Konečne vychádza.
V slovenčine od Lisy Renee Jonesovej vyšli tri knihy: Keby som bola tebou, Sama sebou, Jedine s ním.
A teraz je tu štvorka Žiadne tajomstvá, v ktorej Lisa odhalí všetko, čo sa skrýva na dne ľudskej duše. Na Amazone získala kniha od čitateliek mimoriadne hodnotenie – z 5 hviezdičiek až 4,7.
Vzťah Chrisa a Sary sa konečne vyrieši a vtiahne nás hlbšie do Markovho príbehu…
Obaja sa v Paríži snažili vyrovnať s démonmi minulosti, pričom si siahli až na dno svojej duše. Teraz, keď sa vrátili do svojho domova v San Franciscu, Sara verí, že ich už nič nedokáže rozdeliť – ani Avine obvinenia, ani Chrisove obavy, že ju zničí tak, ako vraj kedysi zničil Amber, ba ani Mark, ktorý bol v istom čase až priveľmi súčasťou ich životov.
Verí, že spolu s Chrisom sú nepremožiteľní. Musia byť nepremožiteľní. Priveľmi potrebujú jeden druhého, aby sa to mohlo skončiť inak.
„Romantické, napínavé a vášnivé.“
Amazon
Očami mu preblesne prekvapenie a zračí sa v nich aj tá nedefinovateľná emócia, ktorú by som možno nazvala zraniteľnosťou, ale nie je to také jednoznačné. Neviem, čo to je. Vezme mi tvár do dlaní. „Potrebujem ťa príliš vážne na to, aby som ti mohol odpovedať niečo iné ako áno.“
„Tak prečo sa cítim, akoby som na teba stále nemohla dosiahnuť?“
„Nie je to tak. Som hneď tu. A túžim po tebe každým kúskom svojho ja.“
Nerozumiem tej náhlej intenzite jeho slov a ešte menej rozumiem tej emócii, s ktorou očividne zápasí. „Čo to znamená?“
Zakloní hlavu a cítim, ako ním lomcuje napätie. Sekundy bežia, takmer ich počujem, a keď sa na mňa znova pozrie, povie: „Musím stále myslieť na včerajší večer. Stále ho prežívam.“
„Čo tým chceš povedať?“ opýtam sa.
„Neviem, čo to znamená,“ prizná sa. „A o to práve ide. Toho sa bojím.“
„Chris, som zmätená, skús mi to vysvetliť.“
„Keď si prišla do klubu po tom, ako zahynul Dylan, akoby som to nebol ja, takmer som zošalel. Keby som tam ostal, neviem čo by som ti urobil… Čo by som s tebou urobil…“
LISA RENEE JONESOVÁ je úspešná americká autorka viac než tridsiatich bestsellerov. Preslávila sa najmä šteklivými románmi pre moderné ženy a svojimi príbehmi vyvolala obrovský rozruch.
Začítajte sa do prvých strán novinky Žiadne tajomstvá:
Prológ
Piatok, 10. november 2012
1. zápis do denníka
Lietadlo Paríž – San Francisco
Onedlho budem Sara Meritová. Už nie Sara McMillanová. Ešte stále neviem uveriť tomu, že ten úžasný talentovaný nadaný Chris Merit, ktorý sedí v koženom sedadle vedľa mňa, bude mojím manželom. Mala by som sa k nemu túliť, odovzdať sa s dôverou nášmu neuveriteľnému zväzku, ktorý sa stále viac upevňuje, lenže sa nedokážem uvoľniť. Myseľ mám plnú zmätených myšlienok z minulej noci a stále sa vraciam k tým pár hodinám, ktoré sme strávili pred odchodom z Paríža. Hlavou mi víri všetok ten humbug uplynulého mesiaca. V jednej chvíli som klbko nervov, v ďalšej mi na tvári vykvitne spontánny úsmev.
A tak som tu. Zapisujem si myšlienky do turistického denníka s obrázkom Eiffelovky (všetko, čo kupujete v Paríži, má obrázok Eiffelovky), ktorý som kúpila na letisku, presne tak ako to robievala Rebecca. Príde mi zle pri pomyslení na to, že o nej hovorím v minulom čase. Nepoznali sme sa a už tu nie je, no napriek tomu sa stala súčasťou môjho života. Len veľmi ťažko sa mi vysvetľuje, ako hlboko a významne ma jej život a jej slová zasiahli.
