Možno ste už počuli o knihe Hovor!. Vyšla už dávnejšie, teraz konečne aj v slovenčine. Zaraďujú do kategórie problémovej literatúry. Hneď po vyjdení získal viacero cien a preložili ho do šestnástich svetových jazykov. V roku 1999 ašpiroval na Národnú cenu za literatúru pre dospievajúcu mládež a v roku 2004 bol sfilmovaný.
Nikdy neviete, kedy sa vám alebo niekomu z vášho okolia stane podobná vec. Niečo, čo vás ovplyvní na ďalšie mesiace, dokonca roky…ak s tým nebudete bojovať a nepokúsite sa toho zbaviť.
Melindu ten incident zmenil a stala sa úplne iným človekom. So svojou traumou sa vyrovnáva mlčaním…
„Len smelo hovor,
chceme vedieť, čo nám chceš o sebe povedať.“
Hovor! je veľmi pôsobivý príbeh študentky strednej školy Melindy. Po traumatickom zážitku na večierku na záver školského roka, na ktorý zavolala políciu, ju spolužiaci začnú ignorovať, lebo nechce vysvetliť, prečo to urobila. Mlčí. S nikým o tom nehovorí.
Postupom času sa Melinda dostáva do čoraz väčšej izolácie – úplne prestane rozprávať a takmer s nikým sa nestretáva. Jedine kamarátka Heather, s ktorou sa zoznámi na začiatku školského roka, ju počúva. Teda nemá veľmi čo, keďže Melinda takmer nerozpráva, zato Heathe rozpráva aj za dvoch. Toto čudné priateľstvo Melinde paradoxne trošku pomôže…
A pomôže jej aj umenie. Svoje pocity dokáže Melinda vyjadriť iba na hodinách výtvarnej výchovy prostredníctvom prác, ktoré realizuje pre učiteľa Freemana.
Opäť však túži nájsť svoju identitu, zahodiť minulosť za hlavu, a keď sa jej to už-už darí, znova jej cestu skríži Andy. Lenže tentoraz sa už Melinda nedá, odmieta byť ďalej ticho, rozhodne sa postaviť čelom k svojim problémom a povedať, čo sa vlastne stalo.
Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy Hovor!
Číta Kristína Svarinská:
Keď prejdem cez parkovisko, z pekárne vyjde TO. Andy Evans s malinovou šiškou v jednej ruke a šálkou kávy v druhej. Zastanem priamo na zamrznutej mláke. Možno si ma nevšimne, ak sa ani nepohnem. Presne tak sa bránia králiky – len čo zacítia predátora, okamžite stuhnú.
Položí si kávu na kapotu auta a zaloví po kľúčoch. Káva, kľúče a chodenie poza školu mu pridávajú na dospelosti. Kľúče mu spadnú na zem, tak zanadáva a zohne sa po ne. Nevšimne si ma. Nie som tu, nevidí ma, mám predsa nenápadnú purpurovú vetrovku.
Pravdaže, všetko vypáli inak – obráti sa a okamžite ma zbadá. Usmeje sa ako vlk z Červenej čiapočky.
Pristúpi bližšie a ponúkne mi šišku. „Chceš ochutnať?“
Králik v tej chvíli vyštartuje a upaľuje preč. Uteč, uteč, uteč! Prečo som neutiekla skôr, keď som ešte dokázala rozprávať, predtým, ako ma polámal na kúsky?
Keď bežím, cítim sa ako bleskurýchle jedenásťročné dievča. Ostala po mne iba ohnivá čiara, čo vypálila metrovú cestičku. Len čo zastanem, osvieti ma geniálna myšlienka.
Načo mám ísť do školy?
Laurie Halse Andersonová je americká spisovateľka, ktorá sa preslávila najmä svojimi románmi pre deti a mládež. Za svoj vklad do oblasti literatúry pre mládež získala v roku 2009 cenu Margaret A. Edwards Award z Americkej knižničnej asociácie.
Je autorkou viacerých kníh pre túto kategóriu čitateľov, napísala však aj viacero fiktívnych historických románov.
Za román Hovor! získala cenu Golden Kite, Cenu Edgara Allana Poea a knižnú cenu novín Los Angeles Times.
Začítajte sa do novinky Hovor!:
PRVÝ ŠTVRŤROK
VITAJTE NA MERRYWEATHERSKEJ STREDNEJ ŠKOLE
Dnes ma čaká prvý deň na strednej škole. V batohu mám sedem zošitov, na sebe sukňu, ktorú neznášam, a bolí ma hlava.
