Tisíc žiarivých sĺnk

Khaled Hosseini

Tisíc žiarivých sĺnk

Vydavateľstvo IKAR 2009

Khaled Hosseini, autor svetového bestselleru Majster šarkanov, prichádza so svojím druhým románom, ktorý je nezabudnuteľnou kronikou histórie Afganistanu za ostatných tridsať rokov a zároveň dojímavým príbehom o rodine, priateľstve a sile lásky a obety.

 

„Tisíc žiarivých sĺnk“ je príbeh dvoch žien. Mariam má iba 15 rokov, keď ju pošlú do Kábulu, aby sa vydala za 45-ročného Rašída. O dve desaťročia neskôr vyrastie medzi ňou a dospievajúcim dievčaťom zo susedstva silné puto podobné vzťahu matky s dcérou. Keď sa dostane k moci Taliban, už aj tak krutý život sa zmení na zúfalý boj s hladom, krutosťou a neustálym strachom. Láska však dokáže ľudí doviesť k nečakaným činom a prekvapivými hrdinstvami prekonať aj nesmierne bolestivé prekážky.

 

Hosseini ponúka opäť mimoriadne silný a dojemný príbeh na pozadí krutej reality života žien v islamskom svete. Na osude dvoch žien odkrýva rôzne vrstvy v ortodoxnom moslimskom patriarcháte, zmeny afganskej spoločnosti počas sovietskej invázie, vojny mudžahedínov a dosahy talibanského práva šaríja. Z románu doslova cítiť utrpenie, poníženie a zvraty, v ktorých sa miešajú každodenná krutosť v Kábule so surovosťou dejín. Základná zbraň Hosseiniho – silné emócie, kvalitne vykreslené postavy, cit pre melodrámu, ktorá však neskĺzava do prehnanej gýčovosti  – strhne čitateľa a zasiahne na miestach, ktoré autor chcel zasiahnuť. „Tisíc žiarivých sĺnk“ sa tak stáva nádherným príbehom o sile rodiny, priateľstva a lásky v krutom svete ťažko skúšanej krajiny.

Včera poobede som si sadla k tejto knihe a pred chvíľou som ju dočítala. Nie je to práve kniha, na aké sme zvyknuté, ale…

Ani si nepamätám, kedy som posledný krát čítala knihu, ktorú som nemohla dočítať, pretože som pre slzy nevidela na písmenká. So stiahnutým hrdlom a premočenou vreckovkou som obracala stránku za stránkou a prežívala strašlivý, krutý osud dvoch žien, Mariam a Laily.

Kniha ma pohltila hneď od začiatku, keď Mariam, nemanželská dcéra bohatého obchodníka bez starostí prežíva ranné detstvo nechápajúc svoju zatrpknutú matku, nechápajúc oddelený život, ktorý žila na okraji spoločnosti. Autor však použil zvláštny štýl, keď príbeh zrazu usekol a nasledoval iný ( Lailin ) …Trocha ma to zmiatlo. Až neskôr došlo k vysvetleniu, kde sa  osudy oboch hrdiniek pretli. Od toho momentu som knihu nepustila z ruky a prežívala som s oboma hrdinkami ich životnú púť. 

Príbeh je skvele napísaný, ale nemala som pocit, že je to len o Afganistane, v každej krajine, sa denne ženám stávajú takéto hrozné veci. A kde zúri vojna a nad hlavami lietajú rakety, je úplne jedno, aká je to krajina.

Príbeh Mariam a Laily je príbehom obyčajných žien, ktoré boli spoločnosťou prinútené bojovať o holý život a spôsobom, akým vedeli a akým mohli.

Podľa mňa je šperkom na knihe záver, bez krorého by sa možno príbeh Tisíc žiarivých sĺnk nestal takým hodnotným dielom, ktorý na duši zanechá nezmazateľnú stopu všetkým čitateľom, ktorí túto knihu okúsili. Kniha rozhodne stojí za to prečítať si ju. 