Odkedy som sa začítala do Rebecciných denníkov, myslím na to, že by som si mala začať písať vlastný denník. A teraz, keď som sa k tomu konečne odhodlala, cítim, že som ju nestratila, akoby ešte existovala nádej, že ju opäť stretnem. Je možné, že je to istý spôsob popretia skutočnosti, že len živím nádej a že Ava ju v skutočnosti nezabila. Cítim takmer zúfalú potrebu vedieť, že niekde žije ďalej, že niekam ušla s bohatým krásavcom, aby zabudla na Marka. Ak sa takto cítim ja, neviem si predstaviť, čo musí prežívať Mark a ako hlboko ho to ranilo. Keď sa Ava priznala k zabitiu Rebeccy, videla som mu v očiach neuveriteľnú bolesť. Bolesť, ktorá vás zanechá zoslabnutých a s krvácajúcimi ranami, podobne ako ma zanechala strata mojej mamy.
Len pred týždňom som prišla do Paríža a zistila som, že Ava svoje priznania zmenila. Obvinila mňa a Marka. Zrazu som cítila, ako ma premáha strach a obavy z toho, kam to všetko môže viesť. Teraz sa však môj strach mení na hnev a pocit porážky na chuť bojovať. Myslím si, že som potrebovala čas, aby som sa vysporiadala so surovým faktom, že Rebecca umrela a že o môj život sa pokúsili tiež. A to krátko na to, ako som prišla o Dylana a vzápätí takmer aj o Chrisa.
Veľmi som sa bránila odchodu do Paríža, ale dnes som veľmi rada, že som predsa len išla. A práve v tú poslednú noc, len niekoľko hodín predtým, ako sme opustili Paríž, sme s Chrisom dospeli k zásadnému okamihu v našom vzťahu. Ešte stále nedokážem zo svojej mysle vymazať polnočný telefonát na záchranu Amber, ani na to, ako sme ju potom našli zviazanú v Isabelinej detskej izbe s modrinami po celom tele. Ale aj keď to bol desivý pohľad, podarilo sa ju preto dostať na liečenie. A tiež to primälo Chrisa, aby si uvedomil, že predtým, ako ma požiadal o ruku, mi skutočne nepovedal všetko.
Ešte stále nemôžem uveriť tomu, že som sa tak veľmi mýlila a cítim výčitky za to, že som sa nepokúsila pochopiť vnútorné pohnútky muža, ktorého tak veľmi ľúbim. Viem priveľmi dobre, aké hlboké stopy zanechávajú bolesť a strata. Stopy, ktorých sa len veľmi ťažko zbavuje. Príliš rýchlo som samu seba presvedčila o tom, že jeho priznanie v Paríži sa týkalo len dôvodov, pre ktoré už pred rokmi začal vyhľadávať bič. Dozvedela som sa o tom mladíkovi, ktorého zastrelil, keď ich s Amber práve vykrádal, a ako nedokázal zachrániť svojho otca a matku. A nešlo len o to podľahnutie, ktoré sa dialo tak raz do roka.
Jeho skutočným, hlboko ukrývaným tajomstvom bolo to, že Dylanova smrť mu ukázala, že bič ho má stále pevne v moci. Včera v noci sa priznal, že na Dylanovom pohrebe chcel nájsť zmierenie. Chris nedokáže povedať, že bič nebude už nikdy potrebovať, takže tomu strašiakovi budeme čeliť spoločne a spoločne nad ním aj zvíťazíme. Ukážem mu, že som silná a že sa nepodvolím. Mňa nezničí tak, ako vraj zničil Amber. Má strach, že to urobí aj mne. Ako by mohol? Toľkokrát ma už predsa zachránil.
Teraz je rad na mne.
1
„Sme doma, zlatko.“
Vložím svoju ruku do Chrisovej dlane, aby mi pomohol vystúpiť z čierneho sedanu, ktorý prenajal na cestu z letiska k nášmu bytu v San Franciscu. „Konečne,“ zašepkám, akoby som cestovala celé týždne, a nie iba šestnásť hodín.
„Konečne,“ odsúhlasí Chris a vedie ma z dosahu chladného novembrového vetra pod prístrešok pred vchodovými dverami, kde počkáme, kým nám vyložia batožinu. „A ty dobre vieš, čo znamená domov,“ dodá a pritiahne si ma k sebe, pričom mi prejde dlaňou po baloniaku až k zadku.
