Román o nádeji a uzdravení. Román, ktorý vás chytí za srdce.
Dojímavý a silný príbeh, ktorý si vychutnáte do poslednej strany. Príbeh o viere a odvahe a nádeji.
„Už dávno ma žiadny príbeh tak nezasiahol. Budete si ho chcieť čítať znovu a znovu a posuniete ho všetkým svojim známym,“ povedala Colleen Cobleová, autorka románu Bez stopy.
Strážkyňa príbehov je voľné pokračovanie románu Listy do neba.
Úspešná newyorská editorka Jen Gibbsová je na vrchole kariéry a užíva si nové miesto vo vydavateľstve Vida House, až kým sa jej na stole neobjaví záhadný rukopis.
Jeho príbeh, odohrávajúci sa v Apalačských vrchoch na prelome storočí, ju vtiahne do sveta miešanky Sarry, ktorú má v moci skupinka nebezpečných mužov. Jen sa rozhodne vypátrať neznámeho autora diela, ale keď ju stopy zavedú do srdca Modrých vrchov, na miesto, ktoré by najradšej vymazala zo svojej pamäti, uvedomí si, že cena za ďalší knižný trhák bude možno vyššia, ako je ochotná zaplatiť.
Strážkyňa príbehov je skvele napísaný príbeh, v ktorom spoznáte Jen, Evana, Rand a Sarru. Zamilujete si Apalačské vrchy, kde štíty a údolia rozprávajú príbehy. Je to miesto, kde spomalíte rýchle životné tempo a ideálne by sa hodilo na prečítanie tejto knihy. Ak práve nemáte čas zacestovať si do Apalačských vrchovJ, vychutnajte si príbeh aspoň v pohodlí svojho domova.
„Inšpiratívne rozprávanie o zložitej hrdinke, ktorej sa podarilo prežiť iba vďaka tomu, že sa naučila kľučkovať okolo starých jaziev.“
Julie Cantrellová
Lisa Wingateová bola kedysi novinárkou, dnes je rečníčkou a autorkou dvadsiatky kníh, vrátane úspešného románu Tending Roses, ktorý vyšiel už v osemnástich vydaniach. Sedemkrát ju nominovali na cenu amerických kresťanských spisovateľov ACFW Carol Award a Christy Award. Je dvojnásobnou držiteľkou ocenenia Carol Award. Knižný portál Booklist zaradil jej román Listy do neba medzi desať najlepších titulov roku 2013.
Začítajte sa do novinky Strážkyňa príbehov:
Toto je skutočný okamih slávy, pretože sa práve tu určite budú diať zázraky. Táto myšlienka sa mi pomaly usídlila v mysli, ako keď sa za portrétovanou osobou vo fotoateliéri rozvinie plachta s namaľovaným pozadím.
Jej lesklé záhyby vo mne vyvolali spomienku na radu Wildy Culpovej – ženy, bez ktorej by som skončila úplne inde. Pravdepodobne tragicky. Je zaujímavé, ako vám jeden človek a hŕstka príbehov môže zmeniť život.
Počúvaj, Jennia Beth Gibbsová, finta je v tom, že ak sa objavia okamihy slávy, musíš im nastaviť svoju tvár. Opäť som v ušiach počula jej chrapľavý hlas s južanským prízvukom – nečakanú melódiu dávnych dní.
Najsmutnejšie je, keď ich iba vidíš mihnúť sa okolo. Sú také prchavé…
Moje prvé popoludnie v hlavnej zasadacej miestnosti vydavateľstva Vida House Publishing bolo tým okamihom slávy. Cítila som to, vedela som to ešte skôr, ako do miestnosti dokrivkal George Vida a sadol si za vrch stola, aby začal týždennú poradu – moju prvú vo Vida House Publishing.
Táto porada bude iste iná ako všetky ostatné, na ktorých som sa zúčastnila za posledných desať rokov. Pracovala som už v šiestich spoločnostiach – v šiestich rôznych mrakodrapoch roztrúsených po celom Manhattane. Vo vzduchu som cítila čosi čarovné.
