„Nezačínajte čítať tento príbeh, ak nemáte dostatok času,“ upozorňuje jedna z nadšených čitateliek. Absint vás totiž chytí a nepustí. Za pár hodín ho prečítate a až potom si zhlboka vydýchnete, roztrasená ako študentka po prvom bozku.
Je to jedinečný príbeh plný emócií, zúfalstva, vášne, túžby a snov. Príbeh s odvážnymi postavami a celou zložitosťou lásky, aká na svete len existuje. Zmyselný príbeh dvoch stratených duší, ktoré jedného dňa na seba narazia…
Na displeji sa zobrazovalo meno „Absint“. Ja som ju však poznal ako podmanivý hlas v telefóne, s ktorým som neskoro do noci debatoval o Proustovi a Hemingwayovi, kde-tu pretkané necudnými… rozhovormi. Nikdy sme sa nestretli. Až raz vpochodovala ku mne do kancelárie s jablkovou lízankou v čerešňovočervených ústach a dobre známym hlasom sa spýtala: „Chceli ste so mnou hovoriť, pán riaditeľ?“
Ten hlas som poznal. Spoznal by som ho kdekoľvek.
Zdvihol som zrak. Vo dverách do mojej kancelárie stálo dievča v obtiahnutých legínsach a tielku s hlbokým výstrihom, v plných perách omáľalo lízanku a sledovalo ma povedomými jadeitovými očami.
Bola to ona.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Absint je šteklivý, provokujúci príbeh, pri ktorom sa budete červenať. Nájdite si pokojné, tiché miestečko a ponorte sa do nezvyčajného príbehu, ktorý vám bude spôsobovať úžasné zimomriavky. Bude brnkať na všetky vaše nervové zakončenia, bude vás vzrušovať…
Winter Renshawová rada sníva s otvorenými očami, ale podľa Wall Street Journal a Amazonu je aj poprednou autorkou bestsellerov. „Román Absint je živočíšny, škandalózny, trochu uletený a občas rozporuplný. Námet môže pohoršiť citlivejších čitateľov. Postavami sú dospelí ľudia a ich komunikácia je dobrovoľná. Prosím, vychutnajte si príbeh s otvorenou mysľou,” odkazuje Winter.
Začítajte sa do novinky Absint:
Ford
„Chceli ste so mnou hovoriť, pán riaditeľ?“
Ten hlas som poznal. Spoznal by som ho kdekoľvek.
Zdvihol som zrak. Vo dverách do mojej kancelárie stálo dievča v obtiahnutých legínsach a tielku s hlbokým výstrihom, v plných perách omáľalo lízanku a sledovalo ma povedomými jadeitovými očami.
Bola to ona.
Žena, s ktorou som takmer celé leto anonymne debatoval cez zoznamovaciu aplikáciu pre dospelých, ktorí hľadajú vzťah bez záväzkov. Kúpil som si fotku z fotobanky za sedem dolárov, vybral si pseudonym Kerouac a napísal správu žene s prezývkou Absint, ktorá vo svojom životopise citovala Fitzgeralda, zatiaľ čo iné sa obmedzili na skupinu Nickelback a Johna Legenda.
Doriti.
„Ty si iste Halston.“ Priam som horel. Vstal som, uhladil si kravatu a ukázal na stoličku pred sebou. Nepoznal som jej meno, ale hlas by som rozoznal kedykoľvek. Ani nespočítam, koľkokrát som sa urobil pri jej stonajúcom, chrapľavom hlase, ktorým opisovala tie nemravnosti, čo by so mnou vystrájala, keby sme sa stretli, a popritom mi čítala úryvky z Rebeky a Prousta. „Sadni si.“
Nenáhlivo si vytiahla lízanku z úst, lenivo vykročila k stoličke, sadla si a prekrížila dlhé nohy. Akoby náhodou mi pri tom ponúkla výhľad do výstrihu. Na ústa jej sadol nepatrný úškrn. Keby tušila, kto som, určite by sa takto nesprávala.
