Izabela. Láskou spútaníPrečítajte si úryvok z historickej romance Izabela. Láskou spútaní, ktorá má podľa prvých ohlasov potenciál stať sa slovenským bestsellerom. Ponorte sa do príbehu, ktorý je plný lásky, romantiky, dobrodružstiev a intríg odohrávajúci sa v 15.storočí vo Francúzsku. Sledujete osudy nádhernej Izabely, ktorú osud nešetrí, no ona tvrdohlavo ide za svojím šťastím…
Izabela. Láskou spútaní – 1. úryvok
Privrime oči a buďme chvíľu ticho, lebo tu umiera láska. Uhasína na kvetoch oltára a vôbec jej neprekáža, že nám tečú slzy…
Prológ
Trpké sklamanie
1420-1421
Čas bolesti a pokušenia
Vek náreku, odporu, utrpenia
Čas bezmocnosti, zatratenia
Vek ničomný, plný vzrušenia.
(Eustache Deschamps)
1.
Henrich
Bola sobota 3. mája 1421, sviatok Nájdenia svätého Kríža. Slnko jasne žiarilo na belasej oblohe, keď jazdkyňa na statnom koni, uháňala okolitou krajinou. Čierny žrebec zanechával výrazné stopy na vlhkej tráve a bol už na pokraji síl od nepretržitého cvalu. Ale dievčine v jeho sedle to očividne neprekážalo. Jej tvár prekypovala šťastím, akoby ani neprešla ďalekú cestu. Mala sotva sedemnásť rokov. Zlaté vlasy prežiarené slnkom jej poletovali okolo jemnej tváre a prižmúrené zelené oči jej dodávali zasnený výraz. Jemná línia nosa prechádzala k plne formovaným perám, ktoré pri úsmeve odhaľovali belostné zuby. V bielych voľných atlasových šatách vyzerala Anna de Moselle veľmi mlado a zraniteľne.
Potiahla koňa za uzdu a prinútila ho prejsť do klusu. Blížili sa k brodu rieky Mosell, ktorá pretekala lotrinským krajom ako strieborná stuha. Dievčina vedela, že keď prekročia brod, jej šťastie sa naplní…
Dlhé mesiace čakania na milovaného muža jej priniesli len utrpenie, keď si predstavila, že už ho možno ani neuvidí živého. Dobre si uvedomovala, že mnohoročné bratovražedné boje medzi Armagnačanmi a Burgunďanmi, vojna s Angličanmi pripravili už nejednu francúzsku rodinu o brata či otca.
Preto sa Anna veľmi tešila, keď sa jej do rúk dostal odkaz, v ktorom ju Filip prosil o stretnutie. Chcel sa s ňou zísť pri Moselle, ktorá sa za zákrutou stáčala k Nancy.
Netrvalo dlho a boli na mieste. Zosadla z koňa a usadila sa v sviežej tráve, len kúsok od zurčiacej vody. Prišla skôr, a tak si krátila čas pozorovaním okolia. Nebo tu a tam pokryté oblakmi, nadnášajúcimi sa nad rozľahlou krajinou, bolo predzvesťou pekného dňa. Zahľadela sa na riečne dno a v spomienkach sa jej vybavila Filipova tvár. Tiež deň, ktorý predchádzal ich stretnutiu, aj zoznámenie samotné…
Netrvalo dlho a boli na mieste. Zosadla z koňa a usadila sa v sviežej tráve, len kúsok od zurčiacej vody. Prišla skôr, a tak si krátila čas pozorovaním okolia. Nebo tu a tam pokryté oblakmi, nadnášajúcimi sa nad rozľahlou krajinou, bolo predzvesťou pekného dňa. Zahľadela sa na riečne dno a v spomienkach sa jej vybavila Filipova tvár. Tiež deň, ktorý predchádzal ich stretnutiu, aj zoznámenie samotné…
Začiatkom apríla 1420 pricválala na nádvorie mosellského hradu skupina mužov vo vojenskej zbroji.
