Zdá sa, že sa všetko obracia k dobrému, že sa konečne vyriešia všetky problémy a Mia konečne nájde pokojný a šťastný vzťah…
Spomínate si na ňu?
Je to mladá neúspešná herečka a čašníčka, ktorá potrebovala peniaze. Mala len rok na to, aby splatila otcove dlhy istému finančnému žralokovi, ktorý ho ohrozuje a vyhráža sa mu. Mia potrebovala milión dolárov. A tak začala pracovať ako dobre platená spoločníčka na vysokej úrovni u svojej tety, ktorá vedie luxusnú eskortnú spoločnosť v Los Angeles….
Každý mesiac mala Mia splatiť časť otcovho dlhu. A každý mesiac mala stráviť s mužom ako jeho spoločníčka, no nemusela s ním spávať, iba ak by chcela percentá navyše….
Teraz je tu záver.
Obľúbená séria Dievča z kalendára sa končí poslednou knihou a záverečnými tromi mesiacmi. „Sexi, inteligentná a napínavá séria. Audrey nás rozosmiala aj rozplakala. Milujeme jej knihy,“ napísal portál Hooks & Books Book.
Mia získa prácu snov v televíznej šou doktora Hoffmana, kde divákom približuje osudy obyčajných ľudí a pýta sa ich, čo pre nich znamená šťastie.
Wes sa vrátil zo zajatia, ale trpí nočnými morami a musí navštevovať psychológa. Zapojí sa do Miinej práce a pomaly sa mu život normalizuje. Šou je úspešná a Mia už nemusí pracovať ako eskortná pracovníčka.
Život jej doprial aj ďalšie pozitívne zmeny. Otec, ktorý takmer rok preležal v kóme, sa konečne preberie, Wes Miu požiada o ruku a plánujú svadbu. Pri nakrúcaní šou ju čaká veľké prekvapenie a možno konečne dostane odpovede na otázky, ktoré ju doteraz trápili.
Štvordielna séria erotických príbehov Dievča z kalendára vám zrýchli pulz každý mesiac v roku! Knihy Audrey Carlanovej sa ocitli na prvých priečkach bestsellerov New Yorku Times, USA Today a Wall Street Journal. Píše šteklivé milostné príbehy, ktoré čitateľom prinášajú romantiku, erotiku a občas ich aj poriadne rozpália.
Pravidlá eskortnej služby:
- Vždy musíš vyzerať čo najlepšie.
- Stále sa usmievaj.
- Nehovor, keď netreba.
- Buď stále k dispozícii.
- Sex s klientom nie je súčasťou zmluvy.
Začítajte sa do novinky Dievča z kalendára 4:
Prvá kapitola
Ticho. Presne to ma privítalo, keď som vošla do Wesovho domu v Malibu. Môj nový domov. Nevedela som, čo mám čakať. Možno mi mysľou preblesla veta, že sa zrazu otvoril celý vesmír a zoslal na zem nebo – môj chlap je v bezpečí a na americkej pôde. Čoskoro sa vráti sem, lebo toto je náš domov. Wes spomenul, že nemusíme bývať v jeho dome, ktorý Ginelle nazývala jeho sídlom. Povedal, že by bolo fajn, keby sme spolu našli niečo nové, ale mne sa do toho nechcelo. Pravdupovediac, najradšej by som sa ponorila do toho, čo patrilo jemu. Všetko. Všetko bolo unikátne a majestátne. Nepreháňam.
Wes tvrdo pracoval, aby to získal v takom mladom veku. Nechvastal sa a nebol lakomý. Všetko v dome malo jasné línie a jednoduchý vzhľad, ktorý priam pozýval, aby ste si sadli a rozprávali. Kráčala som po prázdnych tmavých izbách, zoznamovala som sa znovu s jeho vecami, ale niečo akoby sa zmenilo. Voľačo bolo iné. Poobzerala som sa okolo seba znaleckým okom a všimla si malé rozdiely, odkedy som tu bola pred dvoma mesiacmi.