„Máš pravdu,“ pritakám a je mi jasné, že myslí na „trest“ za to, že som odmietla stať sa členkou jeho klubu Mile High Club napriek tomu, že na našu cestu najal súkromné lietadlo. „Dala si mi to najavo dosť jednoznačne.“
Nakloní hlavu, perami vyhľadá moje ucho a jeho polodlhé blond vlasy ma pošteklia na líci. „Bála si sa, že by nás zatkli za nemravnosti na palube. To by sa nestalo. Ale ak by sa to aj náhodou stalo, dal by som si záležať, aby to stálo za to…“
„Na verejnosti to predsa nerobíme,“ pripomeniem mu a odtiahnem sa skôr, ako podľahnem tej zemitej vôni plnej vášne, ktorá z neho sála.
Nemá však v úmysle nechať ma vykĺznuť a jeho ruky sa mi ešte mocnejšie ovinú okolo pása, uväznia mi telo ešte tuhšie. Ruky si zložím pod jeho koženou bundou na pevnej stene mužnej hrude. „Navrhol som letuške, aby sa vyparila.“
„Budete si želať vyniesť batožinu hore, pán Merit?“ opýta sa vrátnik.
Chrisove pery sa zvlnia v úsmeve. „Hneď teraz.“ Jeho rozpálený pohľad mi však naznačí, že vôbec nehovorí o batožine.
Odstúpim a sledujem Chrisa, ako rozdelí štedré tringelty zamestnancom budovy a opäť ma objíme okolo pliec. Už len z tesnej blízkosti našich bokov, ktoré do seba dokonale zapadajú, keď prechádzame cez posuvné dvere do haly, sa ma zmocňuje známy pocit a to nehovorím o všetkých tých nemravnostiach, ktoré mi vďaka Chrisovi práve teraz víria hlavou. Úspešne sa mu podarilo prehlušiť všetky problémy, ktorým budeme čeliť už zajtra počas výsluchu na polícii kvôli Ave a otrasnej spomienke na moju prvú návštevu a na to, ako ďaleko sme odvtedy zašli. A ten pocit sa potvrdí, keď uvidíme Jacoba, ktorý na nás čaká pri recepcii a každým kúskom tela je to stále ten istý neprístupný ochrankár v tmavom obleku ako vždy, s minivysielačkou v uchu.
„Vitajte doma, pán Merit,“ pozdraví a dodá, „Slečna McMillanová.“
Zazubím sa naňho a on nadvihne obočie. „Ušlo mi niečo?“
„Nie,“ uistím ho. „Chýbali ste mi. S vaším stoickým výrazom a formálnym pozdravom ako zvyčajne. Konečne sme doma.“
„Neuvedomil som si, že mám stoický výraz,“ povie s jednoznačne stoickým výrazom.
„Ako terminátor, ibaže bez samopalu,“ zažartuje Chris.
Zasmejem sa, no Jacob si to ani nevšimne. Zadíva sa na Chrisa a s absolútne vážnou tvárou povie: „ Používať samopaly v práci je proti politike spoločnosti. Ale keďže ma Blake iba kontrahuje, všetko je možné.“
Už takmer neudržím smiech, tak len bezmocne zdvihnem ruky. „Priveľa mužských rečí…“
Chris sa usmeje a pobozká ma na líce.
Pri spomienke mena súkromného detektíva, ktorý sa zaoberá prípadom zmiznutia Rebeccy a Elly, mi znova stiahne žalúdok. „Keď hovoríme o Blakeovi,“ začnem a už len pri pomyslení na zajtrajšie stretnutie na polícii znervózniem, „udialo sa niečo v prípadoch Ava, Rebecca alebo Ella? Niečo nové, kým sme leteli?“
„Nič, o čom by ma informovali,“ odpovie Jacob.
Chris ma nasmeruje k výťahu a povie Jacobovi: „Potrebujeme sa vyspať. Predstieraj, že tu nie sme.“
Otočím sa naňho a poviem: „Iba ak by sa ohlásil Blake.“
„Ale nech je to naozaj dôležité,“ dodá Chris. Otvoria sa výťahové dvere a vojdeme dnu.
