Život na dlh
Mariana sa bezducho ponevierala po byte a hľadala činnosť, ktorá by uspokojila jej túžbu zbaviť sa toho otravného ničnerobenia. Chvíľu pozerala televíziu, ale nenašla v nej nič, čo by ju zaujalo. Potom sa rozhodla čítať, no napokon sa jej písmená zlievali do nerozoznateľnej čiernej hmoty a skoro zaspala.
Helenu už nebavilo sledovať, ako sa jej dcéra nudí, a tak jej povedala: „Čo keby sme si niekam vyšli?“
„Čo máš na mysli?“
„Nič konkrétne… A nie je to jedno? Hlavne, že na chvíľu vyjdeš von. Alebo chceš zostať doma?“
Mariana pokrútila hlavou. „To nie. Len nemám na nič náladu.“
„Práve preto potrebuješ ísť von, aby si prišla na iné myšlienky.“
„Dobre. Máš aspoň nejakú predstavu, kam by sme mohli ísť?“
„Na niečo už len prídem, neboj sa. Choď sa prezliecť a môžeme vypadnúť.“
Mariane netrvalo dlho, kým sa pripravila na odchod. Bola hotová takmer okamžite.
Nakoniec skončili v kaviarni za rohom, kam nechodievali často, hoci to mali z domu iba na skok. Steny boli obložené drevom a vo vzduchu bolo cítiť čerstvo uvarenú kávu. Vládla tam domácka atmosféra.
Obe si objednali nápoje. „Ďakujem, že sa tak o mňa staráš, aj keď to na veci nič nezmení.“
„Naozaj nemáš ani potuchy, kto by mohol mať záujem škodiť ti?“
„Vôbec,“ odvetila. „Hoci… párkrát mi už napadlo, či by nešlo o niekoho z Róbertovej rodiny.“
„Pokiaľ viem, nebola príliš veľká.“
„Nie. V mysli sa mi vybavuje len jedna osoba, ktorú som videla raz v živote – jeho sestra Sára.“
Helena chvíľu ticho v mysli zvažovala jej slová. „Myslíš, že by čakala tak dlho, aby sa pomstila?“
„Ako sa hovorí, pomsta chutí najlepšie za studena.“
Čašník im doniesol nápoje. Helena si odpila a povedala: „Bojím sa, aby sa ti niečo nestalo. Čo je to za zbabelca, ktorý nevie odkryť svoju tvár?“
„Nechce byť odhalený a ani sa nečudujem.“
„Najradšej by som tej osobe vykrútila krk!“ zvolala pohoršene.
Mariana sa zasmiala. „S tebou po boku sa naozaj nemám čoho obávať.“
„Buď si istá, že ťa ochránim pred hocikým. Si moja dcéra a nedovolím, aby ti niekto beztrestne ubližoval!“
„Raz nám odkryje svoju pravú tvár, uvidíš. Jeho taktika sa nezaobíde bez trhlín.“
„Bodaj by si mala pravdu,“ uzavrela ich debatu Helena.
Zakrátko dopili kávu a pobrali sa späť domov. „Musím priznať, že sa už cítim lepšie. A to len vďaka tebe. Mám ťa rada,“ objala matku okolo pliec.
Helena sa usmiala. „Vieš, že aj ja teba.“
Zrazu prudko zastala a rukou sa chytila za srdce. Z úst sa jej vydral tichý výkrik bolesti, ktorá ju oslabila a nechýbalo veľa, aby sa ocitla na zemi.
„Mami,“ zvolala vystrašene Mariana. „Čo je ti? Pomoc!“ Podoprela ju a v tej chvíli sa pri nej zjavil akýsi muž, ktorý jej pomohol chytiť Helenu.
„Položme ju na lavičku,“ povedal. Odniesli ju a keď si sadla, rozopol jej horné gombíky na blúzke. Na Marianin spýtavý pohľad odpovedal: „Bude sa jej ľahšie dýchať.“ Otvoril ruksak, ktorý si zložil na zem a vytiahol z neho fľašu s vodou. Priložil ju Helene k ústam, aby sa napila. Pomaly sa začala spamätávať.
„Ach, mami. Vystrašila si ma… Ako sa cítiš?“
„Už lepšie,“ zhlboka sa nadýchla. „Ďakujem vám,“ povedala mužovi.
„Nemáte za čo. Rád som vám pomohol,“ usmial sa. „Čo sa vám vlastne stalo?“
„Zabolelo ma v hrudi.“
„Mali by ste navštíviť lekára,“ odporučil jej a Mariana súhlasne prikývla.
„To nie je potrebné. Iste to nebolo nič vážne, len nejaká chvíľková nevoľnosť.“
„Niečo také neradno podceňovať,“ hovorila Mariana, držiac matku za ruku.
„Napite sa ešte,“ podal jej muž fľašu a Helena ju s radosťou prijala. S poďakovaním mu ju vrátila.
„Vráťme sa domov,“ riekla a Mariana sa opýtala: „Zvládneš to?“
„Pravdaže, nie som úplne bezvládna,“ odvetila, ale keď vstala, zapotácala sa. Prítomný muž ju zachytil a ponúkol sa, že ich odprevadí. Vybral sa teda s nimi domov.
Po príchode do bytu si Helena ľahla na posteľ a onedlho zaspala.
„Pekne vám ďakujem za vašu pomoc,“ povedala mu Mariana pri odprevádzaní.