„Hej, ty!“ zvolal vysoký chudý muž, ktorý ich viedol. „Choď a ohlás nás u pána hradu. Ale hýb sa, lebo prichádzam v súrnej veci!“
Starý vojak, ktorému bol rozkaz určený, spoznal v mužovi pána de Roussay, veliteľa vosgeského hradu.
„Už aj bežím, pane,“ vyhŕkol Lannoy a rozbehol sa k jednej zo starobylých románskych veží, ktoré sa už štyristo rokov vypínali po stranách hradu. Vybehol schodiskom vyčleneným z budovy, zastal pred mohutnými dverami a zľahka na ne zabúchal.
„Čo chceš?“ ozval sa rozhnevaný mužský hlas. Dvere sa rozleteli a objavil sa v nich zavalitý, asi päťdesiatročný muž. Jeho tvár by mohla byť pekná, ale krutosť, ktorá Henrichovi de Moselle vyžarovala zo zelených očí, ju urobila tvrdou, ba až neprístupnou. Ryšavé vlasy mal strapaté, tvár zarastenú a z celého jeho neupraveného výzoru sálala nespokojnosť. „Prikázal som, aby ma nik nerušil!" skríkol.
„Pre-páč-te, pa-ne,“ habkal Lanoy, „ale pán de Roussay prišiel za vami v súrnej veci, tak som si dovolil…“
„Priveď ho, ale rýchlo, lebo času nemám nazvyš!“ zreval de Moselle a prudko tresol dverami. „Teda de Roussay. Čo tu môže chcieť? zašomral si popod nos. Prešiel pohľadom po kruhovej miestnosti, v ktorej sa rád zdržiaval, a s uspokojením uznal, že vyhovuje prijatiu hosťa. Podišiel k mohutnému stolu blízko okna a posadil sa do jedného z dvoch kresiel. Mocnými chlpatými rukami uchopil strieborný krčah a hltavo sa napil sladkého, opojného, anjouského vína. Vtom sa z obrovskej dubovej postele, spod vrstvy vlčích kožušín, ozval vystrašený hlas. Pán de Moselle vyskočil a v návale zlosti z nej stiahol sotva štrnásťročnú prestrašenú dievčinu.
„Pane, veľmi vás prosím, už mi neubližujte!“ modlikala.
Nedbal na jej slzami zmáčanú tvár a prudko ju sotil na kamennú dlážku. Schytil bič a šľahal ju ním hlava-nehlava.
„Už nech si preč, ty cundra! Nepočula si, že čakám hosťa? Von!“ reval od zúrivosti.
Nahé a dobité dievča sa ledva dovlieklo ku dverám a v bolesti sa ich snažilo otvoriť. No čiesi milosrdné ruky už otvárali dvere z vonkajšej strany, takže sa mu podarilo rýchlo vykĺznuť.
Lannoy vošiel do komnaty, no keď zbadal ten dobre známy znak šialenstva na pánovej tvári, najradšej by sa bol v tej chvíli nadobro stratil.
„Prikáž, nech ju okamžite chytia a hodia na pobavenie vojakom! Pre mňa je nanič, tak nech sa aspoň oni zabavia! Čo stojíš ako drevo? Nerozumel si, čo som ti prikázal?!“ soptil pán de Moselle.
„Ako prikážete, pane, no veliteľ de Roussay…“
„Uveď ho a splň, čo som ti uložil, lebo ti bude beda!“ vyhrážal sa naďalej.
Lannoy v hlbokej poklone vycúval z miestnosti a vzápätí voviedol vosgeského veliteľa.
Jean de Roussay rázne vkročil dnu. Uprel hnedé oči na pána de Moselle a v hlbokom pozdrave sklonil hlavu.
„Vidím, že sa stretávame opäť, pane. Akosi však nemôžem prísť na to, čo vás priviedlo…“ odmlčal sa, „že mi preukazujete toľkú česť.“
„Prichádzam od veľaváženej pani barónky Beatrice ď Orne, ktorá vás dala láskavo pozdraviť a…“
„Nechajte pozdrav pozdravom a povedzte, prečo ste prišli!“ rázne ho prerušil.
