Tajné denníky slečny Mirandy Cheeverovej

Nad kúpou tejto knihy som pomerne dlho váhala možno kvôli tomu nie veľmi pútavému obalu, ale som rada, že som sa nakoniec odhodlala ju prečítať, pravdu povediac ma k tomu dokopali i veľmi pozitívne kritiky, čo som si na knihu prečítala

Koniec mi prišiel málinko pritiahnutý za vlasy, ale kedže celá kniha bola veľmi milá a pobavila som sa, tak som to prehrýzla.
 

Spracovala LENKA

Prológ

Slečna Miranda Checverová mala desať rokov a neukazovali sa u nej žiadne náznaky budúcej veľkej krásy. Bohužiaľ mala hnedé vlasy a hnedé oči a priveľmi dlhé nohy ktoré sa pri pohybe ani zďaleka nepribližovali tomu Čo sa nazýva pôvabnou chôdzou. Mama jej často vravievala, že po dome nechodí ale presúva sa dlhými skokmi.
Miranda sa nanešťastie narodila v spoločnosti ktorá žen­skému vzhľadu prikladala nesmierny význam. A hoci mala iba desať rokov, vedela, že ju väčšina dievčat z okolitých panstiev považuje v tomto smere za podradnú. Deti nejakým spôsobom vždy zistia, ako sa veci majú – zvyčajne od iných detí.
Potvrdil to aj nepríjemný incident ku ktorému došlo na oslave jedenástych narodenín lady Olívie a ctihodného Winstona Bevelstokea, dvojčiat grófa a grófky z Rudlandu. Mirandin domov sa nachádzal neďaleko Havcrbrcaks dedičné­ho sídla rudlanského rodu pri mestečku Amblcsíde v Jazernej oblasti a vždy, keď v ňom Rudlandovci pobývali, chodievala Miranda za Olíviou a Winstonom a učili sa spo­lu. Časom sa z nich stala nerozlučná trojica a len zriedkakedy sa hrali s ostatnými deťmi v oblasti z ktorých väčšina bý­vala takmer hodinu jazdy ďaleko.
Ale niekoľkokrát do roka a obzvlášť na narodeninových oslavách, sa zišli všetky deti z rodín tunajšej vyššej a strednej šľachty. A práve takéto veselé zhromaždenie uvrhlo lady Rudlandovú pri pohľade na osemnásť nezbedníkov ktorí škodora­dostne rozvláčali blato po jej obývacom salóne do nevrlej nálady aká rozhodne neprislúcha urodzenej dáme. Záhradnú oslavu jej dvojčiat totiž prerušil hustý dážď. „Máš na líci blato, Livvy, upozornila svoju kamarátku Mi­randa a vystrela ruku, aby jej ho zotrela.
Olivia si teatrálne vzdychla. „Takto by som mala ihneď zájsť do kúpeľne. Nechcem, aby ma takto videla mama. Neznáša špinu a ja zase neznášam, ako mi neprestajne prízvukuje, ako veľmi ju neznáša."
„Nemyslím si, že si bude všímať tých pár šmúh blata na tvo­jej tvári, keď ho má po celom koberci." Miranda pozrela na Williama Evansa, ktorý sa s bojovým pokrikom zvalil na po­hovku. Stisla pery, aby potlačila úsmev. „A po nábytku.“
„Aj tak sa radšej pôjdem dať do poriadku.“
Nepozorovane sa vytratila z miestnosti, zatiaľ čo Miranda zostala stáť pri dverách. Zo svojho miesta ako zvyčajne spo­kojne sledovala hurhaj, až kým po chvíli kútikom oka nezba­dala kohosi prichádzať.
„Čo si priniesla Olivií k narodeninám, Miranda?“
Miranda sa otočila a uvidela Fionu Bennetovú, krásne vy­obliekanú v bielych šatôčkach s ružovou šerpou. „Knihu,“ od­vetila. „Olivia rada číta. A čo si jej priniesla ty?“
Fiona ukázala pestrofarebne maľovanú škatuľku, previazanú strieborným povrázkom. „Sadu stužiek. Sú tam hodvábne, sa­ténové a dokonca aj zamatové. Chceš ich vidieť?"
„Och, ale čo to prekrásne balenie?*
Fiona mykla ľahkovážne plecom. „Stačí opatrne rozviazať povrázok. Robím to tak každé Vianoce.“ Šikovne stiahla povrázok zo škatuľky a otvorila ju.
Miranda zatajila dych. V škatuľke vystlanej čiernym zama­tom boli prinajmenšom dva tucty stužiek, každá znamenite zviazaná do mastičky. „Sú prekrásne, Fiona. Môžem?“
Fiona výstražné prižmúrila oči.
„Neboj sa, ja nemám ruky od blata. Vidíš?“ Miranda uká­zala dievčaťu obidve dlane.
