom rozšírili, ako prispôsoboval pohľad šošovkám, až napokon zaostril na mňa. Usmiala som sa, no bol to slabý a roztrasený úsmev, pretože som sa desila čo i len dýchať. V prvej chvíli sa nijako neprejavil. Od sklamania mi na okamih stiahlo hrdlo: čo ak to už nebude lepšie? Čo ak sa síce prebral, ale neprehovorí ani nezareaguje na moju prítomnosť?
Cítila som, ako mi od dlhého státia meravie dolná polovica tela. Pomaly som sa zviezla na stoličku pri posteli. Vtom nastal v mojich emóciách znovu obrat, tentoraz radostný – Leo otočil ku mne hlavu. Sústredene sa na mňa zadíval, no keď oči odrazu prižmúril, bola som si istá, že v nich vidím obvinenie. Okamžite som prešla do defenzívy – spochybňuje azda moje právo byť tu? Už opäť raz nemá ani potuchy, čím som si preňho musela prejsť. Nedokázala som pochopiť, kde sa v ňom berie toľká bezočivosť.
Nemohla som naňho ani vyletieť – práve precital z kómy! A vo chvíli, keď mi tá myšlienka preblesla hlavou, Leo znovu pomaly zatvoril oči.
Lekári ma vystríhali, že to môže nejaký čas trvať, a že nemáme inú možnosť, len sa obrniť trpezlivosťou. Ja som však bola trpezlivá už pridlho, zásoby tejto cnosti som vyčerpala až do dna. Oneskorene mi do mozgu dorazila informácia, že sa mi od hladu dvíha žalúdok. Zdráhavo som vstala a pobrala sa do bufetu. Pri odchode z Leovej izby som si v duchu položila otázku, čo skutočne očakávam od najbližších dní. Nad odpoveďou som veru nemusela dlho premýšľať. Hneď ako som si ju uvedomila, premkol ma pocit viny.
Chcela som, aby sa Leo čo najrýchlejšie prebral a jeho zdravotný stav zostal bez následkov. A potom som sa chcela vrátiť domov a do svojho života.
Druhá kapitola
Leo
2011
Ahoj, Leo!
Dúfam, že si v poriadku, keď čítaš tento e-mail. Stále sledujem Tvoju kariéru – dovoľ mi zablahoželať Ti k získaniu Pulitzerovej ceny a skvelým úspechom, čo dosahuješ. Môj brat by bol na Teba veľmi hrdý; vždy tvrdil, že to v živote niekam dotiahneš.
Ako iste vieš, pred niekoľkými mesiacmi uplynulo desať rokov od Decovej smrti. Dúfala som, že keď sa najbližšie vrátiš do Sydney, mohol by si mi venovať trochu času a porozprávať mi, ako prežil tie posledné dni. Uvedomujem si, samozrejme, čo od Teba žiadam, ale ak by si mi o ňom niečo povedal, veľa vecí by som iste lepšie pochopila a mohla túto kapitolu v sebe končene uzavrieť. Na konci nájdeš kontakty na mňa. Ak môžeš, zavolaj mi, prosím.
S pozdravom
Molly
Jej správa svietila v priečinku prijatých správ medzi prvými. Ležal som práve v poľnej nemocnici v Líbyi. E-mail som si naposledy kontroloval pred tromi týždňami. V schránke sa mi nakopilo množstvo pošty, no ani trochu ma nezaujímala – spomedzi asi dvesto správ tá od nej bola jediná, ktorú som sa unúval otvoriť. Sedel som na rozkladacej posteli s plecom prevŕtaným guľkou, ľavá ruka zavesená v šatke. Mal som šťastie, údajne nešlo o ťažké zranenie. Rana napriek tomu bolestivo pulzovala a bránila mi naplno sa sústrediť, keď som správu od Molly čítal na displeji svojho satelitného telefónu. No to nebol dôvod, prečo som ju vzápätí odoslal rovno do koša.
