38. časť
21. kapitola
„Poďme, hýb sa,“ strkala ju na horné poschodie. Zbraň jej pritláčala na chrbát.
„O čo tu ide?“ spýtala sa Mariana. Snažila sa, aby svojim hlasom nedala najavo, ako sa bojí.
Sára sa nepríjemne zasmiala. „Naozaj to nevieš? Myslela som si, že si inteligentnejšia.“
Ocitli sa v miestnosti, ktorá bola skoro celá ponorená do tmy a chvíľu trvalo, kým si ich oči privykli. Jediné svetlo prúdilo dnu cez malé okrúhle okienko.
„Sadni si,“ ukázala rukou na dotlčenú stoličku, ktorú si Mariana všimla až teraz, rovnako ako stôl, na ktorom bolo položených niekoľko predmetov, ale nevidela, akých. Poslúchla.
„Rudo!“ zakričala Sára.
„Rudo!“ zakričala Sára.
Takmer okamžite sa tam objavil muž zavalitejšej postavy. „Á, tak ju tu máme,“ poznamenal. „Dokázala si to.“
„Čakal si vari niečo iné? Zviaž ju,“ prikázala mu a on neváhal. Zo stola vzal kus špagátu, prinútil Marianu, aby si dala ruky dozadu a potom jej ich zviazal.
„Dobre, teraz nás nechaj osamote.“ Podišla k nej a dvoma prstami ľavej ruky ju chytila za bradu. „Nedokážem pochopiť, čo na tebe môj brat videl okrem peknej tváričky.“ Pustila ju.
„Čo so mnou zamýšľate urobiť?“ opýtala sa.
„Nič, čo by ti bolo neznáme. Už si to zažila pri Róbertovi.“
„Chcete ma zabiť?“
„Uhádla si. Predsa len niečo máš v tej hlave!“ zasmiala sa. Ten smiech človeka mrazil až do špiku kostí.
„Tak na čo čakáš? Urob to!“
„Bolo by to pre teba priľahké
Mariana sa zamyslela. Uvedomila si viacero skutočností, ktoré jej dovtedy boli neznáme. „To ty si sedela v tom aute, ktoré ma takmer zrazilo!“ zvolala.
„Áno, ja. A hoci sa to nepodarilo, som rada, že to tak dopadlo. Aspoň si teraz môžem naplno vychutnať pocit, že ťa mám v hrsti. Je to úžasné!“
„Si zvrátená,“ vravela opovržlivo.
„Možno,“ odvetila. „Ale už o tom nikomu neporozprávaš. Je mi to ľúto.“
„Chápem, že si ma chcela zabiť, ale prečo si mi musela zasahovať aj do osobného života?“
„O čom to hovoríš?“
„Predsa o tom liste, ktorý si poslala Dávidovi. Povedala si mu v ňom o mojej minulosti! A potom si zavolala do školy a zabezpečila si, aby ma vyhodili.“
„Myslím, že to máš trochu popletené. Nič z toho, čo si teraz vymenovala, som neurobila. A načo aj? Do tvojho milostného života ma nič nie je… Nuž, zdá sa, že nie som tvoj jediný nepriateľ.“
Nerozumela tomu. Ak to nebola ona, kto potom? Mala v tom úplný zmätok.
„Každopádne na tom už nezáleží,“ riekla Sára. „Vieš, že som ťa mala celkom rada? Spočiatku si bola ozaj veľmi milá. Ale po tom, čo si predviedla…“
„Vravela som ti, že si na to nespomínam,“ ohradila sa.
„Ja si tiež nepamätám mnoho vecí, ale viem, že sa stali!“ okríkla ju. „Pred smrťou ťa už nič nezachráni, darmo sa budeš búriť.“
Mariana sklonila hlavu. Naozaj, aký to má zmysel? Radšej by mala premýšľať, ako sa odtiaľto dostane. Po očku si obzrela miestnosť. Kamenné múry boli studené a hrubé. Okno bolo priveľmi úzke, aby sa cezeň pretiahla. Cítila sa ako v tom najhoršom filme. Ale tie sa väčšinou končili šťastne…
„Prečo si stíchla?“ opýtala sa Sára.
„Mám vari dôvod na rozprávanie?“
Sára mykla plecom. „Záleží na tebe.“
„V tom prípade budem radšej ticho.“
„Ako myslíš. Musím odísť, ale neboj sa, nenechám ťa dlho samu. Zakrátko sa vrátim. Nikam neuteč!“ zasmiala sa, vyšla von a zamkla.