„Rado sa stalo. Tu je moja vizitka. Ak by ste niečo potrebovali, pokojne sa ozvite.“
Mariana ju od neho vzala a preletela ju pohľadom. „Leonard Kollár, zverolekár,“ prečítala nahlas. „Zaujímavé povolanie.“
„To áno,“ súhlasil. „Nuž, nechám vás. Pozdravujte odo mňa mamičku.“
Mariana sa usmiala. „Dovidenia. A ešte raz ďakujem!“
Silvia vedela, že za Erikovým tajomným správaním niečo bude. Od rána sa tváril, akoby niečo skrýval a keď sa ho opýtala, čo tají, dostala vyhýbavú odpoveď. A k tomu ju rozčuľoval aj jeho úsmev, ktorým jej dával jasne najavo, že vie o niečom viac ako ona.
Dúfala, že to nijako nesúvisí s Janou, inak by ani sekundu neváhala a okamžite by sa odsťahovala k svojim rodičom. Nezniesla by ďalšie klamstvo.
Pred chvíľou v obývačke podotkol, že je unavená a že by si mala ísť do izby oddýchnuť. Znelo to, ako keby ju vyhadzoval! Urobila mu po vôli, a tak teraz ležala na posteli a premýšľala o zmysle toho tajuplného mlčania. Niekoľkokrát začula z kuchyne buchot. Rada by vedela, čo tam robí, ale povedala si, že ju do toho nič. Nech si robí, čo chce! Snažila sa presvedčiť samu seba, že ju to nezaujíma, ale bolo to márne. Zvedavosť mala v krvi a nebolo ľahké zbaviť sa jej.
Náhle klopanie na dvere ju vyľakalo. Strhla sa a keď Erik strčil dnu hlavu a spýtal sa „Spíš?“, mala chuť schytiť lampu na nočnom stolíku a hodiť ju po ňom.
„Nie,“ odvetila na jeho otázku.
„To je dobre. Potrebujem ťa totiž dolu.“
„Poslal si ma do izby a zrazu ma voláš späť? Prepáč, ale ničomu nerozumiem.“
„Len poď,“ súril ju.
„Fajn,“ vstala a v spoločnosti svojho manžela zišla na prízemie. Chytil ju za ruku a viedol ju do kuchyne. Otvoril dvere a vstúpili.
Vládlo tam prítmie, jediné svetlo vychádzalo zo sviečok na stole, ktorý bol pekne prestretý. Na bielom obruse sa vynímali úhľadne položené taniere, príbor a poháre na víno.
Silvia sa nezmohla na slovo.
„Si prekvapená?“
„Slabý výraz,“ dostala zo seba.
„Som rád, že sa mi podaril môj zámer,“ potešil sa Erik. Podišiel k jednej stoličke a odtiahol ju. „Posaď sa.“
Silvia ho poslúchla.
Erik nalial do pohárov víno a predniesol prípitok: „Na nás a na naše bábätko. Nech je z nás veľká a šťastná rodina.“
Štrngli si a trochu si odpili.
Silvia sa zahľadela na jedlo pred sebou. „Čo je to? Pochybujem, že by si to stihol pripraviť za taký krátky čas.“
„Máš pravdu. Musím sa priznať, že mi to doviezli z reštaurácie. Vlastne ani neviem, čo to je, ale vonia to výborne.“
Silvia sa usmiala. Ochutnala večeru a priznala, že jej chutí.
Počas jedenia boli ticho, jedli v očakávaní niečoho, čo zákonite muselo prísť. Silvia sa toho vo svojom vnútri trochu obávala, ale oddať sa jeden druhému po tom, čo prežili, znamenalo odpustiť si. Verila, že sa tým zmažú chyby, ktorých sa dopustili a umožní im to začať odznova. Dúfala, že Erik cíti to isté.
S posledným prehltnutým sústom sa jej rozbúšilo srdce. Pozrela sa na manžela, ktorý jej pohľad opätoval. V tom jeho sa však nezračila neistota, ale pevné odhodlanie nútiace ju podvoliť sa mu.
Nevzpierala sa, keď ju postavil na nohy a viedol do spálne. Ovládlo ich vzrušenie. Podľahli teplu, ktoré bolo príjemné vzhľadom na chlad, ktorý panoval von. Sylvia sa cítila ako žena, ktorou vždy chcela byť – milovaná, žiaduca, stelesnenie krásy pre svojho muža. Erik sa vcítil do roly zvádzajúceho manžela a v duchu si uvedomil, že sa mu to páčilo viac, ako otvorená náruč jeho milenky. Neistotu, ktorá ovládala jeho ženu, odplavila nová vlna sebadôvery, zrodená z vášne.
Pohybovali sa v jednom rytme, poslúchajúc príkazy vychádzajúce z ich sŕdc. Čas i priestor pre nich prestali existovať. Vnímali len svoju vlastnú prítomnosť, znásobenú túžbou. Podliehali jeden druhému a nezdalo sa, že by to niekomu z nich prekážalo.
„Si nádherná,“ vydýchol Erik a vášnivo ju pobozkal.
Oddávali sa spaľujúcemu ohňu a hrozilo, že ich každú chvíľu ovládne a oni nebudú spôsobilí ubrániť sa mu.
Keď o niekoľko minút odpočívali vo vzájomnom náručí, Erik podotkol: „Dúfam, že sa nám to podarilo.“
Silvia sa blažene usmiala. „Nemali by sme sa poistiť a skúsiť to znova?“
Súhlasil.
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.
