16.kapitola
Nemo na ňu hľadela, neschopná vydať zo seba čo len hlásku. Mala pred sebou svoju švagrinú, ženu z mäsa a kostí, o ktorej len pred niekoľkými dňami spolu s Helenou premýšľali v nie najjasnejších farbách.
No teraz, keď mala možnosť vidieť ju, nemala pocit, že by sa jej nejako chystala ublížiť. Naopak, Sára v nej spočiatku vzbudzovala dojem, že má úprimnú radosť z ich stretnutia a že je z toho rovnako prekvapená ako ona.
„Panebože, už som ani nedúfala, že ťa niekedy uvidím,“ zvolala Sára a objala ju.
„Prepáč, som trochu zaskočená,“ povedala Mariana na ospravedlnenie svojej strnulosti. „Čo tu robíš?“
„To isté som sa chcela spýtať aj ja teba! Nestáva sa často, že tu človek stretne známu tvár.“
„Prišla som navštíviť otca.“
„Otca?“ spýtala sa Sára a tentokrát nemusela predstierať prekvapenie. „Nespomínam si, že by som ho niekedy bola videla.“
„Je to o niečo zložitejšie,“ mávla rukou.
„Dobre, nechajme to. Čo by si povedala na to, keby sme šli niekam na kávu? Máme si čo povedať, veď sme sa nevideli tak dlho!“
„Fajn, veľmi rada!“ prijala jej návrh Mariana.
Mariane sa javilo, že Sára sa vyzná v uliciach Berlína, pretože ju okamžite zaviedla do malej, ale príjemnej kaviarne, v ktorej sa z reproduktorov šírila veselá hudba.
Hoci na to nemala žiadny pádny dôvod, z akejsi neznámej príčiny ju prenasledoval pocit, že za Sáriným vľúdnym správaním sa skrýva čosi viac než len snaha o nevinné posedenie.
„Tak mi povedz, ako sa máš?“ opýtala sa Sára.
„Celkom dobre,“ odvetila automaticky. „A ty?“
„Bývalo to aj lepšie. Momentálne zvažujem svoj odchod domov.“
„Myslíš na Slovensko?“
„Pravdaže. Momentálne som bez práce a míňajú sa mi prostriedky. Možno sa mi niečo pošťastí nájsť tam.“
„Hm,“ prikývla. Nevedela, o čom by sa s ňou mala rozprávať. Veď o čom by už mohla hovoriť so ženou, ktorej zabila brata, a ktorá sa naviac tvári, akoby o tom nemala ani potuchy? Nedokázala si to vysvetliť. Keby bola na jej mieste, iste by sa „k sebe“ nesprávala tak priateľsky.
„Ako dlho si už tu?“
„Pricestovala som iba včera. Do týždňa odchádzam.“
„Naozaj? Pravdepodobne tak urobím aj ja. Berlín sa mi už pomaly zunoval. A vo vnútri sa mi cnie za starými známymi miestami.“
Mariana o nej premýšľala. Vedela, že v čase, keď boli ešte s Róbertom manželmi, bola Sára v zahraničí. Vrátila sa medzičasom domov, alebo nie? Bude to jej prvý návrat na Slovensko? Ak áno, mohla ju vyškrtnúť zo zoznamu ľudí, ktorí by ju mohli ohrozovať. Problém bol však v tom, že ten zoznam bol žalostne krátky. „Predpokladám, že už si tu strávila nejakú dobu,“ poznamenala napokon.
„Máš pravdu. Som tu už rok. Predtým som bola v Londýne a istý čas som žila aj v Paríži.“
„Teda si sa rozhodne nenudila.“
„To nie, ale chýba mi pocit domova. Všade, kam som prišla, som sa cítila ako cudzinec.“
Ten pocit Mariana poznala až pridobre. Zavše si pripadala ako spoločenský vydedenec, ktorý nenájde nikde na svete svoje miesto. Ale to sa zmenilo, keď spoznala Dávida…
„Tak prečo si sa nevrátila už skôr?“
„Nemala som dôvod.“
„A teraz ho už máš?“
„Áno,“ odvetila, ale ďalej to nerozmazávala. Veď jej predsa hneď nezavesí na nos, že celý ten čas čakala len na to, kým vyjde z väzenia, aby sa mohla pomstiť! Zrazu Sára vystrúhala smutný výraz a riekla: „Rada by som sa niečo opýtala, ale neviem, či je to vhodné.“
Mariana si bola istá, že na to skôr či neskôr dôjde. „Pýtaj sa.“
„Kedy… kedy ťa pustili?“
„Už je to vyše pol roka,“ odvetila pokojne.