Mariane zrak zablúdil na stôl. Bolo na ňom rozsypané náradie, aspoň sa jej tak zdalo. Videla tam nejaké kladivo, kliešte, zopár klincov… Dočerta, prečo tam nie je aj dajaký nôž, alebo iný ostrý predmet?
Pozornosť jej upútal potkan, ktorý prebehol z jedného kúta miestnosti na druhý. Zadržala dych. Nikdy si na tie potvory nezvykla!
Trhla rukami, ale povraz bol uviazaný prisilno, aby sa uvoľnil len pri jej prudkých pohyboch. V duchu sa poďakovala mužovi, ktorého Sára oslovila Rudo, že jej nechal voľné aspoň nohy. V podstate to však bolo aj tak jedno. Ostane tu trčať a čakať na svoj koniec.
Prečo len pristala na tú návštevu? Mala brať Helenine varovania vážnejšie. Teraz bude pykať za svoju nerozvážnosť. Vzdychla si. Myslela na Silviu, po ktorej nebolo ani stopy. Kam sa mohla podieť? Dobre jej padlo chvíľu sa zaoberať niekým iným. Ak šla do práce, ako povedala jej mama, ale do školy nedošla, znamenalo to, že sa jej po ceste muselo niečo prihodiť. Ale čo? Možno sa to už nikdy nedozvie, ale dúfala, že sa jej nestalo nič vážne.
Nemala potuchy, koľko môže byť hodín, ale odhadovala, že je asi okolo pol siedmej. Kedy sa jej mama začne znepokojovať? Budú ju s otcom a Dávidom hľadať?
Čo teraz asi robia? Čakajú na ňu, alebo večerali bez nej? Zdalo sa jej, že tie nekonečné otázky jej prerastú cez hlavu. Prinútila sa nemyslieť na podobné veci. Nikam to nevedie, iba ak by si telepaticky privolala pomoc…
Lenke nepríjemne zaškvŕkalo v žalúdku. Celý deň nič nejedla a túžila niečo vložiť do úst. Obšmietala sa okolo potravín. Hladne nazerala dovnútra. Inú možnosť nemá… Vošla dnu a vzala si nákupný košík. Chodila po obchode, prezerala si tovar a rozmýšľala, čo by si dala. Vzala si čokoládovú tyčinku, ovocný jogurt, dva jablká a pollitrovú Coca-Colu. Schovala sa za regál, o ktorom predpokladala, že ju tam nikto neuvidí, a nákup si nenápadne preložila do svojho kufra.
Odchádzala. Košík položila na miesto a chcela vyjsť von, keď sa pri nej zjavil vysoký, chudý muž v okuliaroch s kosteným rámom. „Kam sa ti vyparil nákup?“
„Prosím?“ opýtala sa nevinne.
„Videl som, ako si do košíka kladieš tovar a zrazu je preč! Tak, kde je?“
Mlčala. Ak by klamala, bolo by to len horšie. Ale priznať sa tiež nechcela. Bezvýchodisková situácia!
„Ukáž mi ten kufor,“ vyzval ju muž.
Podala mu ho. Položil ho na zem a otvoril. Po jednom z neho začal vykladať jej „lup“. „Tak, trochu sa pozhovárame. Poď do mojej kancelárie.“
Jeho kancelária bola v skutočnosti len maličká miestnosť so stolom, na ktorom bol počítač, stoličkou a kopou škatúľ rôznych veľkostí. „Sadni si,“ kývol rukou na stoličku, zatiaľ čo on ostal stáť. „Ako sa voláš?“
„Lenka Šimková,“ odvetila. Vedela, že kladenie odporu by jej situácii iba priťažilo.
„Dobre, Lenka. Nadiktuj mi číslo domov. Poinformujeme tvojich rodičov,“ vytiahol z vrecka mobil.
„Och, nie,“ zvolala. Všetko je v háji…
„No tak, bude to?“ spýtal sa netrpezlivo.
„To nepôjde. Oni… sú odcestovaní,“ povedala.
„Myslíš, že ti uverím? Iba zbytočne strácame čas. Povedz mi to číslo. Rodičia si po teba prídu a ja môžem zasa pracovať.“
Nadiktovala mu ho. Počúvala, ako hovorí jej mame, čo urobila.
