Čo keby sa váš život vyvinul inak?
Boli by ste šťastnejší?
Jedného dňa Kate Waithmanová vyprevadí svojho milovaného manžela Patricka do práce a viac ho živého neuvidí. Do taxíka, v ktorom sa Patrick vezie, narazí opitá vodička. Kate sa zrúti celý svet…
Takto sa začína novinka Kristin Harmelovej, ktorá je známou autorkou svetových bestsellerov. Dlhé roky pôsobila ako novinárka (vyše desať rokov písala pre People), teraz sa žurnalistike venuje iba príležitostne a zameriava sa na knižné turné, návštevy knižných klubov, ale predovšetkým na písanie ďalšej knihy.
Všetkým, ktorí vedia,
čo je láska i strata.
Ale späť k jej skvelej knihe Takto som mohla žiť:
Prenesieme sa o12 rokov dopredu po tragickej nehode. Kate sa ako-tak zmieri s minulosťou. O ruku ju požiada Dan, muž, ktorý je v očiach mnohých ľudí pre Kate ideálny.
Ešte nedávno by od neho prijala prsteň bez zaváhania, ibaže v deň zásnub sa dozvie nečakanú správu – je neplodná. Odrazu sa na vzťah s Danom pozerá inými očami.
V tú noc sa Kate prisní neuveriteľne živý sen, v ktorom sa zobudí vedľa svojho zosnulého manžela Patricka v ich starom byte, akoby sa žiadna tragédia nestala. V tom sne má dcéru a je dokonale šťastná, oveľa viac ako s Danom.
Kate je zo sna, a neskôr aj z ďalších, vykoľajená a nevie, ako sa k Danovi zachovať. Tak veľmi túži po živote, ktorý mohla žiť. Katini blízki pripisujú jej pochybnosti predsvadobnému stresu. No čo ak je všetko celkom inak?
Takto som mohla žiť je dojímavý príbeh o šťastí, ktoré držíme vo svojich rukách, hoci si to neuvedomujeme.
Začítajte sa do tohto krásneho príbehu:
V poslednú noc takmer pred dvanástimi rokmi presne o 23.04 prekročil Patrick prah dvier.
Červené čísla na digitálnych hodinách pri našej posteli zúrivo oznamovali čas, keď v zámke zaštrngotal kľúč. Spomínam si na Patrickov ostýchavý výraz, na jeho strnisko, či skôr už bradu, na jeho pokrčené tričko. Oslovil ma Kate, akoby sa ospravedlňoval a zdravil zároveň.
Počúvala som svoj obľúbený album skupiny Sister Hazel Fortress a čakala na Patricka. Práve hrala štvrtá pieseň Champagne High a tesne pred jeho príchodom som si pospevovala slová „tých milión hodín, čo sme boli“, poeticky opisujúce spoločný život.
S Patrickom sme boli manželia iba štyri mesiace a nedokázala som si predstaviť deň, keď by sme už neboli spolu. Mala som dvadsaťosem rokov, on o rok viac a život sa pred nami rozprestieral ako nekonečný horizont. Tých milión hodín – len niečo vyše sto rokov – sa mi nezdalo dosť.
Lenže ako sa ukázalo, našim spoločným hodinám pomaly odbíjalo. Napokon ich pre nás zostalo iba pätnásťtisícdeväť.
To číslo vyjadrovalo počet hodín, ktoré ubehli od nášho zoznámenia na silvestrovskej párty v posledný deň roka dvetisíc, počet hodín, ktoré sme strávili s vedomím, že sme našli spriaznenú dušu, počet hodín, keď sme si mysleli, že máme všetko. Lenže pätnásťtisícdeväť hodín sa ani zďaleka nevyrovná miliónu.
„Miláčik, je mi to tak ľúto,“ ospravedlňoval sa Patrick a potme mieril do spálne, kde som sedela na posteli s kolenami pritiahnutými k hrudi a demonštratívne hľadela na hodiny. Úľavu, že sa bezpečne vrátil domov, rýchlo nahradilo podráždenie z toho, že som sa oňho strachovala.