Statočný veliteľ nemihol ani brvou. Všetci v blízkom i ďalekom okolí poznali nemiestne spôsoby pána de Moselle.
„Prišiel som vám oznámiť smutnú udalosť, ktorá postihla našu pani Beatrice. Včera, v neskorých večerných hodinách, naposledy dodýchal manžel veľaváženej panej, pán de Vosges. Prináleží mi oznámiť vám túto smutnú zvesť, aby ste nebohého pána mohli odprevadiť na jeho poslednej ceste, na ktorú sa odoberie zajtra popoludní.“
Do pána de Moselle akoby udrel hrom.
„Nicolas je mŕtvy?“ pozrel ohúrene na posla a už rýchlo premýšľal. Nič to, o to ľahšie sa dostanem ku krásnej Beatrice! Desať rokov po ničom tak netúžil, ako dostať peknú pani do postele. Ona mu však odolávala. Po čase zistil, že robila všetko pre to, aby sa vyhla stretnutiu s ním. Nič mu zatiaľ nepomohlo. Ani to, že zostala na nejaký čas sama, keď Nicolas dostal ten šialený nápad zapojiť sa v jeho veku do križiackej výpravy a ešte ju i finančne podporovať. Starý blázon! pomyslel si Henrich a spomenul si na ten januárový deň v roku 1420, keď sa skupiny mužov v pancieroch a so šišakmi na hlavách hrnuli k nemeckým hraniciam a smerovali do Čiech. Muži reagovali na výzvu pápeža Martina V., aby sa kresťania vydali na križiacku výpravu proti husitom. Pána de Vosges doma neudržali ani slzy jeho mladej ženy, ani prosby syna Filipa, jeho prvorodeného, ba nezastavil ho ani jeho miláčik, sotva deväťročný André, ktorého mal s Beatrice. Henrich spomínal, ako vtedy Nicolasovi povedal, že je blázon. Nerozumel, prečo sa chce dať zabiť na cudzom bojovom poli, akoby v ich krajine bolo vojny málo. No Nicolas ho nepočúval. Nazýval túto výpravu svätou vecou, bojom za kresťanstvo proti rúhačom. Áno, myslel si, že sa vráti slávny, bohatý a že vydobyje pre svoj rod čo najviac pôct, a tým, ktorí neverili v jeho vec, sa vysmeje. No už prvý boj s husitmi – 1. marca 1420 na hore Vítkov pri Prahe – sa skončil porážkou križiakov, ktorí neboli schopní prelomiť obranu pod velením Jána Žižku z Trocnova.
Myšlienky pána de Moselle zrazu prerušila otázka veliteľa de Roussay: „Tak ako ste sa rozhodli, pane?“
„Odkážte milostivej panej, že sa aj s dcérou a celou družinou zídeme zajtra na vosgeskom hrade, aby sme si uctili Nicolasovu pamiatku. Ale ešte mi povedzte, čo sa mu vlastne prihodilo?“
Jeanov prekvapený pohľad spočinul na Henrichovej tvári.
„Myslel som, že to už viete. Tá zvesť sa rýchlo rozšírila po kraji. Pána de Vosges priviezli minulý týždeň jeho spolubojovníci z výpravy. Bol ťažko ranený pri Prahe a ja sám som sa čudoval, že tú ďalekú cestu s takým vážnym zranením prežil. Pani Beatrice robila všetko možné i nemožné. Pozháňala najlepších felčiarov z okolia, poslala po doktora do Épinal, no už bolo príliš neskoro. Nepodarilo sa im ho zachrániť,“ povzdychol si veliteľ.