„Povieš mi, čo sa stalo medzi tebou a pani Rossiovou?“ opýtal som sa. Sadol som si a položil zložené ruky na stôl.
Mohol by som byť kýmkoľvek: arogantným magorom, alergickým na záväzky, temperamentným Američanom…
V prvom rade som však profesionál.
„S pani Rossiovou sme sa pohádali,“ spustila Halston. „Diskutovali sme o Veľkom Gatsbym a ona tvrdila, že ide o honbu za nepolapiteľným americkým snom. Nesúhlasila som. Doriti, veď jej ušla pointa jedného z najväčších literárnych diel.“ Oblizla lízanku, ukázala ňou na mňa a pokračovala: „V skutočnosti sa zaoberá manipuláciou a nečestnosťou, pán Hawthorne. Kurva, každý v tej knihe klamal, a Jay najviac. Aspoň na konci dostal, čo si zaslúžil. Vlastne ako všetci.“
Až mi navrel rozkrok. Naozaj to bol jej hlas. Ten prekliaty sexi hlas, ktorý mal na mňa zhubný vplyv. Rovnako ako dokonalý rozbor klasickej americkej literatúry. Sexi, inteligentná a priamočiara. Tri vlastnosti, ktoré som v jednej ľudskej bytosti doteraz nenašiel. Až kým som nespoznal ju. A práve som zistil, že ju nemôžem mať, aj keby som chcel. Ak sa nepozbieram, stvrdne mi.
„Pozor na jazyk,“ napomenul som ju. Bolo mi čoraz teplejšie, navonok som však zachoval prísnosť a rozhodnosť.
Prevrátila oči. „Pán riaditeľ, som dospelá. Môžem nadávať.“
„V mojej kancelárii nie.“ Vydýchol som. „A ani v triede. Preto ťa sem pani Rossiová poslala.“
„Ten idiot za mnou pokojne kreslí na zošit hákové kríže a mňa pošlú do riaditeľne za nadávku?“ pokrútila hlavou.
„O tom sa porozprávam s pani Rossiovou.“ Naškriabal som si to na lístok a odložil nabok.
„Na riaditeľa ste dosť mladý.“ Premerala si ma od hlavy po päty. „Akoby ste len nedávno skončili univerzitu.“
Vďaka šesťročnému štúdiu a dvom rokom praxe som pomaly vystupoval po stupienkoch sľubnej kariéry v tvarovaní myslí a vo vzdelávaní budúcich lídrov, odmietol som však uznať vážnosť jej otázky odpoveďou.
„Na mojom veku nezáleží,“ odbil som ju.
„Práve na veku záleží.“ Omotala si prameň bledých vlasov okolo prsta a uškrnula sa. Tento roztomilo-ostýchavý posunok možno zapôsobil na každého, ale na mňa nie. A už vôbec nie tu. Už nie.
„Povedal som, že na mojom veku nezáleží.“
„Som prvá študentka, ktorú ste si zavolali na koberec? Dostanem trest?“ Vypla hruď a prekladala si nohy s pôvabom provokatívnych dievčat z plagátov zo štyridsiatych rokov. „Fakt ma potrestáte?“
V duchu som si zapisoval:
- Nijaký rešpekt k autorite.
- Nevhodné správanie.
- Neznalosť hraníc.
„Halston, nemám v úmysle potrestať ťa. Považuj to za slovné napomenutie.“ Zhlboka som vydýchol a pozoroval ju. Vyhýbal som sa pohľadu na jemne sa vzdúvajúce prsia vykúkajúce z tielka. V telefóne sme si boli blízki a práve som sa dozvedel, že sa jej nesmiem ani dotknúť. Mal som čo robiť, aby som sa udržal. „Bol by som rád, keby si sa na pôde školy zdržala akýchkoľvek nadávok. Má to zlý vplyv na študentov, ktorí sa tu vzdelávajú a rozširujú si obzory.“
„Nuž neviem,“ nadvihla jeden kútik úst v náznaku diabolského úškrnu. „Teda, môžem sa o to pokúsiť, ale ,kurva‘ je jedno z mojich obľúbených slov. Čo ak ho prestanem hovoriť? Čo potom?“
„Nad tým si budeme lámať hlavu, keď ten deň nastane,“ odvrkol som.