„Nezavolal si,“ zavrčala som naňho, ale bolo mi to jedno. Po tom, čo mi pred rokom zomrel ujo nešťastnou náhodou pri poľovačke, sme si sľúbili, že si vždy zavoláme, keď budeme meškať. Ešte dvanásť hodín po ujovej smrti žila teta v sladkej nevedomosti, čo nás s Patrickom desilo.
„Iba ma čosi zdržalo,“ vysvetľoval Patrick a odvrátil pohľad. Keď napokon na mňa pozrel, vo veľkých zelených očiach sa mu zračili obavy. Husté čierne vlasy mal strapaté.
Letmo som pozrela na telefón na nočnom stolíku. Na ten telefón, ktorý celú noc ani nepípol. „Zostal si v kancelárii?“ zisťovala som. Nebolo by to po prvý raz. Patrick pracoval ako konzultant risk manažmentu vo firme v Midtowne. Bol mladý, dravý, jeden z tých, ktorí vždy ochotne urobia aj prácu navyše. To som na ňom zbožňovala.
„Nie, Katielee,“ oslovil ma láskyplnou prezývkou, ktorú mi dal už v noci, keď sme sa zoznámili. Vtedy si v tom hluku pomýlil moje rodné priezvisko Bealová. „Moja krásna Katielee,“ zašepkal a prisadol si ku mne na posteľ. Chrbtom pravej ruky sa mi obtrel o stehno. Pomaly som zložila nohy a oprela sa oňho. Priklonil sa ku mne a objal ma okolo pliec. Voňal po kolínskej a dyme. „Bol som s Candice,“ zašepkal mi do vlasov. „Chcela mi povedať niečo dôležité.“
Odtiahla som sa od neho a zoskočila z postele. „S Candice? Ty si bol s Candice? Do jedenástej?“
S Candice Belazarovou, barmankou zo zafajčenej midtownskej putiky, chodil predo mnou. Šlo o krátkodobú záležitosť, rozišli sa dva mesiace predtým, ako sme sa s Patrickom zoznámili. No odvtedy mi bola tŕňom v oku. „Bolo to len fyzické,“ vysvetľoval, keď sa o nej prvýkrát zmienil. „Upadol som do nudného stereotypu a ona ma z neho na chvíľu vytrhla. Len čo som zistil, že sa k sebe nehodíme, zaradil som spiatočku.“ Vôbec ma to neupokojilo.
Raz sme narazili na Candice v reštaurácii v časti Little Italy. Vtedy sa k menu priradila tvár, čím sa všetko zhoršilo. Bola podstatne vyššia než ja, mala veľké, očividne umelé prsia, dlhé odfarbené blond vlasy a vpadnuté oči. S úškrnom si ma premerala od hlavy po päty a svojej kamoške pošepkala, že Patrick už zrejme nemá na skutočnú ženu.
„Kate, miláčik, nič sa nestalo,“ rýchlo dodal Patrick a načiahol sa za mnou. „Nikdy by som ti neublížil.“
„Tak prečo si nezavolal?“
„Veľmi ma to mrzí.“ Prešiel si po vlasoch. „Neexistuje žiadne ospravedlnenie. Ale nikdy, nikdy by som ťa nepodviedol. Vieš to, však?“ Zadrhol sa mu hlas, ale hádam ešte nikdy sa na mňa nedíval tak úprimne. Napätie zo mňa trochu opadlo a moje rozhorčenie sa zmiernilo.
„Ako povieš,“ urazila som sa, lepšia odpoveď mi nenapadla. Isto hovoril pravdu, ale stále ma bolelo pomyslenie na to, že kým ja som ho čakala doma, on sedel v bare s bývalou. Nepoviem mu, že je to v poriadku, klamala by som.
„Urobil som chybu,“ uznal, „ale bol to náročný rozhovor. Nedalo sa to vybaviť telefonicky.“
„Iste, božechráň, aby si urazil Candice,“ zašomrala som.