Školský autobus s chrapčaním zastal na rohu. Len čo sa otvoria dvere, nastúpim dnu. Zatiaľ je prázdny, očividne som tu prvá. Vodič pokračuje v ceste, no ja bezradne stojím v uličke. Kam si mám sadnúť? Nepatrím medzi pijanov, čo sa zvyknú vyvaľovať vzadu. Ak sa poberiem do stredu, mohol by si ku mne prisadnúť niekto cudzí. Vpredu budem vyzerať ako malé dievčatko, ale zároveň získam šancu nadviazať očný kontakt s kamoškami. Možno si to rozmysleli a budú sa so mnou zase rozprávať.
Po skupinkách nastupujú ďalší žiaci. Všetci moji niekdajší laboratórni partneri aj kamoši z telocviku na mňa zazerajú. Zavriem oči. Presne tohto som sa obávala. Keď autobus opustí poslednú zastávku, všetci okrem mňa majú spolusediaceho.
Vodič podradí, aby sme sa horko-ťažko vyšplhali do kopca. Motor tak zarachotí, že chalani zozadu začnú vykrikovať oplzlosti. Ktosi sa tu okúpal v kolínskej. Snažím sa otvoriť okno, no drobné západky sa ani nepohnú. Chlapec, čo sedí za mnou, si vytiahne raňajky. Hodí mi na hlavu obal, a ten mi vzápätí skĺzne do lona.
Prechádzame popri školníkovi, ktorý práve maľuje nový nápis pred školou. Školská rada sa rozhodla, že meno Trójania príliš pripomína slávnu značku kondómov, tak nás premenovali na Modrých diablov. Asi je to lepšie než čakať, kedy ten trójsky kôň vybuchne. Naše farby sa však nemenia – ostávame purpurovo-siví. Rade sa nechcelo vyhadzovať peniaze za nové uniformy.
Starší žiaci môžu až do zvonenia pobehovať po chodbách, ale nás nováčikov naženú do posluchárne, kde sa okamžite vytvoria skupinky – športovci, snobi, bifľoši, roztlieskavačky, feťáci, metroši, náckovia, barbíny, feministky, umelci, herci, goťáci a environmentalisti. Nemám sa kam zaradiť. Posledné augustové týždne som premárnila sledovaním kreslených filmov. Nechodila som do obchoďáku, k jazeru či na kúpalisko, dokonca som vôbec nedvíhala telefón. Nemám štýlové vlasy ani šaty a už vôbec nie ten správny prístup. A nemám si ku komu prisadnúť.
Som vyvrheľ.
Nemá zmysel hľadať moje bývalé kamošky. Kedysi sme tvorili vlastnú kliku obyčajných báb, no tá sa dávno rozpadla v prospech konkurenčných partií. Nicole sedí pri športovcoch, porovnávajú si jazvy, čo získali v letnej lige. Ivy pobehuje medzi umelcami a hercami. Taká osobnosť zvládne aj dve skupiny naraz. Jessica sa odsťahovala do Nevady, ale to nič. Priatelila sa hlavne s Ivy.
Ponad plece začujem hlasný smiech, takže viem, že sa na mne ktosi zabáva. Nemôžem si pomôcť, musím sa otočiť. Stojí tam Rachel obklopená deckami v drahých háboch. Rachel Bruinová bola kedysi moja najlepšia kamoška. Uprene mi hľadí nad ľavé ucho. Na jazyk sa mi derú slová. Poznáme sa odmalička – naučila ma plávať, chápala moje nezhody s rodičmi a neuťahovala si z mojej izby. Ak vôbec existuje osoba, ktorej by som sa chcela zdôveriť, je to práve Rachel. Páli ma v hrdle.
Na chvíľu mi pozrie do očí. „Neznášam ťa,“ naznačí potichu, obráti sa mi chrbtom a naďalej sa zabáva s priateľmi. Zahryznem si do pery. Nebudem na to myslieť. Bolo to príšerné, ale už je po tom a ja na to nemienim spomínať. V ústach zacítim kovovú pachuť krvi. Potrebujem si sadnúť.
Stojím v strednej uličke ako ranená zebra v prírodopisnom filme a hľadám niekoho, ku komu by som si prisadla. Blíži sa ku mne predátor – vystrihaný sivovlasý športovec s píšťalkou na hrubiznom krku, pravdepodobne učiteľ náuky o spoločnosti a krvilačný tréner v jednom.