„Ešte vždy ma môžete prehnúť cez koleno a naplieskať mi na zadok.“ Zdvihla sa, strčila si lízanku do úst a s vlhkým puknutím ju vytiahla. „Alebo ma môžete preťahovať do bezvedomia a zlomiť mi srdce.“
„Prosím?“ Očervenel som. Zopakovala slová, ktoré som pridobre poznal. Odmietol som však dať najavo, že na mňa zapôsobila.
„Si to ty,“ vyhŕkla, akoby vytiahla eso z rukáva. „Ty si Kerouac.“
Výnimočne som stratil reč. Mozog mi pracoval na plné obrátky a ponúkal všetky spôsoby, ako sa môžem dostať do poriadnej kaše. Kurva.
1. KAPITOLA
Halston
Pred tromi mesiacmi
S jahodovo-mätovou cigaretou v ústach som sa usadila na sedadlo s vankúšmi pri okne v izbe Emily Millerovej a preberala k životu takmer prázdny zapaľovač.
„Si… si si istá?“ Emily prešla pohľadom na dvere, akoby sa jej rodičia mali ako na potvoru vrátiť domov z práce skôr a prichytiť nás.
„Pokoj.“ Zapaľovač predsa len ožil a ja som strčila cigaretu do plameňa. „Je bylinková. Neobsahuje nikotín ani žiadnu inú škodlivinu.“
Naklonila som sa k otvorenému oknu, nadýchla sa, vydýchla a namierila drobné dymové kruhy na otvory v sieťke. Pravdupovediac, fajčenie je hlúposť… a ľudia zotročení týmito bielymi chemickými paličkami, od ktorých žltnú nechty a zapáchajú šaty, sú hlúpi. Dnes poobede, cestou k Emily, mi však nejaký štrnásťročný magor ponúkol tieto cigarety, ak mu ukážem prsia.
Vydrapla som mu ich z ruky a šokovala ho: „Ber to ako lekciu.“ Vypleštil oči a ani sa nepohol, keď som mu ukázala chrbát. „Som hodná viac ako poloprázdnej škatuľky cigariet, ktoré si ukradol mame z kabelky. Máš šťastie, že ťa nenakopem do gúľ, sopliak jeden.“
Takmer som ich hodila do smetného koša, potom som si to však rozmyslela. Náročky vyfajčím aspoň jednu.
Dočerta s ním.
Dočerta so štrnásťročnými faganmi, z ktorých raz vyrastú kurevníci roznášajúci pohlavné choroby.
„Na.“ Podala som Emily cigaretu s odtlačkom môjho červeného rúžu. Váhavo ju stisla medzi palcom a ukazovákom. Pousmiala som sa. „To nie je joint.“
„Neviem fajčiť.“ Napoly so smiechom, napoly s plačom si zahryzla do spodnej pery.
Panebože, Emily, trochu života do toho umierania.
Doriti, keby nebola mojou jedinou kamoškou v tomto mizernom meste…
Hrôza.
Nerozhodne blúdila pohľadom. Veľa nechýbalo a bola by som jej ju vzala a vyfajčila ju sama. Naveľa si potiahla.
„Vydýchni…“ pripomenula som jej, lebo už niekoľko sekúnd držala dym v ústach.
Len čo ich otvorila, rozkašľala sa od dymu, ktorý jej dráždil pľúca, a ovievala si tvár, akoby jej to malo pomôcť. Vyskočila na nohy, preletela cez princeznovsky ružovú izbu a vbehla do kúpeľne napiť sa vody.