Aj keď to nieje žiadna romanca, bez mihnutia oka ju zaradím do rubriky najkrajšie knihy, pretože tam rozhodne patrí… Kto ju čítal, iste so mnou bude súhlasiť.

 

O knihe viac:

Ukážka k knihy:

Tretia časť
27.

„Vieš, kto som?“

Oči dievčaťa sa zachveli.

„Pamätáš si, čo sa stalo?“

Pery sa mu zatriasli. Zavrelo oči. Ťažko prehltlo. Rukou si pošúchalo ľavé líce a nečujne niečo povedalo.

Mariam sa k nemu naklonila.

„Ucho,“ šeplo dievča. „Nepočujem na toto ucho.“

* * *

Prvý týždeň dievča iba spalo vďaka ružovým pilulkám, ktoré Rašíd kúpil v nemocnici. V noci blúznilo. Niekedy hovorilo nezmysly, vykrikovalo, volalo mená, ktoré Mariam nepoznala. Plakalo zo spánku, budilo sa rozrušené, spotené a skopávalo zo seba prikrývky. Vtedy ho Mariam musela držať. Boli dni, keď stále vracalo. Vydávilo všetko, čo sa Mariam podarilo doň dostať.

Inokedy bolo úplne pokojné. Vtedy na Mariam s Rašídom zízal spod prikrývky len pár opuchnutých očí a na ich otázky občas pery dievčaťa temer nečujne zašeptali jednoslovnú odpoveď. V niektoré dni sa dievča správalo ako malé dieťa. Keď sa ho Mariam a Rašíd pokúšali nakŕmiť, metalo hlavou zboka nabok. Len čo sa k jeho ústam priblížila Mariamina lyžica, zmeravelo. No čoskoro ho vzdor unavil a rezignovalo. Záchvaty vzdoru vystriedala apatia.

Rašíd prikázal Mariam, aby dievčaťu potierala antibiotickou masťou rezné rany na tvári a krku aj švy na pleci, predlaktiach a lýtkach. Mariam rany obviazala a obväzy pravidelne menila a prala. Vždy, keď dievča potrebovalo vracať, stála pri ňom, zhrnula mu vlasy dozadu a držala ich, aby mu nepadali do tváre.

„Ako dlho zostane?“ opýtala sa Rašída.

„Kým jej nebude lepšie. Veď sa na ňu pozri. Ešte nie je v takom stave, aby mohla odísť. Chúďa.“

* * *

Dievča našiel Rašíd. On ho vyslobodil spod trosiek.

„Šťastie, že som bol doma,“ hovoril. Sedel na skladacej stoličke vedľa Mariaminej postele, na ktorej teraz dievča ležalo. „Mala si veru šťastie. Vyhrabal som ťa vlastnými rukami. Z pleca ti trčal takýto veľký kovový úlomok…“ Roztiahol palec a ukazovák a ukázal rozmer úlomku, podľa Mariaminho odhadu aspoň dvakrát taký veľký, ako bol v skutočnosti. „Takýto bol. Myslel som si, že bude treba kliešte. Tak hlboko uviazol. No, našťastie, nie je to nič vážne. A čo nevidieť budeš nau socha. Zdravá ako rybička.“

Rašíd zachránil aj hŕstku Hakimových kníh.

„Zo všetkého ostatného zostal len prach. Bohužiaľ, zvyšok rozkradli.“

Prvý týždeň pomáhal Mariam starať sa o dievča. Jedného dňa sa vrátil domov z práce s novou prikrývkou a vankúšom. Ďalší deň s fľaštičkou piluliek.

„Vitamíny,“ povedal.

A on povedal Laile aj novinu, že dom jej kamaráta Tarika je už obsadený.

