Novinka od autorky bestsellerov Liane Moriartyovej Kto je bez viny rozpráva príbeh o troch manželských pároch, ktoré sú rozdielne a predsa ich spojí jediný okamih. Jedna dvojica je konzervatívna, bezdetná a tak trochu pedantná… Ďalší dvaja sú spokojnými rodičmi, ktorí si žijú svoj krásny život. A tretí pár predstavuje tak trochu bohénskych a veľmi spoločenských rodičov desaťročnej dcéry.
Sam a Clementine vedú príjemný, veľmi rušný život. Majú dve malé dcérky.
Sam práve nastúpil do vysnívaného zamestnania, bohémska čelistka Clementine sa pripravuje na životne dôležitý konkurz. Ak existuje niečo, na čo sa môžu spoľahnúť, potom sú to práve oni dvaja a ich vzťah.
Clementine a bezdetná účtovníčka Erika sú staré priateľky. Stačí jeden pohľad a nemusia si nič hovoriť. Ich vzťah je však dosť zložitý. Erika bezhranične obdivuje Clementine a tej to už tak trochu prekáža. Takže keď ich Erika na poslednú chvíľu pozve na grilovačku u susedov Tiffany a Vida, na ktorú sa chystá s manželom Oliverom, Clementine a Sam neváhajú. Susedia sú zaujímaví a milí ľudia, tiež majú dcérku, a tak veria, že spoločne sa budú cítiť príjemne.
Ale niečo sa prihodilo.
O dva mesiace neskôr nechce prestať pršať a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli?
A najmä: Čia je to vina?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
V románe Kto je bez viny sa Liane Moriartyová majstrovsky venuje základným otázkam života: manželstvu, sexu, rodičovstvu, priateľstvu.
Ukazuje, ako pocit viny dokáže otriasť zdanlivo silnými vzťahmi a ako to, o čom mlčíme, môže byť silnejšie ako to, čo robíme.
Je to príbeh zo života. O priateľstve i nenávisti, o úprimnosti aj láske. O zrade i nádeji. Príbeh o tom, ako nám dokáže malá chvíľa zmeniť život doslova od základov.
Liane Moriartyová je austrálska autorka bestsellerov, z ktorých štyri vyšli aj v slovenčine: Manželovo tajomstvo, z ktorého sa predalo viac ako tri milióny výtlačkov, Prečo sme sa vlastne rozišli, Zaľúbená hypnotizérka a Veľké malé klamstvá.
Na podklade Veľkých malých klamstiev vznikol seriál HBO v hlavných úlohách s Nicole Kidmanovou, Reese Witherspoonovou a Shailene Woodleyovou.
Začítajte sa do novinky Kto je bez viny:
„Tento príbeh sa začína grilovačkou,“ vyhlásila Clementine. Mikrofón zosilnil a uhladil jej hlas, takže znel autoritatívnejšie, akoby ho upravili vo elektronicky v počítači. „Obyčajnou susedskou grilovačkou na obyčajnom dvore.“
No, nie je to celkom obyčajný dvor, premýšľala Erika. Prekrížila si nohy, jednu nohu strčila pod členok a odfrkla si. Nikto by neoznačil Vidov zadný dvor za obyčajný.
Erika sedela uprostred zadného radu v sále, ktorá susedila s touto elegantne zrenovovanou miestnou knižnicou na predmestí, trištvrte hodiny od mesta, nie pol hodiny, ďakujem pekne, ako tvrdila dispečerka v taxislužbe, ktorá by mala mať v tom prehľad.
V hľadisku sedelo možno dvadsať ľudí, no rozostavili tam skladacie stoličky pre dvojnásobný počet. Diváci boli väčšinou starší ľudia plní života, v tvárach sa im zračilo očakávanie. Inteligentní, informovaní starší občania, ktorí sem prišli v toto daždivé (už znova, kedy sa to skončí?) predpoludnie, aby si vypočuli nové, fascinujúce informácie na „stretnutí miestnej komunity“. Chceli povedať svojim deťom a vnúčatám: „Dnes som počul hovoriť veľmi zaujímavú ženu.“
Erika si predtým, než sa sem vybrala, pozrela na webovej stránke, čo sa hovorí o Clementininých prednáškach. Propagačný text bol stručný: Vypočujte si matku a svetoznámu čelistku zo Sydney Clementine Hartovú a jej príbeh – jeden obyčajný deň.
Je Clementine skutočne „svetoznáma“ čelistka? Nie je to prehnané?