Prevrátila som oči a potiahla z cigarety. A znova.
Aký nezmysel.
Zamierila som do kúpeľne, zahasila cigaretu o nepoškvrnené porcelánové umývadlo, umyla popol a spláchla tú hlúposť do záchoda.
Neospravedlnila som sa.
Vytiahla som škatuľku zo zadného vrecka a otočila sa ku košu, Emily mi ju však vytrhla z ruky.
„Zbláznila si sa?“ vypleštila hnedé oči. „Čo ak ju nájdu naši?“
Zahryzla som si do pery. Svätá pravda. Po dôvode, pre ktorý by jej rodičia mohli ukončiť naše priateľstvo, by chňapli všetkými desiatimi. Čítala som im to v očiach, v silených úsmevoch a strohej reči tela vždy, keď som k nim prišla. Emily je zvláštne, tiché dievča. Priateľstvá nenadväzuje ľahko a väčšinou sa drží bokom. Spočiatku boli Doug a Mary Millerovci nadšení, keď sme začali chodievať spolu von.
Ale napokon to vždy dopadne inak.
S Emily pôsobíme ako každá z inej planéty. Ona je plachá, mĺkva myška s hnedými vlasmi a malými očami. Ja som tvrdohlavá a nebojácna levica so strapatou blond hrivou.
„Dočerta, koľko je hodín?“ spamätala som sa a pozrela sa na hodinky. „Musím letieť. Teta Tabitha vyskočí z kože, ak zasa budem meškať na večeru.“
Je dosť čudné žiť podľa niečích pravidiel.
Emily si ovoňala košeľu, pre istotu dvakrát.
„To je v pohode,“ upokojovala som ju. „Ak sa tak bojíš, prezleč sa.“
Amatérka.
Emily ma odprevadila k dverám. Neušlo mi, ako obozretne vyzrela von, či na príjazdovej ceste už nestoja autá jej rodičov. Možno sme fajčením v jej izbe riskovali. Nepáči sa mi, že ju držia tak nakrátko. Bude len v jej najlepšom záujme, ak si v lete vyhodíme z kopýtka.
O rok pôjde na univerzitu. Zlyhala by som ako kamarátka, ak by som ju nepripravila na skutočný život.
Zbehla som po schodoch pred veľkolepým tehlovým koloniálnym domom Millerovcov, pohladila dva kamenné levy a upaľovala do domu tety a uja – u nich budem bývať, kým neskončím strednú.
Maturovať som mala pôvodne už tento rok, ale ak má človek rodičov, ktorí varia v pivnici pervitín a zabudnú si poslať dieťa do školy, ľahko sa stane, že bude pozadu. Ale keď má šťastie, že jeho strýko je správcom školského obvodu v Lennoxe, urobí test a preskočí zopár tried – nanešťastie však bolo treba absolvovať aj celý posledný ročník a až potom maturovať. Túto jeseň budem mať devätnásť, ale aspoň získam doklad, že som chodila na tú najsnobskejšiu strednú v Amerike – podľa mojich znalostí jedinú v okolí, ktorá ponúka full servis vrátane Starbucksu.
Tesne pred tudorovskou vilou strýka Vica a tety Tabithy ma zastavilo pomalé pípanie žltého sťahovacieho auta cúvajúceho na susedovu príjazdovú cestu. Na schodoch stál muž v teplákoch a v tričku, odhaľujúcom opálené bicepsy. Tvár mu tienila čiapka s logom bejzbalového klubu White Sox.
Dokonca som nerozoznala ani to, či je sexi.
Kýval šoférovi, aby pokračoval, a zamieril k Melisse Gundermannovej, ktorá k nemu dobreže nebežala s plechom v ruke.
Tá teda nestráca čas. Na tomto dome ešte ani nevyschla farba.
Milan Buno, literárny publicista