„Kate…“ hlesol Patrick.
„Idem spať.“ Mala som sa mierniť a upokojiť ho, že sa už nehnevám. Ale neprinútila som sa.
„Nechceš sa o tom porozprávať?“ skúsil.
„Nie.“
Patrick si vzdychol. „Kate, zajtra ti všetko vysvetlím.“
Prevrátila som oči, vyrútila sa do kúpeľne a zabuchla za sebou dvere. Žmúrila som na svoj odraz v zrkadle a rozmýšľala, že aj po dvoch rokoch od ich rozchodu má Candice moc nad mojím manželom.
No keď som o desať minút vkĺzla do postele, hnev pohasol. Koniec koncov Patrick nič netajil. Bol úprimný. A okrem toho, vybral si mňa. Hlboko vnútri som vedela, že každý deň až do konca života by si vybral mňa. Prikryla som sa paplónom a môj hnev pomaly ustupoval.
Takmer som spala, keď si Patrick ľahol. Otočila som sa mu chrbtom, tvárou k stene, no po chvíli som zacítila jeho dotyky. Pritisol sa ku mne a nohy si preplietol s mojimi.
Chvíľu som zvažovala, že sa odtiahnem, ale bol to môj Patrick. Ráno mi porozpráva, čo sa stalo, a ja to pochopím. Preto som sa poddala jeho teplu.
„Vieš, že by som ti nikdy neublížil, Katielee,“ povedal. „Nikdy. Ani za milión rokov. Nič sa nestalo.“
Zavrela som oči a nadýchla sa. „Viem.“
Patrick ma pobozkal pod ľavé ucho a vyslal mi triašku po chrbte. „Vedel som, skôr ako som ťa stretol…“ zašepkal tesne predtým, ako ma premohol spánok.
Usmiala som sa. „… že som stvorená pre teba,“ dokončila som. To bol náš špeciálny spôsob, ako si povedať ľúbim ťa.
Takto to budem cítiť do konca života.
Ráno ma zobudili slnečné lúče prenikajúce do spálne spolu s vôňou kávy a slaniny. Zažmurkala som a prevrátila sa, aby som pozrela na hodiny. Bolo 6.47 a Patrick už chystal raňajky. Tým sa mi ospravedlňoval, ale popravde, už som mu odpustila.
„Bré ráno,“ pozdravila som ho so zívnutím, keď som o pár minút vkročila do kuchyne. Patrick sa otočil s naberačkou v ruke. Rozosmiala som sa. Opásal si žltú zásteru s nápisom POBOZKAJ ŠÉFKUCHÁRA a pod ňou mal iba boxerky s nápisom MILUJEM NEW YORK a biele tričko. Nohy mal holé a vlasy strapaté.
„Le chef k vašim službám,“ smiešne napodobnil francúzsky prízvuk. „Sadni si, len si sadni,“ ponúkol ma a ukázal naberačkou na malý kuchynský stôl. „Podávajú sa raňajky, madam.“
Na dva taniere naložil praženicu, chrumkavú slaninu a hrianku s jahodovým džemom a položil ich na prestretý stôl. O chvíľu priniesol aj dve šálky s pariacou sa kávou, smotanu a cukor a sadol si ku mne.
„Nemusel si variť, miláčik,“ usmiala som sa.
„Mais oui.“ Pobozkal ma na líce. „Pre moje dievča iba to najlepšie.“
Ochutnala som kúsok praženice. Uprene ma pozoroval. „Čo je?“ začudovala som sa s plnými ústami.
