Ava Eva Šranková
Hriechy mocných
Ikar 2013
Sme, iba keď ľúbime…
Čo všetko je človek schopný urobiť pre lásku?
Aj vy si občas rady vychutnáte romancu plnú vášne, bozkov, obetavých gavalierov a samozrejme s dobrým koncom? Máme tip na skvelú historickú romancu z prelomu 14.-15.storočia. Začítajte sa do príbehu mladej ženy, ktorá svoj život zasvätila láske v časoch, ktoré nepriali ženám. Pretože pre mnohé z nich bol práve muž tým najväčším nepriateľom…
Historický román Hriechy mocných ponúka nielen ľudské osudy a komplikované vzťahy plné intríg, nenávisti a zla z čias talianskych komún, rozporov a bojov v severnom Taliansku, ale tiež zachytáva udalosti zo storočnej vojny, ktorá v 14. a 15. storočí priviedla Francúzsko na pokraj nešťastia.
Príbehom sa vinie vášnivý a úprimný ľúbostný vzťah osudom skúšanej Francescy di Valleta, ktorú proti jej vôli vydajú za tyranského manžela „s dobrým menom“ Henricha de Moselle. Francesca opúšťa rodné Taliansko a vydáva sa naprieč Savojskom do Lotrinska, kde ju už netrpezlivo očakáva jej budúci manžel a pán.
Krásna žena zbožňovaná mnohými vznešenými mužmi nachádza však svoje najväčšie šťastie, ale aj utrpenie v hlbokej láske k Enzovi di Challant, priateľovi z detstva.
Hriechy mocných je príbeh plný vášne, lásky, ale aj bolesti a trápenia. Prenesie vás do obdobia, keď štátne alebo rodinné záujmy a často aj túžba po väčšej moci, prevládali nad prirodzenými ľudskými citmi. Ani ľudia z kráľovských alebo vojvodských rodín nemali vždy na ružiach ustlané; byť jedným z členov šľachtického domu nebolo vždy len príjemné a už vôbec nie iba šťastné…
Prečítajte si úryvok z knihy Hriechy mocných
Prológ
Údolie Aosty
máj 1385
1.
Bianca
V šialenom zmätku, vyburcovaná strachom a odhodlaná chrániť si česť a holý život, bodala koňa do slabín a nútila ho do čoraz divšieho cvalu. Keď si už myslela, že sa svojim prenasledovateľom stratila z dohľadu, a nepočula za sebou ich krik, vynorili sa pred ňou a ona pochopila, že je stratená.
Odrezali jej cestu a planina pred ňou – s malou Kaplnkou svätého Grata – jej mohla ako jediná poskytnúť útočisko pred mužmi, ktorí by si mali ctiť aspoň Boha.
Prudký lejak ju zmáčal už celú, stekal jej po prepadnutej tvári, na ktorej sa zračila hrôza.
Mokrá, so strapatými plavými vlasmi a šatami nalepenými na krehké, ešte nedospelé telo, vbehla do jediného útočiska, ktoré tam bolo. Sklonila sa pred jednoduchým oltárom a žalostne prosila Pána, ktorému túžila byť zasvätená, aby držal nad ňou ochrannú ruku.
Jej modlitby však boli márne! Boh tentoraz nevypočul prosby dievčiny. Neobmäkčili ho jej slzy, a keď vojaci vtrhli dnu, vyvliekli ju z božieho stánku.
Držali ju barbarskou silou, strhli z jej tela cotehardie z purpurového hodvábu a nahú, chvejúcu sa predostreli ju pred svojho ryšavého pána – krásneho zjavom, ale nízkej postavy.
Karol III. Neapolský, ešte nedávno hosť jej otca, podišiel k nej a mrzko ju bozkal.
„Si krásna, maličká!“ zachripel, odhalil sa a hneď surovo vnikol do jej panenského lona.
Zmocnil sa jej, nedbajúc na slzy a žalostné výkriky alebo na to, že jej ublíži. Jeho mužnosť poškvrnila nielen jej dušu, ale aj telo, ktoré do krvi obdierala kráľova drôtená košeľa. Vnikal do nej tak drsno, že bolo pre ňu vyslobodením, keď pri špinavom akte stratila vedomie.