„Darček,“ zaškeril sa. „Od jedného zo Sajjafových veliteľov trom mužom z jeho oddielu. Dar. Ha-ha!“

Tí traja muži boli v skutočnosti ešte len chlapci s opálenými, mladučkými tvárami. Mariam ich vídavala, keď prechádzala okolo. Vždy boli oblečení v uniforme, čupeli pri predných dverách Tarikovho domu, hrali karty a fajčili, a ich kalašnikovy sa opierali o stenu. Robustný chlapec so sebavedomým, pohŕdavým správaním bol ich vodca. Najmladší z nich bol zároveň aj najtichší a zjavne nezapadol do kruhu svojich bezstarostne sa správajúcich kamarátov. Keď Mariam prechádzala okolo nich, zvykol sa usmiať, pokývať hlavou a pozdraviť salam. A keď to urobil, jeho navonok samoľúby výzor opadol a Mariam zachytila záblesk dosiaľ neskazenej skromnosti.

Potom jedného dňa do domu vpálili rakety. Neskôr sa objavili fámy, že ich vystrelili Wahdatovi Hazari. Ešte nejaký čas po udalosti zbierali susedia rozmetané kusy tiel chlapcov.

„Koledovali si o to,“ prehodil Rašíd.

Mariam si pomyslela, že dievča malo mimoriadne šťastie, že vyviazlo len s relatívne malými zraneniami z takej vážnej situácie, keď raketa premenila jeho dom na dymiace trosky. Dievča sa postupne cítilo lepšie, začalo viac jesť, umývať si vlasy, kúpať sa vo vani. Začalo jedávať dolu s Mariam a Rašídom.

No potom sa neočakávane vynorili spomienky a dievča odrazu len zanovito mlčalo, prípadne reagovalo grobiansky. Uzavrelo sa do seba alebo vybuchlo. Cez deň iba mdlo civelo. V noci ho desili nočné mory. Prepadávali ho náhle záchvaty smútku. Zvracalo.

Niekedy sa dostavila ľútosť.

„Ja by som tu nemala byť,“ zavzlykalo jedného dňa.

Mariam jej práve prezliekala obliečky. Dievča sedelo na podlahe, otlčené kolená krčilo pod bradou a sledovalo ju.

„Otec chcel vyniesť škatule sám. Tie knihy. Povedal, že sú pre mňa príliš ťažké. Ale ja som ho predbehla. Bola som nedočkavá. Keď sa to stalo, ja som mala byť v dome, nie on.“

Mariam pozapínala obliečky a povedala dievčine, že si už môže ľahnúť do postele. Pozrela na ňu, na jej svetlé kučery, štíhly krk a zelené oči, široké lícne kosti a plné pery. Spomenula si, že ju vídavala ako celkom maličkú potkýnať sa na ulici za mamou cestou k peci tandúr alebo dokonca niesť sa na pleciach mladšieho brata, toho s chumáčom chlpov na uchu. Videla ju aj hrať sa guľôčky s tesárovým synom.

Dievča na ňu hľadelo, akoby čakalo od Mariam múdre slová povzbudenia. Ale akú múdrosť mu mohla Mariam ponúknuť? Ako ho mohla povzbudiť? Mariam si spomenula na deň, keď pochovali Nanu, a na to, ako málo ju vtedy utešili slová mullu Faizulláha, ktorý jej citoval verše z Koránu.

 

Požehnaný je Ten, v Ktorého rukách je kráľovstvo a Ktorý má moc nad všetkým, Ktorý stvoril smrť aj život a Ktorý ťa môže nimi skúšať.

Alebo keď jej hovoril o vine: Takéto myšlienky nie sú dobré, Mariam džo. Zničia ťa. Nebola to tvoja vina. Nie, nebola.

 Čo má povedať tomuto dievčaťu, aby zmiernila jeho trápenie? Napokon sa však ukázalo, že netreba vravieť nič, pretože tvár dievčaťa sa skrivila a vtom už bolo na štyroch, kričiac, že musí vracať.

„Počkaj! Zadrž. Donesiem vedro. Nie na dlážku! Práve som ju umyla… Ach. Ach. Chodaja. Bože.

 Kniha vychádza  5.marca 2009

zakúpiť si ju môžete aj na romanticbooks