NA CESTE K SOBÁŠU
V originále: ON THE WAY TO THE WEDDING v ČR: Před svatbou
Vydavateľstvo: Ikar, 2007
ANOTÁCIA:
Gregory Bridgerton verí v pravú lásku a je presvedčený, že keď nájde ženu svojich snov, okamžite bude vedieť, že je to ona. Presne to sa stalo, lenže… Nebola to ona.
V skutočnosti je neodolateľná slečna Hermione Watsonová zamilovaná do niekoho iného. Jej najlepšia priateľka lady Lucinda Abernathyová chce Hermionu zachrániť od katastrofálneho zväzku, a tak Gregorymu ponúkne svoju pomoc pri získavaní jej lásky. Medzitým sa však Lucy zamiluje. Do Gregoryho! Lenže… Lucy je zasnúbená a strýko so zrušením zasnúbenia nesúhlasí.
Posledná kniha zo série o Bridgertonových, pravdu povediac som čakala trošíčka viac, príbeh to bol v celku pútavý, i napísaný veľmi dobre, len sa rozbiehal veľmi pomaly a keď sa to už rozbehlo tak to zrazu nabralo také obrátky, že som sa nestihla ani spamätať a bol koniec. Veľmi ma rozčuľovalo to Gregoryho okúzlenie Hermionou, ktoré pominulo až niekde za polovicou knihy a tiež to ako bol zrazu potom rovnako okúzlený Lucy, no teda tak rýchlo sa zamilovať a odmilovať to nevie hocikto (teda v tejto knihe sa to stávalo na počkanie). Ale je to jednoznačne príbeh , ktorý sa oplatí prečítať ak ste si obľúbili osudy tejto rodiny. Mňa ešte celkom bavili výstižné vetičky v úvode každej kapitoly.
Spracovala LENKA
Ukážka z knihy:
Úvod
Londýn, neďaleko od kostola Svätého Juraja, Hanoverské námestie
Leto, 1827
Gregory Bridgerton mal pľúca ako v ohni.
Bežal. Uháňal ulicami Londýna a očividne nedbal na zvedavé pohľady.
Pohyboval sa vo zvláštnom, nemennom rytme — jeden, dva, tri, štyri, jeden, dva, tri, štyri , ktorý ho unášal, poháňal vpred, zatiaľ čo jeho myseľ bola sústredená na jedinú vec.
Kostol.
Musí sa dostať do kostola.
Musí zabrániť sobášu.
Ako dlho už beží? Minútu? Päť? Nevedel, nedokázal sa sú¬strediť na nič iné okrem cieľa.
Kostol. Musí sa dostať do kostola.
Začalo sa to o jedenástej. Tá vec. Obrad. To sa nikdy nemalo stať. Ona to však robí. A on to teraz musí zastaviť. Musí ju zastaviť. Nevie ako a určite nevie prečo, ale ona to robí a to nie je správne.
Musí vedieť, že je to nesprávne.
Ona je jeho. Patria k sebe. Vie to. Dočerta, ona to vie!
Ako dlho trvá sobášny obrad? Päť minút? Desať? Dvadsať? Nikdy predtým tomu nevenoval pozornosť, nikdy mu nenapadlo pozrieť sa na začiatku či na konci na hodinky.
Nikdy mu nenapadlo, že by mohol takúto informáciu potrebovať, že by niekedy na nej mohlo tak veľmi záležať.
Ako dlho už beží? Dve minúty? Desať?
Preklzol okolo rohu a na Regent Street zamrmlal čosi ako „prepáčte," keď drgol do decentne oblečeného džentlmena a vyrazil mu z rúk akúsi skrinku.
Inokedy by sa bol Gregory určite zastavil a pomohol pánovi skrinku zodvihnúť, dnes však nie, nie v toto ráno.
Nie teraz.
Kostol. Musí sa dostať do kostola. Nedokázal myslieť na nič iné. Nemohol. Musí…
Dočerta! Prudko zabrzdil, keď pred sebou uzrel kočiar. Oddychujúc s rukami na stehnách – nie preto, že chcel, ale skôr preto, že si to žiadalo jeho zúfalé telo – veľkými dúškami nasával vzduch, pokúšal sa zmierniť strašný tlak v hrudi, ten hrozný plameň, pocit, že ho už-už roztrhne.
