Romantický príbeh z Londýna, ktorý vám bude pripomínať úspešné knihy od Jojo Moyesovej, Davida Nicholsa, či Sophie Kinsella. Je to čarovný príbeh o rodinnom pute, priateľstve a láske. „Pýcha a predsudok“ pre súčasných moderných čitateľov – obsahuje základné prvky tohto známeho diela a bude sa vám skvele čítať.
Vychutnajte si novinku Nechám ma zle.
Obaja sú väzňami vlastných predsudkov,
kým nezasiahne osud.
Kim a Harry sú úplné protiklady, ktoré zhodou okolností majú radi tých istých ľudí: Kiminu staršiu sestru Evu a jej malého syna Otisa, ktorému chýba otec.
Kim pracuje pre charitu a chce pomáhať druhým ľuďom. Nejde do hlavy, čo jej krásna voľnomyšlienkarská veľká sestra vidí na namyslenom bankárovi a suchárovi Harrym, ktorý sa vždy zjaví tam, kde ho nechce vidieť. Celé detstvo si ho drží ďaleko od tela (Musí vždy jazdiť v najnápadnejších autách a snažiť sa očariť každého, koho stretne?), zatiaľ čo Harryho obľúbenou zábavou je provokovať a zlostiť Kim.
Harry aj Kim sa príliš držia svojich predsudkov, aby ich zaujímalo, čo sa naozaj odohráva pod povrchom toho druhého. Nerozumejú si. Delia ich dlhé roky nenávisti, odsudzovania, ignorancie, hádok. Jednoducho, ich vzťah je jeden veľký neúspech.
Až kým nezasiahne najhoršia zo všetkých tragédií. Keď sa ocitnú zoči-voči možnosti, že stratia svojho najdrahšieho človeka, vyplávajú na povrch hlboko pochované tajomstvá, ktoré ich oboch navždy zmenia.
Izzie veľmi obdivovala ľudí, ktorí vždy zapadli do spoločnosti. Nechápala, ako to robia. Študovala časopisy, spisovala zoznamy zázračných kozmetických výrobkov a kníh o sebazdokonaľovaní. Pozorne počúvala, keď sa ľudia rozplývali nad jogou, bobuľami goji alebo nad štúdiom japončiny. Znepokojovalo ju, že má príliš nepoddajné vlasy, tučné stehná a že nikto neocení jej hru na fagote. „Pozrieš sa na dievča, ktoré vyzerá ako Kate Mossová,“ povedala raz Kim, „a zdá sa ti, že porušuje všetky pravidlá. No všetci ju napriek tomu milujú. Tak čo si počneš?“ Kim to pripadalo zvláštne. Nech si ľudia myslia, čo chcú. Čo iné môže človek urobiť, než zostať sám sebou?
„S ockom sa rozprával o Michaelovi Owenovi,“ dodala Izzie. Kim na ňu uprela prázdny pohľad.
„Newcastle United. Zranené koleno. Svetový pohár.“
„Ale presne to Harry robí,“ namietla Kim podráždene. Opierala sa o nástenný sušič rúk, zatiaľ čo Izzie – s nohou vo dverách kabínky, aby sa nemohli zatvoriť – sedela na kryte najbližšej záchodovej misy. „Zistí, čo ťa zaujíma, a rozviaže ti jazyk.“
„To predsa nie je zločin, alebo áno? Čo je na tom, že je zhovorčivý?“
Hlavné dvere narazili do steny a do toalety prenikol hluk z reštaurácie na prízemí. „Och, prepáčte,“ ospravedlnila sa žena so žiarivými červenými vlasmi v zelených šatách.
„Nevšímajte si nás,“ poradila jej Izzie. „My sa tu len skrývame pred Harrym.“
V tomto príbehu Marianne Kavanaghová rieši rodinné putá, priateľstvo a lásku formou pútavého rozprávania. Necháp ma zle je vtipná a dojemná kniha, ktorá si získa srdcia čitateľov na celom svete.