Na rímse nad kamenným kozubom sa ocitla asi tridsaťcentimetrová soška baletky, dlhú nohu mala vystretú nahor. Rukami si ju držala za členok nad hlavou a stála na špičke druhej nohy. Tá baletka kedysi patrila mojej matke a ja som ju sem priniesla so svojimi vecami. Aj moja matka sa dvíhala na prstoch, ohýbala dozadu a presne mi ukazovala, ako sa pohybuje baletka. Moja mama pracovala vo Vegas ako revuálna tanečnica, ale ešte predtým sa venovala klasickému aj modernému tancu. Rada som sa pozerala, ako sa pohybuje. Pri upratovaní domu sa krútila podľa hudby, ktorú počula len ona. Čierne vlasy jej splývali až na pás a vlnili sa jej okolo tela. Mala som vtedy päť rokov a myslela som si, že moja mama je najkrajšia na svete. Ľúbila som ju tak ako nikoho. Tá láska vyprchala, ale soška zostala. Zaberala čestné miesto nad kozubom. Najradšej by som ju zhodila, nech sa rozbije na zemi, ale nechala som ju tak. Keby som si ju nechcela nechať, mohla som ju darovať. Spomienky niekedy bolia, najmä tie krásne.
Obrátila som sa a prezerala si obývačku. Na konci stola stála zarámovaná fotografia, ktorú som poznala. Maddy. Fotila som ju deň predtým, ako začala chodiť na vysokú školu. Sledovala som ju vtedy ako šteniatko. Maddy ma držala za ruku a kývala ňou. Prechádzali sme z učebne do učebne a ukazovala mi, kam chodí na prednášky, čo je v knihách a aký program má zvládnuť. Šťastie z nej doslova žiarilo a ja som v tej chvíli bola rada, že z mojej mladšej sestry niekto bude. Vlastne už aj niekým bola. Pociťovala som na ňu nekonečnú hrdosť. Mohla stúpať až do výšin a nič ju nezadržalo.
Vykročila som do kuchyne, kde som objavila na chladničke magnetkami pripnuté rôzne fotografie. Dokonca aj tie, ktoré som vzala z chladničky vo svojom predchádzajúcom byte. Maddy, Ginelle, otec. Okrem nich som zbadala aj niekoľko nových. Tie, ktoré som nedala vytlačiť ja. Boli sme na nich Wes a ja. Jedna pochádzala z večere, druhá bola svojka, keď sme spolu ležali v posteli, ale bolo na nej vidieť iba naše tváre. To bol začiatok všetkého. Prešla som prstom Wesovi po ústach. Tváril sa sebavedome a sexi, držal ma tesne pri sebe. Chrbát mi stuhol, potrebovala som si ho pošúchať. Nič to, Wes bude čoskoro doma. Musím veriť. Donútim sa vidieť cieľ svojej cesty. Teraz viac ako inokedy. Je nevyhnutné, aby som verila slovám, ktoré som si dala vytetovať na nohu.
Prešla som do izby, ktorá mala byť našou spálňou, a zostala som stáť na mieste. Otvorila som ústa a vytreštila oči.
„Dokelu.“ Prekvapene som civela na obraz a ten zízal na mňa. Bola som na ňom ja.
Videla som pred sebou svoj posledný portrét, ktorý namaľoval Alec ešte vo februári. Stála som na terase a obdivovala výhľad na Seattle. Vietor mi rozfukoval vlasy ako ebenový vejár. V ten deň som mala pocit slobody. Zbavila som sa bremena, ktoré mi nechtiac položil na plecia otec, a všetkých požiadaviek svojich klientov. V tom okamihu som sa cítila pokojne. V tej chvíli som bola jednoducho Mia, dievča, ktoré je voľné a obdivuje skutočnú krásu.
Nemohla som tomu uveriť. Weston kúpil najdrahší Alecov obraz. Počas našich rozhovorov som Wesovi povedala o Alecovi, aj keď nie všetky podrobnosti. Hovorila som mu predovšetkým o umení, ako ma každý jeho obraz zmenil, ako ma naučil vidieť život, lásku aj seba. Ležali sme nahí v posteli a objímali sa. Pritom som mu vysvetľovala, akú dôležitú životnú lekciu mi dal Alec. Mala som výčitky svedomia, že som od neho brala peniaze, a pritom mi dal toľko všeličoho, ale nemala som iné východisko.
Vytiahla som mobil, prezrela kontakty a stisla zelené tlačidlo.