Prebrala sa o niekoľko hodín neskôr a s námahou sa vplazila do svätostánku. Chladný, miestami ostrý kameň podlahy škrabal jej ubolené telo, keď sa z posledných síl približovala ku krížu, kde opätovne zamdlela.
Sedliačky, ktoré prišli na druhý deň zapáliť sviece svätému Gratovi, našli ju uštvanú, stonajúcu ako doráňané zviera. Nahá a dobitá ležala pod malým oltárom, a keď ju prebrali a zahalili, pozerala na ne zakaleným pohľadom.
Vtedy ešte netušili, že Bianca di Valleta, najmladšia dcéra vazala savojského grófa, sa pomiatla…
Prvá časť
Keď sa z vnučky stáva dcéra
1386
2.
Saint-Christophe
Písal sa 24. február 1386 a obloha zahalená ťažkými búrkovými mračnami, ženúcimi sa z jedného konca obzoru na druhý, akoby navždy stratila modrú farbu.
V odľahlej alpskej oblasti Valle ď Aosta, v commune mestečka Saint-Christophe, sa vypínal jeden z troch hradov šľachtickej rodiny di Valleta, ochraňujúcich údolie s horskými priesmykmi, kde sa jeho obyvatelia okrem provensalského jazyka dorozumievali aj nemeckým a talianskym nárečím.
Hrad stál na vysokom brale nad mestom a plnil strážne poslanie. Nebol vhodný ako obydlie, slúžil iba pre vojakov, ktorí strážili priľahlé územie. Nízke oblaky sa takmer dotýkali jeho vysokých veží a poryv silného vetra k nemu hnal prvé veľké kvapky približujúcej sa búrky.
V tomto kraji hmiel a dlhej zimy nebola neprajnosť počasia ničím nezvyčajným. Víno sa tu dorábalo iba v mizivom množstve a len to najodolnejšie ovocie a obilniny vydržali chlad vanúci z alpských masívov.
V prostredí, kde sa premiešavali nárečia, zneli neutíchajúce pokriky Anselma di Rossi – nevrlého veliteľa hradu. Vo dne v noci bolo počuť drsné hlasy ozbrojených mužov v lesklých šišakoch narazených na mastných vlasoch, ktoré doliehali až k jednej z románskych štvorhranných veží, postavenej na najvzdialenejšom konci hradu.
Zo starobylej veže sa v ten večer ozývali stony a krik, čo neveštilo nič dobré. Čas v ponurom prostredí plynul neuveriteľne pomaly. Akoby bol v toku storočí postál, akoby sa s pribúdajúcimi rokmi nič nemenilo.
Život do miestnosti vlievalo slabé svetlo takmer vyhorenej sviece a veselý oheň z kozuba, v ktorom horel kmeň stromu. Plamene osvetľovali izbu s pohodlným lôžkom pokrytým hromadou kožušín. Veľký drevený kríž a tapiséria na stene zo sivého kameňa boli jedinými ozdobami komnaty. Truhlica na šaty, dve kreslá a stôl, na ktorom chladla obilná kaša ochutená hubami a nedotknuté pôstne mäso z bobra, tvorili zariadenie izby, ktorá sa na niekoľko mesiacov stala obydlím dievčiny s plavými vlasmi.
Pomätená Bianca di Valleta ležala skrútená v pôrodných bolestiach. Jej čistota bola nenávratne poškvrnená surovcami, ktorí nepoznali Boha, zľutovania a ani milosrdenstva. V nepatrnom okamihu úľavy popadala dych a šepotala modlitby, obracajúc sa k tomu, ktorého počas svojho života nadovšetko milovala.
Úporná bolesť však nanovo zasiahla jej útle telo. Vo chvíli, keď sa s jej krikom vydralo z dievčenských útrob dieťa, plášť noci zastrel jej vedomie.
„Donna! Donna…“ potriasala ňou stará Aveline, a keď zistila, že ešte žije a iba zamdlela, postarala sa o ňu a o dieťa.