Kočiar prešiel a tak mohol pokračovať v ceste. Bol už blízko. Dokáže to. Nemohol odísť z domu pred viac ako piatimi minútami. Možno pred šiestimi. Zdalo sa mu, že hádam aj pred tridsiatimi, ale v skutočnosti najviac pred siedmimi.
Musí to zastaviť. Je to nesprávne. Musí to zastaviť. Zastaví to.
Už videl kostol. V diaľke sa jeho sivá veža črtala proti modrej oblohe. Niekto ozdobil pouličné lampy kvetmi. Gregory nedokázal rozoznať akými – boli žlté a biele, no prevládala žltá. Neusporiadane trčali, priam kypeli z košov. Pôsobili slávnostne, dokonca veselo, a to bolo nesprávne. Toto nebol veselý deň. A už vôbec nebolo čo oslavovať.
A on to zastaví.
Spomalil len natoľko, aby mohol vybehnúť po schodoch, nepadnúť pri tom na nos a prudko otvoriť dvere, naširoko, čo najširšie. Ledva zaregistroval, ako buchli o vonkajší múr. Možno by sa mal zastaviť a polapiť dych. Možno by mal vojsť potichu a dožičiť si chvíľku na posúdenie situácie, aby zistil, ako ďaleko to už pokročilo.
Kostol stíchol. Farár prestal mumlať a v laviciach nastal pohyb, ktorý trval, až kým neboli úplne všetky tváre obrátené dozadu.
K nemu.
„Nie," šepol Gregory, bol však natoľko na konci s dychom, že ledva počul vlastné slová. „Nerob to."
Nevravela nič, ale videl ju. Videl jej ústa, otvorené v šoku. Videl, ako jej kytica padá z rúk a vedel – Bože, vedel, že prestala dýchať.
Bola krásna. Zlaté vlasy akoby zachytávali svetlo a ich žiarivý lesk ho napĺňal silou. Spamätal sa a aj keď dýchal stále ťažko, dokázal kráčať bez opory. Vystúpil medzi lavice.
„Nerob to," povedal znovu a napredoval so skrytou eleganciou muža, ktorý vie, čo chce.
Ktorý vie, čo sa stane.
Ešte stále nič nepovedal. Nikto nič nepovedal. Bolo to čudné. Tristo najväčších biznismenov Londýna zhromaždených v jednej miestnosti a ani jeden z nich neprerečie ani slovko. Keď kráčal uličkou, ani jeden z nich nedokázal od neho odtrhnúť zrak.
„Ľúbim ťa," prehovoril a kútikom oka zazrel svoju matku a sestru upäto sedieť v lavici, s ústami otvorenými od prekvapenia.
Kráčal ďalej uličkou, každým krokom sebavedomejší a istejší.
„Nerob to," riekol a vystúpil z uličky do výklenku oltára. „Neber si ho."
„Gregory," zašepkala. „Prečo to robíš?"
„Ľúbim ťa," odpovedal, pretože to bola jediná vec, ktorú mohol povedať. Bola to jediná vec, na ktorej záležalo. Zaleskli sa jej oči a dych sa jej viditeľne zasekol v hrdle. Pozrela sa na muža, s ktorým sa pokúšala zosobášiť. Celo sa mu zvraštilo, keď nebadane mykol plecom, akoby chcel povedať „záleží na tebe".
Gregory klesol na koleno. „Vezmi si ma," hlesol. Vložil do slov celú dušu. „Mňa si vezmi."
Dych sa mu zastavil. Úplne všetkým prítomným v kostole sa zastavil dych.
Pozrela sa mu do očí. Boli veľké a jasné a všetko, čo mu v tej chvíli napadlo, bolo dobré a milé a pravdivé.
„Vezmi si ma," šepol posledný raz.
Pery sa jej zachveli, ale hlas mala jasný, keď povedala….
Na ceste k sobášu IKAR 2007