Mám podozrenie, že Chris vie niečo, čo mi nepovedal, a tak počkám, kým sa dvere zavrú, a obrátim sa naňho.“ Ak s Jacobom viete o niečom, o čom ja…“
Preruší ma, zovrie mi zápästia, pritiahne si ma k sebe, dlaňou mi prejde po zadku a pritlačí sa na mňa bokmi a stehnami. „Neviem nič, čo by si ty nevedela,“ povie. „Spomeň si, čo sme si povedali v Paríži, zlatko.“ Roztiahne mi prsty na líci ako vejár, palcom mi láska sánku, stlmí hlas a dodá: „Žiadne tajomstvá. Medzi nami nie.“
Vzduch okolo nás zhustne a Chris určuje náladu. Jeho nálada potemnela a ja som opäť svedkom jedného z jeho náhlych obratov o stoosemdesiat stupňov, na ktoré som si už zvykla a ktoré očakávam. Už nie je ľahkovážny a hravý, ale ani ja už nie som… Sme zelektrizovaní, vedení temným prúdom, ktorý medzi nami tečie – drsný, telesný a zároveň nežný a zmyselný.
Chris ma hladí po vlasoch, rukou mi prechádza po zátylku, po pleci, po paži a takmer cítim, ako mi ožívajú všetky nervové zakončenia, pozývajú ho ďalej a tešia sa na rozkoš, ktorú vo mne tak zručne a rýchlo dokáže vyvolať. Keď sa nám oči stretnú, je tam však o niečo viac ako len to poznanie, ktoré očakávam. V hĺbke tých úžasných tmavozelených očí vidím niečo, čomu celkom nerozumiem, niečo oveľa intenzívnejšie ako pulzujúce vzrušenie, ktoré mu práve rozpaľuje útroby.
Žeby neistota? Zraniteľnosť? Áno. Nie. Som zmätená, ale viem, že nevidím nič, čo by mi Chris nechcel ukázať.
Výťah pípne, trhne ma a obrátim sa k dverám, ktoré vedú priamo do nášho bytu. Presne tak, ako v tú prvú noc, keď som sem prišla. Mám ten istý pocit – keď raz prejdem týmito dverami, už nebudem taká ako predtým. Život už nebude taký, ako predtým.
Uvedomím si, že Chris ma už nedrží. Áno, v tú noc sa ma tiež nedotýkal. Akoby mi dával najavo, že sa musím sama rozhodnúť, či sa pohnem vpred. A niekde v hĺbke tuším prečo. Chce vedieť, či tento nový spoločný domov je domovom aj pre mňa. Uvedomím si, že práve v tomto sa dopĺňame, sme ako dva kúsky skladačky, ktoré do seba zapadli. Nezáleží na tom, že v mojich očiach je dokonalý práve vďaka svojím nedokonalostiam. Nikdy sa na seba nedokáže pozrieť mojimi očami. Nikdy nebude vnímať, že je bezchybný. Vždy ma bude potrebovať ako svoje oči a ja zas jeho ako svoje.
Vojdem do bytu. Pod nohami cítim vyleštenú drevenú podlahu. Naše kufre už stoja v hale. Náročky opakujem to isté, čo som robila, keď som sem prišla po prvýkrát. Cítim, že presne toto chce aj on, a zostupujem po schodoch do obývačky. Kabelku si položím na konferenčný stolík a prejdem k oknu, ktoré siaha od stropu po podlahu. Priložím dlane na sklo a pozorujem oranžový západ slnka, ktorý sa ešte matne odráža na hladine vody, ale vidím už aj hviezdy, čo začínajú osvecovať mesto zahalené tajomstvami, podobnými ako tie, čo boli kedysi medzi mnou a Chrisom. Teraz však už naše plátno nie je čierne, ale rôznofarebné, už v ňom nie je strach a z citu, ktorý bol kedysi iba vášňou, vykvitla láska.
Začne hrať hudba a pri zvuku tej skladby sa usmejem. Broken od Lifehouse. V nemom úžase zistím, že si spomenul dokonca aj na to, že práve túto skladbu mi pustil, keď sme boli spolu po prvýkrát. Rozpadám sa, spieva sa v nej. Takmer nedýcham… Ja sa síce nerozpadám, ale keď ku mne Chris zozadu pristúpi, zaleje ma jeho horúčosť a takmer nedýcham.
Stiahne mi z pliec sako a toto zámerné opakovanie minulosti mi vyšle dolu chrbticou zimomriavky. Keď odo mňa odtiahne ruky, sklopím oči, dych sa mi zrýchli a očakávam jeho dotyk, čakám, túžim po ňom. Až napokon jeho ruky konečne majetnícky zovrú môj pás. Nakloní sa ku mne a keď na zadku pocítim jeho stuhnutie, neviem už ďalej ukrývať vzrušenie. Nasleduje jemnučké odhrnutie vlasov z môjho krku a jeho horúce telo sa na mňa vyleje ako slnko spoza práve otvorenej žalúzie.