„Nie, nevedel som o tom a som rád, že ste mi to prišli povedať. Hneď po vašom odchode vydám príkaz k prípravám na cestu. Ale určite ste unavený, a preto prijmite pohostenie v mojom dome.“
„Ďakujem, ale musím odmietnuť. Stmieva sa, nerád by som sa dlhšie zdržiaval. Cesty sú nebezpečné. Nechcem sklamať pani Beatrice tým, že neprivediem jej ľudí späť.“
„Máte pravdu, pane! Je strašné, kam sa naša krajina po toľkých bojoch dostala. Sadnite teda na kone a vyrazte. Zajtra sa znovu stretneme. A… odovzdajte vrúcny pozdrav pani Beatrice.“
„Vďaka, pán gróf… Zbohom.“
Po odchode veliteľa de Roussay sa pán de Moselle usadil do kresla a hlboko sa zamyslel. V spomienkach sa vrátil do obdobia, keď ešte aj on sám bojoval na vojnovom poli a spomenul si aj na hlas prastarého otca, ktorý mu ako malému chlapcovi rozprával o tom, prečo sa v ich krajine spustila strašná vojna, ktorá ničila všetko, kadiaľ sa prevalila…
Vojna s Anglickom sa začala v roku 1337, keď francúzsky kráľ Karol IV. z rodu Kapetovcov v roku 1328 zomrel. Podľa Salského zákona (zákon vylučujúci ženy z nástupníctva na trón, vydaný Filipom V. Dlhým – bratomKarola IV.) pripadla koruna vedľajšej línii Kapetovcov, Valoisovcom.
Anglický kráľ Eduard III. si ako vnuk niekdajšieho francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného nárokoval francúzsku korunu. V prvých rokoch vojny dosiahlo Anglicko mnohé úspechy. Mierom v Brétigny, v máji 1360, sa vojna predbežne skončila a Eduard III. sa vzdal nároku na francúzsku korunu, za čo dostal Guyenne, Gaskonsko, Guines, Calais, Limousin a Patou. No o deväť rokov neskôr boje znova vypukli. V obnovenej vojne sa Francúzi obmedzili na provokovanie nepriateľa a zatlačili počtom slabších Angličanov v menších bojoch na pobrežie.
Prímerie v Bruggách, v roku 1375, umožnilo kráľovi Karolovi V. urovnať vo Francúzsku spory medzi šľachtou a meštiactvom. Za jeho nástupcu Karola VI.však začali v krajine opäť vnútorné rozpory. Boj o korunu znovu vypukol v roku 1392, keď sa Karol VI. pomiatol.
Anglický kráľ Henrich V. využil v októbri 1415 vnútropolitické spory vo Francúzsku z apríla 1413 a obnovil vojnu, ktorá bola od roku 1377 dočasne prerušená, keď sa podarilo Angličanov vytlačiť skoro z celého Francúzska. Anglický kráľ v bitke pri Azincourte, 25. októbra 1415, zvíťazil a dobyl veľkú časť Francúzska.
Pán de Moselle si dobre spomínal na tú strašnú porážku, ku ktorej došlo ani nie pred piatimi rokmi. Veď aj on sám sa na tej bitke zúčastnil. Bojoval s mnohými statočnými rytiermi, medzi inými i s Nicolasom de Vosges, ale i so svojím starým bojovým druhom, pánom Hugom de Seine-et-Marne, no nebolo im to nič platné.
Nešťastím francúzskej armády bolo, že nevenovala pozornosť ani stavu či povahe terénu, na ktorom mal boj prebiehať. Nečakali na príchod pechoty, za jedinú obranu proti streľbe Angličanov pokladali útok jazdy, „ktorá mala na nich udrieť, aby zlomila ich šípy“. Jazdci sa tiesnili v zovretých radoch na úzkej plošine a boli obťažkaní svojou výzbrojou, ktorá často presahovala i dvadsať kilogramov.
Keď sa začala tá strašná bitka, slnko im svietilo priamo do očí. Zosypal sa na nich dážď šípov, ktorý vyvolal strašné následky. Kone uháňajúce proti lukostrelcom zhadzovali svojich jazdcov a vrhali sa na ozbrojencov. Ťažkí šľachtici zapadali do mäkkej zeme až po lýtka, čo ich veľmi vyčerpávalo, lebo len s námahou vyťahovali nohy zo zeme. Do tohto okamihu bola panika väčšia ako škody. Keď však došlo ku zrážke, boli už na konci so silami. Ľahko vyzbrojení anglickí lukostrelci bili a zabíjali Francúzov vo veľkom množstve a francúzski šľachtici padali jeden na druhého. Mnohí sa udusili, iní padli, či boli zajatí.