Za päťdolárovú vstupenku na dnešnú udalosť si mohli vypočuť dvoch hosťujúcich rečníkov, vypiť lahodný domáci čaj a získať šancu vyhrať cenu šťastia. Po Clementine sa chystal vystúpiť rečník – mal hovoriť o kontroverznom pláne prestavby miestneho kúpaliska. Erika počula vzdialený štrngot šálok a tanierikov, niekto pripravoval ranný čaj. Žreb vecnej lotérie mala na kolenách. Nenamáhala sa strčiť si ho do kabelky a hľadať ho potom, keď budú žrebovať. Modrý, E 24. Nevyzeral ako výherný žreb.
Pani, ktorá sedela rovno pred Erikou, nakláňala hlavu so sivými kučeravými vlasmi nabok, akoby bola pripravená súhlasiť so všetkým, čo povie Clementine. Vzadu na blúzke jej vytŕčal štítok. Číslo štyridsať. Terč. Erika sa predklonila a zastrčila jej ho.
Pani obrátila hlavu.
„Štítok,“ zašepkala Erika.
Pani sa usmiala na znak vďaky, Erika si všimla, že šija jej zružovela. Mladší muž sediaci vedľa nej, možno syn, ktorý vyzeral na štyridsať, si dal na opálenú šiju vytetovať čiarový kód, akoby bol výrobok zo supermarketu. To malo byť smiešne? Ironické? Symbolické? Erika mu túžila povedať, že v skutočnosti to vyzerá hlúpo.
„Bolo obyčajné nedeľné popoludnie,“ hovorila Clementine.
Stálo za povšimnutie, že zopakovala slovo „obyčajné“. Clementine sa zrejme rozhodla, že je dôležité, aby nadviazala „vzťah“ s obyčajnými ľuďmi z obyčajného predmestia. Erika si predstavila, ako Clementine sedí pri svojom malom jedálenskom stole alebo možno pri Samovom nezrenovovanom starožitnom písacom stole v ošarpanom, ale štýlovom pieskovcovom radovom dome s „výhľadom na vodu“ a píše svoj príhovor ku komunite, obhrýza pritom konček pera, prehadzuje si husté tmavé vlasy cez plece, zmyselne ich pohládza, spokojná sama so sebou, akoby bola rozprávková princezná, a v duchu premýšľa – obyčajný.
Vážne, Clementine, ako chceš dosiahnuť, aby ti títo obyčajní ľudia rozumeli?
„Bolo to začiatkom zimy, v chladný, pochmúrny deň,“ pokračovala Clementine.
Čo, dofrasa…? Erika sa zahniezdila na stoličke. Bol to krásny deň. „Nádherný“ deň. Tak sa vyjadril Vid.
Alebo možno „žiarivý“. Čosi podobné.
„Vo vzduchu bolo cítiť mráz,“ pokračovala Clementine a teatrálne sa striasla, hoci to naozaj nemusela, v miestnosti bolo tak teplo, že muž sediaci pár radov pred Erikou zrejme zadriemal. Nohy vystreté pred sebou, ruky pohodlne spojené na bruchu, hlava zaklonená dozadu, akoby spal na neviditeľnom vankúši. Možno zomrel.
Možno v ten deň grilovačky nebolo teplo, ale určite nebolo „pochmúrne“. Erika vedela, že rozprávanie očitých svedkov býva často nespoľahlivé, lebo ľudia si myslia, že pustia „prehrávanie“ na malom prístroji vo svojej hlave, ale v skutočnosti si spomienky vykonštruujú. „Vymyslia si vlastný príbeh.“ A tak si Clementine pri spomienke na grilovačku vybavila chladný, pochmúrny deň. Ale Clementine sa mýlila. Erika si spomínala (naozaj si spomínala, nevykonštruovala si to), ako v to ráno, keď sa mali zísť na grilovačke, sa Vid sklonil do jej okienka na aute a zvolal: „Nie je nádherný deň?“
Erika si bola absolútne istá, že to povedal.
Alebo možno povedal „úžasný“.
Určite zaznelo slovo s pozitívnou konotáciou. Určite.
(Kiežby Erika vyhlásila: „Áno, Vid, je naozaj nádherný/úžasný deň,“ a dupla by na plyn.)
„Spomínam si, že som svoje dcérky obliekla veľmi teplo,“ pokračovala Clementine.
Pravdepodobne jej dcérky obliekol Sam.
Clementine si odkašľala, oboma rukami chytila zboku rečnícky pult. Mikrofón bol pre ňu privysoko, preto sa zdalo, že stojí na špičkách a usiluje sa k nemu nakloniť čo najbližšie. Naťahovala dlhý krk, čo len zvýrazňovalo chudosť jej tváre. Predtým nebola taká chudá.