„Tak čo?“ ozval sa zo stoličky pri posteli môj spojenec na bojovom poli, novinový fotograf Brad Norse. „Ide sa domov?“
„Domov?“ zopakoval som, potom som vzdychol. „Brad…“
„Keď niekoho z nás postrelia, vraciame sa na nejaký čas domov. To je výhoda, čo to prináša.“
„Ale choď…“ Vypol som satelitný telefón. „Toto nemôžeš nazývať postrelením. Guľka mi nezasiahla nijaký dôležitý orgán.“
„Hovorí z teba morfium.“
„Nijaké morfium tu nemajú. Tuším mi dali paracetamol.“ A možno to bola cukrová pilulka, pretože nech už som pred dvoma hodinami prehltol čokoľvek, na búšivú bolesť v mojom pleci to nemalo ani najmenší vplyv. V skutočnosti ani ja som k túžbe po domove nemal ďaleko. Zdravotník poľnej nemocnice ma vyšetril s vybavením, aké mal k dispozícii, ale chcel som si byť istý, že zranenie nezanechá trvalé následky. Tiež som potreboval niečo silnejšie proti bolesti. Problémom však bolo, že v Líbyi sme strávili ešte len niekoľko týždňov a vôbec som nebol spokojný s informáciami, čo sa mi zatiaľ podarilo zhromaždiť. Ak sa poberiem zotaviť sa domov do Sydney, budem musieť čeliť Molly Torringtonovej a jej nepríjemným otázkam o smrti jej brata.
„Poďme domov, Leo,“ nástojil Brad. Pokrútil som hlavou a vzápätí sa trhol od bolesti, pretože som do pohybu nevedomky zapojil zranený sval.
„Ešte tu máme čo robiť,“ protestoval som, keď som znovu lapil dych.
„Vždy máme ešte čo robiť. Ja idem, s tebou či bez teba. Ty máš psychiku možno zo železa, no ja nie – tá guľka mohla jedného z nás zabiť. Potrebujem si premyslieť, čo chcem robiť ďalej.“
Napokon som nedostal na výber. Keď som našej šéfredaktorke Kisani Hughesovej opisoval, čo sa stalo, použil som slová „povrchové zranenie“, no keď jej neskôr v ten istý deň volal Brad a vyrozprával jej svoju verziu, prikázala nám vrátiť sa do Sydney. Hundral som, no už v lietadle sa mi zvýšila teplota a objavili sa príznaky infekcie. Hoci nerád, musel som uznať, že Kisani mala pravdu.
Rozhodne som však nesúhlasil s ošetrujúcim lekárom, keď trval na tom, že mi vypíše práceneschopnosť. Niekoľko týždňov núteného pobytu doma sa pre mňa rovnalo nočnej more. Už po pár dňoch som umieral od nudy. Nemohol som cvičiť, chodiť von so psom ani si zajazdiť na motorke. Nemohol som sa venovať výučbe karate, ako som zvykol vždy, keď ma práca práve neodviala preč zo Sydney. Veľa som čítal a ešte viac premýšľal, ale či som sa snažil sústrediť na knihu, alebo si nešikovne jednou rukou pripravoval raňajky, v myšlienkach som napokon vždy skončil u Molly Torringtonovej.
Vždy som s ňou súcitil, no vedel som, že rozhovor o smrti jej brata bude bolestný pre nás oboch. Nemohol som jej pomôcť dospieť k pochopeniu, ktoré hľadala. Keď šlo o Declana Torringtona, jednoduché odpovede neexistovali.
Molly som poznal iba zbežne. Roky som sa pohyboval na okraji ich rodinného života, prinajlepšom však v pozícii nevítaného hosťa. Naposledy som ju videl na pohrebe jej brata. Nehybne civela na hrob, z tváre sa jej celý čas nestrácal šokovaný výraz. Dovtedy som ju vždy videl vysmiatu či aspoň usmievajúcu sa – patrila medzi decká obdarené radostnou povahou, ktorým na tvári za každých okolností žiari úsmev od ucha k uchu. Declan žartom hovorieval, že ešte skôr než ona dorazí do miestnosti jej hurónsky smiech, ktorý oznamuje jej príchod ako mestský hlásnik príchod člena kráľovskej rodiny.
Práve na jeho pohrebe som ju po prvý raz videl zarmútenú. Pri pohľade na hlboké zúfalstvo v jej očiach mi napadlo, či ju už len samotná sila nečakaného žiaľu navždy nepoznamená. Možno sa na jej tvári už nikdy neobjaví ten žiarivý, bezstarostný úsmev. V e-maile, čo som od nej takto nečakane po rokoch dostal, som medzi riadkami zachytil smútok, ktorý ma utvrdil, že som sa nemýlil.