Angličania už končili s prenasledovaním zajatcov, keď sa rozšírila správa, že francúzska armáda znovu začala útočiť. Aby nepriateľ uľahčil svojim jednotkám, Henrich V. nariadil „aby každý zabil svojho zajatca“. Vojaci ich však nechceli zabiť, lebo očakávali veľké výkupné. Vraždenia sa teda ujali lukostrelci a všetku zajatú francúzsku šľachtu chladnokrvne pobili a rozsekali.
Po čase bol pán de Moselle rád, že vôbec prežil a už sa na nijakej bitke nezúčastnil. Vedel však o všetkom, čo sa v krajine dialo. Anglický kráľ pokladal svoje víťazstvo pri Azincourte za prejav božieho súdu, „za dielo Boha, ktorý sa postavil proti nim“, ako to povedal Karolovi Orleánskemu a jeho druhom v zajatí. Oprávnenosť jeho nárokov na francúzsku korunu v roku 1416 postupne uznal cisár Žigmund Luxemburský, ktorého si obe strany vybrali za arbitra, aj vojvoda burgundský. Potom začal „nadobúdať“ svoje kráľovstvo. Svoju okupačnú armádu viedol naprieč Normandiou, vojská dobýjali toto územie a usadzovali sa tam. V prvých mesiacoch roku 1419 bola po páde Rouenu skoro celá Normandia v anglických rukách a Henrich V. postupoval na Pontoise.
Vo francúzskom kráľovstve sa definitívne rozložila štátna moc. Vojvodovia orleánsky a bourbonský boli v rukách Angličanov, vojvoda z Berry a starší kráľovi synovia zomreli v roku 1417 a dauphinKarol mal práve pätnásť rokov. Skutočným pánom kráľovstva bol vojvoda ď Armagnac. Gróf Bernard VII. ď Armagnac prebral v mene následníka trónu Karola VII. regentstvo za duševne chorého francúzskeho kráľa Karola VI., ktorého manželka Izabela Bavorská sa priklonila k burgundskému táboru.
Vojvoda zaviedol v Paríži naozajstný teror policajného režimu. Zakázal verejné zhromaždenia, a keď sa konala nejaká svadba, museli byť na nej komisári a strážnici, ktorí dohliadali na to, aby nikto nad ničím nešomral. V meste boli bežné policajné razie a vyhladovaný Paríž pomaly upadal. Na druhej strane v mestách, ktoré zabrali nepriatelia, prívrženci burgundského vojvodu Jána Nebojácneho dôkladne napĺňali ciele svojej propagandy, napríklad tým, že rušili dane. 29. mája 1418 otvorili vyčerpaní Parížania mesto stúpencom Jána Nebojácneho. Násilie vyvrcholilo novými masakrami. Na úteku z mesta pokrytého mŕtvolami Armagnačanov, ležiacich „v hromadách ako prasatá uprostred blata“, odnášal parížsky prefekt v náručí spiaceho dauphina. Budúci Karol VII. sa mal stať hlavou armagnackej strany.
Burgunďania dobyli Paríž a dali masovo vyvraždiť prívržencov orleánskej strany, medzi nimi i grófa Bernarda VII. z Armagnacu, ktorý bol regentom kráľa Karola VI.
V decembri sa dauphin Karol vyhlásil za regenta. Mal svoj parlament a účtovnícky dvor a niektoré oblasti sa podrobili jeho autorite, čiže Francúzsko malo dve vlády. Ján Nebojácny viedol dve navzájom protikladné a dosť plytké rokovania s Henrichom V. a s dauphinom…
Henrichove spomienky pretrhlo pokrikovanie stráží na hradbách. Zbadal, že večer sa rýchlo blíži, a tak šiel vydať príkazy k prípravám na cestu, aby mohli skoro ráno vyraziť.