Sára ju súcitne chytila za ruku. „Je mi ľúto, čo sa stalo. Ale chcem, aby si vedela, že som nikdy neverila, že si to urobila ty.“ Sama bola prekvapená, ako úprimne vyzneli jej slová.
„Si milá, že to hovoríš.“
„Hovorím to, čo si myslím. Vždy som ťa považovala za skvelú ženu pre môjho brata, skutočne si nemohol vybrať lepšie.“
„Keby to tak nebolo, teraz mohol byť ešte nažive.“
„Muselo to byť pre teba ťažké,“ podotkla zúčastnene. „Nedokážem si celkom dobre predstaviť, aké podmienky vládnu vo väznici.“
„Môžem ťa uistiť, že to nie je nič príjemné. Každý deň je tam bojom o prežitie. Stačí malá chvíľka nepozornosti a staneš sa obeťou ľudí, ktorí nemajú pred ničím zábrany.“
„Takí zločinci sú nebezpeční ešte aj za mrežami.“
„A nevinní na to môžu veľmi ľahko doplatiť.“
„Ja… dlho si kladiem otázku, či… spravila si to?“
Zo Sáriných očí zrazu zavanul chlad, akoby nimi z nej chcela vypáčiť odpoveď. Premkol ju akýsi zvláštny strach. Ani nie tak o svoju osobu, ako skôr pred niečím, čo malo prísť, ale vôbec netušila, čo by to malo byť. Zdanlivo konkrétna otázka sa jej javila ako najťažšia dilema ľudstva. Tiež by na ňu rada poznala odpoveď, už len preto, aby konečne našla stratený pokoj. Zmätene pokrútila hlavou. „Pravdou je, že si nepamätám na nič, čo sa v ten večer udialo.“
Tentoraz bola v rozpakoch Sára. „Ako to?“
„Neviem. Čo sa týchto udalostí týka, mám v hlave úplnú prázdnotu. Zakaždým, keď sa snažím rozpamätať sa na ne, pochytí ma zúfalstvo.“
„Je to hrozné.“
„Je,“ pritakala.
„Zmeňme radšej tému,“ navrhla Sára a Mariana to s radosťou prijala. Rozhovor o vražde, za ktorú bola zodpovedná, nebol príliš príjemný. „Ako sa má tvoja mama?“
„Dobre, vďaka.“ Nemala k tomu viac čo dodať. Pri zmienke o nej si uvedomila, že jej ešte nezatelefonovala. Určite si o ňu robí starosti. Zaumienila si, že akonáhle sa vráti do hotela, napraví, čo zameškala. Má pre ňu toľko noviniek! Iste netrpezlivo čaká na správy o Samuelovi.
Sára dopila kávu a objednala si ďalšiu. „Dáš si ešte niečo?“
„Nie.“ Nemala vo zvyku piť viac ako dve kávy denne. Obávala sa, že by večer nezaspala.
„To množstvo kofeínu, ktoré mám v sebe, ma raz zabije,“ vyhlásila a zasmiala sa. Zaplatila za nápoj, ktorý jej doniesol čašník a potom povedala: „Bola by som rada, keby sme nestratili kontakt. Napriek všetkému, čo sa udialo, stále ťa považujem za svoju švagrinú.“
„Ďakujem ti za dôveru… Pravdaže sa ešte stretneme. A ak nie tu, tak iste u nás doma.“
„Pocestuješ domov sama?“
„Pôjde so mnou aj môj otec.“
„Chcela by som ho spoznať.“
„Prečo nie? Raz vás zoznámim. Je to úžasný človek.“
Sára sa rozhodla, že pre začiatok by to stačilo. Akoby náhodou jej pohľad zablúdil na hodinky a vyhŕkla: „To je už toľko hodín? Netušila som, ako ten čas letí! Prepáč, ale už budem musieť odísť. Kde by som ťa mohla zastihnúť?“
Mariana jej dala adresu hotela a rozlúčili sa.
Keď Sára za sebou zavrela dvere izby, z hrdla sa jej vydral pobavený smiech. Nečakala, že to pôjde až tak ľahko! Tá Mariana je ale naivná! Naozaj si myslí, že myslela svoje reči vážne?