Pán Hrubokrk: „Sadni si.“
Rýchlo sa zložím na najbližšie sedadlo. Zrazu sa ku mne otočí ďalšia ranená zebra a usmeje sa na mňa. Ústa jej zdobí minimálne päťtisícový strojček na zuby, no má skvelé topánky. „Ahoj, volám sa Heather a som z Ohia,“ vyhlási. „Som tu nová. Ty tiež?“ Nestihnem jej odpovedať. Ktosi stlmil svetlá, aby nás mohli náležite privítať.
PRVÝCH DESAŤ LŽÍ, KTORÉ VÁM NA STREDNEJ TLAČIA DO HLAVY
- Sme tu pre vás.
- Budete mať dosť času, aby ste sa pred zvonením dostali do triedy.
- Striktne dodržiavame nariadenia o vhodnom oblečení.
- Fajčenie na školskom pozemku je prísne zakázané.
- Naše futbalové mužstvo tento rok vyhrá šampionát.
- Štúdium je náročnejšie ako na základnej škole.
- Výchovní poradcovia si vás vždy radi vypočujú.
- Pri tvorbe rozvrhu sme pamätali na vaše potreby.
- Číselný kód vašej skrinky je tajný.
- Na tieto roky raz budete s radosťou spomínať.
Po zhromaždení mám biológiu. Keďže nemôžem nájsť učebňu, za potulovanie po chodbe dostanem prvú poznámku, a to ešte nie je ani deväť hodín ráno. Do maturity mi ostáva už len 699 dní a 7 hodín.
MÁME TÝCH NAJLEPŠÍCH UČITEĽOV
Moja učiteľka angličtiny vôbec nemá tvár. Strapaté vlasy jej visia až po ramená. Vrchná polovica je čierna, spodná zase krikľavo oranžová, až po rozštiepené končeky. Neviem, či len naštvala kaderníčku, alebo sa mení na motýľa. V duchu ju volám Vlasáčka.
Skontrolovať absenciu jej trvá celých dvadsať minúť, lebo sa na nás odmieta pozrieť. Skláňa sa nad stolom, takže jej vlasy visia do tváre. Zvyšok hodiny strávi písaním na tabuľu a rozpravou o povinnom čítaní. Chce, aby sme si každý deň písali denník, no sľubuje, že ho nebude čítať, tak pridám zopár poznámok o tom, aká je čudná.
Aj na náuke o spoločnosti dostaneme denníky – asi boli zlacnené. Už deviaty rok nás čakajú americké dejiny. Budeme pracovať s mapou, učiť sa o Indiánoch a Krištofovi Kolumbovi a pred Vďakyvzdaním prídu na rad Otcovia pútnici. Každý rok nám sľubujú, že prejdeme všetko až po súčasnosť, no takmer vždy sa zasekneme v priemyselnej revolúcii. V siedmej triede sme sa dostali po prvú svetovú vojnu – kto by to bol povedal, že kedysi bojoval celý svet? Potrebujeme viac štátnych sviatkov, možno by učiteľov donútili prebrať všetko, čo majú v osnovách.
Náuku o spoločnosti vyučuje pán Hrubokrk, ktorý na mňa v posluchárni zazeral. Očividne si ma zapamätal. „Dám si na teba pozor. Sadni si do prvého radu.“
Tiež vás rada vidím. Určite trpí posttraumatickou stresovou poruchou – následok Vietnamu, Iraku či inej televíznej vojny.
V ŽIARE REFLEKTOROV
Po hodine nájdem svoju skrinku. Zámok sa trochu zasekáva, no napokon sa mi podarí otvoriť ho. Vzápätí sa ponorím do prúdu študentov, čo mieria na obed, a doplávam s nimi až do jedálne.
Je mi jasné, že v prvý deň školského roka si netreba nosiť obed z domu. Nik totiž nevie, čo je práve in. Napríklad hnedé papierové tašky – raz je to skromná pripomienka života na predmestí, inokedy znamenie beznádejných čudákov. A čo izotermické obedové tašky – symbolizujú moderný spôsob, ako zachrániť planétu, alebo príliš aktívnu matku? Ostáva mi jediná možnosť – kúpiť si obed v jedálni. Aspoň získam čas preskúmať celú miestnosť v snahe nájsť priateľskú tvár alebo nenápadný kút, kam by som sa schovala.