„Opri si ruky na sklo nad hlavou,“ prikáže mi ticho.
Ten rozkaz ma vzruší a pokušenie prežiť našu prvú spoločnú noc ešte raz je neuveriteľne silné. Ale zároveň mám dnes aj znepokojujúci pocit, že znovu zažijem neistotu, o ktorej som si myslela, že už je za nami. Nerozumiem tomu a nepáči sa mi to.
Zúfalo sa ten pocit snažím zahnať a obrátim sa ku Chrisovi tvárou, opäť zaskočená tým, aký je vysoký a dokonale mužný. Keď zo seba nedostanem ani slovo a len zažmurkám, znova sa ujme kontroly. Pritlačí ma na okno, stehnami mi obkročí nohy, rukami oblapí boky.
Zakloní hlavu, strniskom na brade ma nežne škriabe na líci a povie: „Urobím ti to zasa tu na okne.“
Prosím. Áno, už, teraz, nenechaj ma prosiť, prebehne mi hlavou a svet okolo mňa začína miznúť. Je len tento muž, tento spaľujúci oheň, ktorý vo mne horí, a matná spomienka, že som mu chcela povedať niečo dôležité. Hryzie ma jemne do ucha, eroticky ma láska, rukami mi prechádza po rebrách, prstami po prsiach.
Bradavky mi stuhnú a pulzovanie, ktoré mi spôsobil v lone hodinami slovného laškovania v lietadle, teraz stúpa. „Chris,“ zašepkám a v mojom hlase rozoznať túžbu. Po ňom. Chcem ho. Celého.
„Ruky nad hlavu,“ prikáže mi znova.
Chcem poslúchnuť. Vydať sa na milosť a nemilosť tomuto mužovi je najväčší adrenalín môjho života, ale znova sa ma zmocňuje pocit, že ešte nie je všetko celkom v poriadku. Nakloním sa k nemu, chytím ho za košeľu a zadívam sa do jeho peknej, no nepreniknuteľnej tváre. „Sme v poriadku?“
Očami mu preblesne prekvapenie a zračí sa v nich aj tá nedefinovateľná emócia, ktorú by som možno nazvala zraniteľnosťou, ale nie je to také jednoznačné. Neviem, čo to je. Vezme mi tvár do dlaní. „Potrebujem ťa príliš vážne na to, aby som ti mohol odpovedať niečo iné ako áno.“
„Tak prečo sa cítim, akoby som na teba stále nemohla dosiahnuť?“
„Nie je to tak. Som hneď tu. A túžim po tebe každým kúskom svojho ja.“
Nerozumiem tej náhlej intenzite jeho slov a ešte menej rozumiem tej emócii, s ktorou očividne zápasí. „Čo to znamená?“
Zakloní hlavu a cítim, ako ním lomcuje napätie. Sekundy bežia, takmer ich počujem, a keď sa na mňa znova pozrie, povie: „Musím stále myslieť na včerajší večer. Stále ho prežívam.“
„Čo tým chceš povedať?“ opýtam sa.
„Neviem, čo to znamená,“ prizná sa. „A o to práve ide. Toho sa bojím.“
„Chris, som zmätená, skús mi to vysvetliť.“
„Keď si prišla do klubu po tom, ako zahynul Dylan, akoby som to nebol ja, takmer som zošalel. Keby som tam ostal, neviem čo by som ti urobil…Čo by som s tebou urobil…“
„Tak o to ide…“ Spomenula som si, ako mi vravel, že majú mnohé spoločné s Amber. „Amberino zosypanie ti pripomenulo, že by sa to znova mohlo stať aj tebe, je to tak?“
„Stane sa to. Je to ako časovaná bomba. Nakoniec sa to určite stane.“
„To nemôžeš vedieť.“
„Viem to. Vždy som to vedel, ale nechcel som si to priznať. Ale zmení sa to. Budeme sa s tým musieť nakoniec vysporiadať.“
To „budeme“ ma príjemne prekvapí. Položím mu ruky na plecia a pozriem sa mu do očí. „Nemám strach.“
„Ja viem.“
Ale on má strach a to je ten problém. Stále je to ten prekliaty bič, ktorý sa nás snaží rozdeliť.