„Ma jolie, som veľmi rád, že počujem tvoj hlas,“ ozval sa pokojným tónom Alec. Pripomenul mi šťastné časy, ktoré som prežila s týmto hriešnym Francúzom.
Sadla som si na posteľ, prekrížila nohy a zahľadela sa na obraz. „Ja… nemôžem uveriť…“ Namiesto toho, aby som dokončila vetu, obrátila som telefón a odfotila portrét, aby som mu ho poslala. Potom som si telefón znovu priložila k uchu. Počula som, keď dostal moju správu, lebo v mobile sa ozvalo pípanie.
„Mia, parle moi, niečo sa stalo?“ ozval sa vystrašene.
Hlas sa mi chvel, keď som pozerala na našu krásnu posteľ. Moju a Wesovu posteľ. „Pozri si aj ďalšiu fotku.“
„Nemám rád takýto druh komunikácie, chérie.“
„Len sa pozri,“ vybuchla som.
Ozvalo sa niekoľko kliknutí. „Ach, mais ou, vidíš sama seba?“
Existujú chvíle, v ktorých by sa človek najradšej dotkol toho, s kým telefonuje, a zaškrtil ho. „Uteká ti podstata, Alec. Prečo vidím sama seba v spálni svojho priateľa?“
Alec zalapal po dychu. „Ma jolie, máš copain? Ty máš priateľa?“ Alec to povedal so smiešnym francúzskym prízvukom, takže som sa takmer rozosmiala a hneď som zabudla na hnev. „Zaviazala si sa na celý život? Gratulujem!“ dodal, ale stále mi nevysvetlil, prečo je tu ten obraz.
Zastonala som. „Alec, prosím, vnímaj ma.“
Čosi si zahmkal. „Ach, chérie, pri tebe vždy dávam pozor. Najmä ak si predo mnou nahá. Presne si pamätám, aký bol ten mesiac, keď som ťa držal v náručí. Aj ty si na to spomínaš?“
„Alec, teraz nie je vhodná chvíľa na spomienky. Potrebujem poznať odpovede. Od teba. Ako skončil tento portrét v mojej spálni?“
Zachichotal sa a vzdychol. „Ty vždy lačnieš po informáciách. Asi to malo byť prekvapenie, compte tenu de votre amant.“
Moja francúzština zapadla prachom, lebo som sa ju neučila a s Alecom som sa rozprávala po telefóne len občas. Došlo mi však, že to asi malo byť prekvapenie od môjho milenca.
„Wes ho kúpil?“
„Nie celkom.“
Chrbát mi stuhol a zuby som zaťala tak silno, že som nimi mohla podrviť aj skaly. „Teraz nie je čas na kľučky. Vysyp to konečne, Francúz.“
Alec sa zasmial. „Prskať je nepekné a nebudem sa na tom s tebou zúčastňovať.“
Prevrátila som oči a hodila sa na posteľ. „Alec…“ varovala som ho.
„Tvoj milenec za ten obraz nezaplatil,“ odvetil jasne.
„Ako sa sem teda dostal?“
Vypáčiť z tohto Francúza niečo, keď to nechcel povedať, bolo ťažšie ako vymámiť z muža ešte jeden orgazmus po niekoľkých číslach. Doslova nemožné.
Alec napokon vzdychol. „Ma jolie, poviem ti pravdu, oui?“
Ako keby nepoznal moju odpoveď. Dobre vedel, čo od neho chcem, ale aj tak som nahlas povedala: „Oui. Merci.“
„Tvoj milenec zavolal môjmu agentovi. Chcel kúpiť obraz s názvom Zbohom, láska. Nechcel som ho predať.“
To ma prekvapilo. Umelec, ktorý tvorí, aby sa jeho diela predali, a zrazu nechce predávať? „Prečo? Nerozumiem tomu.“
Alec zasa čosi zahmkal. „Je to tak. Mám ťa rád a chcel som zabezpečiť, aby si tvoju krásu užívali len tí, čo si to zaslúžia. Pri každom obraze mám svoje pravidlá. Boli dva, s ktorými som sa nechcel rozlúčiť.“
„A ktoré presne to boli?“
Znížil hlas, až mu znel ešte viac sexi. „Rád sa pozerám na nás dvoch v momente aktu lásky. Obraz Naša láska mám zavesený vo svojej izbe vo vile vo Francúzsku. Je ne pouvais pas m’en séparer,“ dodal. Snažila som sa tie slová nejako spojiť v hlave, aby dávali zmysel. Domyslela som si však len toľko, že sa s ním nechcel rozlúčiť.