„No tak dobre."
Miranda siahla do škatuľky a vytiahla z nej stužku fialovej farby. Satén bol na dotyk príjemne hladký a jemný. Priložila si mašličku koketné k vlasom. „Čo myslíš, pristane mi?“
Fiona prevrátila oči, „Fialová sa ti rozhodne nehodí, Míran­da. Každý predsa veľmi dobre vie, že táto farba pristane jedine svetlovláskam, V hnedých vlasoch vôbec nevynikne. Takže ty fialovú nosiť nemôžeš.“
Míranda jej vrátila stužku. „A aká farba sa hodí k hnedým vlasom? Žeby zelená? Moja mama má tiež hnedé vlasy a nosí v nich zapletené zelené stužky.“
„Myslím, že zelené sú prijateľné. Ale aj tie sa lepšie vyní­majú v svetlých vlasoch, K svetlým vlasom sa hodia všetky farby.“
Mírandy sa začala zmocňovať nevôľa. „Potom neviem, čo si počneš ty, Fiona, keď máš vlasy rovnako hnedé ako ja.“
Fiona sa nadurdené odtiahla. „Nemám!“
„Ale más!"
„Nemám!“
Miranda sa k nej naklonila a výhražné prižmúrila oči „Pozri sa lepšie do zrkadla, keď sa vrátiš domov, Fiona, pretože tvoje vlasy rozhodne nie sú svetlé.“
Fiona uložila fialovú stužku späť do škatuľky a prudko za­klapla viečko. „Ale kedysi bývali, zatiaľ čo tie tvoje neboli svet­lé nikdy. A okrem toho, moje vlasy sú svetlohnedé, a každý vie, že takéto vlasy sú oveľa lepšie, než tmavohnedé – ako máš ty.“
„Na tmavohnedých vlasoch nie je nič zlé!" namietla Miran­da, hoci dobre vedela, že prevažná Časť Anglicka má úplne iný názor.
„A navyše,“ dodala jedovato Fiona, „más priveľké pery!"
Miranda si rýchlo siahla na ústa. Vedela, že ju nepovažujú za krásnu; dokonca ani len za peknú. Ale doteraz si nikdy ne­všimla, že by mala niečo s perami. Zdvihla zrak a zadívala sa na dievča, ktoré sa na ňu samoľúbo usmievalo. „A ty máš zasa pehy po celej tvári!“ vybafla.
Fiona cúvla, akoby ju niekto udrel, „Pehy sa stratia. Tie mo­je zmiznú skôr, než budem mat osemnásť. Každý večer mi ich mama natiera citrónovou šťavou," Pohŕdavo si odfrkla, „Ale pre teba nie je žiadny liek, Miranda. Si škaredá!"
„Nie je !“
Obidve dievčatá sa naraz otočili a uvideli Olíviu, ktorá sa práve vrátila z kúpeľne.
„Och, Olívia, habkala Fiona. „Viem, že ste s Mirandou dobré kamarátky, veď bývate rak blízko pri sebe a máte spo­ločnú vychovávateľku, ale musíš uznať, že vôbec nie je pekná. Moja mama vraví, že sa nikdy nevydá.
V Olíviiných modrých očiach sa nebezpečne zablyslo. Jedi­ná dcéra grófa z Rudlandu bola vždy až prehnane lojálna a Miranda bola jej najlepšia priateľka. „Miranda si nájde lepšieho manžela, než ty Fiona Bcnnctová! Jej otec je baronet. kým ten tvoj nemá nijaký titul.“
„Nezáleží na tom, či je niekto dcérou baroneta, alebo nie, dôležitý je vzhľad a peniaze,“ odrapotala Fiona slová, ktoré očividne počula doma. „A Miranda nemá ani jedno, ani druhé.“
„Buď ticho, ty hlupaňa!“ vykríkla Olivia a dupla zlostne no­hou. „Toto je moja narodeninová oslava a ak sa nedokážeš správať milo, môžeš pokojne odísť!"
Fiona naprázdno prehltla. Dobre vedela že by si nemala po­kaziť kamarátstvo s Olíviou, ktorej rodičia bolí v oblasti pred­staviteľmi najvyššej šľachty. „Prepáč, Olivia,“ zamumlala.
„Neospravedlňuj sa mne. Ospravedlň sa Miranda.“
„Prepáč, Miranda."
Miranda mlčala, až kým do nej Olivia nešťuchla. „Prijímam tvoje ospravedlnenie," povedala zdráhavo.
Fiona kývla hlavou a vzdialila sa.
„Nemôžem uveriť, že si ju nazvala hlupaňou,“ ozvala sa ti­cho Miranda.
„Musíš sa naučiť brániť, Miranda.“
„Bránila som sa celkom dobre, kým si neprišla, Livvy. Ibaže som to nerobila tak nahlas."
Olivia si vzdychla. „Mama vraví, že mi chýba sebaovládanie a že nemám ani štipku zdravého rozumu."
„To teda nemáš,“ súhlasila Miranda.
„Miranda!“
„Veď je to pravda. Ale ja ťa mám aj tak rada.“