Erika rozmýšľala, že diskrétne prejde krajom po miestnosti a napraví mikrofón. Trvalo by to len chvíľku. Predstavila si, ako sa na ňu Clementine vďačne usmeje. „Vďakabohu, že si ho napravila,“ povedala by neskôr pri káve. „Ty si fakt zachránila situáciu.“
Ibaže Clementine v skutočnosti nechcela, aby tam dnes Erika bola. Všimla si jej zdesenie, keď Erika nadhodila, že by si rada vypočula jej prednášku, hoci Clementine sa rýchlo spamätala a odvetila, že to bude fajn, krásne, milé, ak si neskôr dajú kávu v kútiku s občerstvením v miestnom obchodnom centre.
„Dostali sme pozvanie na poslednú chvíľu,“ hovorila Clementine. „Teda, na tú grilovačku. Nepoznali sme dobre hostiteľov. Boli to, no, známi našich známych.“ Pozrela na rečnícky pult, akoby stratila niť. Keď išla k pultu, niesla so sebou kôpku rukou písaných kartičiek veľkosti dlane. Eriku zabolel pohľad na tie kartičky, akoby si Clementine spomenula na radu, ktorú im dali v škole na hodinách rétoriky. Musela ich nastrihať nožnicami. Nie nožnicami starej mamy s rúčkami vykladanými perleťou. Tie sa stratili.
Bolo zvláštne vidieť Clementine takpovediac „na pódiu“, bez čela. V džínsoch a „peknom“ kvetovanom tope vyzerala konvenčne – typické oblečenie mamičky z predmestia. Clementine mala nohy prikrátke na tie džínsy a v balerínkach, ktoré mala dnes, pôsobili ešte kratšie. No, bol to jednoducho fakt. Keď kráčala k rečníckemu pultu, vyzerala tak trochu ako strašiak do maku – hoci bolo nelojálne označiť Clementine tým výrazom. Keď vystupovala, vlasy si vyčesala dohora, na nohy si dala ihličky a bola celá v čiernom – nosila dlhé sukne z ľahučkých látok, dosť široké, aby si mohla postaviť violončelo medzi nohy. Keď videla Clementine s hlavou nežne, s láskou sklonenou k nástroju, akoby ho objímala, keď jej dlhý prameň vlasov padal takmer na struny, rameno mala zohnuté v čudnom geometrickom uhle, pôsobilo to zvláštne zmyselne, exoticky, inak. Vždy keď videla Clementine vystupovať, ešte aj po toľkých rokoch Eriku vždy premkol pocit straty, akoby túžila po niečom nedosiahnuteľnom. Vždy si myslela, že ten pocit predstavuje čosi zložitejšie a zaujímavejšie než závisť, lebo nikdy netúžila hrať na hudobnom nástroji, ale možno nie. Možno to bola naozaj závisť.
Keď Erika videla Clementine zadŕhavo, zbytočne rečniť v tejto malej miestnosti s výhľadom na parkovisko pri neďalekom obchodnom centre, cítila rovnaké hanebné zadosťučinenie, ako keď videla filmovú hviezdu v bulvárnom plátku bez mejkapu – napokon nie si až taká výnimočná.
„Takže v ten deň tam bolo šesť dospelých,“ Clementine si odkašľala, zaklonila sa, potom sa nahla dopredu. „Šesť dospelých a tri deti.“
A jeden uštekaný pes, pomyslela si Erika. Hav, hav, hav.
„Ako som spomínala, hostiteľov sme v skutočnosti nepoznali, ale všetci sme sa dobre bavili, bolo nám fajn.“
To ty si sa bavila, prebleslo Erike hlavou. Len ty.
Spomínala si, ako Clementinin jasný, krištáľový smiech znel v tandeme s Vidovým hlbokým smiechom. Videla, ako sa z tmavých tieňov vynárajú a strácajú tváre ľudí, oči ako čierne jazerá, náhle záblesky bielych zubov.
Trvalo dlho, kým v ten podvečer na tom smiešnom dvore zažali svetlá.