Občas som si ju všimol v médiách, ako napríklad pred rokom či dvomi na obálke ekonomického časopisu, v ktorom sa písalo o jej vymenovaní za viceprezidentku už neviem čoho v Torrington Media. Pamätám si, ako som ten časopis kútikom oka zazrel v trafike na letisku v Dubaji. Zastal som, aby som sa lepšie prizrel. Nechcelo sa mi veriť, že je už vo veku, keď môže pracovať pre svojho otca. Zapol som v hlave kalkulačku a dospel som k pomerne omračujúcemu záveru, že sa blíži k tridsiatke. To, že veselá Molly Torringtonová bude jedného dňa viesť globálne mediálne impérium, bola pre mňa nepochopiteľná predstava, ale v článku sa už o nej písalo ako o logickej následníčke svojho otca.
Molly robila to, čo Declan nedokázal: prerúbavala si cestičku z detstva do dospelosti v ťaživom tieni Laitha Torringtona a jeho očakávaní. Podľa ateliérovej fotky z titulky magazínu som však usúdil, že to bezstarostné dieťa, čo som kedysi poznal, je už minulosť. Karamelovohnedé vlasy, ktoré mávala dlhé až po pás, si ostrihala a nahradila studenou blond farbou. Na fotografii bola usmiata, no pery boli jedinou časťou jej tváre, čo sa usmievala. Tvrdý pohľad modrých očí zabodnutých do objektívu diváka priam vyzýval: Tak čo, chceš sa so mnou zahrávať? Keby som z médií nevedel o postupných zmenách jej vzhľadu, nespoznal by som ju – z dieťaťa milujúceho zábavu sa zmenila na veľmi dospelého korporačného žraloka.
V duchu som uvažoval, aký podiel na tej premene nesie smrť jej brata. Potom som si položil otázku, čo by si o tom všetkom myslel Declan, a čo by chcel, aby som urobil. Nepatril som k zástancom teórie, že kostlivcov treba nechať odpočívať v skrini – priečilo sa to mojej povahe aj vzdelaniu. Taký prístup som však uplatňoval výlučne v záležitostiach, ktoré nepatrili do súkromnej sféry. Spomienky hlbokého osobného významu treba nechať odpočívať tam, kde sú – v minulosti. Na druhej strane som chápal, že to rozhodnutie nemôžem urobiť za Molly. Vyhľadal som v koši vymazaných správ jej e-mail a zavolal som jej na mobil. Skrúcalo mi črevá, no vydržal som to. Nebude to príjemný rozhovor, ale viac-menej som však bol presvedčený, že postupujem správne.
„Molly Torringtonová,“ ozvala sa úsečne.
„Ahoj… Molly… tu Leo.“ Keď nezareagovala, opatrne som dodal: „Leo Stephens.“
„Áno, viem, prepáč… Ja len, že… Už som nečakala, že zavoláš.“ Prebehol som pohľadom jej e-mail. Odoslala ho pred vyše mesiacom.
„Prepáč, že mi to trvalo tak dlho,“ vysvetľoval som. „Bol som na služobnej ceste a utrpel som zranenie.“
„Si v poriadku?“
„Och, áno, mám sa fajn. Nič to nie je.“
„Dobre, takže…“ V rozpakoch sa odmlčala. „Bože, Leo, aj tak mi to je ľúto.“
Poklepkával som nohou po koberci, aby som sa zbavil nervozity. Náš pokus o nenútenú spoločenskú konverzáciu bol silený, iba sme odkladali, čo muselo prísť. „Chcela si sa rozprávať o Declanovi?“
„Áno, chcela. Stále chcem. Nemôžeme sa stretnúť?“
„Stretnúť?“ To som nečakal, no len čo to vyslovila, došlo mi, že som mal.
„Hm, nó…“
„Prosím,“ hlesla potichu. Prestal som rytmicky poklopkávať o koberec. „Neoberiem ťa o veľa času, sľubujem.“
„Tak fajn.“
„Kedy ti to vyhovuje?“
„Som teraz na nemocenskej. Môžeme sa stretnúť, kedy chceš.“
„Hneď?“
„Hneď? Ale…“
„A čo o pár hodín?“
„Nie, môžeme hneď.“ Vzdychol som. „Neviem, čo očakávaš, že sa odo mňa dozvieš, Molly,“ upozornil som ju.
„Ty si ho predsa našiel, nie je tak?“
Pri tej spomienke ma zabolelo pri srdci. Stále som si ho vybavoval, ako bezvládne leží na špinavom, ošúchanom koberci v pivnici v budove, v ktorej býval môj bratranec.
„Je.“
„Tak potom…“ nedopovedané zostalo visieť vo vzduchu.
Čakal som, že dopovie, no keď bolo jasné, že to nemá v úmysle, ozval som sa: „Kde sa chceš stretnúť?“