Zasmiala som sa. „Alec, to je hlúpe. Cieľom toho obrazu bolo šíriť umenie.“
„Áno, ale chcel som ho každý deň vidieť na vlastné oči. Ostatné som predal, s každým kupcom som sa rozprával osobne a dlho som o tom uvažoval.“
Pokrútila som hlavou a oblizla si suché pery. Vreli vo mne city, hľadela som na obraz, rozprávala sa s Alecom a chýbal mi Wes. Cítila som sa ako zbičovaná tornádom. Snažila som sa poskladať úlomky myšlienok a citov, hoci mi to veľmi nešlo.
„A čo tento obraz? Prezraď mi konečne, ako sa sem dostal.“
„Rozprával som sa s tým tvojím Westonom. Povedal mi, kde je, vysvetlil, že vie, v akom sme vzťahu. Očakával som garbuge.“
„Brak?“ Očakával brak? Ako to?
„Merde. Non. Ako sa to povie?“
„Vzburu?“ rozosmiala som sa.
„Hej, vzburu. Ukázalo sa, že je skutočný džentlmen. Povedal, že videl tie portréty on-line a chce ich kúpiť.“
„Kúpiť. Všetky?“
„Oui,“ odvetil Alec, ako keby to bola bežná vec. Mne zasa pripadalo dosť nezvyčajné, že môj surfista chce minúť milióny na moje obrazy. Po jeho návrate sa budeme musieť porozprávať, na čo míňa svoje ťažko zarobené doláre. Bože, dúfam, že sa čoskoro vráti.
Vstala som a rýchlo prešla po dome, nazerajúc do každej izby. Nikde inde som však nevidela svoje portréty. „Predsa…“
„Povedal som mu, že nie. Môže mať iba jeden, a ak si vyberie ten správny, predám mu ho.“
Bože. Alec bol teda fakt čudný. Zložitý, svojrázny, milujúci, pompézny, požadujúci, výnimočne dobrý v posteli, ale aj bizarný. Nie sú však takí všetci umelci? Nemôžeme odsudzovať ich zvláštne správanie ani ho nejako nazvať, lebo väčšina z nich aj tak reaguje rôzne.
„A ďalej?“
„Vybral si dobre. Zvolil si teba.“
Povedal to tak, až sa mi roztriasli ruky. Pošúchala som si ich a prekrížila na prsiach.
„Na všetkých som ja, Alec.“
„Non. Na ostatných boli rôzne úseky tvojho života, skúsenosti, nejaké veci, kde si hrala, aby to bolo umenie. Ten portrét však vyjadruje presne to, aká si dnes. A Wes chcel práve ten. Rád som mu ho dal.“
Znelo to podivne. „Čo znamená, že si mu ho dal?“
„Považuj ho za dar jemu a tebe. Vašej láske.“
„Dal si môjmu priateľovi portrét, ktorý má hodnotu štvrť milióna dolárov?“
„Nie. Má hodnotu pol milióna dolárov.“
„Dokelu!“
„Mia. Je t’aimei. Aj tak som ti chcel dať polovicu tých peňazí. Takto dostaneš krásnu spomienku na to, kto si, a budeš ju mať pred sebou každý deň. Páči sa mi, že visí nad vašou spoločnou posteľou. Pre ten portrét niet lepšieho miesta.“
Potiahla som nosom, lebo v očiach ma pálili slzy. „Aj ja ťa ľúbim, vieš to? Svojím spôsobom.“ Myslela som vážne každé slovo.
Alec sa rozosmial. „Oui. Ja viem, ma jolie.“ Ukončil rozhovor rovnakými slovami, ako sa volala tá maľba: „Zbohom, láska.“
Dúfala som, že som svojho Francúza nepočula posledný raz. Hoci mne a Wesovi svojím spôsobom dal požehnanie, stále som ho chcela mať vo svojom živote. Aby bol vždy súčasťou mojej cesty. Budem ho milovať až do svojej smrti. Wesa som však milovala viac. Bola som doňho zaľúbená a chcela som, aby sa čo najskôr vrátil domov.
Milan Buno, literárny publicista