Začudovane zložil. „Podľa reakcie tvojej mamy usudzujem, že má radosť z toho, čo sa stalo. Nerozumiem tomu. Väčšina rodičov by bola skôr pohoršená.“
„Utiekla som z domu,“ povedala mrzuto.
„Tak to potom všetko vysvetľuje,“ hovoril s prekríženými rukami. „Vraj ťa tu mám zdržať, kým si po teba rodičia neprídu.“
„On nie je môj otec!“ vyhŕkla.
Chvíľu bolo ticho. Potom si k nej muž na jej veľké prekvapenie kľakol. „Ak som to správne pochopil, tvoja mama má nového priateľa.“
Prikývla.
Zamyslene sa usmial. Už nevyzeral tak panovačne. „Keď som bol v tvojom veku, zažil som to isté.“
Zaujato naňho pozrela.
„Moja mama sa znova vydala a jej nový manžel sa k nám nasťahoval. Nevydržal som to a ušiel som.“ Zrazu sa zasmial. „Aký som len bol hlúpy!“
„Ja nie som hlúpa!“ ohradila sa.
„Veď to ani netvrdím. Chcem povedať len toľko, že po čase som zistil, že môj otčim je vlastne celkom dobrý a naučil som sa ho mať rád.“
„Ja ho nikdy nebudem mať rada!“ vyhlásila zaťato.
„Je na teba zlý?“
„Nie,“ odpovedala po chvíli.
„Tak na tvoju mamu?“
Znova dostal zápornú odpoveď.
„Čo sa ti na ňom nepáči?“ spýtal sa.
„Že…“ Čo?!
„…že je priateľom tvojej mamy?“ povedal za ňu. Prikývla. Usmial sa. „To ty nijako neovplyvníš. Chceš potrápiť ich, ale trápiš jedine seba. Ak sa smiem spýtať, dosiahla si niečo svojím trucovaním?“
„Nie,“ riekla ticho.
„No tak vidíš. Radšej sa pokús tolerovať svoju mamu aj jej priateľa. Majú sa radi a iste ich mrzí, že nesúhlasíš s ich vzťahom. Pravdepodobne ani oka nezažmúrili, odkedy si preč a všade ťa hľadajú.“
Uvedomila si, že má pravdu a nahnevalo ju to. Znamenalo to totiž, že sa správala ako malé dieťa, hoci má už dosť rokov na to, aby vedela, čo robí.
„Poď, pozrieme sa, či si už po teba prišli.“
Vyšli z kancelárie a vrátili sa do predajne. Klaudia a Braňo práve prichádzali.
Lenka čakala, že jej začnú robiť kázne, ale mýlila sa. Mama ju vzala do náručia a tuho ju stískala. „Som taká rada, že sa ti nič nestalo!“ Otočila sa k predajcovi: „Ďakujem, že ste nám zavolali a prepáčte, že sme vám spôsobili starosti.“
„Netrápte sa, boli to minúty strávené v príjemnej spoločnosti,“ usmial sa na Lenku a ona naňho tiež.
„Vráťme sa domov,“ povedal Braňo a všetci traja vyšli z obchodu.
Dvere sa odomkli a vošla Sára. V ruke niesla tanier s jedlom. „Večera!“
Mariana sa uškrnula. „Budeš ma kŕmiť?“
„Nie. Na chvíľu ti uvoľníme ruky. Ale nech ti nenapadne o niečo sa pokúšať!“
Do dverí sa postavil Rudo. Tým jej odrezal jedinú únikovú cestu. Sára vytiahla spoza opaska nôž a prerezala ním špagát, ktorým bola spútaná. Mariana si pošúchala odraté zápästia a vzala si lyžicu, ktorú jej Sára podávala.
„Dobrú chuť!“
Mariana sa prinútila jesť. Hoci jej navarené jedlo nechutilo, bola si vedomá toho, že s prázdnym žalúdkom by sa ďaleko nedostala.
Keď mala pred sebou prázdny tanier, dostala pohár vody a potom jej znova chceli zviazať ruky.
„Treba mi ísť na záchod,“ povedala.