Umyla životaschopné stvorenie, aj svoju pani a obliekla jej čisté cotto, na ktoré jej dala ešte teplé barchetové šaty. Dieťa odniesla do miestnosti pod komnatou panej, ktorú sama obývala. Potom sa šuchtavou chôdzou pobrala z veže, ktorá bola až dosiaľ pre obe väzením.
Aveline vyšla do hustého dažďa, ktorý s prebúdzajúcou sa silou menil aj zvyšné kôpky snehu na potôčiky vlniacej sa vody, stekajúcej po hradnom nádvorí. Pre starú ženu, predierajúcu sa tmou, bolo namáhavé obchádzať ich.
Blikajúce svetielko spoza obloka ju naviedlo k donjonu a o chvíľu neskôr zabúchala na pevné vráta obytnej a obrannej veže.
„Vojdi!“ ozval sa nevrlý mužský hlas.
Aveline vošla dnu a ocitla sa zoči-voči Anselmovi di Rossi.
S kŕčovito stiahnutou tvárou ju pozoroval spoza stola, na ktorom bola rozložená šachovnica, cínové kalichy a čaša s vínom. Očividne niekoho čakal, ale určite nie starenu, ktorá vstúpila do miestnosti vyhradenej veliteľovi hradu.
„Čo zasa chceš, že si ani v takomto nečase nedáš pokoja?!“ vyštekol zúrivo, prepaľujúc ju uhrančivým pohľadom.
Slúžka vedela, že svojím správaním a činmi si prehlboval u mužov rešpekt a uznanie, ale jej sa odjakživa protivil. Vzbudzoval v nej strach a jeho surovosť k dcére svojho pána bola v jej očiach viac ako odsúdeniahodná.
Tentoraz, aj keď sa v kútiku duše obávala, čo zas bude, nemienila ustúpiť. S odvahou v belasých očiach pozrela na veliteľa. Prestúpila z nohy na nohu a vmietla mu do ošľahanej tváre s tmavou pleťou: „Donna Bianca pred hodinou porodila. Kázali ste oznámiť vám to, keď sa tak stane!“
Viditeľne zbledol, no potom sa mu krv nahrnula do tváre. Vyskočil a od zúrivosti prevrhol stôl.
„Kde si bola doteraz, daromnica?!“ zreval a prirútil sa k nej. Zdrapil ju za mokré šaty a od hnevu ňou potriasol tak mocne, až sa jej biely čepiec zošuchol z riedkych sivých vlasov. „Nepovedal som ti, aby si hneď bežala za mnou, keď nadíde jej hodina?!“
„Ne-da-lo sa,“ zastonala. „Prišlo to na ňu náhle! Ledva som stačila nahriať vodu a pomôcť jej. Ani na chvíľu som ju nemohla nechať samu. Ktovie, čoho by bola schopná…“
Prudko ju odsotil, až sa udrela o kamennú stenu, a zasyčal: „Netáraj, hlupaňa! Nebola by ničoho schopná. Tá sa vie už iba modliť… nič iné jej Boh v hlave neponechal!“ zachechtal sa.
Oči sa jej zúžili, s odporom ho pozorovala. „Ako len môžete? Najmä po tom, čo ste k nej prechovávali city… vtedy, keď vám na nej ešte záležalo a chceli ste si ju vziať…“
„Čuš!“ zúrivo sa prirútil k nej a zodvihol ruku s úmyslom udrieť ženskú s podrezaným jazykom, ktorá sa ho odvažovala súdiť. Nakoniec si to však rozmyslel, ruku stiahol späť. „A čo som mal urobiť? Oženiť sa so šialenou pobehlicou čakajúcou pankharta s iným mužom? Há?!“
„Donna Bianca nie je pobehlica! Nikdy ňou nebola a vy to dobre viete! Iba ju potupili, zhanobili…“
„Dosť! Mlč už, bosorka stará!“ schmatol ju za hrdlo. Takmer nedýchala. „Pre tvoju sprostosť budem musieť vydať príkazy až teraz. Treba ju odviesť – a to ešte dnes! Tak prikázal signore Cino di Valleta, správca a pán Valle ď Aosta! Aby som prikazoval v takejto búrke zapriahať!“ soptil a potom ju pustil.