George Vida sa najprv zaprel rukami o dosku stola a potom sa posadil. Očami sliedil po miestnosti s vycibrenou presnosťou starého capa, ktorý vetrí čosi na zahryznutie. Pohľad sa mu na okamih zastavil na hŕbe starých obálok, škatúľ s rukopismi a hárkov spojených gumičkami, ktorá sa nachádzala v zadnej časti konferenčnej miestnosti. Táto divná kopa, spolu s mnohými ďalšími vecami, bola dôvodom úspechu Vida House Publishing a zároveň kuriozitou, o ktorej som dodnes iba počula. Vraj to bola jedna z posledných takýchto kôp v celom New Yorku, ak nie v celom vydavateľskom svete. Takéto hromady papiera zastihol, v dobe elektronickej komunikácie, rovnaký osud ako dinosaury. Digitálne súbory sú menšie a jednoduchšie sa upravujú, preto je to efektívnejšie. Sú tiež neviditeľné, nesadá na ne prach a nikdy nezískajú patinu starobylosti, ako pomaly žltnúce stránky pokladu Georgea Vidu.
„Hľa… Papierová hora,“ povedal mladý stážista, ktorý ma vzal na prehliadku nového pracoviska, pričom nezabudol pridať afektované gesto.
„V podstate ide o turistickú atrakciu.“ Naklonil sa ku mne a povedal: „A len tak medzi nami, ten názov nikdy nepoužite pred šéfom. George Vida tú kopu miluje. Nikto, ale naozaj nikto, sa jej nesmie dotknúť. Nik sa nepýta, prečo ešte vždy zaberá miesto v zasadačke. Všetci jednoducho predstierame, že tu nie je…“
Papierová hora sa však nedala prehliadnuť. Vzhľadom na nadpriemernú cenu za štvorcový meter kancelárskych priestorov na Manhattane mala skutočne pozoruhodné rozmery. Jej vrchol sa takmer dotýkal starobylého stropného cínového obkladu. Odtiaľ sa zbierka pomaly rozširovala do strán a zatláčala konferenčný stôl a stoličky do zvyšných troch štvrtín miestnosti.
Informácia, ktorú mi poskytol stážista, nebola žiadnou novinkou. George Vida (všimla som si, že všetci ho volajú krstným menom aj priezviskom, nikdy nie iba jedným z nich) si horu ponechal preto, aby mladým kolegom, príslušníkom digitálnej generácie, pripomínala dve veci: po prvé, nevratné rukopisy sú nevratné, čo znamená, že sa nevracajú iba preto, lebo si niekto neprečítal pokyny vydavateľstva na predkladanie rukopisov a po druhé, úspech vo vydavateľskom svete spočíva v tom, že žiadnu stranu nenecháte neprečítanú a obálku neotvorenú. Papierová hora tam stála ako pamätník pripomínajúci fakt, že vydavateľská činnosť je drinou, ktorú človek musí milovať – s dôrazom na slovo „drina“. Vydriapať sa na miesto, kde možno objavíte nový americký bestseller, nie je hračka.
„Takto si si ju predstavovala?“ naklonil sa ku mne Roger, nenápadne ukazujúc na Papierovú horu. Pred desiatimi rokmi sme boli kolegovia.
Spolu sme začínali vo vydavateľstve, ktoré bolo tak veľké, že malo vlastné poštové smerovacie číslo. On bol vtedy čerstvým absolventom Princetonu, ostrieľaným a svetaskúseným chlapcom z Long Islandu, ktorý mal vydavateľský biznis v krvi. Ja som skôr bola tmavovlasou začiatočníčkou s veľkými nevinnými očami, vyzerajúc skôr ako komparzistka z filmu Prvá dáma country music, než ako Newyorčanka.
Prikývla som, ale oči som nespúšťala s Georgea Vidu. Nemala som v úmysle nechať sa vtiahnuť do rozhovoru počas prvej porady na novom pracovisku… či zízať na Papierovú horu. Nikdy som si nebola celkom istá, či mám Rogera považovať za priateľa alebo súpera. Možno za to mohla moja žiarlivosť. Roky ma „škatuľkovali“ a označovali ako odborníčku na literatúru faktu a životopisy, kým Rogerovi sa darilo plávať od náučnej literatúry k beletrii a späť – zjavne podľa toho, ako sa mu chcelo. Vo veku tridsaťjeden rokov som túžila po niečom novom – po zmene.
