Čo urobíte, keď sa vám vlastný život začne rozpadať pod rukami? Oľha Petrivna má úspešnú kariéru, manžela a spoločenské postavenie. Napriek tomu utečie na odľahlú ukrajinskú samotu, do domu po starej mame, ktorá mala povesť miestnej vedmy. Namiesto vytúženého pokoja ju čakajú staré tajomstvá, nevyriešené hriechy a ľudia, ktorí majú čo skrývať.
O tom je príbeh Tamary Dudy Šeptucha.
Niekedy človek nepotrebuje ďalšiu dovolenku, nový byt ani zmenu účesu. Potrebuje jednoducho odísť. Vypnúť telefón, zavrieť za sebou dvere a na chvíľu prestať plniť očakávania všetkých ostatných. Presne to urobí Oľha Petrivna Kryvenko. Na prvý pohľad má pritom všetko, čo by malo znamenať spokojný život. Je vzdelaná, úspešná prekladateľka s profesionálnym renomé a ženou, ktorá si zakladá na dôstojnosti a spoločenskom postavení. Za touto uhladenou fasádou sa však skrýva prázdnota, strach zo starnutia, samota a manželstvo, ktoré sa jej rozpadá pred očami. Rozhodne sa preto odísť do domu po starej mame. Na miesto, kde ju nikto nebude vyrušovať a kde si konečne môže utriediť myšlienky. Lenže niektoré miesta majú vlastnú pamäť.
Oľha pritom nie je žena, ktorá by sa bezhlavo vrhala do dobrodružstiev. Práve naopak. Jej život je postavený na poriadku, zvykoch a istotách. Dokonca aj pred narodeninami má svoj každoročný rituál: veľké upratovanie, triedenie dokumentov a bilancovanie uplynulého roka. Pri jednom takomto upratovaní narazí na list, ktorý jej pripomenie dávno zabudnutú starú mamu Uľanu. Dozvie sa, že jej stará mama zomrela vo veku 98 rokov a odkázala jej dom aj hospodárstvo v dedine Nezamožne. Práve tam sa začína jej nový život.
A ukáže sa, že zdedený dom nie je iba miestom na pokojné premýšľanie. Stará mama totiž nebola obyčajná dedinská žena. Mala povesť miestnej šeptuchy – ženy, ktorá poznala tajomstvá ľudského tela i duše, liečila, radila a pohybovala sa na hranici medzi tým, čo ľudia považujú za skutočné, a tým, čo si vysvetľujú mágiou.
Oľha postupne zisťuje, že s domom zdedila aj čosi oveľa komplikovanejšie. Minulosť, o ktorej sa nehovorilo, staré krivdy a hriechy, ktoré sa ani po desaťročiach nechcú stratiť v zabudnutí. A v dedine, kde sa každý s každým pozná, majú aj dávne tajomstvá svoje pokračovanie.
Mágia, čierny humor a ľudské hriechy
Tamara Duda si vybrala prostredie, ktoré má svoje osobité čaro. Odľahlé ukrajinské pohraničie, dedina ďaleko od veľkomestského zhonu, ľudia so svojimi zvykmi, poverami, slabosťami a nevyriešenými účtami. Na jednej strane čestnosť a súdržnosť, na druhej nízkosť, násilie, zrada a bezmocnosť.
Autorka pritom nestavia príbeh iba na mystike. Výraznou súčasťou je aj psychológia hlavnej hrdinky. Oľha premýšľa o starnutí, láske, manželstve a o tom, koľko zo svojho života vlastne prežila podľa vlastných predstáv. Jej úvahy sú miestami bolestivo úprimné, inokedy ironické až provokatívne. Napríklad keď spochybňuje samotnú predstavu romantickej lásky a uvažuje, či by človeku napokon nebolo lepšie bez neustáleho naháňania sa za jej ilúziou.
Práve tieto pasáže dávajú románu ďalší rozmer. Nie je to len príbeh o žene, ktorá zdedí zvláštny dom. Je to aj konfrontácia so sebou samou, s vlastnými rozhodnutiami a s predstavami, ktoré si človek celé roky pestuje, hoci ho možno dávno robia nešťastným.
A potom prichádza vojna…
Zrazu sa osobné problémy, dedinské spory a dávne tajomstvá ocitajú v úplne inom svetle. Vojna zasahuje do života obyčajných ľudí, mení ich priority a ukazuje, čo v nich skutočne je. Šeptucha tak spája intímny ženský príbeh s dramatickým osudom ukrajinského pohraničia.
Tamara Duda patrí medzi výrazné súčasné ukrajinské autorky. Píše aj pod pseudonymom Tamara Horicha Zerňa a okrem literárnej tvorby sa venuje prekladaniu. Jej debutový román Dcérka vyšiel v roku 2019 a vychádza z vlastných skúseností autorky, ktorá v rokoch 2014 až 2016 pôsobila ako dobrovoľníčka v Donbase. Kniha získala ocenenie BBC Kniha roka a v roku 2022 aj prestížnu Národnú Ševčenkovu cenu Ukrajiny.
Nezvyčajné poďakovanie…
Zaujímavé je aj autorkino poďakovanie na konci knihy. Nepôsobí ako formálna bodka za románom. Duda otvorene píše o tom, ako ťažko sa tvorí počas vojny, keď sa ozývajú poplašné sirény, deti spia a človek nedokáže sústrediť myšlienky na obyčajné vety. Priznáva tiež, že pri práci na knihe jej pomohli ľudia a umelecké komunity v Lotyšsku, Litve a Poľsku, ktoré jej poskytli útočisko počas ruských útokov na Kyjev.
Je to dôležitý kontext. Šeptucha totiž nie je iba vymysleným príbehom z exotického kúta Ukrajiny. Vyrastá z krajiny, ktorej obyvatelia sa museli naučiť žiť s neistotou a strachom.
Na Šeptuche je sympatické, že sa nesnaží byť iba mystickým románom ani klasickým príbehom o žene v kríze. Prepája viacero vrstiev: ženskú psychológiu, rodinnú pamäť, dedinské prostredie, ľudovú mágiu, humor aj vojnovú realitu. Tamara Duda navyše dokáže pracovať s kontrastmi. V jednej chvíli sa zamýšľate nad osamelosťou a zmyslom partnerského spolužitia, o pár strán ďalej sa ocitáte uprostred dedinských konfliktov, zvláštnych udalostí a ľudských pokleskov. Do toho vstupuje vojna, ktorá pripomína, že niektoré veci už človek nemôže ovplyvniť ani predvídať.
Zdroj a foto: Skveleknihy.sk, AI vizuál