Marianne Kavanaghová je britská spisovateľka a novinárka. Pracovala ako zástupkyňa šéfredaktora časopisu Marie Claire a prispievala do známych novín, časopisov vrátane Telegraph, Daily Mail, The Guardian, Daily Mail, Easy Living. Žije v Londýne.
„Zábavný, pichľavý a dojímavý príbeh.“
Daily Mail
Začítajte sa do novinky Nechám ma zle:
2015
Po celom obvode čakárne so sivobielymi stenami stáli modré plastové stoličky, dotýkali sa operadlami. V jednom kúte sedeli dve ženy obložené nákupnými taškami. Hlavy mali tesne pri sebe a niečo si šepkali.
Len čo vojdete do takejto miestnosti, zmocní sa vás pocit, že tam nepatríte.
Kim so svetlými vlasmi upravenými do strapatého účesu sedela pri okne.
Sadol si. V nemocniciach bolo vždy teplo. Kabát si nevyzliekol, takže vyzeral, akoby na niečo čakal. Možno na privítanie.
„Vieš už niečo nové?“
Pokrútila hlavou.
Šepkanie v kúte zosilnelo. Jedna zo žien sa posunula na stoličke, pričom igelitka z Tesca sa jej zosunula na zem a otvorila sa. Harry v nej uvidel škatule pizze a litrový kartón mlieka. Spýtal sa: „Prinesiem ti niečo?“
Zdvihla k nemu oči. Vyzerali, akoby jej na spodné viečka niekto pritlačil palce zašpinené od atramentu.
Poznamenal: „Vyzeráš strašne.“
„Ďakujem.“
Ako zvyčajne mala na sebe čierne džínsy, ale obliekla si k nim vyblednuté tričko. Horko-ťažko ste na ňom spoznali vyškerenú tvár a červené písmená BRIXTON LIVE!
Rýchlo jej vysvetlil: „Chcel som povedať, že vyzeráš unavená.“
Neodpovedala.
„Kávu?“
„Čože?“
„Mám ti priniesť kávu?“
„Nie.“
Po chvíli navrhol: „A čo čaj?“
„Harry, drž zobák!“ Zvýšila hlas a žena v kúte na ňu pozrela. „Nezavolala by som ti, keby som tušila, že tu budem celú nos sedieť a tárať.“
Harry pomaly odpovedal: „Ale som rád, že si to urobila.“
Rezignovane sa zosunula na stoličke. „Myslela som si, že by si o tom mal vedieť.“
Teraz už na nich zízali obe ženy. Správame sa ako herci v televíznej dráme, pomyslel si Harry. Poskytujeme im trochu nemocničnej zábavy v nedeľnú noc. Žiarivo sa na ne usmial, aby ich odradil. Ženy sklopili zrak. Jedna narovnala igelitku z Tesca a pritiahla si ju bližšie k stoličke.
V čakárni na chvíľu zavládlo ticho ako v hrobe. Harry chcel položiť ďalšie otázky, vyzliecť si kabát a zájsť po kávu – najlepšie z automatu, ktorý sľuboval dvojité espresso -, ale nevládal sa pohnúť. Cítil sa ako mucha v pavučine omotaná lepkavými hodvábnymi vláknami.
Vtom sa otvorili dvere a žena v modrej tunike a nohaviciach sa rozhliadla po čakárni. Kim zbledla a vystrela sa.
„Nevstávajte,“ zarazila ju žena. „Chcela som vám len oznámiť, že sme hotoví. Skončila sa mi služba, takže sa uvidíme až zajtra. Pravdaže, ak tu ešte budete.“
„Čo sa deje?“ zaujímal sa Harry.
„Vy ste príbuzný?“
„Nie, nie je,“ odvetila Kim.
Harry si prečítal meno na menovke. Doktorka Annanová. „Je to môj priateľ,“ dodala Kim po krátkom zaváhaní. Harry po nej strelil pohľadom.