„Pamätám sa, že v istom okamihu sme počúvali hudbu,“ rozprávala Clementine. Pozrela dolu na rečnícky pult, potom znova zdvihla pohľad, akoby videla niečo ďaleko na obzore. Pohľad mala neprítomný. Teraz nevyzerala ako mamička z predmestia. „Po sne od francúzskeho skladateľa Gabriela Faurého.“ Samozrejme, vyslovila to ako pravá Francúzka. „Je to prekrásna skladba. Má v sebe delikátnu trúchlivosť.“
Zarazila sa. Vycítila, ako sa publikum hniezdi, je z toho nesvoje? „Delikátna trúchlivosť“ nebol veľmi dobrý výraz pre týchto poslucháčov. Priveľmi fajnové, priveľmi umelecké. Clementine, láska moja, my sme priveľmi obyčajní na tvoje vznešené narážky na francúzskych skladateľov. V každom prípade v ten večer hrali aj November Rain od Guns N‘ Roses. To nebolo veľmi poetické.
Nesúvisela skladba November Rain s Tiffaniným odhalením? Alebo to bolo predtým? Kedy presne sa im Tiffany zdôverila so svojím tajomstvom? Vtedy, keď sa popoludnie zmenilo na kvapalinu a začalo sa vyparovať?
„Popíjali sme,“ pokračovala Clementine, „ale nikto nebol opitý. Možno len trochu pripitý.“
Oči sa jej stretli s Erikinými očami, akoby si celý čas presne uvedomovala, kde sedí, a vyhýbala sa pohľadu na ňu, ale teraz sa vedome rozhodla, že ju vyhľadá. Erika jej pohľad opätovala a usilovala sa priateľsky usmievať, ako Clementinina najlepšia priateľka, krstná matka jej detí, ale tvár mala meravú ako po mozgovej porážke.
„V každom prípade bol už podvečer a všetci sme sa chystali dať si dezert, smiali sme sa,“ rozprávala Clementine. Odvrátila pohľad od Eriky, uprela ho na niekoho iného v prvom rade a Erike sa to zdalo pohŕdavé, dokonca kruté. „Neviem na čom.“
Erike sa krútila hlava, chytala ju klaustrofóbia. V miestnosti bolo neznesiteľne dusno.
Zrazu sa jej zmocnila túžba odísť. A je to tu, premýšľala. Znova je to tu. Bojuj alebo uteč. Typická reakcia. Aktivoval sa jej sympatický nervový systém. Prebrali sa chemické látky v mozgu. To je ono. Dokonale prirodzené. Trauma z detstva. Prečítala o tom kopu odbornej literatúry. Presne vedela, čo sa s ňou deje, ale to vedomie jej nepomohlo. Telo ju zradilo. Srdce jej bilo ostošesť. Ruky sa jej triasli. Cítila v nozdrách vôňu svojho detstva, hustú a skutočnú – vlhkosť, pleseň a hanbu.
„Nepotláčajte paniku. Prekonajte ju. Preplávajte cez ňu,“ radila jej psychologička.
Jej psychologička bola výnimočná, zaslúžila si tie peniaze, ale preboha, ako by sa dalo plávať tam, kde na to nie je miesto, ani hore, ani dolu, keď nemôžete urobiť krok, aby ste necítili hnilobu pod nohami.
Vstala, potiahla si sukňu, prilepila sa jej vzadu na stehná. Chlapík s čiarovým kódom sa na ňu obzrel. Jeho ustarostený výraz v očiach ju vydesil – akoby videla znepokojujúco inteligentné oči opice.
„Prepáčte,“ zašepkala Erika, „musím…“ Ukázala na hodinky a pretlačila sa okolo neho, usilovala sa nedotknúť sakom jeho temena.
Keď už bola celkom vzadu, Clementine hovorila: „Spomínam si, že v jednej chvíli priateľka zakričala moje meno. Zakričala. Poriadne nahlas. Na ten výkrik nikdy nezabudnem.“
Erika zastala s rukou na kľučke, chrbtom k miestnosti. Clementine sa musela nakloniť k mikrofónu, lebo sálu zrazu zaplavil jej hlas: „Skríkla – Clementine!“
Clementine vedela dobre napodobňovať, bola hudobníčka a mala dobrý sluch, vedela presne zachytiť intonáciu ľudského hlasu. Erika počula číru hrôzu a prenikavú naliehavosť v tom jednom slove: „Clementine!“
Vedela, že to ona v ten večer vykríkla priateľkino meno, ale vôbec si na to nespomínala. Tam, kde mala ležať tá spomienka, zostalo prázdno, a ak si ona nevedela spomenúť na ten okamih, svedčilo to, že má problém, ide o anomáliu, rozpor. Mimoriadne významný, znepokojujúci rozpor. Nápor paniky stúpol, takmer ju zrazil z nôh. Stlačila kľučku na dverách a vytackala sa do neľútostného dažďa.
Milan Buno, literárny publicista