Vyhovovalo jej to. Prekážalo jej jedine to, že sa vracia na Slovensko tak skoro. Ale čo už, prispôsobí sa jej. Zasiala semienko pomsty, teraz musí už len čakať, kým vyklíči. Zblíži sa s ňou a keď to bude najmenej očakávať, vtedy príde jej čas a zaútočí!
Mariana vzala do ruky telefón a počkala, kým spojovateľka vybaví jej hovor do zahraničia. Keď sa na druhom konci linky ozval Helenin hlas, radostne vykríkla: „Ahoj, mami!“
„Zlatko, konečne si sa ozvala. Celú noc som oka nezažmúrila!“ povedala vyčítavo, no z hlasu bolo počuť, ako jej odľahlo.
„Prepáč, bolo to odo mňa nezodpovedné. Sľubujem, že sa to viackrát nestane.“
„Jasné, že nie, pretože ťa už nikam nepustím!“
Mariana sa zasmiala.
„Radšej mi povedz, ako sa ti vodí. Nie si hladná? Aké tam je počasie? Nie je ti v noci zima?“
Pousmiala sa nad tým, aké si o ňu mama robí starosti. „Neboj sa, nič mi nechýba. Počasie je tu rovnaké ako u nás a hotelová kuchyňa je výborná.“
„Upokojila si ma. Doobeda volal Dávid, chcel vedieť, či si sa už ozvala.“
„Pozdrav ho odo mňa a odkáž mu, že mu zavolám zajtra, dobre?“
„V poriadku. Tak čo, stretla si sa s ním?“ Zatajila dych.
„Áno. Je veľmi milý, privítal ma s otvorenou náručou. Mal z nášho stretnutia veľkú radosť!“
„Škoda, že som nemohla byť pri tom,“ povedala ľútostivo a po lícach sa jej začali rinúť slzy.
„Vieš predsa, že musíš odpočívať. Ale súhlasil, že príde! Nie je to skvelé?“
„Je. Kedy sa vrátite?“
„Asi o týždeň.“
„Prídem vás čakať na letisko, Dávid ma odvezie.“
„Možno sa vrátime autobusom, obávam sa, že na letenku nemám peniaze.“
„Aj tak mi daj vedieť, kedy sa presne vrátite.“
„Dám.“
„Ako… ako vyzerá?“ opýtala sa zvedavo.
„Je to veľký fešák!“ zasmiala sa. „Spoznala som aj jedného jeho spolupracovníka, pôjdeme spolu na večeru.“
„Tak toto radšej Dávidovi nespomínaj.“
„Nejde o rande, predstaví mi svoju priateľku. Neuveríš, ale videla som aj svojho brata! Volá sa Tommy. Žiaľ, vôbec som sa s ním nestihla porozprávať, pretože Júlia, otcova manželka, ma vyhodila z domu.“
„Čože? Tomu fakt neverím! Myslela som, že Samuel sa s ňou už dávno rozišiel!“
„Jeho žena má rakovinu. Asi preto s ňou ostal.“
„Asi. Je to súcitný človek.“
„Och, ešte niečo!“ zvolala Mariana.
„Čo také?“
„Stretla som Sáru!“
„Sáru? Máš na mysli Róbertovu sestru? Preboha! Ako je to možné?“
„Zastavila ma na ulici,“ povedala. „Boli sme spolu na káve. Nezdalo sa mi, že by voči mne mala nejaké výhrady.“
„Na tvojom mieste by som jej príliš nedôverovala,“ vystríhala ju. „Nevieš, čo sa z nej vykľuje.“
„Posudzuješ ju príliš prísne.“
„Vôbec nie, len som prezieravá.“
„Nazvi si to ako chceš. Asi už budem končiť, inak sa nedoplatím.“
„Dobre. Nieže sa zasa zabudneš ozvať!“ povedala Helena prísne.
„V žiadnom prípade sa to už nestane, uvidíš.“
„Len aby! Maj sa dobre, dcérka. Budem čakať na tvoj telefonát.“
„Ahoj!“ Zložila. Po rozhovore s mamou sa cítila lepšie. Videla veci v jasnejšom svetle. Na matkine rady sa vždy spoliehala, preto si povedala, že pri Sárinom posudzovaní bude o niečo kritickejšia. Nič predsa nedá za to, ak si dá väčší pozor na to, s kým sa schádza.
Vyhladla, preto zišla do jedálne hotela a poriadne sa najedla, s letmým úsmevom mysliac na Helenine obavy.