Aveline ledva popadla dych, a keď sa jej to konečne podarilo, zachrčala: „Preboha, pane, a kam ju chcete odviesť? Je polomŕtva, v mdlobách… a čo dieťa?“
„Do kláštora, sprostaňa! Hádam si nemyslíš, že pán di Valleta prikázal zahlušiť vlastnú dcéru?! Ty sa aj s deckom vrátiš na valletský hrad. Nič iné nie je tvoja starosť. Tak sa bež pripraviť!“
Aveline zhrbene vykročila k dverám s nízkou klenbou. Nezostávalo jej nič iné, iba poslúchnuť. Žalovať sa nebolo komu.
Kým vkročila do dažďa, obzrela sa a prekliala muža, ktorý Biance aj jej strpčoval život: „Nech ťa skára milosrdný Boh, Anselmo di Rossi! Preklínam teba aj tvoju pýchu! Spravodlivosť Pána si ťa nájde…“
V ten štvrtkový večer, keď Biancu di Valleta odvádzali do kláštora, ktorý sa na niekoľko mesiacov mal stať jej domovom ešte predtým, ako ju usmrtí horúčka, a jej dcéra putovala aj s Aveline na valletský hrad, zomieral vo väzení na Visegráde muž, ktorý bol príčinou šialenstva mladej dievčiny.
Karol III. Neapolský skonával po úkladnom útoku vrahov, pretože krátko po tom, čo so svojimi mužmi sprznil Biancinu česť, si ako druhostupňový bratranec mŕtveho uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého začal uplatňovať nárok na uhorský trón. Jeho záujmom bolo prekaziť chystaný sobáš mladučkej kráľovnej Márie s Ľudovítom Orleánskym, ktorý pripravovala Máriina matka Alžbeta, nerešpektujúca dohovor o manželstve so Žigmundom Luxemburským.
Keď sa jeho vojsko 3. septembra 1385 vylodilo v dalmátskom prístave Senji, vzbudilo to obrovský rozruch. Karol Neapolský neváhal a na čele armády postupoval do vnútrozemia. Obsadil Záhreb a potom vyrazil na Budín.
Kráľovné Alžbeta a Mária už viac nemohli odmietať spojenie s Luxemburgovcami. Mladý Žigmund bol podľa rady palatína Gorjanského zosobášený s Máriou, ale nemal dostatok vojakov na boj proti Karolovi. Pod tlakom postupujúcich neapolských vojsk ustúpil na Moravu a odišiel do Čiech získať ďalšie posily. Kráľovský dvor v Budíne nechal napospas neapolskému kráľovi, ktorý si pri postupe na sever získaval čoraz viac prívržencov. V kráľovskom meste obsadil hrad a 31. decembra 1385 sa dal v Stoličnom Belehrade v Bazilike Panny Márie korunovať ostrihomským arcibiskupom Demeterom za uhorského kráľa Karola II. Malého.
Kráľovná Alžbeta nemala dostatok odvahy, aby sa proti nemu otvorene postavila. Ale v spojení s Blažejom Forgáčom – svojím hlavným pohárnikom – a palatínom Mikulášom Gorjanským, ktorý bol iniciátorom celej akcie, sa ho rozhodla zavraždiť.
Pod zámienkou, že dostala list od Žigmunda Luxemburského, ho podvečer 7. februára zavolala do svojich komnát. Chcela, „aby bol prítomný pri otvorení listu, nazrel doň a dozvedel sa, aké tajnosti obsahuje“. Počas rozhovoru vtrhli do miestnosti Forgáč s Gorjanským a smrteľne poranili kráľa, brániaceho sa vlastným mečom, pretože jeho ochrancovia zostali vonku.
Uhorský a neapolský kráľ skonával dva týždne po úkladnom atentáte. V deň, keď sa možno narodila jeho dcéra…