Doktorka povedala: „Nič sa nezmenilo. Lieky potrebujú čas, kým začnú účinkovať.“
„Ako dlho to ešte potrvá?“ spýtala sa Kim.
„Je mi ľúto, ale to vám neviem povedať. Teraz už môžeme len čakať.“ Konzultácia sa končila. Harry nechápal, že Kim ju nechala len tak odísť. Sledovali doktorku, ako vychádza z čakárne, a Harryho túžba dozvedieť sa viac silnela. Takmer za ňou zakričal, aby sa vrátila, no nemal právo žiadať ju o informácie. Nemal právo vôbec na nič. Cítil na sebe pohľady žien sediacich v kúte. Počuli každé slovo. „Úžasné, však?“ ozval sa nahlas, pričom sa obracal na obe naraz. „Štátne zdravotníctvo. Aký ochotný personál!“
Odvrátili pohľad.
„Ale je dobrá,“ bránila Kim doktorku.
„Nehovorím, že nie je.“
Harry si pomyslel, že sa s ním chce hádať. Stará Kim by to urobila. Bez váhania by ho poučila o verejnom vlastníctve základných služieb. Každý prispieva podľa svojich možností a každý dostáva podľa svojich potrieb. Teraz však mlčala ako zarezaná.
„Čo teraz?“ spýtal sa Harry.
„Budeme čakať.“ V očiach nemala nijaký výraz. „Alebo aspoň ja počkám. Ty si rob, čo chceš.“
„Tu?“
„Môžeš ísť dnu, ak tu nechceš zostať. Je to tá posteľ celkom vľavo.“
„Pôjdeš so mnou?“
„Ešte nie.“
Na obyčajnej stoličke pri prázdnej stene pôsobila veľmi útlo a bezbranne. To sa na ňu nepodobalo. Kim bola bojovníčka. „Čo keby som zašiel domov a niečo ti priniesol? Napríklad náhradné oblečenie?“ ponúkol sa.
Pokrútila hlavou. Ale chápal ju. Keď je váš život nahovno, čisté džínsy vám nepomôžu. Napokon Kim nikdy nezáležalo na tom, ako vyzerá. Zato Eva so svojimi dlhými hipisáckymi sukňami, korálikmi a dlhými šatkami si na svojom zovňajšku dala veľmi záležať. Harry prehltol. „Nemal by som niekomu zavolať?“
„Napríklad komu?“
„Tvojej matke.“ Takmer počul jej hlas. Nikdy som nebola veľmi dobrá v boji s chorobami. Pripadá mi to veľmi vyčerpávajúce.
„Dnes ráno som s ňou telefonovala. Nemôže prísť.“
Harry prikývol. Nič iné ani nečakal. „Tak otcovi?“
Pozrela naňho, akoby sa zbláznil. „Prečo by si mal volať môjmu otcovi?“
Lebo je tvoj príbuzný. Presne to človek urobí v takých chvíľach. Zhromaždí okolo seba ľudí, ktorí by mu mohli pomôcť, aj keď ich nevidel celé roky. „A čo Jakovi?“
Kim vstala tak prudko, až stolička nadskočila. „Harry, ak neprestaneš tárať, sadnem si inam, jasné? Toto nie je chaos, do ktorého máš zasahovať a prevziať kontrolu nad situáciou. Už som urobila všetko potrebné. Zavolala som ti, lebo som to považovala za správne, no nepotrebujem ťa tu. Poradím si sama.“
Zachvela sa.
Po chvíli si sadla, ale ďalej tvrdohlavo hľadela na okno, hoci cez stiahnuté biele žalúzie nemohla vidieť stromy, červené autobusy ani sanitky na ulici.
Harry si nahmatal vo vrecku mobil. „Idem von, o chvíľu sa vrátim.“
Ak ho počula, nedala to najavo.
Na chodbe páchnucej teplým dezinfekčným prostriedkom sa Harry v ručne ušitom kašmírovom obleku oprel chrbtom o stenu. Beznádej v ňom vyvolala pocit, že má ľahké telo a duté kosti.