Dnes nám ponúkajú morčacie mäso s rehydratovanou zemiakovou kašou, omáčkou, vlhkými zelenými listami a koláčikom. Neviem, či si môžem objednať čosi iné, tak len potisnem tácku dopredu a kuchárky mi naložia jedlo. Vysoký chalan, čo stojí predo mnou, dostal tri cheeseburgery, hranolčeky a dve tyčinky, hoci nepovedal ani slovo. Možno dokáže očami používať morzeovku. Musím zistiť, ako sa mu to podarilo. Nasledujem Štangľu dovnútra.
Zbadám zopár ľudí, ktorých som kedysi považovala za priateľov, ale teraz odo mňa odvracajú zrak. No tak, premýšľaj. Pri okne sedí to nové dievča, Heather, a číta si. Mohla by som si sadnúť oproti nej. A čo tak zaliezť za smetiak alebo hodiť obed do koša a odpochodovať preč?
Štangľa zamáva kamošom. Sú to basketbalisti, ako inak. Na privítanie ho zahrnú nadávkami, ako to býva zvykom medzi poďobanými športovcami. Usmeje sa a hodí im tyčinku. Pokúsim sa nenápadne ho predbehnúť.
Plesk! Do hrude ma trafí hrča zemiakov a omáčky. Všetci stíchnu a zrazu na mňa zíza celá jedáleň. Navždy si ma zapamätajú ako dievča, ktoré v prvý deň zasypali zemiakmi. Štangľa sa mi ospravedlňuje, no preruší ho hurónsky rehot štyristo žiakov. Keďže neviem odčítať z pier, nemám poňatie, čo vraví. Zahodím tácňu a vezmem nohy na plecia.
Utekám tak rýchlo, že keby ma zbadal bežecký tréner, okamžite by ma draftoval do univerzitného tímu. Nanešťastie má momentálne službu pán Hrubokrk, ktorého nezaujímajú dievčatá, čo zabehnú stovku pod desať sekúnd, pokiaľ pritom nekopú do lopty.
Pán Hrubokrk: „Opäť sa stretávame.“
Ja:
Mohla by som sa vyhovoriť, že sa chcem ísť domov prezliecť, alebo sa posťažovať na Štangľu, ale nepomohlo by mi to. Radšej držím jazyk za zubami.
Pán Hrubokrk: „Kamže si sa vybrala?“
Ja:
Najľahšie je mlčať. Zavri ústa, zahryzni si do jazyka, nechaj si to pre seba. Všetky tie kecy o komunikácii, ktorými nás zasypávajú v telke, sú obyčajný podfuk. V skutočnosti nikoho nezaujíma, čo máš na srdci.
Pán Hrubokrk si čosi poznačí do knihy. „Hneď som vedel, že s tebou budú problémy. Učím tu dvadsaťštyri rokov a vždy viem odhadnúť, čo deckám behá po rozume. Už žiadne varovania. Dostaneš napomenutie, aby si si nemyslela, že sa môžeš po chodbách túlať bez priepustky.“
ÚTOČISKO
Po obede ma čaká výtvarná výchova, ako sen, čo nasleduje po nočnej more. Učebňa sa nachádza na vzdialenom konci školy a jej vysokánske okná sú namierené na juh. V našom meste si neužijeme veľa slnka, preto ich navrhli tak, aby zachytili každučký lúč. Práši sa tu, no miestnosť nepôsobí špinavo. Podlahu pokrývajú zaschnuté farby, na stenách visia kresby utrápených tínedžerov a tučných šteniatok, na poličkách sa zase hromadia hlinené hrnce. V rádiu hrá moja obľúbená stanica.
Pán Freeman je škaredý. Podobá sa na obrovského lúčneho koníka alebo cirkusanta na chodúľoch. Jeho nos pripomína tenučkú kreditku, ktorú mu ktosi zasunul medzi oči. Napriek tomu sa na nás usmieva.
Práve sa skláňa nad hrnčiarskym kruhom, ruky má celé špinavé. „Vitajte na jedinom predmete, ktorý vám pomôže prežiť,“ vyhlási. „Vitajte na výtvarnej výchove.“
Sadnem si čo najbližšie ku katedre. Zbadám Ivy, sedí pri dverách. Uprene na ňu zízam, snažím sa ju prinútiť, aby sa na mňa pozrela. Tak to predsa chodí vo filmoch – ľudia vždy vycítia, keď na nich iní hľadia, a napokon sa otočia a dostanú zo seba pár slov. Lenže pri Ivy to neplatí. Buď má okolo seba ochranné silové pole, alebo je na vine moje slabé laserové videnie. Nevenuje mi jediný pohľad. Kiežby som si k nej mohla prisadnúť! V umení sa vyzná.