„Čo už s tebou,“ odvetila Sára. „Choď s ňou,“ prikázala Rudovi a dodala smerom k Mariane: „A ty sa o nič nepokúšaj!“
Prišiel k nej, schmatol ju za ruku a vliekol ju na prízemie k dverám, ktoré boli menšie ako ostatné. „Počkám tu na teba!“
„Grobian,“ zašomrala. Otvorila dvere a išla ďalej. Záchod bol špinavý a nechutne páchol. Rukou si zakryla nos, lebo jej prišlo zle. Vtom si ale všimla okno vo výške asi dva metre. Keby sa jej ho podarilo otvoriť… Musela by však byť ticho ako myška. Vyskočila na záchodovú misu a potisla okno. Pánty zaškrípali a Mariana stuhla. Modlila sa, aby to prebehlo hladko. Znova ho začala otvárať, tentokrát pomalšie. A je to!
„Čo ti to tak trvá?“ ozval sa Rudo spoza dverí.
„Ešte chvíľku!“ zakričala mu naspäť. „Tá večera si robí svoje!“
„Aha.“
Fajn, získala trochu času. Misa pod jej nohami sa nebezpečne zaknísala. Mala by sa poponáhľať. Vyhupla sa na okno, ale pritom nešťastne kopla do nádržky.
„Čo sa tu deje?“ vtrhol dnu Rudo. „Hej! Stoj!“ skríkol.
Mariana neváhala a prehupla sa von. Tvrdo dopadla na zem. Chytro sa pozviechala a dala sa na útek.
„Dočerta!“ zanadával Rudo a pustil sa za ňou. Vybehol z budovy a začal ju prenasledovať. Bol rýchlejší ako ona a čoskoro ju mal na dohľad.
Utekala po ceste a dúfala, že tadiaľ pôjde nejaké auto, hoci bola noc. Bola to jej jediná nádej!
„Okamžite zastaň!“ začula kdesi za sebou. Nepočúvla. Bežala ďalej v snahe ujsť svojmu väzniteľovi.
Vtom nocou zahrmel výstrel.
„Ďakujem, že si prišiel,“ povedala ustarostene Helena, keď Dávid vošiel do bytu.
„Ste rozrušená,“ podotkol.
„Mariana sa nevrátila domov,“ povedala.
„Ako to?“
„Išla navštíviť svoju švagrinú Sáru,“ vravel Samuel. „Keď odchádzala, sľúbila, že sa vráti do siedmej. Už je desať a stále tu nie je.“
„Dočerta!“ zanadával Dávid. „Vôbec sa mi to nepáči. Neviete, kde býva?“
„Nie,“ odvetila smutne Helena. „Nenapadlo mi, že by som sa to Mariany mala opýtať.“
Najprv Silvia, teraz Mariana. A o Erikovi tiež už pár dní nepočul… „Musíme teda jedine čakať,“ riekol rezignovane. „Nič iné nám neostáva. Ibaže…“
„Prišiel si na niečo?“ opýtal sa Samuel.
„Možno áno. Išla k nej taxíkom?“
„Išla,“ prisvedčila Helena. „Autobus tam nejazdí, a inak sa tam dostať nemohla.“
„Ak nájdeme taxikára, ktorý ju tam odviezol, mohol by nám povedať, kde je to miesto!“ zvolal.
„No jasné!“ pridal sa k nemu Samuel. „Že nám to nenapadlo už skôr!“
„Zavolajte do tej taxislužby a zistite, čo sa dá. Alebo ešte lepšie, objednajte si taxík a nástojte na tom, aby po vás prišiel vodič, ktorý tu dnes bol. Môže nás tam priamo odviezť.“
„Hneď,“ schmatol Samuel telefón a rýchlo vytočil známe číslo. Objednal si taxík a trval na tom, že chce jedine toho vodiča, ktorého si vybral. Po krátkej diskusii dosiahol svoje a víťazoslávne vyhlásil: „Vybavené.“
„Ty hlupaňa,“ vylepila jej Sára facku. „Myslela si si, že sa ti podarí ujsť?“
Znova bola zviazaná a sedela na stoličke. Rudo ju dobehol okamžite potom, ako zastala. Bála sa, aby ju nezastrelil. Keď začula výstrel, nepokúšala osud a radšej sa podvolila. Priviedol ju naspäť.
„Všetko je lepšie ako tu trčať,“ odvrkla.
„Neboj sa, už to dlho nepotrvá. Zajtra pôjdeme na malý výlet, kde sa tvoje utrpenie skončí.“
„Dostanem sa odtiaľto. Možno nie teraz, ale určite sa mi to podarí,“ povedala vážnym hlasom.
„Uvidíme,“ usmiala sa Sára, zavrela za sebou pri odchode dvere a v izbe zavládla tma.
Pokračovanie o týždeň