Zazvoní domový zvonček. Chris sa vzpriami a rýchlo si prečeše rukou vlasy. Zvedavo a znepokojene napäto načúvam. Chris tresne po tlačidle a zavrčí: „Dúfam, že je to fakt dôležité!“
„Je to detektív Grant,“ povie Jacob. „Trvá na tom, že s vami musí hovoriť.“
Prebehne mnou vlna adrenalínu a vybehnem po schodoch ku Chrisovi. „Prečo prišiel? Na políciu máme ísť predsa až zajtra.“
Chris mi naznačí, aby som bola ticho, a povie do mikrofónu: „Povedz mu, že sa uvidíme zajtra a zavolaj Blakeovi, či sa stalo niečo, o čom by som mal vedieť.“
„Považujte to za vybavené,“ odpovie Jacob.
Chris zloží telefón a obráti sa na mňa. Rukami mi pohladí plecia a paže. „Hlboký nádych, zlatko. Je to v pohode. Pravdepodobne nás chcel pritlačiť bez Davida, aby tak zistil viac podrobností.“
„Ale prečo sa chcel vyhnúť nášmu advokátovi? Nebude nás teraz podozrievať, keď sme s ním odmietli hovoriť?“
„O to mu ide. Ale my nemáme čo skrývať, takže nám môže byť jedno, čo si myslí. Je zvyknutý na to, že inteligentní ľudia s dobrými advokátmi s ním nehovoria.“
„A o to práve ide. Nič zlé sme neurobili. Ja som predsa obeťou Avinho napadnutia a pokusu o zabitie. Prečo by nás mal chcieť niekam tlačiť?“
„Zrejme je to pri vyšetrovaní bežné. Ale radšej ešte zavolám Davidovi, čo to má znamenať.“ Vytiahne z vrecka mobil, vráti sa do obývačky, zastane oproti oknu a ja sa prinútim pokojne si sadnúť na okraj sedačky. Snažím sa vypočuť jeho rozhovor s Davidom, ale nedarí sa mi.
Keď ukončí hovor, prisadne si ku mne a moje nohy si vyloží na kolená. „David mi povedal, že tento piatok majú zložiť kauciu za Avu. Pravdepodobne budú žiadať všetkých svedkov, prichádzajúcich do úvahy, o výpoveď.“
Lakťami sa opriem o kožené operadlo za mnou. „A čo sa na tom vypočutí deje?“
„Jej zástupca požiada, aby sa výmer znížil, a tým získajú priestor na svedectvo ako pri štandardnom vypočutí pri kaucii.“
„Mohla by vyviaznuť?“
„Dúfajme, že nie.“
Srdce sa mi rozbúši. „Takže mohla.“
„Dostali ju na prvýkrát. Verme, že budú mať dosť dôkazov na to, aby ju nepustili. Zajtra na polícii sa dozvieme viac.“
„Znamená to, že sme sa mali dnes s detektívom predsa len rozprávať?“
„Nie. Ale David chce byť pri tom. Nepovedali mu dosť a jemu sa nepozdávalo, kam sa tie rozhovory uberajú. Zdôraznil mi zároveň, že je rok volieb, takže prokurátorovi ide najmä o znovuzvolenie.“
„Čo je dobrá motivácia, aby rýchlo vyriešili prípad a našli vinníka.“
„Áno. Presne tak.“
Počkám, či mi k tomu povie viac, a keď nepokračuje, dochádza mi realita a zviera mi z nej žalúdok. „Vinníka za každú cenu, aj keby to mal byť ktokoľvek krivo obvinený.“
„Rád by som veril, že prokurátor zmýšľa etickejšie.“
Telefón mu opäť zazvoní. Zdvihne ho. „Zavolaj mi, keď sa s ním spojíš,“ povie a položí mobil na konferenčný stolík. „Jacob sa nevie spojiť s Blakeom. Zavolá, keď sa mu to podarí. Snaží sa zohnať aj Marka, lebo ten blbec mi nevolá späť.“
„Takže visíme vo vzduchu a čakáme na odpovede.“
„Áno, ale aspoň to môžeme robiť spoločne.“ Stiahne ma na gauč a ja sa pritúlim k jeho mocnému telu, hlavu som si uložila na jeho pevnú hruď a v duchu počítam údery jeho srdca. Spolu, zopakujem si pre seba. Zavriem oči a opakujem si to stále dokola.