Keď mi môj mobil hlučne oznámil prijatie esemesky, tak som ho okamžite schmatla, aby som to vypla. Bolo však neskoro. Všetky oči prítomných sa upreli na mňa. Ten okamih sa zdal dlhší, než v skutočnosti bol. Srdce mi zrazu vyskočilo do hrdla a bilo desaťkrát rýchlejšie ako zvyčajne. Ozvala sa vo mne podvedomá reakcia scvrknúť sa a cúvnuť ešte skôr, ako ma niečia ruka zdrapí za plece a moje svaly stuhnú. Niektoré návyky sa ťažko vykoreňujú, hoci miesto a ľudí, s ktorými spájali, ste už pred rokmi opustili.
Pod stolom som vypla zvuky. „Prepáčte. Telefón si počas porád zvyčajne nechávam v kancelárii, ale aktuálne som sa ešte nestihla vybaliť.“
Moje vysvetlenie vyznelo totálne úboho. Zvonenie mobilu Georgea Vidu istotne nikdy nenarušilo poradu. Okolo stola nastalo šuchotanie a šomranie, všetci sa na niečo pripravovali. Mysľou mi prebleskla desivá myšlienka. Čo ak je zazvonenie telefónu počas porady priestupkom, ktorý sa trestá výpoveďou? Trocha som preháňala, ale moje obavy boli prirodzené.
V predošlom zamestnaní som totiž dala výpoveď a týždenne potrebujem zaplatiť nájomné. Posledných pár rokov som si aj niečo málo šetrila pre prípad zhoršenia mojej fi nančnej situácie.
„Škatuľu!“ George Vida ukázal na prázdnu škatuľu od kancelárskeho papiera, otočenú hore dnom. Andrew, stážista, ktorý mi poukazoval firmu, vyskočil na nohy, schmatol škatuľu a nechal ju kolovať okolo stola. Prítomní do nej opatrne, ale neochotne, vkladali svoje smartfóny. Nik z nich sa nesťažoval, ale reč ich tiel bola výstižnejšia ako slová. Považovali ma za hlupaňu.
Dokonalý spôsob, ako sa zoznámiť s kolegami. Skvelé. Teraz už na teba nikdy nezabudnú, pomyslela som si. Keď sa na to pozriem z tej lepšej stránky, možno sa na tom zasmejú. A rozosmiať ľudí nie je nikdy zlé.
Stážista, sediaci na opačnom konci stola, zdvihol ruky nahor. George Vida sa nepozeral. Smutne sa usmial a žmurkol na mňa. Dvadsaťdvaročný mladík si zrejme takto predstavuje flirtovanie. Zaškľabila som sa a dúfala, že z môjho pohľadu vyčíta toto: Zabudni na to, chlapče. Si ešte len dieťa a okrem toho, nemám v úmysle chodiť s kolegom. Už nikdy viac.
Následne začala porada. Rozpútala sa zvyčajná presilová hra: vplyvní editori sa snažili získať podporu pre veľké obchody, lepšie obchody a obchody so skutočným potenciálom. Členovia rôznych edičných tímov vstupovali do diskusie, aby podporili projekty svojich kolegov, s ktorými ťahali za jeden povraz. Obchodní a marketingoví guruovia sa počas niektorých príspevkov nakláňali dopredu, počas iných sa zaborili do kresiel.
Všímala som si dianie v miestnosti, mapovala územie na úpätí Papierovej hory a, čo bolo veľmi múdre, držala som jazyk za zubami. Na stole predo mnou i v mojej kancelárii ležali fi remné katalógy, rukopisy, iPad a laptop, ktoré mali pomôcť môjmu rýchlejšiemu aklimatizovaniu sa. Zatiaľ sa mi to ešte nedarilo, no iste to zvládnem. Tak rýchlo, ako to len pôjde. V podvečer, keď sa budova vyprázdni, sa nerušene zavŕtam do práce, pokým ma ospalé oči a škvŕkajúci žalúdok nevyženú do newyorského metra, v ktorom budem pokračovať v čítaní.
Krátka noc, skoré vstávanie… napeniť, opláchnuť… Zopakovať. Koncom týždňa už budem v obraze. Snáď. Na najbližšej pondelňajšej porade by som mohla niečím prispieť – pomaly, postupne, opatrne. George Vida nemá rád chvastanie – to som si už zistila za domácu úlohu. Ak chcem získať podporu na vydanie knihy, musím si v prvom rade získať priazeň starého leva.