Pán Freeman zastaví hrnčiarsky kruh a vezme si kriedu. Nezdržuje sa umývaním rúk. „Duša,“ napíše na tabuľu. Kúsky červenohnedej hliny zmiešané s kriedovým prachom pripomínajú zaschnutú krv. „Ak máte dosť odvahy, možno sa vám podarí nájsť tu vlastnú dušu. Môžete nazrieť do hlbín, ktorým ste sa predtým oblúkom vyhýbali. Nežiadajte ma, aby som vám ukázal, ako sa kreslia tváre. Radšej vám pomôžem nájsť vietor.“
Nenápadne sa obzriem. Všetci začudovane dvíhajú obočie. Tento chlapík je totálny čudák. Určite vidí, čo si o ňom myslíme, no napriek tomu pokračuje. Vraví, že sa v škole naučíme čítať a písať, lebo nad tým celé hodiny sedíme (hoci ja si tým nie som celkom istá).
„Nebolo by lepšie stráviť ten čas výtvarnou výchovou – maľovaním, sochárčením, uhľokresbou, farebnými kriedami či olejomaľbou? Sú vari slová a čísla dôležitejšie než obrazy? Kto má právo rozhodovať o tom? Dojíma vás algebra k slzám?“ (Niektorí žiaci zdvihnú ruky, akoby naozaj očakával odpoveď.) „Pomôžu vám vybrané slová vyjadriť, čo skrývate v srdci? Ak neprijmete umenie, nikdy sa nenaučíte dýchať!“
Tým sa jeho prejav nekončí. Na človeka, čo neuznáva slová, sa dokáže poriadne rozrečniť. Na chvíľu prestanem vnímať a vzápätí už drží glóbus, na ktorom chýba polovica severnej pologule. „Viete mi povedať, čo to je?“ spýta sa. „Glóbus?“ ozve sa zo zadných radov. Učiteľ prevráti očami. „Nejaká drahá socha, ktorú zhodilo nepozorné decko a muselo ju zaplatiť z vlastného vrecka, inak by ho nenechali zmaturovať?“ skúsi to iný.
Pán Freeman si povzdychne. „Chýba vám predstavivosť. Koľkože máte rokov, trinásť? Štrnásť? Stihli z vás vymlátiť všetku tvorivosť! Keď vonku pršalo, dovolil som dcéram, aby si v ateliéri kopali tento starý glóbus. Jedného dňa však Jenny vykopla dieru do Texasu a celé Spojené štáty sa zrútili do mora, a zrazu voilà – osvietilo ma! Táto polámaná lopta by sa mohla stať základom mnohých silných výjavov – mohli by ste namaľovať, ako z tej diery utekajú ľudia, alebo ako nejaká uslintaná psia papuľa žuje Aljašku, možnosti sú nekonečné. Ale napriek tomu vám ju venujem, lebo mi za to stojíte.“
Čože?
„Každý si z nej vytiahne jeden papierik.“ Pomaličky prejde po celej miestnosti a nechá nás vybrať si zo stredu zeme útržok červeného papiera. „Nájdete na ňom jedno slovo, jeden jediný námet. Dúfam, že sa vám zapáči, pretože máte celý zvyšok roka na to, aby ste ho premenili na umelecké dielo. Môžete ho nakresliť, vymodelovať, vyrezať, čo len chcete. Ak sa so mnou bude informatik rozprávať, môžete ísť do počítačovej miestnosti a použiť na to dizajnérsky program. Lenže táto úloha má jeden háčik – vaše dielo musí čosi vyjadrovať, musí osloviť každého, kto naň pozrie.“
Pár ľudí zastoná. V žalúdku pocítim chvenie. Naozaj nás nechá len tak pracovať? Znie to až príliš dobre. Keď zastane pri mojej lavici, zalovím v glóbuse. Na papieri stojí „Strom“. To myslí vážne? Stromy som vedela kresliť už ako druháčka. Znovu siahnem do gule, ale pán Freeman pokrúti hlavou. „Nie, nie, nie,“ vyhlási. „Práve si si vybrala osud a už ho nezmeníš.“
Vyberie spod hrnčiarskeho kruhu vedierko a každému hodí za hrsť hliny. Potom zapne rádio a zasmeje sa. „Vitajte na ceste.“