„Nič ma neospravedlní za to, že som ti včera nezavolal,“ vyšlo z neho. „Cítim sa hrozne. Nechcel som, aby si sa strachovala.“
Usrkla som si kávy a zhlboka sa nadýchla. „To je v poriadku.“
Úľava mu rozžiarila tvár ako slnečné lúče. „Odpúšťaš mi?“
„Reagovala som prehnane.“
„Nie, nie,“ odporoval. Odhryzol si zo slaniny. Pozorovala som pohyby jeho silnej sánky. „Rád by som sa s tebou o niečom porozprával,“ povedal. Párkrát zažmurkal a pri jeho výraze sa ma náhle zmocnil nepokoj. Bol nervózny. „Nepôjdeme dnes na večeru? Povedzme do reštaurácie v hoteli Sherry-Netherland. Zbožňuješ ju.“
Usmiala som sa. „Skvelý nápad.“
„Nezabudla si na niečo?“ pripomínal mi Patrick, keď som už chrumkala slaninu.
Zdvihla som zrak. „A na čo?“
Napol zásteru a obrátil ju ku mne. „Je tam napísané Pobozkaj šéfkuchára.“ Usmial sa na mňa, a keď som mu pozrela do očí, žmurkol. „Treba sa riadiť inštrukciami na zástere.“
Rozosmiala som sa. „Tak je to správne?“
„Je to jeden zo zákonov kuchyňokracií na celom svete.“
„Kuchyňokracií?“
„Samozrejme. Zvrchovaných kuchynských národov. Ako tento.“
„Chápem,“ vyhlásila som celkom vážne. „Nuž nerada by som porušovala zákony, sir.“
„Potom je v tvojom najlepšom záujme jednoducho sa nimi riadiť.“ S úsmevom vstal a natiahol ku mne ruky.
So smiechom som k nemu pristúpila. Sklonil hlavu, ja som sa postavila na špičky a naše pery sa stretli.
„Robím to správne?“ zašepkala som vo chvíli, keď ma objal a pritiahol k sebe.
„Ani zďaleka,“ pokrútil hlavou. Znova ma bozkával a jemne mi jazykom prenikal medzi pery.
V to ráno sme sa milovali, rýchlo a naliehavo sa do seba vpíjali. Potom som umyla riad, zatiaľ čo on sa osprchoval a obliekol do práce.
„Vyzeráš dobre!“ obdivne som zapískala, keď sa objavil v kuchyni s čerstvo umytými vlasmi, v čiernych nohaviciach a bledomodrej košeli s pásikavou sivou kravatou.
„Na dnešnej porade by zástera a boxerky asi nezabodovali,“ zažartoval, „hoci – a to sa nevystatujem – mám fakt sexi nohy.“
So smiechom som sa postavila na špičky a pobozkala ho na rozlúčku. „Veľa šťastia s klientmi.“
„Načo je mi šťastie?“ usmial sa a na lícach mu nabehli jamky. „Mám tú najlepšiu manželku na svete. Život je fajn.“
„Život je fajn,“ súhlasila som. Znova som ho pobozkala. Tentoraz sa prvý odtiahol Patrick.
Keď som otvorila oči, ukázal mi strieborný dolár zo zbierky svojho dedka. „Budeš ho za mňa až do večera držať?“ opýtal sa.
Prikývla som a vzala si ho. „Načo je tento?“ Patrick dodržiaval ich rodinnú tradíciu: Vždy keď sa mu prihodilo niečo dobré, odhodil strieborný dolár. Musíš odovzdať šťastie, hovorieval. Aby si aj niekto iný mohol niečo želať. Jeden sme odhodili v Central Parku v deň nášho prijatia na postgraduálne štúdium, ďalší do fontány pred radnicou minulý rok na Patrickove promócie a tretí do oceána neďaleko domu jeho rodičov na Long Islande na jar po našej svadbe. „To musí byť niečo dôležité,“ uvažovala som.
„Je,“ uistil ma. „Uvidíš. Poviem ti to na večeri. Keď sa najeme, hodíme ho do Pulitzerovej fontány. A Katielee?“
„Áno?“
Stál vo dverách a dlho na mňa hľadel. „Vedel som, skôr ako som ťa stretol…“
Srdce sa mi zachvelo. „… že som stvorená pre teba.“
Dvere sa za ním zavreli o 7.48.
Už som ho nikdy nevidela.